poviedka: SÚRODENCI (4.časť)

10. září 2009 v 6:36 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Práve sa vracala z galérie.
Potrebovala odreagovanie, tak sa s Esther išli pozrieť na Warhola.
Už vtedy, v teplú slnečnú sobotu, otvárala vchodové dvere, videla, že sa niečo stalo. Ich matka pokladala telefón na stene v hale. Rovné dlhé vlasy jej spadali na plecia a boli rovnakej gaštanovej farby ako Rogerove. Slúchadlo skladala pomaly, zatiaľ čo druhú ruku si skormútene prikladala na ústa.
,,Obvoláva príbuzných, lebo...,, - začula Tristanov hlas, ktorý však vetu nedopovedal.

Lynne obrátila hlavu. Cez otvorené dvere mala výhľad priamo do obývačky na bratov. Sedeli na pohovke, jeden na jednom konci, druhý na druhom a medzi nimi veľká medzera.
Veľká priepasť - pomyslela si Lynne.
Sedeli ako dvaja poslušní dvanásťroční chlapci. Vystretí, s rukami spojenými v dlaniach, ktoré si držali medzi kolenami. Oproti v kresle asi sedel ich otec, ktorého uz nevidela.
Keď ju Roger zbadal, s rozpakmi odvrátil tvár. Tristan sa však naklonil, aby na ňu videl lepšie a uprene ju pozoroval. Jeho tvár bola vážna a napätá.
,,Čo sa deje?,, ticho sa spýtala a ako za sebou zatvárala vchodové dvere, pozornosť upriamila znova na matku.
Jej mama si z úst stiahla dlaň. Mlčky na ňu pozrela, až potom prehovorila.
,,Pôjdeme na pohreb,, stroho povedala.
,,Komu?,, spýtala sa Lynne.
,,Vaša sesternica Natasha...,, - hryzla si do peknej pery, akoby sa zacítila previnilo, že na svoju dcéru začala tak zhurta. ,,Pes im vybehol zo záhrady na cestu a ona sa bez rozmyslu rozbehla za ním. Zrazilo ju auto. Stalo sa to len pred niekoľkými hodinami.,,
Lynne sa opierala o dvere s rukami za chrbtom a opätovala jej pohľad.
Bola zdrvená, avšak nevykazovala zmenu, pretože už keď prišla, vyzerala zdrvene.
,,Bola taká mladá...,, ticho vydýchla Lynne.
Vystrela sa a pomaly cez halu prešla do obývačky.
Dosadla na pohovku medzi bratov. Roger ďalej hľadel inde, Tristan ju sledoval, ba doslova na nej lipol ocami, akoby práve ona mohla spraviť niečo, čo by rozptýlilo jeho úzkosť a oproti skutočne sedel ich otec, ale nerobil nič, iba premýšľal, lebo zomrelo dieťa jeho brata. Snažil sa pochopiť, ako by sa cítil, keby tak zbytočne umrelo jeho dieťa.
Lynne sa zahľadela kdesi pred seba.
,,Bola taká mladá...,, znova neveriacky vydýchla, ,,...mala predsa len sedemnásť...bola mladá...ešte nezačala žiť...a uz aj zomrela.,,
Tento krát na ňu pozrel aj Roger.
Lynne však nikoho nevnímala. Premkli ju ťaživé myšlienky o tom, aký má život vlastne zmysel, keď môže kedykoľvek vyhasnúť.
Mala šestnásť. Predstava, že by náhle prestala existovať, zanechajúc po sebe len pubertálne výstrelky a krvismilný vzťah s bratom, ju nesmierne vydesila.
**********

Lynne sa jednoducho obrátila a nesvoja kráčala kamsi krížom cez cintorín. Bola natoľko rozladená, že ani nevedela, čo vlastne teraz robí a kam sa chce dostať. Rodina ju pomaly nasledovala, hoci netušili, čo sa to s nou robí.
Pohreb skončil. Truhla bola v zemi. Bratranec Norman ju celý čas žiadostivo sledoval. Menší zástup ľudí sa pozvoľna rozpúšťal a ona chcela odísť čo najďalej od tých osôb v čiernom, hoci ona sama mala krátke čierne šaty. Obloha bola zatiahnutá a náhle, pred necelou polhodinkou, sa výrazne ochladilo. Popŕchalo, pôda bola vlhká a jej sa po klzkej tráve v čiernych kozačkách kráčalo ťažko, ale aj naďalej napredovala rýchlo. Ruky si držala uzimene skrížené na hrudi. Celá v čiernom, aj s čiernymi vlasmi, ktoré si ani teraz elegantne nesčesala a s čierno podfarbenými očami, pôsobila azda najpohrebnejšie.
Míňala tiché náhrobky a vôbec nehľadela pod nohy a v skutočnosti nevnímala ani nič iné, len išla.
,,Lynne! Počkaj nás!,, vykríkol na ňu jej otec.
Len sa ešte za chôdze obrátila a cúvala.
,,Lynne!,, znova vykríkol, keď si uvedomil, k čomu sa schyľuje.
Lynne nepochopila. Náhle stúpla do prázdna. Slabo vykríkla. Ani sa nenazdala a úplne stratila pôdu pod nohami. Rodine zmizla z dohľadu, zatiaľ čo ona chrbtom dopadla do mäkkej vlhkej hliny. Na okamih zatvorila oči. Na tvár jej dopadali kvapky jemnulinkého dažďa. Natiahla ruky, ale dlane sa jej z oboch strán zaborili do hliny. Keď jej došlo, do akého úzkeho priestoru spadla, rýchlo oči otvorila. Priestor akurát pre telo - napadlo jej.
Naskytol sa jej strašný pohľad, ktorý ju na okamih obral aj o posledné zbytky energie šetrenej na dokončenie tohto dňa.
Takže takto sa Natashe zúžil obzor - trpko si pomyslela, hladiac na tmavé hnedé steny úzkeho hrobu, týčiace sa do, z jej pohľadu, obrovskej výšky. A hore jej ostával len obdĺžnikový výhľad na šedú, zatiahnutú oblohu.
A zrazu sa hore objavila hlava jej otca.
Užasnuto na ňu hľadel. Lynne obostrela chvíľka prenikavého desu, keď so zatajeným dychom sledovala, ako sa tam hore nakláňajú aj ostatní. Objavila sa tvár jej mamy. Z druhej strany sa opatrne naklonil Tristan. Mal na sebe ako otec a Roger čierny oblek a na rozdiel od nej bol natoľko uvedomelý, že si na dnes z pery vybral piercing. A pri ňom sa objavil Roger. Ich hlavy sa takmer spojili a zaclonili jej výhľad na oblohu, čím nastalo ešte väčšie tmavo.
Vtedy si pomyslela, že azda skutočne zomrela.
Ešte zopár sekúnd na ňu mlčky a udivene hľadeli.
Potom si uvedomili, že je v poriadku, že len mäkko spadla do čerstvo vykopaného hrobu a Tristan s Rogerom vyprskli do hlasného smiechu. Ich otec sa musel aspoň pobavene usmiať. Jedine ich mama zostávala aj naďalej vážna.
Ich pobavenie ju však konečne vrátilo k triezvym úvahám. Náhle sa v nej čosi uvolnilo, chvíľa desu pominula a ona sa tiež aspoň krátko, akosi rozčarovane, zasmiala.
Rozhýbala sa. S obtiažami sa postavila na nohy, pričom opätky sa jej zatláčali do hliny a rukami sa chytila trávnatého povrchu nad sebou. Otec s Tristanom ju obaja chytili a vytiahli ju hore. Lynne sa dlaňami vyzdvihla z trávy a vstala. Chlapci sa uz prestávali smiať a jej mama jej z chrbta hneď začala oprašovať mokrú hlinu. Šaty mala poriadne zašpinené a vlhké.
,,Lynne, kam si sa vybrala? Čo sa s tebou deje?,, - stále s drobným úsmevom sa jej spýtal otec.
,,Neviem...,, neisto podotkla a vyberala si nečistoty z vlasov, pričom už zasa vyzerala rozladene. ,,Vôbec sa necítim byť vo svojej koži. Nehnevaj sa, ale nemám chuť ísť na kar.,,
,,Rozumiem. Aj tak más zašpinené šaty,, povedal jej otec a obrátil sa k Tristanovi. ,,Tristan, odprevaď Lynne domov a ak sa ti tiež nechce ísť, zostaň s ňou.,,
Roger očividne spozornel. Tristan už úplne zvážnel. Nezatváril sa nadšene, ale prikývol.
Rodičia sa obrátili, mama chytila Rogera za lakeť a pozvoľna kráčali späť, za ostatnou blízkou i vzdialenou rodinou, čo sa nesúrodne poberala k bráne cintorína.
Tristan s Lynne zostali stáť na mieste a zachmúrene sledovali, ako sa vzďaľujú. Potom sa Lynne pohla. Nezamierila však tiež k bráne, ale pohla sa ďalej hlbšie do cintorína. Nepýtal sa jej, kam ide, iba ju mlčky nasledoval. Necítila sa dobre, preto ju nechal ísť, kam sama chce.
Po chvíľke zašla do okruhu, kde bolo hrobov ešte pomenej, do oblasti s riedko vysadenými stromami, ktoré ťažkými košatými korunami dotvárali chmúrnu atmosféru miesta posledného odpočinku.
Tristan zastal opodiaľ nej a sledoval ako sa oprela o kmeň jedného stromu, vytiahla si z nenápadného vrecka na šatách jedinú cigaretu a decentný zapaľovač a zapálila si. Zahľadela sa kdesi pred seba. Skutočne na nej bolo vidno, že dnes nie je vo svojej koži. Neprehovoril. Najprv ju nechal nerušene fajčiť. Nastalo krátke ticho prerušované len sporadickým cupotom kvapiek na listoch.
Jemne sa chvela od chladu.
Nakoniec prehovorila sama.
,,Vieš, Natasha bola jedinou osobou, pri ktorej som uvažovala, že sa jej s tým zverím,, pomaly povedala, no ďalej hľadela len pred seba.
,,Ty si jej o nás chcela povedať?!,, vybehlo mu z úst a nedokázal zákryt, že ho tým vyviedla z miery.
Zacítil sa ohrozene.
Potiahla si z cigarety a pozrela naňho.
,,Mňa to ťaží. Mám chuť to niekomu povedať.,,
,,Aj mňa to ťaží,, predsa priznal a na sekundu sklopil zrak.
,,A prišla mi na myseľ jedine ona.,,
,,Ale preco práve Natasha?,, spýtal sa. ,,Chodila k nám s rodinou iba cez sviatky. Vlastne sme ju vôbec nepoznali.,,
,,Práve preto. Bola mi úplne cudzia a ja jej tiež. Ako jediná by to mohla zobrať s nadhľadom a bez zbytočných emotívnych výbuchov. Možno by ani nebola schopná pochopiť, aký rozsah deštrukcie v nás to má. A to je dobré, aspoň by ma nerozľútostila.,,
,,Nemali by sme to hovoriť nikomu,, - prenikavo na ňu pozrel. ,,Jednoducho nikomu!,,
,,Nemaj obavy, veď...zomrela,, - bez života pohodila ramenom. ,,A ďalšieho adepta nemám.,,
Hodila ohorok do trávy a zatlačila ho topánkou. Tristan ťažko prehltol. Náhle vyzerala príliš prázdno. Doľahlo to aj na neho. Zacítil sa skôr ako na vlastnom pohrebe. Pochovával niekdajšiu bezstarostnosť, zakopával celý svoj doterajší život.
,,Ty sa tak veľmi trápiš?,, zrazu citlivo šepol.
No ona naňho ostro pozrela.
,,A ty nie?!,, vypľula.
Zamračila sa, ale on zostával aj naďalej bezbreho bezbranný.
,,Strašne Lynne,, vydýchol. ,,Zožiera ma to dňom i nocou.,,
,,Áno, aj mňa. Stalo sa to len dvakrát, ale cítim, že to stále visí vo vzduchu a môže sa to kedykoľvek zopakovať. A to ma desí, pretože viem, že sa neubránim. V tých chvíľach sa totižto cítim ako bábka bez svojvôle.,,
,,Viem, čo tým myslíš.,,
,,Takto to už ďalej nejde!,, horlivo dodala.
,,Nie. Takto to už proste ďalej nejde,, bezmocne jej dal za pravdu.
Znova nastalo ticho. Nastolili si, čo by mali spraviť, teda ukončiť to, pretože inak by aj nadel zostali v bezvýchodne nepriaznivej situácii. Ale nevedeli ako. Ešte chvíľu na seba spýtavo hľadeli, až Tristanovi napadlo to jediné, čo mohli spraviť.
,,Pôjdeme...pôjdeme na diskotéku...trebárs do Extázy,, váhavo prehovoril.
,,Ako teraz môžeš myslieť na zábavu?,, spýtala sa, ale uz pokojne.
,,Nie, neporozumela si mi. Ale pozri sa Lynne, si dosť pekná a ja...,, zarazil sa.
,,Ty si tiež pekný,, dodala.
,,Povedzme, že som dostatočne extrovertný na nadväzovanie kontaktov,, pokračoval, akoby jej poznámku prepočul. ,,Zájdeme si zatancovať, ale s jediným cieľom a to takým, že niekoho musíme zbaliť. Jednoducho sa potrebujeme každý upnúť na inú osobu. Súhlasíš?,,
Lynne pochopila, ze má pravdu. Možno je to skutočne ich jediné východisko.
,,Súhlasím,, povedala.
Ani jeden sa však nezatváril ani trošičku nadšene.
,,V poriadku,, dodal Tristan. ,,Teraz už poďme domov.,,
Nečakal však na ňu. Ich vzájomná prítomnosť ich dnes veľmi bolela. Takto už skutočne ďalej nemohli existovať.
Tristan sa obrátil a kráčal preč.
Zopár sekúnd čakala, kým medzi nimi vznikne aspoň niekoľko metrový odstup.
Zadívala sa do šedého neba. Mračná čoraz viac tmavli.
,,Zbohom Natasha,, zašepkala.
Až potom za ním vykročila.
**********
 


Komentáře

1 kuroyume [aka kuroi kitsune] kuroyume [aka kuroi kitsune] | Web | 14. září 2009 v 10:01 | Reagovat

*mne si potesene ruce* Hec, mam ke kave dily dva, 4. a 5...

2 kha kha | Web | 18. října 2009 v 0:02 | Reagovat

Moc mi to neusnadňuješ Polly...taková deprese je zžíravá...mám toho plnou hlavu...xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama