poviedka: SÚRODENCI (2.časť)

4. září 2009 v 21:42 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Čosi ju pálilo na viečkach.
Už sa to nedalo vydržať a ešte k tomu, čím bola prebratejšia, tým ukrutnejšie ju bolela hlava. S námahou otvorila oči. Chvíľu vôbec netušila, čo sa vlastne deje, včerajšok aj predvčerajšok, všetko z jej pamäti na krátky čas zmizlo. Pohla hlavou, lebo ju oslepilo ostré ranné svetlo. Ležala na boku a hľadela na svoje závesy. Predtým boli biele, lenže ona si ich zbatikovala na čierno a biele na nich zostali už len malé rozpité štvorce. Keď boli zatiahnuté, aj za dňa vytvárali prítmie a celá jej izba pôsobila tmavo, až zašito. Nora - tak ju ich otec volal.
Aj teraz boli zatiahnuté, ale uzunký pásik svetla cez ne v strede unikal a práve ten jej ako naschvál dopadal na tvár.

Nepríjemná trocha svetla v jej temnej izbe. Nad posteľou jej visel obrovský plagát Klausa Kinského a hneď vedľa Curta Cobaina, pretože ona zbierala len plagáty mŕtvych hviezd. Na písacom stole mala množstvo kahancov so sviečkami a hneď vedľa postele na nočnom stolíku zbierku sadrových, voskových aj alabastrových lebiek a nad stolíkom na stene aj kostier. Jej miláčikovia. Nebola uzavretá do seba, iba tu, v tejto izbe, si jednoznačne žila vo vlastnom svete, akoby sama pre seba.
Ešte sa nepohla. Teraz hľadela na zem. Na parketách ležali jej veci. Rifle a pruhované tričko. Stále sa nehýbala. Ba čo viac, sotva dýchala. Vedľa jej vecí ležali ďalšie veci. Tmavomodré tričko a rifle s rozstrapkanými nohavicami.
Izba sa jej prvýkrát zazdala až ťaživo tmavá. Pomyslela
si, že v jej tieňoch azda všetko na prvý pohľad vyzerá ovela horšie ako v skutočnosti je.
Na chrbát sa však pretočila meravo. Pri tom pohybe si neblaho uvedomila, ze je nahá. Dych sa jej samovoľne skracoval. Prikrývku s čiernou návliečkou si vytiahla takmer až ku krku. Pomaly pootočila tvár, ticho dúfajúc, že vedľa nej bude hocikto iný. Hocikto.
Ich vydesené pohľady sa spojili. Takmer sa dotýkali nosmi. On už bol hore päť minút, ale iba na ňu ustrnuto hľadel.
V jedinej chvíli sa obaja strhli a prudko sa na posteli posadili. Takmer natrhli povliečku, ako sa od seba snažili obaja vzdialiť, lenže popritom si nou obaja zakrývali nahotu.
Nastalo temer hmatateľné ticho. Prázdne oči lebiek na jej stole vystupovali. Mala pocit, že všetky hľadia na ňu.
Obaja horúčkovito premýšľali. Zúfalo prezerali zákutia svojich sotva zobudených myslí so snahou spomínať, to však nervy drásajúco nešlo. Áno, boli opití, to jediné bol sto percentne isté. Vlastne boli spití skoro až do nemoty, veď ani nevedeli, ako sa dopravili domov. A to druhé? To druhé, to strašné, čo im po jedinom prebudení obrátilo životy naruby a vylúdilo obojstrannú úzkosť nevídaných rozmerov?! Nespomínali si. A veľmi chceli byť aj naďalej neistí, aspoň na pochybách, ale ich fyzické pocity ich nemohli sklamať.
Stalo sa to.
A prišlo ďalšie jednoznačné poznanie, že sa dostali kamsi, z coho uz niet návratu. Zostali doma, v jej izbe a predsa sa premiestnili kdesi veľmi ďaleko. Ďaleko od sveta, v ktorom dosial žili. A to bolo najhoršie, lebo od prvej chvíle na to proste len chceli zabudnúť. Lenže nešlo to. Uz nebolo návratu, nech by sa aj postavili na hlavy.
Núkalo sa prelomiť hlučné ticho. Čosi zakričať, čosi ostro povedať. Na jazykoch im viselo to slovo - Krvismilstvo - a možno by nebolo podfarbené toľkou frustráciou a vopred na neúspech zavrhnutými snahami o zlepšenie nálady, kedy ľudským hlasom zaznelo nahlas.
Avšak oni neboli schopní slova a všetky otázky bez odpovedí len mlčky prehĺtali. Šokovane na seba hľadeli a hoci to nakoniec nikto celé nerozobral, od prvého okamihu ich to dusilo, lebo bez jasnej konfrontácie sa akoby ocitli na rozhraní strašného sna a pofidérnej skutočnosti, v centre neistoty a ako na seba rozčarovane civeli, ich tváre čoraz viac bledli. A potom uz dlho nenadobudli zdravú farbu.
Nakoniec hrozné mĺkvo prelomil Tristan. Stále sedel ako ona bez pohnutia.
,,Dúfam, že to pre teba nebolo prvýkrát,, sťažka zo seba vysúkal.
,,Nie,, povedala priškrteným hlasom a zrazu musela dodať. ,,To bolo...bolo to s nevlastným bratrancom Normanom.,,
Teraz veľmi chcela, aby povedal čosi ako - No vidím, že si sa vždy orientovala na rodinu - alebo čosi podobné, čím by aspoň nepatrne odľahčil ich napätie.
Lenže on jej ďalej pozeral do očí a o čomsi takom mlčal. Cudzota medzi nimi, ktorej sa včera na krátke okamihy zbavili, sa teraz v ovela väčších rozmeroch vrátila.
,,Nikomu o tom nepovieme,, nervózne šepol, akoby ich niekto počúval.
,,Je to naše tajomstvo,, šepla rovnako.
Nedokázali sa prudko hýbať, až Lynne nakoniec bola nútená
pohnúť sa.
Tristan si jazykom prešiel po vyschnutej hornej pere a jeho malé gesto v nej vyvolalo náhlu spomienku na ich noc, len okamih, keď na nej spočinuli Tristanove lesklé oči a on si jazykom vzrušene prešiel po perách.
Už beztak slabý žalúdok sa jej obrátil. Rýchlo vybehla z postele, pričom trhla prikrývkou, čím ju z neho strhla a zatiaľ čo ona utekala z izby zabalená v nej, jeho nechala na posteli sedieť nahého.
Vtrhla do kúpelne, hodila sa na kolená k záchodu a povracala sa. Bolo jasné, ze vracala z množstva alkoholu, čo jej ležal v žalúdku, ale za prudkosť dávenia mohla vlna prvotného zhnusenia, ktorá nou prešla pri spomienke na Tristana.
V tých okamihoch uz Tristan postával pri jej okne. Jednou rukou si na slabinách pridržiaval kôpku svojho pozbieraného šatstva a druhou držal poodtiahnutý jeden čierny záves. Uprene pozeral do okna. Nechcelo sa mu veriť, čo vidí.
,,Ježiši...sneží,, nechápavo vydýchol.
Do skla sa opierali veľké snehové vločky, ktoré pomaly, ale husto padali z oblohy. Okolie už zapadalo prízemným snehom.
Premkla ho nepríjemná obava, že je z čista jasna všetko naopak. Že svet sa načisto zbláznil.
************

Nebola nihilistom, ale existovali mnohé situácie, ktoré iných nadmieru rozhádzali, zatiaľ čo ona ich nepokladala za tragédiu života.
Avšak nech sa na to pozerala zo všetkých strán, to čo sa stalo medzi ňou a jej bratom, ju nenechávalo pokojnú.
A práve to bol ten najväčší zádrhel v nej. Neustále to preberala zo všetkých strán, neprešla minúta toho dňa, kedy sa vedľa seba zobudili, aby na to nemyslela. Jednoducho jej to neustále prichádzalo na myseľ a znervózňovalo ju to. Obscénnosť toho čo sa stalo bola príliš ťaživá, ako strašne trápna udalosť, ktorú chcete čo najskôr vypudiť z hlavy, lenže ona vám predsa mimovoľne napadá, pričom vždy sa musíte začervenať a zacítiť sa rovnako ako vtedy, keď sa to stalo. A obsah tej udalosti vám zabraňuje čosi povedať a uľahčiť svojej duši. Pretože potom by tá chvíľa bola ešte zreteľnejšia a žila by ďalej, bola by zasa až priveľmi čerstvá.
A zasa sa jej to preháňalo mozgom, aj keď už bola noc a ona vo svojej izbe ležala sama. Hľadela na strop, neschopná zaspať. Zopár z kahancov na stole nechala svietiť. Ale nielen preto sa cítila ako v hrobe.
V duchu si klamlivo nahovárala, že na tom predsa nezáleží. Boli opití, ani o tom nemajú jasnú predstavu a v takom prípade sa to môže stať každému. Preboha, veď nie je poslušná netýkavka, vyviedla už všeličo, je inšia ako ostatní, myslí na smrť a vo všetkom hľadá tmu, tak prečo sa zožiera, keď ju konečne našla? A v plnej miere?!
Položila si dlaň na čelo, aby myšlienky zapudila. Nie. Ak sa chcela utešiť, išla na to zle.
Skôr by si mala ujasniť, že už nemá cenu prehodnocovať to. Stalo sa. Bodka. Zabudnú (možno). A tiež nemá byt preco hysterická, veď je osoba s názorom, že poslušnosť sa nevypláca, že mravy sú len umelo nastolenou hranicou, ktorá sa dá posúvať.
Udrela sa dlaňou po čele. Nie. Ani takto nie. O mravy nejde.
Ale prečo to vôbec rozoberá? Ak trebárs človek dokáže žiť s úchylkou, ak je napríklad sado-masochista a predsa je šťastný, prečo by sa ona vôbec mala zaťažovať neplánovaným incestom?
Nie, incest, nie. Nemala by to slovo používať, je príliš konečné - Stal sa incest, horte v Pekle!
Prudko sa na posteli posadila a zahľadela sa na mihotavo osvetľovaný tieň nad posteľou, na obrovský plagát Klausa Kinskeho.
,,No a čo?!,, ticho si povedala. ,,Aj Kinski spával so svojou sestrou. A nič si z toho nerobil.,,
Hryzla si do pery. Úľava neprichádzala. Ba naopak. Jej vlastné slová ju ešte viac znervóznili. Kedysi by jej ani vo sne nenapadlo, že raz v súvislosti so sebou použije také vety.
Z plagátu skĺzla pohľadom na svoju perinu. Znova si akosi rezignovane povzdychla. Potom vstala a prešla k zásuvke pri skrini. Otvorila ju, vytiahla nejaké čierne posteľné, vrátila sa a hodila ho na zem.
Musela to spraviť po prvé preto, že v nich s ňou spal Tristan a po druhé preto, aby sa činnosťou vyhla drvivosti ďalšieho návalu myšlienok.
Myšlienok, ktoré si nechcela dovoliť rozoberať. Išlo totiž o to, že vedela, že sa jej to páčilo. Bola opitá, čo ju viac menej ospravedlňovalo a tiež si na to celkom nepamätala, ale dobre vedela, že ak to s ním spravila, tak asi preto, že práve vtedy sa jej to jednoducho páčilo.
A to bola na ňu už prisilná káva.
**********

Bola sobota ráno. Počasie prenasledovali nečakané zlomy. Sneh sa po dlhšom snežení roztápal pod náhlym teplom.
Sedeli celá rodina za stolom a raňajkovali. Boli to hlúpe a nezáživné sobotné rodinné raňajky, ktoré si vydobyla ich mama. Nemali zmysel. Rodičia sa rozprávali a deti sa nudili.
Aj toho dna to tak dopadlo. Rodičia sedeli za stolom oproti sebe a rozprávali sa o práci. Roger a Tristan boli usadení vedľa seba a Roger si z misy už druhýkrát naberal omeletu a ako jediný ešte stále jedol.
Lynne sedela oproti nim pri nedotknutých raňajkách a zamyslene sledovala Tristana.
Prežili týždeň ticha. Presne tak by sa to dalo nazvať. Tristan ju totálne ignoroval. Nevedela, ako inak by sa k sebe mali správať, ale že ju bral akoby bola vzduch, ju až prekvapivo rázne iritovalo. Vždy keď otvorila dvere izby, jeho izba sa zatvárala. Prestala pre neho existovať.
Lakťami sa opierala o stôl a čiernou linkou podfarbenými očami ho uprene sledovala, lebo vedela, že sa pri jej smrteľnom pohľade, ako ho volal otec, pravdepodobne cíti nepríjemne.
Ani len na ňu nepozrel. Pri tanieri mal rozložený zošiť a tenkú knižku s názvom Ruská konverzácia.
Do zošita si zapisoval nejaké frázy priamo v azbuke a občas si odpil z džúsu, ale pohľad nezdvihol. Bolo to zbytočné, ale aj tak sa už dva týždne doslova drvil ruštinu. Znamenala len jeho osobnú výstrednosť, ale aj zhubný vplyv Tatu, do ktorých sa zbláznil a stále dookola si ich púšťal.
Teraz však cítila ako v nej narastá zlosť. Bola urazená, lebo vedela, že si píše, len aby jej nemusel venovať ani najmenšiu pozornosť. Premkla ju zlomyseľná chuť rypnúť doňho.
,,Tristan?,, oslovila ho.
,,Hm...,, podotkol a ďalej písal.
,,Podaj mi soľ, prosím ťa,, chladne povedala.
,,Pažálsta,, zamrmlal, natiahol ruku a naslepo ju pred ňu postavil.
,,Spasíba,, sykla, lebo od neho už čo to pochytila a ďalej ho prebodávala ostrým pohľadom. ,,A ocenila by som, keby si sa na mňa pozrel, keď ti niečo hovorím. Azda ti v pohľade na mňa niečo bráni?!,,
Vyslovila jemný náznak, ale zapôsobil naňho ako blesk z jasného neba. Rýchlo zdvihol hlavu a rozhorčene na ňu pozrel.
Rodičia zmĺkli, keď zachytili napätie, čo nad nimi viselo. Ich otec obrátil tvár k Tristanovi. Bol to čiernovlasý muž s výraznými črtami tváre. Oči, ktoré naňho upriamil boli rovnako šedé ako Lynnine a čakal, ako zareaguje.
,,Što éto znáčiť?!,, - fľochol po nej a jasne dodal. ,,Ty karóva!,,
,,Čože?!,, odvrkla.
,,Ty krava!,, prelozil.
Lynne len zlostne zúžila oči.
No otcovi vyletela ruka a dal mu po zátylku. Tristan sa naňho zúrivo obrátil.
,,Ako sa to rozprávaš so svojou sestrou?!,, - udivil sa. ,,Má pravdu. Správaj sa k nej slušne!,,
Tristan prudko odsunul stoličku a vstal. Pozbieral si veci a s urazeným výrazom vybehol z kuchyne.
Počuli ako prebehol schody hore. Potom sa ozvalo hlučné zabuchnutie dverí, ktoré takmer zatriaslo sklom v oknách.
,,Drzáň akýsi! Ešte aj trieska dverami!,, zamumlal si popod nos ich otec.
Lynne sa tupo zahľadela do svojho taniera. Pocit triumfu nenastal.
**********
 


Komentáře

1 AYAmee AYAmee | E-mail | Web | 5. září 2009 v 2:32 | Reagovat

Znamenala len jeho osobnú výstrednosť, ale zhubný vplyv Tatu, do ktorých sa zbláznil a stále dookola si ich púšťal.
- nemá tam byť skôr "neznamenala"? alebo je potom niečo na tej spojke "ale" - na tej vete je prosto niečo divné...

Oh páni... Ja ani nemám slov... Už chápem, prečo baby vraveli, že túto majú od teba najradšej... Toto je aké dobré!! Hoci v tom nie sú dvojčatá (preto ja mať najradšej Cintorín dvojčiat... a ešte aj Čierne mlieko (ale tam dvojčatá tiež nie sú - vlastne je tam aspoň zmienka :D)! Wuuu, Polly, tlieskam, toto je supeeeeeeeeeeer!!

2 AYAmee AYAmee | E-mail | Web | 5. září 2009 v 3:34 | Reagovat

Ja sa fakt ospravedlňujem za svoju nedočkavosť, ale musela som si to dočítať na madnesse teraz hneď :D!! Nechcem spoilerovať pre tých, ktorý ešte netušia koniec, ale... ono je to čím ďalej, tým lepšie!! Až na ten záver... Ale presne sa vyjadrím, až keď ten záver zverejníš až tu :D

3 StandyB StandyB | Web | 5. září 2009 v 8:12 | Reagovat

ja som vedela ze to tak bude smerovat...ale som zvedava na zaver a aya neprovokuj :P ja musim cakat :(

a co sa tyka Cierneho mlieka to sa mi najviaaaaac pacilo :D

4 Polly Polly | 5. září 2009 v 8:43 | Reagovat

[1]: no ano, lebo mi tam chyba "aj", ale uz som ho doplnila xD
tak ty takto! predbiehas sa XD
No zaver je zly, to mi je jasne od zaciatku, preto je divne, ze este nikto, okrem teba, nic nepovedal..

5 Karuš Karuš | Web | 5. září 2009 v 10:30 | Reagovat

božéé to je úžasné :D mala by si dať všetky časti naraz, ja som netrpezlivá :D velmi to je dobré..klobúk dolu ;) ...no a som zvedavá teda na ten koniec...

6 kuroyume [aka kuroi kitsune] kuroyume [aka kuroi kitsune] | Web | 6. září 2009 v 2:02 | Reagovat

Chtela jsem byt masochistka.
A pockat si se ctenim, az to bude cele.
...ale ono to nejde!!!
*upiji z kavy* Nakonec, proc se tyrat, ze jo :)

7 AYAmee AYAmee | E-mail | Web | 6. září 2009 v 3:41 | Reagovat

[4]: Chceš, aby som ti na ten záver povedala niečo totál fatál škaradé :D :D :D? Ale nie, prosto ti potom poviem, čo sa mi na tom páčilo najmenej, ale aby čítajúci tu nemali spoilery, tak až keď to dozverejňuješ i na tomto blogu :-D. Sa potom teš, muchecheee :D!! To si inak robím srandu, ja vždy kritizujem úprimne, nie preto, aby som sa odreagovala bo čo, ale to ty isto vieš :D.

8 AYAmee AYAmee | E-mail | Web | 6. září 2009 v 3:43 | Reagovat

[3]: Čakaj, čakaj a teš sa - toto je taká krásna poviedkaaaa, wow! Fakt je to z jednej časti na druhú lepšie, teš sa, Stani, teš :D :D :D (provokujem, provokujeeeem :D)

9 Polly Polly | 7. září 2009 v 8:11 | Reagovat

[8]: ved ja viem, tesim sa na uprimnu vlnu kritiky ;)

10 kha kha | Web | 17. října 2009 v 23:35 | Reagovat

Och...popravdě..už když byla v prvním díle zmínka o tom, že má podobný obličej jako ta jeho ex..(tuším, že to tak bylo) jsem tušila, že se něco takovýho stane... ;-) Ale máš fantazii..to je fakt :)

11 Polly Polly | 17. října 2009 v 23:36 | Reagovat

[10]: kujem ;)

12 Jomei Jomei | Web | 22. června 2011 v 18:55 | Reagovat

Prosím ťa, prestaň provokovať s takými poviedkami! Lebo budem žiarliť!! :( Pri mojej neschopnosti napísať  riadkov bez toho aby boli trápne a nevyzneli hlúpo.. A prosím ťa, ozvi sa keď vydáš knihu!! Vďaka :)

13 Polly Polly | Web | 22. června 2011 v 21:48 | Reagovat

[12]: zatial ma vydali v jednej poviedkovej s otatnymi autormi a "obavam" sa, ze tam moja kariera konci... xD ale dakujem ti, ze to citas a myslim, ze sa nevies posudit objektivne...lebo ja si tiez myslim, ze pisem trapne veci xD ...

14 Jomei Jomei | Web | 23. června 2011 v 13:39 | Reagovat

[13]: Iha! Nikde nekončí!! :D Ja som tvoj veľký fanúšik, už tie tvoje príbehy odporúčam, kade chodím!! :) Nepíšeš trápne, mne sa to páči :)))

15 Polly Polly | Web | 23. června 2011 v 19:38 | Reagovat

[14]: dakujem Ti, Jomei :)♥

16 Jomei Jomei | Web | 24. června 2011 v 17:36 | Reagovat

[15]: V pohode ;) Talent je talent!!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama