oneshot poviedka: LAPENÁ DUŠA (2/3)

8. července 2009 v 6:29 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Snívalo sa jej...vždy sa jej snívalo, keď bola rozrušená...Že sedí uprostred okrúhlej miestnosti na tvrdej drevenej stoličke. Operadlo ju bolestivo tlačilo do vyčnievajúcich chrbtových stavcov. Malé kostné spoje si uvedomovala tak zreteľne, ako nikdy predtým. Vnútorným zrakom videla celú líniu chrbtice, dlhú a prehnutú.

Jediný nábytok v celej veži bola teraz jej stolička a starý televízor, ktorý bol zároveň aj jediným osvetlením. Sledovala ako sa na obrazovke rýchlo striedajú obrazy a farby. Boli to iba tváre. Norman. Potom matka. Zrnenie. Žena s hadmi namiesto vlasov. Mala modrú tvár. Otec. Norman. Žena s hadmi namiesto vlasov. Do sietnice sa jej vypálila ostro zelená. Norman... Norman... Norman.
Inštinktívne sa pred chlapčenskou tvárou odtláčala. Chrbtové stavce si bolestivo tlačila o drevo. Na miesta, kde bola prehnutá, začínala byť bolesť až neznesiteľná.
Medúza. Hady namiesto vlasov. Mala žltú tvár. Zrnenie. Jej učiteľ zo strednej. Hľadieval na ňu s nenávisťou. Nikdy nezistila prečo. Zrnenie.
Čosi sa plazilo po podlahe. Počula to.
Norman.
Bolo to bližšie a bližšie. Asi pod stoličkou.
Norman. Norman. Zrnenie...
Vtedy jej akási kostnatá ruka pevne zovrela členok. Začula prasknutie vlastnej kosti...
Strhla sa a v prebúdzaní počula, ako slabo vykríkla. Na okamih ju zasiahla ostrá bolesť v členku, ale akonáhle sa jej vedomie vyjasnilo, stala sa iba spomienkou a samotný sen sa v niekoľkých sekundách roztrhol na čiastočky obrovskou rýchlosťou upadajúce do zabudnutia.
Ležala na chrbte, stále mala zatvorené oči. Začínala sa rozpamätávať, kde sa nachádza a sen už bol iba neopodstatneným odporom, ktorý v nej zostal.
"Povedz mi o svojej nočnej more," vyzval ju hlboký a predsa akosi bezpohlavný hlas.
Otvorila oči.
"Ja neviem, čo to bolo," odpovedala.
Prudko vytreštila oči. S kým sa rozpráva?!
V tej chvíli necítila nič, ani len odpor, na okamih akoby v nej zamrel život.
Následne sa vymrštila do sedu.
Už bola dokonale zobudená. Opäť vnímala monotónny zvuk dažďa a jej oči cez hustú tmu vôkol videli okrúhlu vežu.
Automaticky sa obrátila k maske, ktorá visela nad vankúšmi.
Pocit mŕtva sa rozpustil.
Kristíne sa rozbúšilo srdce, hoci si začínala uvedomovať, že hlboký hlas bol iba v jej hlave. Možno vznikol presne na hranici sna a reality.
Lenže vnútorný nepokoj ju predsalen ďalej držal v nezmenenej polohe. Takmer až ostražito sledovala hladký povrch masky a čakala. Nadávala si do strachopudov a bláznov, ale zlý pocit ju nútil zameriavať sa na mĺkve a spojené pery masky.
A vtedy to zbadala.
Pery sa s počuteľným prasknutím oddelili a drevo, akoby sa jeho pevná štruktúra rozliala, sa vlnilo na rozprávajúcich ústach.
"Mala si nočnú moru," z dreveného otvoru vyšli štyri zreteľné slová.
Kristína zalapala po dychu. Jej zmysli sa v okamihu zostrili. S trhnutím sa začala odťahovať na koniec postele, hoci sa jej zmocnil nepríjemný pocit, že ak uverí, čo sa práve stalo, nebude s tou šialenou skúsenosťou chcieť existovať. Nemôže to prijať! Nedeje sa to!
Ale o čo teda ide?! Čo sa teda deje?!
Zbláznila sa.
"Videla som ťa," duto dodala maska.
Kristína pohľadom automaticky strelila po jej prázdnych vyrezaných očiach.
Ježišikriste! - chcela zo seba vyraziť, ale jediné, čo počula, bolo akési dýchavičné kvílenie, ktoré hádam ani nepatrilo jej.
Narazila chrbtom o drevený rám postele a krátka bolesť je nečakane pripomenula sen.
Takmer sa až rozzúrila, že sa ju tá spomienka opovažuje rozptyľovať práve teraz, keď od nej jej mozog žiada, aby strávila fakt, že na ňu prehovorila drevená maska.
Spravila ďalší nekoordinovaný pohyb a spadla z postele. Prekvapivo, práve to potrebovala, pretože pád ju konečne patrične naštartoval.
"Kristína sa so mnou nechce rozprávať," bez citového podfarbenia sa maska posťažovala.
Pozná moje meno! - s narastajúcou hrôzou si pomyslela Kristína, ale to už prebehla k dverám a keď stisla masívnu kovovú kľučku, takmer z nich do chodby vypadla.
"Hotelová atrakcia!" nahlas sa chytala jediného možného vysvetlenia. "Prekliata hotelová atrakcia!" - vyrážala zo seba a hoci sa jej chvel hlas a hoci išlo o náhly nápad, zo všetkých síl sa na neho snažila upnúť.
Lenže niečo nefungovalo ako malo, pretože bez rozmyslu a aj bez obzretia, utekala ďalej. Vbehla do studenej tmavej chodby. Celkom zabudla, že je v nej zradné točivé schodisko. Bála sa, že spadne, ale nedokázala zastaviť, nohy sa jej nebezpečne preplietali a zopárkrát sa poudierala o stenu, ktorá ju pri pošmyknutí zakaždým nemilosrdne zastavila.
Netušila, ako sa mohla tak náhle ocitnúť v hrôzostrašnej, ale skutočnej, nočnej more, tak krátko po prebudení sa doudierať o kameň, ale keď vybehla na chodbu a rozbehla sa po červenom koberci, bolo to akoby utekala už od nepamäti - spánok a pokoj sa náhle stali tak dávne, tak ďaleké...
Vbehla do ďalšieho schodiska. Tentoraz sa sústredila na striedanie nôh a istila sa vystretými rukami. Cieľ už mala jasný! Musí nájsť recepčného. Ak ho nenájde, pobudí hostí!
...Avšak netušila, prečo jej podvedome slovo "hostia" znelo tak...nepravdepodobne.
Ignorujúc svoju ženskú intuíciu, vtrhla do ďalšej chodby a prebiehala cez ňu.
Začínala jej trocha fungovať myseľ. Vybavovala si v nej starého recepčného a seba. ("Tá maska ROZPRÁVALA!" - "Samozrejme, slečna, tu je vypínač, stisnite ho a ono sa to vypne.")
Pozvoľna spomaľovala. Vymyslená predstava ju začínala nebadane brzdiť a vyvolávala v nej opätovnú domnienku, že je padnutá na hlavu.
Musí v tom byť nejaká logika! - zaumienila si, ani si neuvedomujúc, že už takmer prechádza do chôdze a konečne zo seba kúsok po kúsku striasa paniku.
Veža sa teraz týčila vysoko nad ňou. Hovoriaca maska začínala vyznievať čoraz nepravdepodobnejšie.
Zhlboka sa nadychovala a vydychovala. Ruky si založila vbok, premýšľala, hľadela pri tom na svoj tenisky. Prechádzala popri izbe číslo 25.
V tej chvíli sa ozval doslova ohlušujúci rachot.
Kristína sa strhla a zapišťala ako malé dievčatko.
Do dverí číslo 25 udrelo čosi neľudsky obrovské, až dvere zvláštne nadskočili, akoby na okamih vyleteli z pántov a spod prahu, aj ostatných okrajov, sa vyvalil sadzovitý čierny dym, ktorý ich olemoval ako zlovestný rám.
"Kašlať na logiku!" vydýchla a opäť sa ozlomkrky rozbehla, vbehnúc do poslednej kamennej chodby, ktorá ju už vyviedla do vstupnej haly s recepciou.
Za chrbtom počula sotva tlmené údery, rozliehajúce sa po zámockej chodbe s mohutnou ozvenou.
Nemala už na výber. Prijala nelogickosť situácie, do ktorej sa dostala a konečne si pripustila aj možnosť absencie hostí.
Recepcia bola prázdna.
Po čele jej stiekol studený pot a kým sa kvapka dostala nad viečko, ona už vzdorovito trieskala do zvončeka na recepcii. Sotva sa držala na uzde, aby nekričala o pomoc, ale posledné zbytky triezvosti ju aj v absurdite obaľovali rozpakmi. Po chvíľke ju od frenetických úderov rozbolela celá dlaň, lenže po recepčnom nebolo ani stopy.
Zvonček postupne ustával. Dochádzalo jej, že už nepočuje údery z poschodia.
Vyslal krátky pohľad ku vchodovým dverám. V tom okamihu si uvedomila, že jej k ušiam dolieha hudba, sotva sa predierajúca cez hrúbku kamennej steny. Obrátila sa za ňou. Niesla sa z poza dvojitých dverí s pavučinami popraskaného mliečneho skla, ktoré boli povedľa schodiska.
Spoločenská miestnosť!
ĽUDIA! - došlo jej.
Opäť očami nerozhodne hodila po východe, ale túžba po ľuďoch, po bezpečí, ktoré jej môžu dať iba ruky, pohľady, hlasy, otázky, chuť skutočna, bola náhle silnejšia ako vyslobodenie sa zo starého rozprávkového zámku, v ktorom ožívajú masky.
A zrazu ju nohy niesli samé. Hoci sa ich vlastne vôbec nesnažila zastaviť. Srdce sa jej trepotalo ako motýľ, ale tentokrát príjemným očakávaním, ktoré sa jej až bolestne zabodlo do žalúdka, keď si uvedomila, že cez mliečne sklo do haly linie medovo zlaté svetlo, cez ktoré sa mihajú sivé tiene. Ľudia tancujú!
Už! Už! Už som tam!
Oboma rukami do nich vrazila a vbehla do dlhočiznej, drevom vykladanej, tanečnej sály.
Sláčiková hudba zosilnela, až takmer fantómovo zacítila vôňu lakovaných huslí, dvere sa za ňou zatvorili a Kristína sa v jedinej sekunde prepadla do tmy prázdnej miestnosti, kde nebolo nič...nič...NIČ...len hudba a pocit, že...
"Nie som sama," zašepkala si pre seba.
Želanie sa jej vyplnilo a predsa si s bázňou meravými rukami nervózne objímala chudé ramená.
Srdce sa jej už netrepotalo, ale znova bilo ťažko ako zvon, akoby jej malo čo chvíľa puknúť, zapĺňalo jej hruď ako do prasknutia naplnený balón.
Rezká hudba sa niesla z prednej časti, kde na pódiu nik nestál, rovnako ako ani vôkol nej.
Obracala sa okolo seba, stále sa úzkostlivo držiac, lenže nezbadala ani len sivé tiene, ktoré videla mihať sa za sklom. Za to "ich" cítila.
Tancovali. Každý ich pohyb k nej zavial zmes ťažkých parfémov, cítila chladivé závany, keď sa otočili popri nej a počula šuchotanie látok, ako sa dlhé šaty obtierali o hladké pánske nohavice a kĺzali po zaprášenej dlážke.
"Je tu niekto?" dostala zo seba, ale na konci sa jej hlas zlomil.
Čosi ju jemne škriablo na nahej pokožke ruky, akoby sa o ňu obtrela drsná, čipkovaná štóla. Prestrašene uskočila a vpadla priamo do centra niečoho, čo sa odohrávalo mimo reality, ktorú vnímala, na nejaké telo, ktoré ju prudko odrazilo a ona skončila tvárou na dlážke.
Zo všetkých strán počula klopkanie opätkov a šúchanie nízkych podrážok, ale cítila sa rovnako zmätene ako slepec v novom prostredí, akoby stratila schopnosť vidieť všetky rozmery bytia, pretože tí tancujúci ľudia pre ňu boli neviditeľnými mátohami. Nemotorne sa zdvíhala na kolená, hoci strach ju už ohromoval dosť na to, aby musela bojovať s túžbou hrať mŕtveho chrobáka a po prstoch rúk, spočívajúcich na podlahe, jej zatiaľ prešli hrubé suknice a o bok sa jej ošuchol studený zamat.
Aspoň sa postavila rýchlejšie, ako mala v úmysle.
Kristína sa hudbe obrátila chrbtom a vykročila k dverám. Z boku do nej udrel ďalší tancujúci pár, dokonca v rebrách pocítila čísi lakeť. Tentoraz sa však udržala na nohách a odhodlane postupovala ďalej, hoci kým prešla až k dverám, zrazila sa s ďalšími dvoma neviditeľnými tanečníkmi, ktorí sa možno skutočne zabávali, niekde...inde...v inej zemskej sfére, v inej vrstve sveta.... Hm? Nemôže ísť práve o toto?! - začínala splietať zúfalé, nepodložené teórie - Ide o vrstvenie sveta? - Čítala o tom v jednom fantasy časopise -V každej vrstve som ja, iba trochu inak...Lenže stredové vrstvy hotela zmizli, zostala iba prvá a posledná, dve absolútne odlišné a ona... ona tu teraz umiera hrôzou!
Vyšla do haly a odrezala od seba ples duchov dverami. Teraz už nebola natoľko hlúpa, aby si dovolila čo i len sekundu klamlivej únavy. Rovno sa popri recepcii rozbehla ku vchodovým dverám.
Schmatla kľučku a zaprela sa.
Ani sa nepohla.
"Nie!", skríkla, zúrivo a hlasno.
Lomcovala ňou, až sa stará drevená brána chvela v pántoch, lenže kľučka nepovolila. Zaiste bolo zamknuté.
Prebehla povedľa k vysokému oknu, za ktorým sa rozprestierali iba temné obrysy lesa. Chytila menšiu kľučku, ale nech s ňou lomcovala ako len dokázala, ani okno nepovolilo.
V návale zlosti udrela do sklenenej doštičky.
Nechala ruku nehybne spočinutú na studenom skle. Nahlas dýchala, triasla sa, nechcela nič viac, iba cítiť na sebe nevľúdny studený lejak, ktorý pretínal čierňavu, ktorá ako látka obtiahla celý zámok. Inému by prišla desivá, no pre ňu sa teraz stala jediným a nedosiahnuteľným cieľom.
Jej výdychy začínali rozochvievať jej hlas, hrdlo popúšťalo čerstvo vznikajúce vzlyky.
Kristínu zrazu obostrelo hlboké zúfalstvo. Jeho obludné rozmery jej až vyrážali dych, nikdy nič podobne smutné a beznádejné nezažila. Pokúšala sa o ňu hrôzostrašná prázdnota, oceľovo mrazivá rezignácia jej svojou nezlomnosťou podrážala nohy, snažila sa jej nahovoriť, že teraz si už môže len niekde sadnúť a rozplakať sa.
Pohla hlavou a pozvoľna ju začínala skláňať. Platinová ofina jej dopadla na jedno mandľové oko, z ktorého sa vykotúľala prvá slza.
A vtedy za sebou zacítila švih, natoľko prudký, že ho aj začula a po temene jej prešiel studený závan, po ktorom sa jej spravila husia koža. Rýchlo zdvihla tvár. Zbadala odraz vlastného vydeseného výrazu. V ďalšom okamihu čosi ušidrásajúco škrablo o okennú tabuľu a zastalo to priamo medzi jej ukazovákom a prostredníkom.
Najprv jej napadlo, že sklo sa predsa pri TOMTO údere malo rozbiť!
Potom jej došlo, že je to ostrie sekery.
Kristína vykríkla z plných pľúc a zároveň v sebe rozprúdila nový prílev energie a tentokrát aj odhodlania. Odhodlania prežiť.
Obrátila sa, chrbtom sa udrela o okno a ocitla sa mu zoči voči.
Znova prenikavo skríkla.
Tesne pri nej stála osoba zahalená v čiernom plášti siahajúcom až po zem. Z útrob plášťa sa zdvíhali ruky v kontrastne bielej zamatovej košeli a držali nad ňou sekeru, ktorej najostrejšia časť sa ešte stále opierala o sklo. Osoba sa halila aj do kapucne, lenže z nej nevyčnievala jeho tvár, ale drevená maska. Maska, ktorá na ňu vo veži rozprávala. Maska, ktorá rozpútala peklo. Na dreve sa dokonca skvelo aj zelené pero.
Nastalo krátke ticho. Maska na ňu neživo hľadela. Kristína bola tak blízko, že bola schopná vidieť, že vo vyrezaných otvoroch nie je absolútne nič. Iba hlboká noc.
Osoba sa zrazu pohla, ako oživená bábka. Kristína zakvílila a zaprela sa nohami, aby sa mohla nezmyselne silno tlačiť o nerozbitné sklo za svojim chrbtom.
Oddialil ostrie od okna a zdvihol sekeru nad hlavu, pripravený opäť zasadiť úder.
V smrteľnom okamihu za ňu asi znova zapracoval pud sebazáchovy, pretože ona rozhodne nič neplánovala. Hneď ako pod náporom švihu zaklonil aj trup a poskytol jej viac priestoru, jediným ladným pohybom sa bokom vysunula z poza jeho tela a rozbehla sa ku schodisku.
Ešte aj vo vypätej chvíli jej mysľou preletela spomienka, ako sa s Normanom vždy smiali nad hlúposťou postáv v hororových filmoch, keď namiesto toho, aby v domoch pred zabijakmi utekali v východu, bežali čo najvyššie k horným izbám, až skončili na balkóne, z ktorého mohli v panike poľahky vyskočiť a rozbiť si lebku, poprípade "postrčenie" už tiež nebola pre vraha veľká námaha.
Kto však vystrihol tie dôležité scény, keď prsnatá blondínka s roztrhnutou blúzičkou prišla ku krutej pravde, že vchodové dvere sa záhadne stali neotvoriteľnými a okná nerozbitnými?!
Kristína cítila, že uteká za ňou. Vbehla do hrôzostrašného schodiska a zažila nekonečné sekundy desu a úzkosti, keď potkýňavo utekala po schodoch, zatiaľ čo...tá "maska"...jej bola v pätách. Tuhla jej krv v žilách pri predstave, že sa za ňou už už natiahne. Počula ako tá bytosť chrapľavo dýcha, uväznená za drevenou oblinou tváre, ktorá jej dychu dodala dutosť prázdnoty.
Konečne sa vypotácala do chodby a rozbehla sa po červenom koberci. Približne v polovici sa odvážila obrátiť a zistila, že medzi ňou a príšerou, sú sotva tri metre. Utekal, držiac sekeru vysoko zdvihnutú nad hlavou, jeho nohy s istou striedali jedna druhú a čierny plášť mu zlovestne vial za chrbtom. Vedela, že keď sa dostane k nej, jednoducho a bez vyjednávanie, zatne. Dovolila si zdržanie, zatriasla kľučkou jednej z izieb, ale nevpustila ju. Dlaňami prebehnúc po kúsku steny, prebehla k ďalším dverám.
Hľadela do mŕtvych očí približujúcej sa masky, keď stisla kľučku a vpadla do izby.
Zabuchla za sebou dvere, ale márne hmatkala po kľúči v zámke. Ocitla sa v tme.
Je koniec - pomyslela si.
Spotená ofina sa jej lepila na čelo a triasli sa jej kolená. Pociťovala slabosť. Prestávala vládať utekať.
...je... koniec...
Ozval sa úder a praskajúce drevo. Skríkla a ustúpila. Zhrozene sledovala ako sa v pukline uprostred dvier objavilo ostrie.
Koľkokrát rozmýšľala, aké to je, keď niekto zomrie násilnou smrťou. Ubodaný. Zastrelený. Ubitý.
Teraz to zistí!
Mala pocit, že ak by dnes viac jedla, teraz by dávila na koberec.
Kopol do dverí. Zámka cvakla a prudko sa rozleteli.
Rázne vošiel dnu a mieril priamo k nej.
"Nie, prosím," rozochvene šepkala a ustupovala pred ním. "Nezabíjajte ma, prosím!"
Zaháňal sa pred ňou lesknúcim sa ostrím, inštinktívne zakláňala hornú polovicu tela, chvíľu sa približoval nenáhlivo, iba sa s ňou pohrávala.
Zastavila ju až stena. Tvrdo do nej vrazila, jej nohy sa šmykli s malým behúňom, ktorý jej ušiel rovno pod teniskami a ona dopadla priamo na zadok.
V zornom uhle sa jej objavila záplava čierneho zamatu.
Chvatne zdvihla pohľad. Pevne sa rozohnal, oboma rukami zdvihol sekeru a potom už len videla ako so švihom letí dole, priamo na jej...kolená - došlo jej.
Prudko roztiahla vystreté nohy a naostrená časť sekery sa s praskotom zaťala medzi ne do drevenej podlahy. Bol strašne blízko...keď sa sklonil a snažil sa ju vytiahnuť. Mal s tým problémy. Ťažko prehltla, zhlboka nabrala dych a využila chvíľu. Pokrčila nohy v kolenách a jediným pohybom sa postavila. Utiekla k dverám, čo boli najbližšie a bezmyšlienkovite nimi prešla. On zostal sklonený nad nehybnou sekerou, ale drevená maska sa za ňou otočila.
Takže predsa som sa tu ocitla aj ja - až cynicky si pomyslela Kristína, keď jej zrazu na tvár dopadli dažďové kvapky.
Prebehla cez terasu k okrasnej balustráde.
Možno sa doláme...no možno to bude "príjemnejšie" ako byť rozsekaná na kúsky.
"Toto je aspoň moja voľba," povedala nahlas do divokého lejaku, ktorý ju okamžite zmáčal do poslednej nitky.
Oboma rukami chytila okraj balustrády a vyložila naň jednu nohu.
Neskôr, keď spomínala, popravde, nevedela, či išlo v tej chvíli o pominutie mysle, alebo si naozaj neuvedomovala, že si dobrovoľne vyberá smrť.
Snažila sa nepozerať dole, do príkro temnej zelene hlboko pod ňou.
Preniesla váhu ku kolenu, odrazila sa od zeme, jednou rukou pustila kov a na chvíľu bola čosi málo vyššie ako v pokľaku a keď už ju malo telo prevážiť na druhú stranu a ona mala padať dole, zrazu do niečoho narazila. Noc preťal blesk, hlučný ako úder bičom a ožiaril jej prekvapenú tvár. Skutočne padala, lenže opačným smerom, späť na terasu. Tvrdo dopadla na bok.
Najprv len ležala.
Po tvári jej tiekla voda. Žmúrila na spodnú časť okrasne sa vlniaceho čierneho kovu. Spamätávala sa zo šoku. Už zasa.
Potom sa sťažka vytiahla aspoň do sedu. Po štyroch prešla k balustráde. Zdvihla tvár do atramentovej oblohy zatiahnutej šedými chuchvalcami oblakov. Lejak na nič nenarážal. Avšak keď zdvihla ruku, jej prsty sa priamo nad zábradlím dotkli akejsi neviditeľnej a citeľne tvrdej, bariéry.
Pozrela sa za seba. Za sklom, spoly za záclonou, stál ON.
Neživé, neexistújúce oči hľadeli priamo na ňu a sekera mu bez záujmu visela pozdĺž tela. Z otvoru pod zeleným perom mu čosi vytekalo. Tmavé a husté. Ako krv.
Dosadla na zem a v panike sa posúvala do rohu balustrády, kde oboma rukami zovrela zábradlie z oboch strán.
Zaprie sa do neho...keď jej bude ubližovať. Vydrží to! Umrie rýchlo!
Hľadela na neho. Už nemala voľbu.
Kŕčovito stisla poskrúcaný kov.
Čakala kedy príde a ukončí to.
Lenže postava sa zrazu obrátila a Kristína takmer až nechápavo sledovala, ako sa čierny plášť vzďaľuje od presklených dverí, až ho úplne pohltila tma.
Niekoľko minút, ktoré počítala na hodiny, meravo civela na miesto, kde predtým stál.
Ale už sa nevrátil.
A to bol koniec jednej z množstva nocí, ktoré ešte mali nasledovať.
Nedokázala vojsť dnu. Kolená si pritiahla až k brade, objala si ich a takto, pod neutíchajúcim lejakom, trasúc sa od zimy a šoku, zotrvala celú noc.
Keď svitalo a ona sa mohla spoľahnúť aspoň na jedno jediné - na svetlo - prinútila svoje skrehnuté telo postaviť sa a hýbať, hoci to zmrznuté končatiny bolelo.
Pomaly prechádzala ku skleneným dverám. Mokré oblečenie sa na ňu nepríjemne a ľadovo lepilo a tenisky, plné vody, čvachtali. Dotkla sa kľučky a opatrne otvorila.
Najprv iba nakukla. Keď necítila prítomnosť nikoho iného, vošla dnu. Počula svoj nepokojný dych, inak nič.
Pozorovala každý kúštik staromódne zariadenej izby, zaliatej neistým ranným slnkom. Jej nočná mora pokračovala, teda de facto nebola len zlým snom, pretože dvere boli rozbité a aj podlaha stále niesla následok po sekere, ako si to pamätala.
Bez toho, aby sa obrátila, zatvorila za sebou dvere na terasu.
Spustila ruky a spočinuli jej na nohaviciach.
Zarazene na ne pozrela.
Boli suché.
Jednou rukou zovrela lem trička, druhou prešla po hnedej veste a zastavila ju až v krátkych vlasoch.
Bola úplne suchá.
Ani len biely deň nezmiernil hrôzu, ktorú z miesta opäť pocítila.
***********
 


Komentáře

1 kritik č.3 kritik č.3 | 8. července 2009 v 11:34 | Reagovat

uz som sa ta chcela spytat preco tu nevidim ziadnu logiku preco ju chce zabit...ale teraz mi to doslo....ten duch alebo ten zabijak sa jej moze dotknut len dnu v tom zamku.....zachranilo ju to ze bola mimo....proste von na cerstvom vzduchu... urcite v tom nieco bude....aspon si myslim..ak nie tak sa mylim :P

ozaj ta prva ci druha veta neviem zdala sa mi tam zbytocna...vzdy sa jej snivalo ked bola rozrusena..je nadbytocna...zatial sa nejako velmi nemozem vyjadrit k tejto kapitole...lebo este stale cakam nejaku logiku ze preco sa to robi..preco ju to nahana....tak som zvedava na poslednu cast...

2 Polly Polly | 8. července 2009 v 11:44 | Reagovat

Dakujem ti moc za postrehy!!! ♥ keby mi blog dovolil robit zmeny, aj tu vetu vysupnem xD ..ale moja kliatba este pokracuje xD

3 kritik č.3 kritik č.3 | Web | 8. července 2009 v 12:05 | Reagovat

vsak ti vravim :D snazim sa byt ozajstným kritikom :P

4 kuroyume [aka kuroi kitsune] kuroyume [aka kuroi kitsune] | Web | 13. července 2009 v 11:24 | Reagovat

Budu se opakovat - ale opet, velmi atmosfericke, a tou spolecenskou mistnosti mi to opet pripomelo Overlook ale take Dum v Ruzich - a taketo pribehy proste miluju...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama