oneshot poviedka: LAPENÁ DUŠA (1/3)

8. července 2009 v 6:27 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Takže toto je iba taký mini horor (čistá fikšn a fikcia xD, ale nijako prevratná), prosím vás, nečakajte nič ani trochu originálne, pretože - za prvé som to nedala ohodnotiť Dvornému kritikovi číslo 2, pretože za druhé to mala byť iba taká malá rýchla poviedka, ktorá mala ukojiť moju túžbu po písaní uprostred skúškového a zároveň ho nenarušiť...čiže iba taký zabíjač času a rozpisovanie ruky!
No nakoniec je to dlhšie ako som čakala a to že to bola iba vec na hranie a na zachovanie môjho zdravého rozumu popri kockovaní, neznamená, že ma za ňu nemôžete sfúknuť ako sirotu! :)
Nezdalo sa mi, že by som túto mini poviedku mala deliť do dní, tak tu bude hneď - no len blog mi ju nedovlil narvať do jedného článku xD!
******************************

"Vy ste lapená duša!" - vyrazila zo seba žena, keď za radom tarotov obrátila poslednú kartu.
Kostlivec.
Rozšírila svoje mandľové oči a na dlho sa na vedmu zadívala.
Pamätala si ten večer. Keď vonku na námestí husto padal sneh. Bolo ožiarené rozvoniavajúcimi a farebnými stánkami a uprostred stál obrovský vianočný strom, ktorý akoby mäkkým žltým svetlom roztápal chlad zimy.
Vlastne si to skutočne pamätala, do detailov ako bol troj radový matne zlatý náhrdelník podsaditej veštkyne, či Normanov modro-červený šál s piatimi strapcami, až po tom, keď to všetko dávalo zmysel.
Vtedy boli s Normanom ešte priatelia. Vtedy bol ešte Norman normálny, ako sa aj hodilo k jeho menu. Obaja sa cítili výnimočne. Priateľstvo medzi chlapcom a dievčaťom existujem.
...Neexistuje...

"Ste lapená duša!" zhrozene zopakovala tučná veštkyňa a zaujato skúmala tarotové karty.
Kristína sa vtedy len sardonicky usmiala. Ale ľutovala, že ju do toho dreveného stánku preplneného amuletmi a sviečkami, zatiahol. Ani múdre dievčatá, stojace nohami pevne na zemi, nechceli počúvať, že sú lapené duše.
"Je to tu...!" - žena urobila nad kartami bucľatou rukou obsypanou prsteňmi výrazný oblúk. "Nerozumiem tomu. Čaká vás zmena! Zmena, ktorá vás uväzní."
Vyzerala byť úprimne znepokojená. Funiac rýchlo otáčala ďalší vyložený rad kariet.
Norman sa jej za chrbtom tlmene smial. Kristína cítila drobné napätie. Naklonila sa nad okrúhly stolík, akoby taroty dokázala prečítať sama. Do očí jej spadla dlhšia ofina jej krátkeho chlapčenského účesu.
"Nevidím vás!" veštica si rozprávala popod nos, akoby sa začínala zlostiť. "Strácate sa, akoby vás nič iné už nečakalo!"
Chcete mi snáď povedať, že zomriem? - Kristíne napadla otázka tak automaticky, až jej ochladli ruky.
No možno to spôsobil len ľadový vietor priviaty z krásneho predvianočného námestia.
Kým sa stihla opýtať, žena k nej rýchlo zdvihla okrúhlu tvár, na ktorej sa zračili obavy a úľak.
"Lietajú vám okolo hlavy diabli!" takmer vykríkla.
Norman to nevydržal a nahlas, híkavo, sa rozosmial.
Kristína sa zmohla iba na ďalší kŕčovitý úsmev.
...tak diabli...
...To je hádam lepšie ako smrť - vlastná irónia jej v hlave znela akosi nemastno neslano.
To bolo naposledy, čo sa v jej prítomnosti Norman smial.
Potom si našiel žiarlivú ženskú, ktorá ju odstavila z jeho života a rozpučila Normanov mozog ako vajce namäkko.
Kristína sa mylne domnievala, že práve oni majú byť tí "diabli".
**********

Nadávala. Zúrila. Zišla z cesty a blúdila, kým oblohu nezaliala zamatová čerň. Za všetko mohol mizerný prudký lejak a víno v jej hlave. Ani šoférovať by nemala, preboha, ale čo už teraz. Lamentovať sa jej už neoplatí. Je načisto stratená.
Kristína si práve vtedy ešte sotva spomínala na stretnutie s veštkyňou. Bolo to o niekoľko mesiacov neskôr, čas uprostred leta a predsa sa dočkala dnešného studeného neprehľadného lejaku, ktorý ju začínal dostavať do stavu zúrivosti!
"Ty krava, KRAVA!" - nahlas si nadávala a kŕčovito zvierala volant. "Mala si tam ostať! Ožrať sa a prespať to! KRAVA!"
Trmácala sa so svojím malým žltým autom domov z letnej firemnej akcie, ale niekde musela zle odbočiť. Mali obrovskú party na luxusnej chate v nádhernom lesnom prostredí a hoci ju mali zaplatenú do rána, vypýtala si mapu a ako jediná odišla. Nemala chuť byť na akejkoľvek akcii s Normanom. Okrem iného totiž boli aj kolegovia. Teraz už nemala rada pocit vďačnosti, že jej u nich zohnal prácu.
Zhrozene hľadela do hustnúcej prietrže mračien, lejak bol skľučujúco hlučný. Začínal byť až nebezpečne nepriepustný, sotva cezeň videla. Hoci bolo chladno, strhla si z krku tmavo-zelený kockovaný šál a hodila ho na pokrkvanú mapu vedľa seba. Bolo jej horko z nervozity. Začínala si uvedomovať, že šoféruje takmer poslepiačky.
"Do riti!", sykla. "Len aby sa predo mnou neobjavil žiaden strom!"
Ich siluety sa zatiaľ bezpečne mihali popri aute, lenže aj tie už začínala sotva rozoznávať.
Roztrasene držala volant a rozptyľovala sa myšlienkami na Normana, ktoré by ju za iných okolností iba viac rozhodili.
...Nebyť tu...Sama...Stratená...v lese...
Potriasla krátkymi, skoro platinovými, vlasmi.
Norman!
Ako sa len zmenil. Dostala od jeho ženskej zopár nenávistných e-mailov, ohodnotení svojej osoby...on hájil ju. Slepo a urážlivo. A nakoniec sa všetko vyhrotilo.
Strhla auto kamsi, kde tušila odbočku a zrazu mala pocit, akoby prechádzalo čisto trávnatým povrchom.
Ostrila ako mačka. Jej prenikavo modré oči však nedokázali preraziť prenikavo čiernu daždivú tmu.
Že vraj rozbila partiu. Mali predsa 21, tak čo splietal?! A ak by to tak aj naozaj bolo, preexponovane by pohodila svojou výraznou bradou a podotkla by: "Akú partiu? Ja predsa priateľov stále mám."
A bola to pravda. Prišla iba o neho, ale ani zďaleka to nebolo tak veľmi (a ta dlho) bolestivé, ako sa obávala. V konečnom dôsledku jej tak veľmi nechýbal.
Možno za to nestál - podvedome to pochopila.
Umreli predsa na takom učebnicovom príklade.
Je to tráva? Alebo len mokrá šmykľavá cesta?! - začínala tušiť, že domov skrátka nepríde.
Ale kto by ju smel nútiť byť s ním v centre tej istej zábavy? Nebol schopný ju už ani pozdraviť, iba na ňu zakaždým tupo pozrel.
Ich cudzota jej zaliezala pod kožu a nevidela dôvod, prečo ju znášať dlhšie ako bolo nutné.
A na druhej strane, mala priateľov...tích iných, ale to bolo jedno. Nachádzala si k nim cestu.
On ich väčšinu stratil a tí (tí dvaja), čo s ním zostali, iba nekonečne trpezlivo a zhovievavo vyčkávali, kedy konečne otvorí oči, nájde svoj stratený rozum a bude opäť...Normanom.
Niť jej myšlienok sa pretrhla. Už sa nesmela rozptyľovať. Sotva udržiavala paniku pod príklopom, ktorý nadskakoval a čosi sa pod ním búrilo.
Zrazu z náhleho popudu stáčala volant zo strany na stranu a došlo jej, že je na akomsi otvorenom priestranstve.
Áno, už si bola sto percentne istá, že zišla z cesty. A to nemala robiť.
Ale bol to jej osud.
Musela...
A vtedy sa pred ňou objavil. Náhle a nečakane, ako stebielko pre záchranu topiaceho, sa začal postupne vynárať z tmy, osvetlený iba prívetivým svetlom z niekoľkých okeníc, sediaci na trávnatom kopci ako na pomyselnom tróne, obkolesený temnotou lesa.
Najprv neverila, že by mohla mať aspoň kúsok šťastia. Zastala niekoľko metrov pred ním a vypla motor. Sedela a zarazene civela pred seba. Do strechy udieral lejak a stal sa jediným zvukom.
Nebola si istá, čo je to za stavbu, ale rozhodne by aj hlupákovi bolo jasné, že nejde o novostavbu. Budova sa pompézne vynímala do výšky, okná boli vysoké a klenuté, nad strechami sa týčili vežičky a nad obrovskou drevenou bránou tabuľa s ozdobným písmom.OTEL MOTÝ .
"Hotel Motýľ?" nahlas povedala.
"H" akoby vypadlo a "L" akoby sa odškvarilo, či zuhoľnatelo.
Chvíľu zámok fascinovane skúmala. Zdiaľky vyzeralo zachovalo, ale pri sústredenejšom pozorovaní bolo jasné, že ho už nahlodal zub času.
Možno niekoľko storočí.
Nakoniec jej zámocký hotel už neprišiel ako to najšťastnejšie, čo mohla stretnúť, ale to najnutnejšie.
S hlbokým povzdychom rezignácie si na hlavu narazila čierny pánsky klobúk. Vypla reflektory a so sklonenou hlavou vybehla do dažďa. Pocit studeného lejaku na nahej pokožke rúk bol osviežujúci, no temnota lesa vôkol ju prikvačila ťažkou tiesňou. Utekala po neudržiavanej blatistej ceste k hotelu Motýľ a zopár sekúnd mala pocit, akoby bol nedosiahnuteľne ďaleko. Cez tričko s čierno bielym Johnom Lennonom mala prehodenú len hnedú zamatovú vestu. Bolo jej chladno. V okamihu premokla.
Si štýlová, ale na dnešok úboho oblečená - okríkla sa v duchu - Si zaťatá a urazená! A tak si teraz nocuj v motýľom zámku, ty hlúpa!
Konečne, čierne nohavice už mala zablatené skoro ku kolenám, dorazila k popraskanej drevenej bráne.
Zaprela do nej dlane.
Bola síce masívna, ale išlo to ľahšie ako čakala.
Dvere sa otvárali.
Keď vchádzala, oči mala zdvihnuté k tabuli nad sebou.
OTEL MOT
Akoby do tmava popolavelo aj "Y".
**********

Vošla do vstupnej haly.
Podlaha sa jej videla byť zo žltého mramoru a popri vedľajšej stene sa tiahla recepcia z tmavého dreva, až ku schodisku pokrytému červeným kobercom. Strácalo sa nezvyklom kamennom tunely. Všetko sa zdalo na prvý pohľad normálne (až na to, že hotely poznala skôr útulnejšie, ako takto studené a tiché), ale hala s vysokým stropom bola osvetlená tlmeným svetlom z mliečneho lustra so sviečkami, cez ktoré po chvíľke zachytila, že dubové drevo recepcie je popraskané a červený koberec zašlý a obchodený.
Napadlo jej, že sem bolo zbytočné vchádzať, keďže hotel je očividne už dávno mimo prevádzky.
Ale svieti sa... - jej logika odporovala.
Zrazu sa za ňou ozvala dutá, ozvenou znásobená rana. Kristína sa strhla a obrátila.
Vzápätí sa nad svojou reakciou iba nasilu pousmiala. Miesto ju niečím, asi nejednoznačnosťou svojho "žitia", znervózňovalo.
To iba západka vstupných dverí zapadla.
Stiahla si z hlavy klobúk, chcela z okrajov vyliať vodu, ale nič z neho nevytriasla. Dotkla sa lemu svojho lennonovského trička, aby ho vyžmýkala, ale vzápätí jej došlo, že v rukách zviera suchú látku.
"To je zvláštne, veď predsa vonku...," rozčarovane šepla a opäť sa otočila k recepcii.
O okraj práchnivejúceho pultu sa opieral zhrbený starší muž a celkom nezaujato ju pozoroval vodnatými modrými očami.
Svetlo sviečok je tak slabé - takmer až dezorientovane si pomyslela - Predtým som si ho vôbec nevšimla.
Časť nej sa bezradne prepadala do sypkého piesku zmätenosti, druhá časť, neochotná príjmať nelogické vnemy, chaos v jej mysli potláčala a zvádzala ho na otupenosť z únavy.
Pomaly, akosi váhavo, k recepcii vykročila. Muž bol menší ako ona a oblý. Okolo hlavy sa mu vlnili sivé kadere. Mal na sebe tmavú uniformu recepčného lemovanú tmavo-zlatou obrubou. Trpezlivo čakal, kým zastala až celkom pred ním.
Nechala mu priestor na uvítanie hosťa, no keď sa nič nedialo, radšej rozpačito začala sama.
"Dobrý večer...ja...som zablúdila. Zišla som s autom z cesty. Nie som schopná šoférovať v tak prudkom lejaku."
Jeho výraz sa nemenil. Iba cmukol, azda s ňou súhlasil.
"Mohla by som do rána zostať v jednej z izieb?"
"Izba vo veži je pripravená, slečna," konečne prehovoril a jeho slabý starecký hlas mu, na jej úľavu, dodal trochu ľudskosti.
Obrátil sa k malým poličkám v tvare kociek a z jednej zvesil klasický železný kľúč.
"Nevedela som, že ste ešte v prevádzke," opatrne podotkla.
"Sme zimný hotel, slečna," povedal, obrátiac sa k nej. "Teraz nie sme v sezóne."
Položil kľúč pred ňu. Bol neprirodzene veľký. Elipsovité oko v hornej časti vypĺňal železný motýľ.
"Choďte stále hore, na druhé poschodie. Schodisko na konci chodby, ktoré z neho ústi, vás už dovedie priamo do veže."
"Zaplatím?" nadhodila.
"Ak budete odchádzať...," - usmial sa dosť výrazne, akoby ho neskutočne pobavila.
Ak bude odchádzať? - nerozumela - Vie niečo, čo ona nie? Hlásili azda niekoľkodňovú prietrž mračien?!
Nemala však chuť diskutovať s ním. Ráno tak či tak odíde.
Zarazene si zobrala kľúč a pobrala sa ku schodisku. O chvíľku sa stratila v natoľko úzkom priechode, že si mohla rovnováhu zaisťovať vystretými rukami, dotýkajúc sa stien.
Už jej bolo jasné, že hotel vznikol z upraveného zámku, pretože podobné uzavreté kamenné schodiská vídavala iba na exkurziách po hradoch a zámkoch. Nerozumela, prečo nevábne časti neprestavali. Priechod bol osvetlený iba zdola z haly a zhora, mdlým svetlom ústiacim z obytnej časti, takže niekde v strede sa dostala do mierne klaustrofobického stavu, keďže na schody našľapovala v absolútnej tme. Keď vyšla do širokej chodby posiatej priveľkými dverami, iba ju rýchlo prebehla, aby mala druhé schodisko čo najskôr za sebou. Keď vyšla druhé, s pocitom, akoby sa v ňom od úzkosti pridusila, prešla dlhočiznou chodbou k poslednému.
Po oboch stranách boli iba dvere, žiadne okná, takže usúdila, že pôjde o jednu z prostredných veží. Možno ako dievčatko túžila mať izbu v zámockej vežičke, ale teraz už jej to nestálo za tie hrozné schodiská. Tieto sa dokonca aj točili a točivé schody, hlavne, ak boli úzke, ju vždy desili. Vyústili už len do malej krátkej chodby, ktorá bola úzka tak akurát na dvere, ktorými končila.
Vložila do zámky veľký železný kľúč, ktorý mal asi robiť strašne historický efekt a vošla dnu.
Zatlačila na dvere chrbtom, aby sa zatvorili, pretože zrazu sa nebola schopná otočiť.
Nakoniec ju prvý pohľad predsalen určitým spôsobom dostal.
Veža bola kruhová, aj s vypuklými zaoblenými okenicami, do ktorých narážal lejak ešte búrlivejšie ako tam dole, do jej malého auta. Pri stene, medzi oknami z oboch strán, stála posteľ s ťažkým baldachýnom z tmavého brokátu a dva starožitné nočné stolíky. Ďalšie dvere museli byť miniatúrnou kúpeľňou, alebo šatníkom, keďže skriňu nevidela. Fascinovaná začala hmatkať po vypínači, ale nič pod prstami nezacítila. Rozhliadla sa po stenách. To nemyslia vážne! Nepreháňajú to už s dobovým štýlom?!
Prešla k jednému z okien. Stálo pri ňom temne bordové kreslo, na ktoré odhodila klobúk. Petrolejku na nočnom stolíku si rozhodne zažínať nemienila.
Odtiahla čipkovanú záclonu a vykukla. Bola tak vysoko! Ani jej nedošlo, že prešla toľko schodov, hoci sa zadýchala.
Ťažké kvapky padali na hladkú strechu pod vežou a do sinavej prázdnoty, v ktorej svietil jediný maličký bod - jej žlté auto.
Zmohla ju únava z vyčerpávajúceho večera a tak poodstúpila k posteli a hodila sa do mäkkých perín. Ani sa nevyzula, chcela chvíľu len tak poležať a vychutnať si starodávny baldachýn, ktorý ju uzavrel.
...A tenisky mala predsa suché...
Zahľadela sa do dreveného stropu postele. Bol trocha vystúply, možno aby ladil s klenutým stropom jej izby.
Uvažovala, že to v konečnom dôsledku celé nedopadlo tak zle. Už sa videla, ako svojim priateľom rozpráva o svojom malom dobrodružstve.
(Zablúdila som v hroznom lejaku a keď som už bola úplne bezradná, našla som záchranu. A skončila som v zámockej veži. Ako princezná z rozprávky.)
Jej myšlienky stíchli, keď modrými očami zaostrovala na výstupky nad sebou a nakoniec sa jej ich podarilo identifikovať. Do stropu postele boli vyrezané drobné masky, zhusťujúce sa pri strede. Takmer s dreveným povrchom splývali. Išlo o jednoduché masky, s otvormi na oči a ústa, s vyčnievajúcim nosom.
Niečo ju prinútilo vytočiť tvár. Taká istá maska, z tmavého dreva, s hladkým povrchom odliatku ľudskej tváre, visela na stene nad posteľou.
Celá sa otočila na bok a so záujmom k nej vzhliadla. Od tých vyrezávaných sa líšila iba veľkosťou a zeleným pierkom, prečnievajúcim cez okraj a asi posiatym trblietajúcim sa popraškom, v tme si nebola veľmi istá, tiahnucim sa nad pravým otvorom pre oko ako obočie.
Čosi na jej jednoduchosti a zároveň bizarnosti, mŕtvosti, ju fascinovalo.
Pozorovala ju dlho...alebo krátko...kto to má vedieť.
Skrátka, zrazu jej sťažkli viečka, vzápätí klesli a ona zaspala.
**********

 


Komentáře

1 kritik č.3 kritik č.3 | Web | 8. července 2009 v 11:06 | Reagovat

no zatial sa to na horor nepodoba :D ale!!! ten zaciatok a opis kamaratstva je mi strasne povedome...a kto ta pozna osobne....tak mu to tiez neujde...len som zvedava ci prezije...:D mohlo by to postihnut aj Normana a jeho priatelku???...co ked sa tam objavia?...hmmm?

Zaciatok chvalim dava tomu mystiku a pekny uvod do deja a ake bizarne :D ze izbička hned vo vezicke....zatial tuto prvu kapitolu chvalim

2 Polly Polly | 8. července 2009 v 11:09 | Reagovat

Ahoj Stanulik xDDD ... ty budes o chvilu 2jka, lebo sucasna 2jka je zaneprazdnena xDDDDD
dakujem..ja som vedela, ze to bude putat pozornost a preto opakujem - namet rozbitia vztahu som si zobrala, ale je to FIKCIA ... cista fikcia :)

3 Bublinka Bublinka | Web | 8. července 2009 v 11:44 | Reagovat

koho uisťuješ, že ide o fikciu? nás?? xD myslím, že NÁS uisťovať nemusíš.. tvoja poviedka, tvoj príbeh, tvoja vec.. nikoho uisťovať nemusíš.. a ako sa hovorí: komu se nelíbí ať mi klobouk políbí xDDD

4 kritik č.3 kritik č.3 | Web | 8. července 2009 v 12:04 | Reagovat

Bubi to bolo vystizne :D
Polly a teraz uprimne vedela si ze som to ja alebo si klikla na web a az potom zistila? :D

5 Polly Polly | 8. července 2009 v 12:09 | Reagovat

Hned mi to napadlo Stanka a potom som sa uistila kliknutim :P xD ale napadla si mi prava a ja zeriem tvoje pripomienky - budem ti tusim posielat veci este pred zverejnenim xDD
:)buble : xD XD XD XD

6 kritik č.3 kritik č.3 | Web | 8. července 2009 v 12:11 | Reagovat

ja vobec nebudem proti :D

7 kuroyume [aka kuroi kitsune] kuroyume [aka kuroi kitsune] | Web | 13. července 2009 v 11:11 | Reagovat

*vidi - mini-horor, radostne si mne ruce a rika si, ze je to presne neco pro ni*
...
*docetla* Velmi atmosfericke - uplne vidim ten dest(jeje...prala bych si ted nejaky dest >_<) to auticko a slecnu, jak shlizi z okna dolu...
Mimochodem, z toho ...otelu mam stejny pocit jako z Kingovskeho Overlooku :)
*leti na dvojku*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama