poviedka : ZLÝ ŽART 9. časť

11. března 2009 v 21:21 | Polly |  Šperkovnica príbehov
**********
Zazvonilo na prestávku, ale Troy z jazykovej učebne vyšiel ako posledný, lebo ešte centrofixkou dokončoval nápis na svojej lavici.
Zastal a zahľadel sa na študentov s nádejou, že zbadá Jodie a Stana. Dnes bola aj napriek študentskému hluku výnimočne tichá škola. Rozhlas bol totiž mĺkvy. Od rána nič nezahralo.
Zbadal ich. Postávali pri vozíku so školským časopisom. Stan sa opieral o stenu a čítal si ho, Jodie stála pred ním, čosi vravela a popíjala kolu.
Bez záujmu prešiel popri rozhlasu a zamieril k nim. Kráčal len zopár metrov, keď sa za ním ozvalo hlasné zabuchnutie dverí a Troy sa zatiaľ len pousmial, keď mu došlo, že sú zaiste od rozhlasu.


,,Troy Putman!,, zrazu za sebou začul hlučné a veľmi zúrivé oslovenie a počul ho nielen on, ale aj všetci ostatní. ,,Otoč sa, Putman!,,
Troy primrzol na mieste. Chodba o čosi stíchla a všetci mladí ľudia sa zahľadeli na neho. Jodie a Stan zvedavo vzhliadli od vozíka s časopismi.
Troy nahodil drzý spýtavý pohľad a zvrtol sa. Pri dverách rozhlasu stál Jerome. Doslova ho prebodával nenávistným pohľadom a až bol červený od zlosti.
,,Kde zmizli moje cédečká, Putman?!,, zreval po ňom, peniac zúrivosťou.
Postavil sa priamo do stredu chodby a ťažko funiac, ako by sa po ňom najradšej vrhol, sa dožadoval odpovede.
,,Mám svoju otázku zopakovať, Putman?!,, ďalej ho cez celú chodbu okrikoval. ,,Bola celkom jednoduchá!,,
Troy sa schválne afektovane zatváril nevinne a iba jemne pohodil plecom, no v skutočnosti sa začínal cítiť nepríjemne, keďže vnímal, že všetci vôkol zastali a pozorujú ich. Dokonca automaticky vytvorili voľný priestor medzi ním a Jeromom.
,,Netvár sa ako neviniatko, ty buzerant!,, pokračoval Jerome, pričom menil farby tváre. ,,Viem veľmi dobre, že si to mohol byť jedine ty!,,
To, že je ,,buzerant,, to ešte mohol zniesť. Ale sluch mládeže okolo nich bol napnutý a on dúfal, že Jerome nevysloví čosi, čo by sa mu teraz vonkoncom nehodilo.
Pravda bola totiž taká, že všetci traja si úprimne mysleli, že Jerome sa po poslednej bitke úplne stiahne a hoci o tom žartovali, nečakali, že by skutočne na Troya po Doris a Susan zaútočil.
Lenže Jerome mal svoje hudobné nosiče radšej ako seba.
,,Vôbec neviem o čom hovoríš Jerome,, vysokým, ale istým hlasom prehovoril Troy a predsa mal na tvári arogantný výraz, ktorý napovedal, že vie o čom hovorí. ,,A tvoja trápna hudba mi bola vždy voľná.,,
Hneď ako to dopovedal, prišlo mu nevoľno. Bože, Putman, prečo niekedy radšej nedržíš hubu?!- pomyslel si, ale jeho jazyk a intonácia si vždy robili čo chceli.
,,Ak sa čo i len obtrieš o sklo na mojom rozhlase, rozpučím ťa oň ako švába!,,
,,Ten rozhlas nie je tvoj a to sklo tiež nie!,, odsekol Troy a na okamih privrel oči, ako si uvedomil svoju ďalšiu chybu.
Jeroma takmer rozhodilo od círej zlosti.
,,Dávaj si pozor na hubu, Putman!,, rozkričal sa po ňom a na diaľku do neho zabodol ukazovák. ,,Drž sa odo mňa na sto metro, ty šľapka! Počuješ Putman?! Si fľandra! Obyčajná šľapka! To si! A už s tebou nechcem mať nič spoločné!,,
Troy premáhajúc sa stisol sánku, aby to svojimi poznámkami ešte nezhoršoval.
Jerome zamieril k rozhlasu a hlučne za sebou zabuchol dvere.
A bolo to tu. To, čoho sa Troy obával. Konečne to niekto povedal nahlas.
Vedel, že teraz všetci hladia len a len na neho a je ich plná chodba. Vôkol neho bolo prenikavejšie ticho ako na začiatku. Chvíľu zarazene postál, hľadel kdesi pred seba a cítil ako aj v ňom pomaly narastá hnev.
Zopárkrát sa sťažka nadýchol. Vyschlo mu v hrdle, ale vedel, že práve toto chcú. Čakajú, že sa zrúti, že zahanbený ticho odíde.
Ale to sa nestane. Takú radosť im nespraví!
Zrazu sa k nim prudko otočil.
Mal správny pocit. Každý pár očí sa upieral priamo na neho. Podaktorí so skrytými úsmevmi a iní aj bez úsmevov čosi šepkali, no hľadeli len na neho. Vedel, čo tým myslia.
Tak mu to konečne niekto povedal do očí. Veď my sme to o ňom aj tak vždy vedeli.
V Troyovi to náhle vrelo, ale ak si myslia, že zbabelo utečie, tak sú na veľkom omyle. Cítil, že znova necháva voľný priechod svojej drzej podstate, ale tento krát to spravil celkom vedome.
Zdvihol ruky nad hlavu, v geste, ktoré vravelo- ,,Tu ma máte!,, Šepot ustal a pozornosť patrila bez rušenia výhradne len jemu. Troy sa so zdvihnutými rukami pred všetkými zatočil a prinútil sa dostať zo seba smiech. Lenže v sekunde ako sa rozosmial, jeho samého prekvapilo ako úprimne, nenútene a spevavo sa smeje.
,,Áno! Áno! Áno!,, do ticha zo seba nahlas vychrlil s istou dávkou zúrivosti zmiešanej s roztopašnosťou. ,,Dobre, ako chcete. Ako len vy chcete! Som tu len a len pre vás. Som vaša školská šľapka! A verte mi, nikto ma nenúti. Mám pre vás proste slabosť! Pre vás mám náruč vždy otvorenú!,,
Znova sa srdečne zasmial a s úsmevom vykročil pomedzi nich, lenže oni boli natoľko ohúrení jeho nečakanou reakciou, že len so zarazenými výrazmi ustupovali a uvoľňovali mu cestu.
Za ním sa dav zasa uzatváral a pozvoľna sa znova ozýval šepot. Všetko je stratené- pomyslel si Troy a sám nechápal, ale znova cítil, že sa mu z hrdla derie smiech, ale teraz podfarbený hystériou.
Jodie a Stan stáli pri vozíku ako vrastení do zeme a s poklesnutými sánkami bez slova hľadeli na jeho miznúci chrbát.
Troy sa ani raz neobrátil.
A odvtedy mu bolo už vskutku všetko jedno.
**********
A od toho dňa sa to rozbehlo.
Troy si potiahol z cigarety a so zatvorenými očami sa nechal unášať rytmom, v ktorom sa jemne pohojdával. Bol vo Vispere, v klube so živou hudbou. Nestrácal sa v dave. Každý si ho všimol. Kto by si predsa nevšimol chlapca v žltej tesnej košeli, v kožených nohaviciach a s úzkym obojkom na krku? Podvedome vedel, prečo prišiel sám. Prečo sa celý víkend neozval Jodie a Stanovi.
Náhle mal prenikavý pocit, že ho ktosi uprene pozoruje. Otvoril oči. Stál pred ním chlapec, v prvej chvíli nevedel, či chodí na jeho školu a ozaj na neho hľadel.
Spevák na pódiu, dokonalý, vždy ho svojimi piesňami primal k clivým myšlienkam, teraz spieval čosi zvláštne. Nie pomalé, ale predsa trocha ťaživé a Troy sa ani len neprestal pohojdávať do jeho hudby. Oči vážne uprel do chlapcových.
,,Takze ty más pre nás náruc vzdy otvorenú?,, spýtal sa makko, s podmanivým úsmevom.
Podával mu vysoký pohár s bielym vínom.
Troy zatiaľ nič nevravel. Skúmavo sa na chlapca zadíval. Tmavšia, stále opálená pleť, čierne kratulinké vlasy. Aj jeho oči boli tmavé a veľmi hlboké. Oblečený v čiernom. Chlapec, ktorý už vyzeral ako muž. Troy si uvedomil, že je výnimočne pekný.
Bol taký okúzľujúci. S ním by to zvládol. Pri ňom vlastne nemal čo riešiť. Ak sa chcel zabavit, alebo si aspoň nahovoriť, že sa zabáva, mal príležitosť pre začiatok.
Troy si od neho zobral ponúknuté víno.
Priblížil sa k nemu. Chlapec mu položil ruku na rameno a prispôsobil sa jeho rytmu.
Troy sa mu znova zahľadel do očí.
Stačí len správne začať. Stačí si len zvyknúť. Prijať realitu, ktorá sa ho už beztak drží ako kliešť.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama