poviedka : ZLÝ ŽART 5. časť

11. března 2009 v 21:17 | Polly |  Šperkovnica príbehov
**********
Len čo Troy ďalší deň vošiel do školy, vedel, že v tento deň má jediný cieľ a to nájsť niekde
Doris a Susan. Zastal uprostred preplnenej chodby a nenávistne sa zahľadel na strop, odkiaľ sa nieslo Prodigy, ktoré nepustil nikto iný ako Jerome.
Vykročil chodbou, pričom si rozopínal drobnú rifľovú bundičku, lebo dnes už bol oblečený zasa podľa seba, po včerajšej náhlej zmene nebolo ani chýru, radosť rodičov netrvala dlho.


Ako kráčal, obzeral sa vôkol seba v nádeji, že ich niekde zbadá aj keď vôbec netušil, kde sa práve ony dve asi tak môžu zdržovať, lebo bol zázrak, že osoby ako ony vôbec chodili do školy. Nechcel sa vypytovať či ich niekto nevidel. S nimi nikto nič nechcel mať.
Nakoniec ich ale našiel ľahšie a skôr ako predpokladal.
Zbadal ich len čo sa dostal ku schodom vedúcim na prvé poschodie. Zastal na mieste a zahľadel sa na ne. Obe sedeli asi tak na schodoch v strede schodiska. Už len pohľad na ne okoloidúcich, ktorí ich museli obchádzať, varoval, aby sa k nim nepribližovali.
Susan sedela bokom, chrbtom opretá o zábradlie a vážnym zamysleným pohľadom sledovala Doris. Bolo to celkom pekné dievča, rozhodne krajšie ako Doris. Mala dlhšie gaštanové vlasy a pekný úzky rovný nos, ktorý jej tvári dodával súmernosti. Lenže na sebe mala čierne kožené tričko bez rukávov, sukňu, na krku obojok a na očiach čierne tiene.
Doris mala čierne vlasy a hoci Susan mala zaiste hnedé oči, o nej nemohol povedať akej farby má oči, lebo jej vlastne nikdy poriadne nevidel do tváre. Nosila každodennú uniformu. Čierne rifle a čiernu mikinu, ktorej kapucňu mala väčšinou na hlave ako aj teraz. Sedela pri Susan a vreckovým nožíkom čosi sústredene ryla do linoleom pokrytého schodu.
Troy si zamyslene prešiel rukou po vlasoch a pomaličky, ve+mi váhavo vystupoval po schodoch. Vôbec totiž netušil či s nimi bude nejaká reč, lebo sa pri nich nikdy nezastavil. Jediné čo vedel bolo, že rady týrajú iných. Boli to osoby, ktoré sa s nikým nebavili, len si raz za čas bez ľútosti kopli do nejakého outsidera.
A kolovali o nich všelijaké klebety. Aj keď Troy už nevedel, čo si vlastne myslieť o rečičkách.
O Doris sa hovorilo, že má doma šesť súrodencov a všetkých do jedného šikanuje. O Susan sa hovorilo, že má svoju povahu odvtedy, ako jej zomrelo jej dvojča, chlapec. Bol vraj silný astmatik a pri jednom záchvate sa udusil priamo pri nej.
A dokopy boli príšerné duo. Hovorilo sa, že sa raz nepohodli s jednou prváčkou. Doris ju prepadla, udrela ju do žalúdka a ona vypľula krv rovno na Dorisinu mikinu.
,,Fuj ty prasa! Tú mikinu mi vyperieš!,, skríkla vtedy Doris, stiahla si ju a hodila ju do nej.
Dievča bolo také vydesené, že sa nikomu nesťažovalo, iba jej na druhý deň priamo do triedy poslušne priniesla poskladanú, voňavučkú, čerstvo vypranú mikinu.
A iba jeden schod pred nimi teraz Troy zastal.
Susan k nemu chladne a zamračene vzhliadla.
,,Ahoj Susan,, povedal Troy, ktorý si dal záväzok, že sa pri nich za každú cenu bude tváriť sebaisto.
Susan neodpovedala, iba ho uprene sledovala.
,,Ahoj Doris.,,
Doris prestala ryť do linolea a vzhliadla k nemu skôr prázdne. Do čela jej padala kapucňa.
Aj Troy teda zostal vážny.
,,Čo chceš!,, odsekla Susan.
Trocha sa uvoľnil, lebo predsa čakal nepriateľskejší tón. Alebo že ho bez otázky hneď skopnú zo schodov.
,,Mám na vás jednu prosbu,, povedal.
,,Veď vravím- čo chceš!,, prižmúrila oči Susan.
,,Potrebujem dať zmlátiť Jeroma a myslím, že ani nemusím vysvetľovať prečo. Je pravda?,,
,,Pravda,, pripustila Susan a podvihla obočie.
,,Chcem aby ho to veľmi, veľmi bolelo,, dodal Troy a pri tej predstave sa predsa pousmial.
,,Školskú držku Jeroma?,, ozvala sa Doris, ktorú výnimočne tiež zaujal. ,,Zmasakrujeme ho, čo povieš Su?,,
,,Len pomaly,,- zdvihla ruku Susan, ale neodtrhla od Troya uprený pohľad.
Troy pochopil. Otvoril tašku a vytiahol z nej peniaze. Hneď ich podával Susan.
,,Platí?,, spýtal sa.
,,Platí,, vyhlásila Doris a vytrhla mu ich z ruky.
,,A nemusí ani zomrieť,, povedal, akoby mimochodom. ,,Stačí keď mu praskne aspoň jedno rebro.,,
Pozdravil sa a ďalej vystupoval po schodoch.
,,Dnes poobede,, zamrmlala Doris sama pre seba a zabodla do schodu nôž.
**********
Bolo čosi pred piatou poobede. Škola už bola prázdna. Všade vládlo ticho a nikde nebolo ani živej študentskej duše, s výnimkou prvého poschodia.
Jerome postával v stíchnutej rozhlasovni a zrovnával si policu s hudobnými nosičmi. Na jej koniec vložil posledné, Red Hot Chilli Peppers, všetky ich rad za radom so spokojným úsmevom pohladil a obrátil sa na odchod.
Len čo otvoril dvere úsmev mu zmrzol. O jednu stranu rámu sa opierala Susan. Vytiahla si z tmavo namaľovaných pier cigaretu, vyfúkla mu dym do tváre, zahodila ju na zem a zahasila topánkou. Z druhej strany sa o rám opierala Doris, čierno podfarbenými očami naňho bez slova zazerala a do tváre jej padal tieň z kapucne.
Jerome na okamih úplne stratil reč, ale jeho vnútorný hlas mu už teraz našepkával, že sa čosi stane. Stačilo len prejsť pohľadom z jednej na druhú.
,,Želáte si niečo dámy?,, spýtal sa bez vzruchu, lebo aj napriek zmäteniu nepredpokladal, že by mal mať strach z dvoch zazerajúcich dievčatiek.
Doris s chladným výrazom čosi vytiahla z vrecka riflí, ozvalo sa malé ,,šťuk,, a pred nosom mu vyskočila čepeľ noža.
,,Samozrejme,, sykla. ,,Tvoj skalp.,,
Jeho istota ako šibnutým čarovného prútika zmizla. S nečakaným úľakom pozrel na Susan.
Susan vyletela ruka a vrazila mu päsťou rovno do nosa. V živote by nečakal, že z tej drobnej rúčky vyjde toľká sila. Hodilo ho dozadu a spadol na chrbát. Na okamih cítil omráčenie, v ktorom predsa registroval horúcu krv rinúcu sa mu z nosa.
Dievčatá vošli do miestnosti. Susan zabuchla dvere a ďalej už všetko išlo strašne rýchlo, čím mu nedali možnosť brániť sa. I keď, povedzme si úprimne, aj tak by sa neubránil.
Kým sa Jerome ako tak spamätal, Doris ho bezcitne a na dievča neuveriteľne agresívne kopla do boku. Jerome krátko vykríkol a skrútil sa do klbka. Susan po ňom skočila, prevalila ho na brucho a obkročmo si na neho sadla. Schmatla mu ruku a vykrútila mu ju dozadu. Jerome znova kričal od bolesti, ale tento krát dlhšie.
,,Ježiši, vy fúrie! Čo odo mňa vlastne chcete?!,, ubolene zreval, s očami pevne zavretými, ako nemohol vydržať Susin chmat.
,,My nič,, celkom pokojne povedala Susan, ale ďalej nepoľavovala. ,,Iba ti teraz odovzdáme pozdrav od tvojho známeho.,,
Jerome sa viac nepýtal, len ubolene vzdychal.
Susan hodila pohľadom po Doris. Tá stála nad ním a s nepatrným zamysleným úsmevom ho s do boku naklonenou hlavou pozorovala, akoby hľadela na čosi milé.
,,Doris, rob niečo,, oslovila ju. ,,Ale tak, aby mu ruplo rebro.,,
Doris od neho rýchlo odtrhla zrak a jej venovala krátky vážny pohľad. Stiahla si kapucňu. O zopár krokov ustúpila.
Rozbehla sa a znova kopla. Dobre mieriac na jeho rebrá.
**********
,,Dnes má meniny Dasha. Všetko najlepšie. Tak mi napadá, jednu Dashu poznám a je to riadna...ach...vlastne...pekné meniny,,- niesol sa školou hlas celkom bez nálady a Troy z jeho prednesu hned pochopil, že Jeromovi došlo, kto na neho poslal Doris a Susan.
Vošiel na školský záchod. Bolo prázdne a to mu vyhovovalo. Postavil sa do svojho obľúbeného rohu a vytiahol si z poza ucha cigaretu. Potreboval zahnať myšlienky na Larryho. Snívalo sa mu o ňom, bože a to si myslel, že z mokrých snov už vyrástol! A preto mu od rána behal po rozume. A vôbec. Neustále mal jeho tvár pred očami, pritom každá myšlienka na neho ho bolela a vyvolávala v ňom stále rovnaké pocity sklamania.
Pohľad mu mimovoľne zablúdil k stene asi tak v úrovni jeho očí a keď zbadal čo je na nej, ruka s cigaretou mu zastala v polceste k ústam.
S poklesnutou sánkou a vytreštenými očami sa na to zahľadel.
,,Troy Putman je ľahký chlapček!!!!,,- bolo do nej zreteľne vyryté.
Zarmútene sa na ten nápis díval. Ruky mu užialene klesli vedľa tela a cigaretu nechal bez záujmu spadnúť na zem.
,,Troy Putman je ľahký chlapček,,- prečítal si znova, vetu jasnú a jednoduchú.
Vyjadrenie kolektívneho myslenia.
Ak si to pričítal ku sklamaniu s Larrym, vyšla mu z toho riadna depresia a práve tú v týchto krušných chvíľach potreboval najmenej.
Prinútil sa zdvihnúť ruku a pomaly končekmi prstov prešiel po nápise, aby sa presvedčil, že sa mu bohužiaľ nezdá.
Takže takto je to. Už to vie každý.
Vtedy si uvedomil, že sa toho už nikdy nezbaví. Získal nálepku. Trvalé označenie, ktoré nikdy nevybledne, pretože na to príliš dobre znie. Je proste šľapka školy! Aké krásne, dobre, šťavnato rezonujúce slovné spojenie- pomyslel si trpko.
Zamračil sa. Ako hľadel na nápis, pomaly v ňom stlela zlosť.
Je ich atrakcia!
Odtrhol od steny zrak a rýchlo vykročil k dverám. Rukami ich rozrazil a vyšiel na chodbu.
Na chvíľku zostal stáť na mieste a hnevlivo sa obzeral vôkol seba. A vtedy prvýkrát zbadal ich pohľady. Pohľady, ktoré hovorili za všetko, ktoré si predtým snažil nepripúšťať si, ale predsa musel uznať, že existujú. Boli všade. Hádzali ich po ňom, kradmé, ale aj tak viditeľné a potom vždy čosi krátko zašepkali osobe vedľa seba- Aha, to je ten, čo o ňom povedal Jerome, že...- A spokojne pokračovali v ceste. Ďalej rozsievať klebety a ohováranie.
Zaškatuľkovali si ho. Presne tak! Zaškatuľkovali si ho, tak prečo nie?!
Troya náhle a nečakane osvietil nápad. Bol neústupčivý a ak by sa tak dal nazvať, bol tmavý. Jemu samému sa nepáčil a predsa ho akási vnútorná sila, jeho ukrivdené podvedomie, nútila upnúť sa naň.
Tak prečo nie?! Bude si teda žiť podľa nich! Aj tak ho už inak brať nebudú, žiadne ,,ďalšie označenie,, neexistuje, nech by robil čokoľvek. Na čo sa snažiť žiť v medziach stredoškolskej morálky, keď jeho snaha je prehliadaná. Nech sa správa akokoľvek, ,,Troy Putman je ľahký chlapček,, a bodka.
Začne sa teda správať ako od neho vopred očakávajú. Začne si proste neviazane užívať!
Úvahy mu preťalo zvonenie na hodinu.
Troy prehltol zlosť. Jeho myšlienky síce boli viac menej čierne, ale predsa ho trocha vzchopili. S pocitom prílevu energie vykročil do triedy.
Hodina presedená hladením iba na lavicu.
Tak to chodí keď má človek sedemnásť rokov. Celý jeho život je sústredený v drobných školských skupinkách, rovnako ako aj jeho prejav, celá jeho osobnosť rastie v tomto uzavretom priestore. Ak sa jeho malý svet zrúti, nemá nič. Vôbec nič a uvedomuje si, že je lepšie sa znova zviditeľniť, akýmkoľvek, hoci aj nerozumným spôsobom, ako by mal zostať iba prežívať niekde na okraji, ešte neprijatý ani do toho väčšieho, dospelejšieho sveta.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama