poviedka: POMALY, ALE ISTO (2/2)

12. března 2009 v 19:43 | Polly |  Šperkovnica príbehov
*********
Niekedy pochyboval. Ani nevedel o čom. Či iba o tom dlhočiznom procese, alebo vôbec o všetkom, čo ich, nečinných, unášalo so sebou. Pochyboval hlavne vo chvíľach, keď to neznesiteľne bolelo. Neskôr ale už to nebolelo vôbec. Iba sa mu čoraz viac žiadalo spať. Uvažoval, že každý, kto sa veľmi boji umierania, môže byť v pokoji. Iba zaspáva. Dlho. Dlho.

Niekedy ešte pochyboval, keď spolu sedeli za stolom s pohármi vody, z ktorých chlípali, hoci ich zdvíhanie bolo namáhavé. Uvažoval, či niečo náhodou nemohlo byť celkom inak.
"Možno, keby každý z nás niekoho mal a bol by zamilovaný, boli by sme šťastní," pomaly prehovoril.
"Kto by nás chcel," - usmiala sa. "Sme príliš bledí a vycivení."
"To preto, lebo nejeme," podotkol.
A jej úsmev, ktorý sa jej držal na perách, jeho pochybnosti razom zotrel, dokonca sa aj on sám musel pousmiať.
Taký úsmev sa jej usadil na perách až potom, čo sa to všetko rozbehlo. Keď začali umierať, akoby sa vnútorne úplne upokojila. Vyzerala spokojne a vyrovnane. Akoby konečne nastalo niečo, čo už dlho tíško a nenápadne očakávala.
*********
Na Podstromovej ulici, teda na ulici, kde býva Libby, som sa začal zdržiavať často. Dokonca oveľa častejšie ako doposiaľ, ale nebolo to kvôli tomu, že by som viac chodieval za Libby. Ani nápad. Za posledné dva týždne som za Libby takmer nechodil.
Nebolo ťažké zistiť, v ktorom dome sú najčastejšie. Stačilo pomalé, slabé osôbky nenápadne sledovať. Dom, ako som sa z mnohých náznakov smel domnievať, bol jeho, nie jej bydliskom.
Hneď ako som pri dome zbadal machom obrastenú kamennú lavičku, čo mala slúžiť hlavne ako dekorácia, vedel som, že nechcem nič viac, iba stať sa nerušivou súčasťou procesu ich zanikania. Fascinácia ich pohnutými osudmi ma neopúšťala. Len ťažko som si priznával, že im svojim spôsobom ich smrteľnú oddanosť jeden druhému, závidím.
Po škole som deň za dňom sedával na kamennej lavičke a čítal som si knihu. Nič viac mi k ukojeniu hladu po jedinečnosti nechýbalo, stačilo mi mať za chrbtom dom.
Až do podvečera býval prázdny. Azda preto sa stretávali v ňom. Jeho rodičia boli obaja v práci, on bol asi jedináčik...
Vedeli o mne. Nepôsobili nijako hlúpo. Vyzerali však skutočne rezignovane. Jediné, čo robili, bolo, že sem tam vyšli z domu a zamierili do Rubensovho parku, kde sa asi ďalej ponárali do nečinnosti. Ak ma na lavičke zbadali, tak iba úkosom. Nikdy na mňa priamo nepozreli. Ale bolo mi jasné, že kvôli mne vždy vykročili, pričom sa krehko knísali na tenkých nohách, opačnou stranou ulice a urobili si riadnu obchádzku. Neprešli okolo mňa, ale ani nevyzerali, že by sa o mne zhovárali. Bolo mi jasné, že ona sa usmieva. Usmievala sa, akoby sama pre seba.
Niekedy som od knihy vzhliadol k oknu a zbadal už len vlniacu sa záclonu a za ňou miznúcu bledú tvár.
Prijali ma.
Alebo akceptovali.
Boli milí.
Toho dňa prvýkrát prešli okolo mňa. Presne na tretí týždeň vysedávania na jeho okrasnej lavičke, z ktorej ma mal plné právo kedykoľvek vyhnať.
Pretočil som ďalšiu stránku hrubočiznej knihy, keď ma z deja vytrhol zvuk otvárania dverí.
Obrátil som k nim tvár. On zatváral dvere, ona ho čakala na chodníku. Znavene sa hrbila. Jej vlasy boli redšie a suchšie ako pred týždňom a všimol som si ako jej už teraz, uprostred dňa, klesajú viečka. Vykročil k nej. A zrazu som sa nestačil čudovať. Kráčali mojim smerom. On istejšie, ona ledva prepletala nohami a s nemiznúcim úsmevom sa čoraz viac hrbila. Kniha v rukách mi údivom klesala do lona, keď prechádzali okolo mňa. Uchvátený som za nimi otáčal hlavu. Žalúdok sa mi zovrel v kŕči z miernej nervozity. Boli tak blízko! Keby som sa natiahol, dotknem sa jeho sinavej ruky. Nevenovali mi ani najmenší pohľad a predsa som mal pocit, akoby mi čosi vedome a priateľsky venovali.
Sledoval som ich aj keď boli už ďaleko za mojou lavičkou. Zdalo sa mi, že ich chôdza sa čoraz viac spomaľuje. Jej hlava sa stále výraznejšie schovávala medzi ostrými ramenami. Videl som, ako jej chytil ruku nad lakťom. Dalo sa pobadať, že ju nijako silno nestisol.
A v jedinej chvíli sa jej bez zjavnej príčiny podlomili kolená. Celý som sa šokovane strhol. Ešte keď klesala na zem, držal ju za ruku. Nie že by nechcel, ale ani by nemal síl zabrániť jej v páde. Kniha mi spadla na chodník. Srdce sa mi rozbúšilo náhlym nepokojom, ktorý tryskal čisto z nepríjemnosti obrazu, čo sa mi naskytol.
Keď dopadla na zem, on si k nej bez náhlenia kľakol a obrátil ju na chrbát. Z diaľky som nemal možnosť vidieť, ako sa vlastne obaja tvária a trocha ma udivilo, že si to ani u nich dvoch nedokážem predstaviť.
Musím niečo spraviť! - znervózňujúco mi prebehlo mysľou - Musím niečo spraviť! Musím im pomôcť! Ona POTREBUJE pomoc!
Ale čosi vo mne mi zabránilo rýchlo reagovať.
Mám im pomôcť? Nemám? Mám?! Nemám?! - horúčkovito som uvažoval, zatiaľ čo posledné ostatky normálneho človeka vo mne, kričali - Nemáš čo rozmýšľať! Choď! Pomôž im! Zavolaj záchranku! OKAMŽITE!
A zrazu som sa ocitol na lavičke, kľačal som na nej a jej kamenné operadlo som pevne zvieral oboma rukami. Akoby som sa chcel zo všetkých síl schizofrenicky prinútiť zostať na mieste.
On od nej nenáhlivo vstal. Hlavu mal sklonenú. Evidentne nerobil nič viac, ako iba to, že na ňu hľadel.
Chvel som sa po celom tele. Ruky mi beleli.
Nechaj ich tak! - drmolil som v duchu - Nechaj ich! Nechaj ich! Nestaraj sa im do toho! Nechcú tvoju pomoc! Nezasahuj im do toho! Tak dlho na to čakali! Tak DLHO na to ČAKALI!
*********
Ona umierala. O tom nebolo pochýb. On na ňu iba ticho a nič nerobiac upieral, pre ňu dôverne známy, pohľad svojich modrých očí. Dokázal si zachovať pokoj a vlastne i celkovo neutrálny pocit aj vďaka jej vlastnej vyrovnanosti, ktorú si zachovala aj v posledných chvíľach.
Pozerala na neho, ale jej oči sa ani len nezaleskli, úsmev na perách nejavil známku bolesti. Jej dych bol čoraz kratší.
Vtedy k nim dorazil ten rozrušený hnedovlasý chlapec. Náhle vyrazil z lavičky a úsek k nim ozlomkrky prebehol. Dobehol k nim udýchaný a roztrasený. Obaja sa na neho pozreli. Ona k nemu vytočila hasnúce oči, on k nemu otočil tvár. Chlapec, akoby pod ich prvým priamym pohľadom zabojoval s nutkaním ustúpiť, ale nakoniec ním iba šklblo.
Spustili z neho pohľady a znova venovali svoj posledný drahocenný čas iba jeden druhému.
Neusmieval sa a predsa pôsobil spokojne.
"Mám pocit, že ja pôjdem len zopár dní po tebe," ticho na ňu prehovoril.
Akoby povedal to jediné, čo ešte potrebovala počuť. Odovzdane zatvorila oči a zakrátko dodýchala.
Chlapec pri ňom pre zmenu dýchal prudko a nahlas. Viac už od zhrozenia ako z behu.
Znova k nemu obrátil tvár. Obaja sa na seba krátko pozreli. Len sa na chlapca usmial.
Chlapcov dych zastal v hrôze. Keď sa však znova uvoľnil, dýchal pokojnejšie.
Iba s nechápavým výrazom pomaly sklonil tvár k jej znivočenej prázdnej schránke.
KONIEC
Nemyslela som, že je to niečo, čo sa dá rozdeliť do dvoch dní...;) ale prašivý blog ma nechcel pustiť nad povolené množstvo znakov...xD
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama