poviedka: POMALY, ALE ISTO (1/2)

12. března 2009 v 19:41 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Pridávam sem niečo, čo som písala v zložitom období...Pokojne ma kritizujte. Väčšinou to v ľuďoch vyvoláva chaos, takže neviem, či vám sadne. Ale potrebovala som sa vypísať z prapodivných pocitov. Viete, keď niekto zomrie, vo vašom živote ostáva ...chaos.

Toho slnečného jarného dňa som niečo hľadal a našiel som to. Našiel som to v jej geste, ktorým si vložila medzi bezkrvné pery kúsok banána, čo si odštipla tenkými prstami. Hľadel som na ňu totálne fascinovaný, ako ovocie s jemným úsmevom melie v ústach, pozerala kdesi nikam, iba na zelenú trávu a nevšímala si ľudí, čo na ňu, aj na neho, ležiaceho jej pri kostnatých nohách, zhnusene civejú.
Už dlho ma nič tak nezaujalo.

Libby postrehla, že jej hľadím kamsi cez rameno. Užívali sme si v parku prvý, skutočne teplý deň. Sedeli sme s Libby na kockovanej deke. Bola na nej odhodená moja kniha. Ona by si so svojou sukňou a bordovým tielkom nikdy neľahla, ani nesadla priamo do trávy. V tomto ohľade pôsobila hrôzostrašná, vychudnutá dvojica uvoľnenejšie ako my.
Libby sa pootočila a tiež ich zbadala. Boli totiž blízko nás. Keď mi vrátila pohľad, po dlhom čase aj ona sama upútala celú moju pozornosť, pretože som nemohol uveriť, že jej z tváre nezmizol bezstarostný úsmev typickej, peknej blonďavej stredoškoláčky.
"Nepozeraj sa na nich, lebo vyhladneš," povedala, zatiaľ čo ja som na ňu iba zhrozene vytreštil oči.
Zaiste hrubú poznámku nevyslovila vedome, ona nebola natoľko duchaplná.
"Libby...ty..," - v polo sede som sa o deku za chrbtom oprel rukami, "...ty vieš, čo sú tí dvaja zač?"
Náhle som mal čo robiť, aby sa mi hruď nedvíhala nedočkavosťou.
Libby pohodila ramenom a pohladila mi ruku. Evidentne od nich túžila odviesť moju pozornosť.
"Bývajú na našej ulici," zamumlala.
Už druhýkrát som dnes po svojej frajerke hodil prekvapený pohľad.
S Libby som však chodil aj preto, že bola absolútne nekomplikovaná. Nerozprávala zbytočne. Pre mňa ako večne zamysleného chalana, bolo výhodné mať dievča, ktorého prítomnosť nikdy nebola nijako rušivá. Jediné, čo sa ma z nej občas zmocňovalo, bol pocit nenaplnenia.
"Tamtí dvaja sú tvoji susedia a ty si mi o nich nikdy nepovedala?!" rozčarovane som vydýchol.
Libby nikdy bez vyzvania nerozprávala o škaredých veciach.
"Sú súrodenci?" spýtal som sa a znova sa zadíval ich smerom, ako mnoho iných ľudí v Rubensovom parku.
Ona mala dlhé bledohnedé vlasy, suché ako slamu. A predsa možno kedysi bola pekná. Prezrádzali to jej pokojné a stále krásne tmavo-modré oči. Mala zvláštny, vyrovnaný, v niektoré chvíľky sa mi zazdalo, že až cnostný, úsmev. Pozorovalo ho, ako pri nej odovzdane ležal, mal ulízané svetlé vlasy, iné oči i pery...a predsa sa ich tváre začínali neskutočne podobať. Boli bledé a vycivené. Strácali sa v nenápadnom oblečení, ktoré viselo na ich vychudnutých telách. Boli dvojčatá?
"Ale kdeže," - usmievala sa Libby.
"Chodia spolu?"
Libby sa k nim pootočila celým telom a tak už zostala.
"Sú proste najlepší priatelia, Scott. Pred dvoma rokmi boli ešte aj spolužiaci. Pamätám si ich, chodili na moje gymnázium."
Cítil som, že Libby sa nakoniec poddala mojej zvedavosti. Rozprávala s väčšou chuťou. Už som vôbec neodtŕhal užasnutý pohľad od ťažko podvyživenej dvojice, vedel som, že bude pokračovať sama. Aj keď isto pôjde o "škaredé veci".
"On bol vždy depresívny," povedala o vyčerpane pôsobiacom ležiacom blondínovi. "Tak typicky pubertálne. Chodil so sklonenou hlavou, nosil čierne mikiny, asi mal pocit, že mu ubližuje celý svet. Ona bola iná, vrtela sa okolo neho ako veselá kopa. Doľahlo to na ňu, keď maturovali a museli sa rozhodnúť, na akú vysokú školu ísť. Možno sa v nej vynorili nečakané otázky, čo ďalej, ako bude jej život vlastne vyzerať, či vôbec má niečo zmysel."
Moja Libby dokáže použiť takéto slová - prešlo mi mysľou a ona pokračovala.
"Pokúšali sa ich od seba odtrhnúť. Keď zistili, čo sa s nimi deje. Poležali si v nemocnici, asi aj na psychiatrii...vždy a znova sa našli."
Sledoval som, ako dievča s nemiznúcim úsmevom vypľulo do kostnatej ruky kúsok banána, ktorý nakoniec neprehltla. On k nej vykrútil alabastrovú tvár. Jeho profil nadobudol ešte ostrejší výraz.
Povedala mu čosi, čo odčítané z jej popolavých pier vyzeralo ako: "Už to vôbec nejde."
Nezdravo tmavé viečka jej klesli v príjemnej únave a jej úsmev sa pozvoľna rozšíril.
"Snažili sa do nich nasilu napchať jedlo," povedala Libby.
Klesla mi sánka. Zmocnil sa ma skutočne nepríjemný pocit, ale nedovolil mi odtrhnúť od nich oči.
"Počkaj," - zhrozil som sa. "Oni akože celkom prestali...?"
Dievča odhodilo nedojedený banán.
*********
Vtedy, keď sa zrútila, sedeli akurát v jeho izbe. Bola už hlboká noc, takže jej určite dopomohlo aj totálne vyšťavenie. Na nočnom stolíku bol odložený tanier nedojedených chlebíčkov. Na jeho posteli boli zasa porozhadzované brožúry vysokých škôl a prospekty, ktoré našla na internete a povytláčala. Doniesla ich, hoci jej neustále opakoval, že nechce ísť na vysokú školu, že ju nezvládne, nebude ho baviť, aj tak mu bude na nič...
Ona teda aspoň rozmýšľala nad svojou budúcnosťou. Až sa náhle rozplakala a začala z čista jasna chrliť všetky tie beznádejné myšlienky a pocity nezmyselnosti, ktoré sa jej postupne zmocňovali, odkedy ju všetci nútili, aby sa čo najrýchlejšie rozhodla, čo ďalej so životom.
"...Prečo ma všetci zrazu začali presviedčať, že som dospelá?" - zotrela si slzu z vtedy ešte plného a ružového líca. "Keď ja nie som...neviem byť. Som už unavená, tak unavená, z učenia, ale stále nemám tušenia, kam ísť...aký život si zvoliť? Keď sa pozerám vôkol seba, na iných ľudí, tých znudených chudákov za poštovými priehradkami, unavené predavačky, nervóznych úradníkov, na rodičov, na svojich aj na tvojich, nenachádzam nič, čo by som chcela nasledovať...Prečo mám pocit, akoby som nemala žiaden zajtrajšok?"
Spýtavo na neho uprela tmavo-modré oči topiace sa v jazerách úzkosti z hroziacej samostatnosti a strachu z ničoty, ktorá ju čakala. Strnulo sedel na druhom konci postele a iba ju, strácajúcu sa v prítmí nočnej lampy, mĺkvo sledoval. Neskutočne ho prekvapilo, že i ona rozmýšľala nad rovnakými vecami ako on sám. Nikdy v tomto svete nenašiel jediný zmysel. Jeho jedinou iskierkou bola práve ona a jej smiech, ktorý používala tak často, ako bolo treba, aby ostatných presvedčila, že žije a že žije rada. Lenže ona nakoniec nežije rada - pochopil - A toto nie je len o vysokých školách.
"Nevravíš nič," zrazu trpko skonštatovala a on zahanbene sklopil zrak. "Pretože mi rozumieš" - teraz k nej znova zdvihol pohľad - "Cítiš sa rovnako."
Nastalo ťaživé ticho, ktoré prerušovala len poťahovaním nosa. Pozrela sa na tanier s chlebíčkami a jednoducho ho z nočného stolíka zhodila. Rozbil sa na podlahe, ale on sa ani nestrhol. Aj naďalej sa cítil ako v nedobitnej bubline ticha.
"Človeka z toho prechádza chuť do jedla," konečne niečo povedal, ale iba mdlo a sotva počuteľne.
"Niekedy mám chuť nechať všetko voľne plynúť," - už neplakala, no nevyzerala o nič lepšie. "Nechať to na osud. Niekedy mám chuť nebojovať, nerobiť vôbec nič, ani bežné činnosti...sú predsa zbytočné...vťahujú nás čoraz hlbšie do príšernej rutiny... Niekedy mám chuť len tak ležať, prestať sa učiť, rozprávať s mamou, nejesť... poddať sa a zaniknúť."
V tej chvíli sa mu podarilo prebiť sa cez bariéru svojej paralyzujúcej frustrácie a natiahol sa. Ich ruky sa spojili. Mala ich ľadové a mokré od sĺz, ktoré si zotrela.
Ako na ňu hľadel, mal možnosť pozorovať, ako umiera iskra jeho životnej nádeje.
"Ja by som...," bojazlivo šepol, "...niekedy tiež chcel...nechať to proste tak."
Iba prikývla. Nie chápajúco. Súhlasila.
Ich ruky sa navzájom pevne stisli.
*********
"...Že začali umierať, myslím tým skutočne a neodvratne umierať, si ich rodiny uvedomili, myslím tým, skutočne uvedomili, tak neskoro, že im už nedokázali pomôcť. Už nepomáhajú lekári, ani psychiatri, už je zbytočné nechať ich pripútať na lôžko, už nie je možné roztiahnuť ich drobné žalúdky," - Libby naďalej používala konverzačný tón, akoby sa voči historke obrnila.
Ja som sa pri zmienke o žalúdkoch musel otriasť.
Počas jej obšírneho rozprávania slnko zašlo za mrak a Libby si pre chladný vetrík prehnane zimomravo šúchala ramená. Lenže ja som jej nevenoval pozornosť. Tá bezhranične patrila dvojici poľutovaniahodných kostlivcov, ktorí však paradoxne nepôsobili, že by o ľútosť vôbec stáli.
Mračná sa pohli a ich zahalil sivý tieň. Ich krehké postavičky budili dojem, že i mrak nad nimi ich čo chvíľa začne ťažiť.
Na tvári som pocítil prvé dažďové kvapky. Zdá sa, že deň, čo sa videl byť slnečný a teplý, bol iba falošnou vábničkou.
"Je to ich voľba," podotkla ešte Libby, azda aby urobila bodku za ich príbehom.
Umierajú aj teraz - zaujato mi napadlo - Práve v tomto čase, čo mi o nich Libby rozprávala, odrátali sa ďalšie dni z ich životov.
V zadumaní som ani nepostrehol, že dážď sa stupňuje. Park v jedinom vláčnom okamihu celý potemnel.
On sa zdvíhal. Vytiahol svoje ľahké vycivené telo do sedu, dôverne sa na ňu obrátil a čosi jej vravel.
Libby drkotala zubami.
"Ktokoľvek môže sledovať ich pomalú samovraždu a nič nezmôže," zamyslene som zhodnotil situáciu.
Zhrmelo nad nami a z oblohy sa zniesol riadny lejak.
Nie príliš príjemne som precitol až keď do mňa Libby vrazila a ťahala ma na nohy.
"Scott, pohni sa!" mrzuto vykríkla. "Balíme sa!"
Hustý dážď vo mne náhle prebudil aktivitu. Ako všetci naokolo, sme spolu rýchlo a nešikovne skladali mokrú deku. Keď sa nám ju podarilo ako tak zložiť, už sme sami boli premoknutí do nitky. Libby mi deku vytrhla a ja som sa zohol po svoju knihu.
Neodolal som a hodil som pohľadom ich smerom. Nerozumel som, prečo mi prišlo ľúto, že medzičasom zmizli.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama