poviedka: NOČNÉ SVETLÁ (Finále)

12. března 2009 v 21:07 | Polly a Sagara |  Šperkovnica príbehov
**********
04:48 hod.
Pritisla ucho na dvere v hornom poschodí. Toto už vážne nerobila najmenej sto rokov! A možno nikdy!
Buď si ju všimli všetci, alebo nikto. Keď prechádzala cez bar, mala sklonenú hlavu, tvár jej zakrývali vlasy a sledovala iba svoje tenisky ako striedali jedna druhú a zrazu sa pod nimi objavili schody a ona tvár zdvihla a brala ich po dvoch.
Nebola si veľmi istá, či zvuky vychádzajú práve z tejto izby, na ktorú sa lepí ako nevychované decko. Zdola sálal hluk. Zatajovala dych. Vôbec nevedela, čo spraviť. Sem hore ju priviedol jej inštinkt. Alebo sklon prepadať panike.
Dnešná noc jej prišla ako celé roky.

Boli to roky. Odzrkadľovali sa na jej osobnosti. Zmenila sa. Je tu. Nevzdáva sa. Bojuje... o neho?
Niečo sa vo vnútri rozhodne dialo. Počula tlmené hlasy. Nemala pocit, že by sa niečo dialo aj v iných izbách. Najprv prebehla všetky v chodbe. Načúvala a z ticha sa cítila beznádejne. Jediný "život" vychádzal práve z tej, o ktorú sa teraz tak veľmi zaujímala.
"Nie TAKTO!" - ozvalo sa zvnútra.
Hlas bol výrazný a rázny.
Bol to Walterov hlas.
Bol tam aj druhý hlas. Bol hlbší, ale nevykríkol ako Walter pred chvíľou, preto mu vôbec nerozumela.
Znova ho počula.
"Nie TAKTO!" zopakoval.
Bolo jej jasné, že proti niečomu protestuje.
Pritisla na dvere dlane. Sledovala ich oškriabaný červotočmi prežraný povrch. Uvažovala, či ich má vykopnúť. Musela si však priznať, že by ich asi nezvládala vykopnúť, iba by spôsobila hluk, ktorý by ich vyrušil a jeden z nich by otvoril dvere a ona by potom urobila...niečo, čo by jej spontánne napadlo.
Zrazu sa pristihla, že sa pred nimi prechádza a roztržito si ťukajúc po čele, takmer až v útrpne uvažuje.
"Hovorím, že...au! No tak fakt díky!...Tak DOBRE, LEN POKOJ!"
Zastala a uprela pohľad na dvere.
Zalievala ju číra bezradnosť. Pod jej tiažou sa takmer rozplakala.
A potom ho počula, pretože sa znova celkom priblížila k dverám, ako rezignovane povedal: "Keď to chceš takto, tak aspoň zamkni. Začneme."
O krok ustúpila a prekvapene sa zahľadela na kľučku.
Pomaly pohľad zdvíhala. A v tej chvíli bolo všetko jasné. Náhle vedela, čo spraví a zároveň aj vedela, že šialene riskuje.
Lenže... opäť si pripomenula - dnešná noc sú roky a tamtoho chlapca, akoby poznala roky. Možno si vzájomne ubližovali. Pripomínaním dávno zabudnutého. Ale to neznamenalo, že mala dovoliť, aby mu ubližoval aj niekto iný.
Akoby sa jej čas spomalil, keď siahala na kľučku, v spánkoch jej pulzoval tep, stláčala ju a sácala do dverí, sledovala, ako pred ňou odhaľujú ďalšiu komnatu, do ktorej nikdy predtým nepozrela. Prekračovala prah.
Prekvapenie trvalo možno dve sekundy, kým sa z neho všetci zúčastnení spamätali. Čas sa opäť rozbehol, dokonca sa možno zrýchlil. Asi kvôli tomu, ako jej búšilo srdce.
Vymenila si pohľad s Walterom. Stál asi dva metre od postele. Za ním povievala jemná záclona predeľujúca východ na maličký francúzsky balkón vedúci do vnútorného dvora. Izbu zapĺňal chladný nočný vzduch, ktorý jej zostril zmysly. Zdvihnutá ruka mu stuhla na rozbitej pere.
Nezamračil sa.
Rozšíril oči. Jeho zrenice sa zväčšili.
Mal síce rozopnuté nohavice, ale evidentne ešte k ničomu viac, ako k tomu, že dostal cez ústa, nedošlo.
Od postele k nej kráčal vysoký tmavovlasý muž.
Sledovala ho, ako sa približuje a priala si vrásť do podlahy, aby jej to zabránilo podvoliť sa pocitu, ktorý ju pri pohľade na vysokú dospelú osobu nabádal utiecť.
Uvedomila si, že obaja, oj ona aj Walter, pri ňom na prvý pohľad vyzerajú byť malí a slabí.
"Vypadni odtiaľto!" - natiahol ruku cez izbu, ukazovákom mieriac na dvere.
Strhla sa, tvárila sa vydesene, ale prechádzala k Walterovi.
"Vypadni!" aj on po nej skríkol, ale jeho hlas sa prekvapivo výrazne chvel. "Choď preč Claire, všetko bude v poriadku, ale teraz choď preč!"
Chytila ho za ruku a ťahala ho zo studeného miesta z pred balkónu. Zaprel sa jej. Použila silu a po chvíľke sa na šmykľavých parketách zatackal a ona s nim mierila k dverám, aj napriek tomu, že ten muž im zastal v ceste.
Walter sa zastavil, použil svoju chlapčenskú prevahu, aby ju strhol k sebe a prinútil ju zacúvať.
"Walter...ale my ideme domov!" ozvala sa, ale vôbec to neznelo natoľko pevne, ako túžila.
"Walter, ty si sa dnes rozhodol, že ma oberieš o trpezlivosť?! Čo to má znamenať?!" - chladne sa spýtal muž. "Vysvetli tej malej štetke, že tu nemá čo robiť a pošli ju von, kým sa ešte ovládam!"
Zhrozene na neho pozrela. Cítila, ako v nej strach narastá do obludných rozmerov. Kŕčovito zvierala jeho ruku.
Walter priblížil pery k jej uchu.
"Claire, tak už vypadni...choď dole..." - znel úzkostlivo, "...počkaj ma v aute, keď chceš, iba zmizni..."
"Nejdem bez neho!" - zdvihla tvár k mužovi, ktorý ju prebodával relatívne pokojnými, ale nekonečne studenými očami.
Bol možno vo veku jej otca, ale čo pre neho tieto deti znamenali?!
Menej ako nič.
Preboha, prečo sa mi tak strašne trasie hlas?! Prečo ma vždy tak veľmi ovládajú vnútorné pohnútky?! - teraz sa skutočne nenávidela.
Claire a ten človek si vymenili pohľady. Jeho oči sa výhražne zúžili. Pohár jeho trpezlivosti pretekal.
"Teraz už ma naozaj nebavíš!"
Prekvapil ju rýchlym pohybom. Zovrel jej lakeť v oceľovom stisku, ktorý jej prezrádzal, že stačí málo, aby jej rozdrvil kosť, ak sa mu zachce.
"Neviem, o čo ti ide, ale je mi to totálne jedno! Ťahaj preč, kým ťa sám nevykopnem, malá!"
Vzoprela sa mu. Šklbala sa tak prudko, až tým vydesila samu seba.
"Nie! Nie, bez neho!"
Walter si vytrhol ruku z jej ruky.
"Choď, ty hlúpa, nevieš s kým sa zahrávaš!" naliehal.
"Nejdem bez Waltera!" vyrazila zo seba a práve teraz to bol ten správny výkrik.
Pevný a jednoznačný. Ona bez neho nejde a tým to hasne!
Muž sa na ňu otočil. Zamračila sa na neho. Prebodla ho pohľadom, ktorý asi nikdy na nikoho nepoužila. Dala mu jasne najavo, že ak Waltera neprepustí, bude aj naďalej problémistka.
Ale samozrejme, išlo o Claire. Bola naivná. Kričať a robiť "bu bu bu" nestačilo. Teraz sa nepohybovala vo svete, ktorý bežne prežívala. To jej nejako ušlo.
This is alternative content.

Muž ju už nemienil tiahnuť k dverám. Otočil sa na ňu a zdvihol ruku. Okamžite pochopila, na čo sa chystá. Zdesene sledovala oblúk, ktorý opísal a v ďalšej sekunde ju udrel do tváre.
Nepamätala si, že by ju niekedy v živote udrel nejaký muž. Nepamätala si, že by ju vôbec niekedy niekto udrel tak tvrdo a bolestivo ako práve tento človek.
Stratila istotu v nohách. Zrazu videla, ako sa približujú parkety a keď na ne dopadla, nedokázala uveriť, že krv, ktorá sa pod ňou nachádza, vyprskla práve ona. Sprvu nebola schopná pohybu. Iba zničená úderom ležala a hruď sa jej rýchlo zdvíhala.
Parkety praskali. Približoval sa.
Počula Walterov výkrik. Zabojovala s rúškom hmly pred očami. Silou vôle prebila polomdloby, ktoré sa nad ňu zniesli a stále na podlahe, sa obrátila.
Stále jej nejako nedochádzalo, že ju udrel. Že proti nej niekto použil násilie.
Muž sa približoval. Teraz už evidentne a nefalšovane zúril. Snažila sa na parketách odtiahnuť. On k nej naťahoval ruku. Videla, ako sa skláňa a zameriava sa na jej hrdlo.
Ale Walter ho zastavil. Rozbehol sa z boku do neho vrazil telom.
"Nedotýkaj sa jej!"
Akoby mimochodom ho odsotil a chlapec tiež skončil na podlahe.
Vyškriabala sa na nohy a prebehla k nemu. Chytila ho za ruku a vyťahovala ho do stoja. Teraz už vedela, že aj keď ju to možno bude stáť zopár polámaných kostí ("Prosím nie, nie, NIE! Som dieťa, mňa NEMOŽETE biť!"), bez bratranca naisto neodíde!
"Rýchlo...rýchlo, poďme preč!"
Walter sa nemotorne zdvíhal.
A vtedy jej zozadu zovrel krk. Iba jednou ruku.
"Na neho mi nesiahaj! Jeho som si zaplatil ja!"
Pod ohromujúcou bolesťou Waltera pustila a on na chvíľu znova dosadol na podlahu. Bol síce okamžite na nohách, ale on ho chytil pod krk druhou rukou, aby na neho iba zatlačil a opäť ho poslal na zem. Možnože Walter bol silný oproti Claire, lenže oproti tomuto človeku sa jednoznačne prejavilo, aký je podvyživený.
Claire si so zaťatými zubami siahla za hlavu a nahmatala jeho hrubé zápästie.
"Budeš rada, keď to prežiješ!" - počula ho cez ohlušujúcu bolesť.
Kopala, ale nezasiahla mu ani koleno. Jeho stisk zatiaľ silnel. Oproti tomuto bol predošlý úder ako pohladenie. Mala pocit, že jej každú chvíľu rozdrví stavce.
Situácia sa beznádejne vymkla z pod kontroly. Napadlo jej, že bude naozaj rada, keď to aspoň prežije.
Walter sa obrátil a vrhol sa na neho ešte skôr, ako sa stihol postaviť na nohy. Očami zúženými pekelnou bolesťou videla, ako ho to zviera koplo do tváre. Zvrátil sa a dopadol na chrbát.
Nehýbal sa.
Chcela kričať, ale keď jej zozadu zvieral krk, nemala síl ani na to. Všetko vôkol sa zúžilo do malej horiacej guličky utrpenia a zverskej bolesti, ktorá bola sústredená uprostred jej hrdla.
A to vždy dúfala, že neodíde bolestivou smrťou...
Sekundy sa neuveriteľne naťahovali a jeho nečinnosť, v postate iba stál a tlačil jej hrdlo, jej napovedala, že to s ňou chce naozaj raz a navždy ukončiť.
Ale zrazu sa s ňou pohol. Tiahol ju k Walterovi. Na špičkách cupitala s ním. Vydávala zvláštne slabé zvuky. Po lícach jej tiekli slzy. Držal ju ako handrovú bábiku, ťahal ju so sebou, akoby nevážila ani gram.
Zastal rozkročený nad ním. Členok jednej nohy sa jej opierala o Walterov bok.
"Vidíš ho, mrcha?! Takto dopadneš!"
A vtedy Walter otvoril oči. Vyplazil na neho jazyk.
Mužovou tvárou prešiel krátky údiv.
Z nezmenenej polohy ho kopol do rozkroku. Muž skríkol a konečne povolil mučivé zovretie.
Dopadla na kolená.
Zopár sekúnd príšerná bolesť vôbec nepoľavovala. Dorážala ju viac a viac. Pravou polovicou tváre dopadla na parkety. Nedokázala sa zmobilizovať na útek. Stále sa jej držal pocit porovnateľný s umieraním.
Walter asi tiež nebol v bohvieako sviežom stave, pretože cítila, ako jej na chrbát doslova dopadol. Hneď sa ale pozbieral a s rukami na jej ramenách sa ju snažil vytiahnuť hore.
Krátko na to zreteľne vnímala, ako ho ten muž od nej odtrhol. Počula ho kričať.
No tak! Spamätaj sa! Rozdýchaj ten kŕč! - nabádala sa, ale energia ju načisto opustila.
Počula tvrdý náraz o parkety.
A zrazu čosi zbadala. Priamo pred sebou. Zúžené oči naopak, naširoko otvorila. Sledovala bod, ktorý sa jej ocitol priamo v zornom uhle.
Zmocnilo sa jej...niečo ako nádej.
Mala pred očami sako prevesené cez železnú kostru postele. Mala s ním pred očami aj pás so zbraňou, ktorý bol sakom čiastočne prekrytý.
Pohla sa.
Na podlahu dopadali chaoticky sa prepletajúce tiene. Walter a on. Schytal zopár úderov do tváre. Plný úzkosti po nej kričal, aby utiekla.
V podstate ho nevnímala.
Bolesť sa trieštila na milión drobných žeravých ihiel, ktoré sa jej každú milisekundu zabodávali do inej časti tela, keď sa na podlahe plazila k posteli. Nikdy by si nebola pomyslela, že jedna posteľ môže byť tak ďaleko, aj keď ju má rovno pred sebou!
Nechcela ho zabiť! Preboha, nie! Na taký afekt ešte uvažovala celkom triezvo. Potrebovala ho zastrašiť. Potrebovala tú zbraň držať v rukách , pretože teraz bola jedinou silou, ktorá jej ešte zostala. Musela ich s ňou dostať z tej prekliatej izby!
Jediné, čo bolo v centre jej pozornosti, bolo púzdro s revolverom.
Tiene okolo nej zatiaľ tancovali šialený tanec násilia, ktorého pravidlá začínala chápať. Musí byť v prevahe, aby viedla.
Plazila sa kúsok po kúsku. Posteľ sa zväčšovala a približovala.
Bola tak blízko, že stačilo natiahnuť ruku.
Oddialila dlaň od podlahy. Vyrovnala prsty a natiahla ju k... Vtedy ju nečakane kopol do rebier.
Vykríkla. Úder jej vyrazil dych a doslova ju odhodil. Nemala čas brániť sa. Chytil je vlasy a celú ju zvrátil. Jeho diabolskú tvár mala rovno nad svojou. Bola si istá, že teraz jej zlomí väzy.
Walter sa však objavil rovnako rýchlo a nečakane. Ako sa nad ňou muž skláňal, rozbehol sa a s výkrikom mu kolenom zasiahol nos. Nepríjemný zásah muža vystrel a on sa zapotácal. Očividne ho omráčil.
Chcela po Walterovi vykríknuť, že našla jeho zbraň. Ale náhle zmätenie jej v tom zabránilo. Iba nechápavo sledovala, ako sa mu Walter dlaňami oprel o hruď a využívajúc jeho dezorientáciu, na neho zatlačil. Okamžite bola na nohách a spravila to isté, čo on. Skrátka sa do neho zaprela a muž pod ich náporom spätkoval. Na ruky im kvapkala krv z jeho prerazeného nosa. Všetko prebiehalo rýchlo a nepremyslene. Kútikom oka videla, ako sa izba bláznivo mení, tlačili ho smerom k francúzskemu balkónu. Strhol so sebou bielu záclonu a náhle narazil o zábradlie.
Vytvorilo zábranu, ktorú zacítili pod rukami. Ale nevytvorilo zábranu pre jeho telo. Prevážil sa a prepadol cez zábradlie.
A dlane im zrazu nemali na čo tlačiť. Urobila automatický výpad vpred. Chcela ho azda zachytiť?! Ruky sa jej natiahli a jediné, čo polapili, bol studený nočný vzduch.
V rovnakej chvíli sa ozval výrazný zvuk prasknutia, ako dopadol na kamennú dlažbu pod nimi.
Ruky jej klesali. Teraz zvierala studené zábradlie. Zhlboka dýchala. Hľadela priamo pred seba. Medzi šedými budovami sa rozprestierala bezhviezdna mestská obloha. Nad jednou z ošarpaných striech sa črtal sivo bledý mesiac. Ústa mala plné krvi.
Mierne pohla hlavou. Krkom jej prešla ostrá bolesť. Krátko pozrela k nohám. Sedel jej pri nich Walter. Prudko oddychoval totálnym vyčerpaním. Opieral sa o zábradlie chrbtom. Zo svetlých vlasov mu stekal pramienok krvi k pravému obočiu, odkiaľ kvapkal pod oko.
Napriek tlmenej hudbe z dola mala pocit, že počuje iba ich unavené nádychy a výdychy. Meravo skláňala tvár.
Až teraz si uvedomila, čo spravili.
Až teraz, keď na nerovnej dlažbe pod nimi zbadala jeho nehybné telo. Tvár mu čiastočne zakrývala záclona, ktorú so sebou strhol. Ležal na nej ako na pohrebnom rúchu. Pod rozbitou lebkou sa farbila do červena.
Walter namáhavo vstával. Cez rameno sa jej zadíval na mŕtve telo pod nimi.
Postupne sa začínala celá triasť. Oveľa výraznejšie ako naposledy, po ich výstupe v motely.
Jemne sa jej zozadu dotkol zápästí. Nedokázala zábradlie pustiť, zvierala ho ako v kŕči. Musel použiť silu, aby jej od neho ruky odtrhol. Pomaly ju obrátil a meravú hrôzou ju vtlačil do izby.
Klesala k podlahe a on jej v tom nebránil. Nechal ju sadnúť si na parkety.
Zdvihla pohľad. Konečne sa dostal do jej zorného uhla. Prešiel k posteli. Natiahol sa po okraj plachty, ktorá ju zakrývala a utrel si do nej krvavé čelo.
Vedela, že keď teraz prehovorí, pocit hrôzostrašného neskutočna sa pretaví do tvrdej reality. Bála sa toho okamihu viac ako smrti (ktorú práve spôsobila), ale nemala na výber.
"Čo budeme teraz robiť?" - začula svoj vlastný hlas.
Pripadal jej cudzí. Slabý a vydesený.
Situácia skutočne nadobudla zreteľné obrysy. Roztriasla sa ešte viac, pocit šokovanej otupenosti sa trocha zmiernil a znova vnímala bolesti.
"Nič," lakonicky odvetil. "Odídeme."
Konečne si vytiahol zips na nohaviciach. Natiahol sa k saku prevesenému cez posteľ a vytiahol z vrecka jeho škatuľku cigariet.
"Ako to myslíš...nič...," - uprene ho sledovala.
Niečo jej stekalo po tvári. Nevedela, či je to krv, alebo plače.
"Vyrobili sme si strašne veľký prúser, uvedomuješ si to?" znova prehovorila.
Pozrel na ňu a pokrútil hlavou.
"Je načase ísť domov, Claire. Teraz vstaneš a my odídeme. Všetci na nás budú zvysoka kašlať. Pretože ľudia ako on nikomu nechýbajú a nikomu na tom, že zomrel, nezáleží. A myslíš si, že on nikdy nikoho neodrovnal?"
Navonok pôsobil pokojne. Rozprával pokojne a nerozrušene. Lenže keď si pripaľoval cigaretu a fajčil, nekontrolovateľne sa mu triasli ruky.
Vykročil k nej a jednou rukou ju chcel zdvihnúť z podlahy, ale ona sa nedokázala pohnúť. Obostierala ju priveľká hrôza. Strach. Smrť.
Kľakol si k nej. Pohladil ju po tvári. Bol vážny, možno aj smutný, dokonca zúfalý, azda kdesi hlboko vo vnútri. Maskoval to. Bol zvyknutý, že jeho pohnútky nikoho nezaujímajú.
Bol však bledší ako kedykoľvek predtým.
"Je načase odísť domov," zopakoval.
"Poď so mnou," zašepkala.
Už si bola istá, že to, čo jej steká po tvári, sú slzy.
"Nie," jemne protestoval. "Môj svet sa s tvojím nemôže miešať," - hlavou mierne pohodil k balkónu. "Pozri sa, ako to dopadlo."
Zahasil cigaretu o podlahu a chytil ju oboma rukami. Vytiahol ju do stoja. Keď sa uistil, že sa nezrúti späť na zem, vrátil sa ešte k posteli po svoju bundu. Jeho cigarety si nechal.
Mimovoľne si siahla do vrecka mikiny po cukrík. Už žiaden nemala.
"Už nemám cukríky!" povedala a konečne sa nahlas rozplakala.
O niekoľko minút ju celkom nenáhlivo a nenápadne viedol cez preplnený bar k východu. Mal pravdu. Nikto k nim nezdvihol pohľad.
Blížili sa k dverám. Jednou rukou jej držal lakeť, druhou ju jemne tlačil do krížov.
Cítila, že odchádza iná Claire, ako tá, ktorá do toho baru vošla...a zomrela tam tiež.
***********
06:12 hod.
Zaparkovala pred domom.
Zostala sedieť s rukami na volante. Nesedela nehybne. Chvela sa.
Po polhodine upokojovania sa, keď bola konečne schopná šoférovať, ho odviezla a vysadila presne tam, kde ho aj prvýkrát zobrala do auta.
Nerozprávali sa. Ani sa vlastne nerozlúčili.
Naštartovala a chvíľu v spätnom zrkadle sledovala, ako stojí na mieste, s rukami spustenými pri tele a pozerá sa, ako odchádza, nevedno, čo si myslí.
Teraz zastretým pohľadom civela pred seba.
Obloha nevýrazne bledla. Zamat nad domom už nebol bezútešne a hlboko čierny, postupne nadobúdal nádych temne modrého atramentu.
Pohľad zdvihla k svitaniu.
Nikto sa to nikdy nesmie dozvedieť - pomyslela si.
Nikto sa o Walterovi nikdy nemôže dozvedieť. Nikto ich nesmie spájať!
Zdvihla ruky z volantu a pozorovala ich, ako sa trasú.
V tej chvíli očakávala problémy. Problémy tak veľké a nezvratné, že by sa vôbec nečudovala, keby ju dostihli ešte skôr, ako vystúpi z auta a s kľúčmi v ruke prejde k dverám domu.
***********
Druhá noc...
***********
Tretia noc...
***********
Štvrtá noc, 22:19 hod.
Volvo evidentne spomaľovalo, trochu zišlo z cesty, až nakoniec celkom zastavilo. Motor stíchol.
Postával vo svojom hlúčiku, celkom nepatrne sa pohojdával, s vyzývavým poloúsmevom. Známe auto hneď upútalo jeho pozornosť.
Mierne naklonil hlavu na stranu, aby videl na šoféra. Ich pohľady sa spojili. Bez vyzvania vykročil k autu. Zohol sa k okienku.
Sedela tam podivne pokojná. Z pod mikiny jej vykúkalo obyčajné biele tričko. Vyzerala športovo. Dievčatko sa poučilo - napadlo mu.
Jej výraz neprezrádzal ani štipku úzkosti. Po chvíľke ticha, ktoré si medzi sebou vymenili, vytiahla z vrecka peniaze a položila ich na dosku auta.
Jeho úsmev sa rozšíril. Otvoril dvere a nastúpil k nej. Na bledom čele mu vystupovali modriny, spodnú peru mal rozbitú.
"Kam pôjdeme?" bezstarostne sa spýtal.
"Zoberiem ťa na večeru," odvetila.
Jej ruka smerovala k zapaľovaniu, ale on ju zrazu zastavil tým, že jej na ňu zľahka položil dlaň.
Náhle zvážnel a opätoval jej dlhý, neveselý pohľad.
"Povedala mi ´choď´," prehovoril.
Spýtavo zdvihla obočie.
"Kto?"
"Nevlastná matka. Povedala mi - choď. Choď preč - Povedala, že im prekážam. Že som navyše. Povedala mi, že stojím medzi ním a ňou a zabraňujem, aby bol plnohodnotným otcom jej detí.
Bol som pubertiak, ktorý sa cítil byť totálne nemilovaný a čiastočne, z jej strany, som bol.
A tak som odišiel."
Nič na to nehovorila. Iba na neho ďalej hľadela.
Zaliala ju vlna ľútosti. Pocit čohosi nezmazateľne zničeného, premárneného.
Nakoniec sa pozrela pred seba. Naštartovala.
Pohodlne sa vedľa nej oprel.
A vyrazili spolu do noci.
KONIEC
 


Komentáře

1 verinka verinka | Web | 12. března 2009 v 21:14 | Reagovat

S tebou i do pekel Polly :) HWAITING!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama