poviedka: NOČNÉ SVETLÁ (4.časť)

12. března 2009 v 21:02 | Polly |  Šperkovnica príbehov
**********

03:38 hod.
Čosi ju šteklilo na krku.

To bol prvý pocit, ktorý prerazil jej spánok.

Nebolo to však vyslovene nepríjemné šteklenie. Prechádzalo do jemnej elektrickej vlny, ktorá jej prešla šijou, zastretá chvením očakávania.

Očakávania čoho? - napadlo jej.

Postupne sa jej myseľ prebúdzala a dostávala sa do normálneho chodu.


Zrazu si spomenula na svojho prvého chlapca, ako jej povedal, že vo chvíľach vášne sú práve najšteklivejšie miesta tými najvzrušivejšími bodmi.

Vtedy jej došlo, že jej šija sa stala vzrušivým miestom, pretože jej značne napomáha cudzia ruka, ktorá jej šmátra pod tričkom!

Prudko otvorila oči.

Zistenie, že ju obťažuje, zapôsobilo "lepšie" ako vedro ľadovej vody. Okamžite bola čerstvá.

Uvoľnila si z pod neho ruku, schmatla ho za blonďavé vlasy a jediným trhnutím mu vytiahla hlavu nad svoju tvár, čím sa jeho pery konečne prestali venovať jej pokožke.

Ešte aj teraz ju dokázal obdariť oslnivým úsmevom.

"WALTER!" vyslovila jeho meno ako predzvesť zla a najedovane na neho hľadela. "OKAMŽITE vytiahnu ruku z pod môjho trička!"

Bezočivo sa nad ňou skláňal. Dokonca si už aj stihol zobliecť tričko. Pri každom nádychu sa mu pod nezdravo alabastrovou pokožkou vyrysovali všetky rebrá.

Jeho ruka zostávala tam, kde bola.

"Ale veď sa neboj, ja som to robil ešte keď ty si za sebou drevenú kačičku ťahala."

Zovrela mu zápästie čo najsilnejšie, ako vedela a zlostne mu ruku odtláčala. Lenže on sa iba nahlas smial.

Druhá ruka jej vyletela do vzduchu a miestnosťou sa ozval zvuk štipľavej facky. Walter sa zvalil na bok do postele a ona sa od neho okamžite štverala čo najďalej.

Nerozumela jeho reakciám, možno to v dnešnú noc prehnal s liekmi alebo čo, ale on sa ešte stále skvelo zabával.

Vymrštil sa na kolená, zavlnil sa ako had a natiahol sa po nej. Cítila, ako jej prsty zastrčil za zadné vrecko na rifliach.

"Fíha, takže ty to chceš takto? Zahráme sa ako mačka s myšou!" - smial sa ďalej. "No dobre, tvoje prianie je mojim rozkazom. Ale je ti snáď jasné, že ja som...kocúr!"

Jeho ruky sa ocitli na jej bokoch.

"Walter, nedotýkaj sa ma!" skríkla. "Nebudeme to spolu robiť! Nechcem to!"

Kým si ju stihol prichytiť pevnejšie, obrátila sa k nemu. Urobil rýchly výpad oproti nej. Nevedela, čo sa tým presne chystá docieliť, ale inštinktívne zareagovala rovnako. Zopakovala jeho pohyb a zrazu sa do seba zakliesnili rukami. Reagoval, akoby ju chcel zovrieť do náručia. Snažil sa ju strhnúť k sebe. Zaprela sa kolenami do povlečenia, ktoré jej veľkú istotu neposkytovalo a pokúšala sa ho aspoň zatlačiť na bok a vytlačiť z postele. Ich vzájomné zápasenie sa začínalo naťahovať na niekoľko minúť.

Dlane si tlačili do seba. Dávali jej možnosť vytvárať medzi nimi priestor. Obrovské udivenie zatienilo aj jej klíčiaci strach, keď si uvedomila, že ju ruky pod jeho stiskom začínajú čoraz viac bolieť. Mohol byť chudý ako špáradlo, ale aj tak bol už takmer muž. Bol oveľa, oveľa silnejší ako ona a ju šokovalo, že sa nestráni použiť svoju silu voči nej. PRÁVE voči nej!

"Prestaň s tým!" kričala mu do pobavenej tváre, červená od zlosti a náhleho zúfalstva. "Nič mi nedlžíš, ak ti ide o toto!"

Zrazu sa nečakane zaprel smerom k nej a ona padla chrbtom do perín.

"Ja už ani neviem, o čo mi presne ide, Claire, ale páči sa mi to!"

Opäť sa objavil nad ňou. Skláňal sa, ktovie s akým cieľom, a stálo ho to ďalšie zaucho, ktoré akoby ani nezaregistroval.

Zazubil sa na ňu a očami mu znova preletel ten, vždy veľmi nečakaný, tieň. Náznak čohosi temnejšieho a väčšinu času driemajúceho hlboko v jeho mysli, v ktorej sa nikdy nepýtal sám seba na jeho pôvod. Jazva vo vždy veselej, peknej tvári.

Jediným prudkým pohybom ju obrátil na brucho. Okamžite sa plazila preč. Následne cítila jeho ruky, ako ju na krížoch dôrazne tlačia do postele a nakoniec držia nehybnú.

"Dievča som ešte nemal, ale urobím ti to tak, ako to robia mne!" dýchavične ju informoval.

Najprv jej napadlo, že sa jej chce pomstiť. Za všetko, čo sa kedy robilo jemu.

Aj teraz sa chopil jej bokov a rýchlo si ju pritiahol k sebe. Rozkrokom sa oprel o jej zadok. A ona zacítila, že je to asi o niečo horšie. Cítila, že...že to skrátka chce.

Toto nepríjemné poznanie jej dodalo takmer nadľudskú silu. Pritiahla sa k okraju postele a naschvál ich oboch zvalila na podlahu.

Chvíľu bola slobodná. Pootočila sa, aby na neho videla. Zbieral sa zo zeme vedľa nej. Na okamih fascinovane pozorovala jeho chrbát. Zeleno-červený drak šľahajúci plamene (ktoré v ňom dosiaľ driemali) sa mu vlnil na krížoch a varoval ju, že ešte nie je koniec.

Keď k nej znova obrátil tvár, už sa neusmieval. Na zopár dlhých sekúnd stuhla strachom. Zúril. Tieň, ktorý obvykle zasahoval iba jeho oči, dopadal na celú tvár.

Ďalšie vlečúce sa sekundy zhlboka dýchali a vymieňali si pohľady ostré ako britva a vzájomne sa smrteľne vážne varujúce, nakrčení ako dve zvieratá pripravené pri najmizivejšom pohybe toho druhého vyraziť do útoku a protiútoku.

Skočil po nej a Claire v rovnakom okamihu vyskočila na nohy a chystala sa popri ňom prebehnúť, lenže on bol skutočne rýchly ako malá šelma. Natiahol sa a schmatol ju za členok.

"NIE!" skríkla.

Kopla uväznenou nohou a on sa len tak tak uhol teniske mieriacej na jeho hlavu. Stratila rovnováhu a tvrdo dopadla na chrbát. Lebkou jej prešla tupá bolesť.

Okamžite zacítila váhu jeho tela. Prisadol ju. Na bielej hrudi sa mu perlili kvapky potu. Jednu ruku zovrela v päsť, ale keď ňou chcela udrieť, dlaňou jej ju poľahky odrazil. A spravil to znova a znova.

Obe ruky jej vystrelili k jeho tvári. Teraz už bola schopná aj vyškriabať mu oči. Zachytil jej ich a jediným pohybom jej ich pritlačil nad hlavou o podlahu.

"Tak čo odo mňa vlastne chceš?!" zlostne po nej skríkol. "ČO...ODO MŇA...CHCEŠ?!"

Nastalo ďalšie hrozivé ticho.

A vtedy cítila, ako jeho telo povoľuje.

Kŕč, ktorý mu natiahol všetky šľachy sa citeľne vytrácal. Ruky, ktoré jej boľavo zvieral, začínali byť milimeter po milimetri voľnejšie.

Jej výraz prezrádzal, že sa stále udržuje v stave ostražitosti. Sledovala ho pozorne, pripravená zareagovať na každý náznak, že šialenstvo sa vracia.

Úplne jej ruky pustil.

"Nerozumiem ti," zašepkal a na chvíľku k nej priblížil spotenú tvár. "Čo odo mňa chceš?"

Rýchlo z nej vstal.

Odtiahla sa k stene a s jej pomocou sa aspoň posadila, nespúšťajúc z neho rozšírené oči. Celá sa triasla.

Sledovala, ako zo zeme zdvihol tričko a natiahol si ho. Drak zmizol pod látkou. Plamene opäť uhasli. Hneď za ním si obliekal ja bundu.

Tras ju neopúšťal, ale napriek všetkému sa v nej ozývala iná vlna paniky, keď videla, ako mieri k dverám. Kde sa v nej nabrala táto nová, sebazničujúca verzia samej seba?

Koho objavila pod nočnými svetlami?
"Počkaj!" naliehavo sa ozvala. "Kam chceš ísť?!"

Nereagoval, ani sa nezastavil.

Potácavo sa postavila a hneď, ako si bola istá, že ju jej roztrasené nohy nezradia, rozbehla sa za ním.

Predbehla ho a chrbtom sa teatrálne nalepila na dvere.

Až vtedy sa zastavil a venoval jej výraz, ktorý jej prezrádzal, že podľa neho spadla z višne - Si blázon?! Chceš, aby som zostal?! Pred chvíľou som ťa takmer znásilnil!

A znova sa mu na pery vydrala otázka: Čo odo mňa vlastne chceš?"

"Chcem, aby si sa so mnou vrátil domov," vydýchla.

Klesla mu sánka. Najprv vyzeral, že chce niečo povedať, možno odvrknúť ("KAM domov?!"). Nakoniec však nenachádzal slová.

"Som tvoja sesternica," pokračovala.

Zmätene zakrútil hlavou.

"To, že som ťa našla, je iba náhoda. Poznám ťa len z fotografií...no!...možno...keby som sa snažila, spomenula by som si, ako si sa motal na nejakej svadbe...alebo...alebo..."

"Ja nemám sesternicu!" prerušil ju.

"Ale máš!" odsekla. "A ty to vieš. Tvoj otec sa tiež volá Walter. Tvoja mama zomrela a on sa druhýkrát oženil. Bývali ste spolu na Slnečnej 17, v dome s altánom na záhrade."

Pozeral na ňu ako na zjavenie. Nie nahnevane, skôr udivene, šokovane. Obočie sa mu pomaly zdvíhalo. Jeho rysy sa na okamih stali ešte dievčenskejšie. Čosi sa v ňom viditeľne, ale iba na krátko a pominuteľne, pohlo.

"Vráť sa so mnou domov," jemne zopakovala.

Zrazu odhodlane zdvihol bradu.

"Nevrátim!"

Si to ty! - privrela oči. Takmer sa s ňou zakrútila miestnosť.

"Uhni mi z cesty!" osopil sa na ňu.

"Neuhnem! Musíš ísť so mnou. Prečo sa nechceš vrátiť? A prečo si vôbec utiekol?!"

"Do toho ťa nič!"

"Je ma do toho veľa! Sme rodina!" - ako zvláštne to znelo, páčilo sa jej to. "No tak Walter, prečo mi neodpovieš? Prečo si utiekol?!"

"Staraj sa o inú časť rodiny! Choď do riti! Do riti choď!"

Chytil ju za ruku a nasilu ju odlepil od dverí. Otvoril ich a rýchlo vykročil do chodby. Okamžite mu bola za pätami. Náhlivo si na seba navliekala mikinu.

"Ale Walter, svojim spôsobom mi to dlžíš za to, čo si pred chvíľou vyvádzal, tak mi odpovedz! Prečo si utiekol?!"

Vyrovnala s ním krok. Spýtavo vytáčala tvár do jeho výšky. Bol vážny. Mal na sebe nepreniknuteľnú masku a v podstate ju ignoroval.

Zákerne pridal do kroku, ona takmer bežala.

Keď prechádzali okolo recepcie, ospalý recepčný im venoval sotva jeden pohľad. Platila vopred, takže si mohli ísť kade ľahšie.

Vybehol z motelu do chladnej noci. Udrel do nej ľadový vietor. Na okamih ju doslova ochromil. Vo vzduchu už bola cítiť nadchádzajúca zima. Zapla si mikinu, ktorá jej v podstate bola na nič.

Kráčal po prázdnom chodníku a ona sa, skrehnutá zimou, pustila za ním.

"Neodchádzaj!" - zavesila sa mu na ruku ako rozmaznané dieťa a snažila sa ho zabrzdiť. "Vráť sa so mnou, nerob ďalšie hlúposti! Poď k nám!" naliehala.

Obrátil sa k nej a striasal ju zo seba.

"Daj mi pokoj! Zmizni do svojho vilového domčeka! Mám ešte prácu, dievčatko!"

Vytrhol sa jej a odchádzal. Netušila, čo robiť. Má nasadnúť do auta a nabrať ho na kapotu?!

Zastala s rukami prekríženými na hrudi, pretože ju oziabalo chladom a bezradne sledovala, ako sa vzďaľuje.

Má to celé skončiť takto?! Majú v osude krátke stretnutie, ktoré pretne ich životy a...a to je všetko?! Vtrhla mu do života, ublížila mu a...a to je všetko?! Zasa sa vráti na ulicu?!

Zrazu spozorovala, ako zastal. Sprvu nechápala, čo sa deje. Zastavil sa náhle a nečakane, akoby mu niekto dal povel. Pochopila, až keď z bundy vytiahol mobil a priložil si ho k uchu.

Keď telefonoval, pootočil sa k nej. Stál práve pod pouličnou lampou. Rozprával a hľadel jej smerom. Zlatisté svetlo, ktoré iba zvýrazňovalo temnotu vôkol vysokého chudého chlapca, pôsobilo stravujúco a osamelo.

Založil si mobil do bundy a zrazu nechápavo pozerala, ako dlhými krokmi kráča späť k nej.

Zastal asi meter pred ňou, roztomilo pokrčil jedno koleno a ťukal do chodníka špičkou tenisky. Milo sa usmial.

"Zavezieš ma niekam?" spýtal sa vysokým krotkým hlasom.

Nad ďalšou zmenou nálady, ktorá už hraničila s vrodeným psychopatizmom, iba rozpačito zahabkala:

"Pro-prosím? Ty...ty chceš, aby som ťa... he...zaviezla? niekam?!"

Povytiahol si bedrové nohavice.

"Mám jednu zákazku. Dôležitú! Chcel by ma niekto, koho skrátka NEMOŽEM," zvýraznil, "odmietnuť."

"Prečo by si ho NEMOHOL odmietnuť?!" úprimne sa rozhorčila.

"Pretože je to pasákov kamoš a veľké zviera v tejto oblasti," podotkol odľahčeným tónom.

Chytil jej ruku, otočil ju, zavesil sa do nej a vliekol ju k volvu, ktoré mala zaparkované pri motely.

"Zatiahla si ma dosť ďaleko od môjho rajónu, slečinka. Takže ma teraz pekne odvez kam potrebujem, pretože inak budem mať veľký problém a bude to tvoja vina! Potom budem musieť deň čo deň postávať pred tvojou školou a vysvetľovať všetkým spolužiakom, že si moja pravidelná zákazníčka a opäť čakám na tvoju zvrátenú prítomnosť."

Kráčala popri ňom ako námesačná, ani len na škaredý pohľad sa nezmohla. Už zasa bol drzý a odviazaný, ochotný vydupať si svoje.

Keď nastupovali do auta, začínala sa spamätávať a brať odvoz ako ďalšiu príležitosť mať ho pri sebe dlhšie.

"A daj si cukrík," odporučil jej, keď zabuchol dvere vedľa nej. "Si nejaká nervózna."

"Vážne netuším z čoho!" sotva počuteľne zamrmlala, keď otáčala kľúčikom v zapaľovaní.

**********

04:30 hod.

Lenže cestou nevymyslela nič, čím by mu zabránila ísť. Tajomstvo bolo prezradené. Vedel, že majú spoločnú krv. A aj napriek pravde, sa tváril, akoby sa epizóda v motely, kedy mu povedala, kto je, nikdy neodohrala.

S rukami zľahka položeným na volante sledovala, ako kráča k baru.

Kľučkoval medzi ľuďmi postávajúcimi na chodníku. Skupinka ožiarená červeným neónom, ktorá akoby vymedzovala jeho jediný smer, pekelná záplava červenej ho viedla priamo ku vchodu. Vchádzal dnu. Tam ho niekto čakal. Povedal, že hore sú izby. Že ide tam a ona má isť domov. ("Tak čau" - "Hm, čau")

Neprejavil nič, žiadnu ďalšiu pohnútku z mora tých zúfalých, neistých, ktoré z neho tryskali ako dračie plamene, v motelovej izbe.

Vložila si do úst cukrík a ďalej civela na dvere, za ktorými sa pred chvíľou stratil.

Hrdlo jej zovrela úzkosť.

Kto to je? Stane sa mu niečo? Ublíži mu?!

Je to ostrieľaný chalan, spraví, čo má a vypadne - odpovedala vlastnému vnútornému hlasu - Tak ako každú noc.

Keď je so mnou, NESMIE robiť...to, čo každú noc!
Ruku natiahla k zapaľovaniu. Nedotkla sa ho.

Váhala.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama