poviedka: NOČNÉ SVETLÁ (3.časť)

12. března 2009 v 20:59 | Polly |  Šperkovnica príbehov
*********
00:20 hod. - 00:57 hod.

"Stratila som všetkých priateľov!" zakvílila ako ranené zviera, snažiac sa dramaticky pridávať plyn, pričom vlasy jej lietali v chladnom vetre, ktorý oberal o dych, prefukujúcom cez zosunuté okná.
Po očku sa na neho pozerala, či jej tragédiu registruje. Objavil víno, ktoré zabudla doniesť Kaiovi a teraz mal vytočenú hlavu, hrdlo fľaše pri perách a pil ho ako malinovku.

Chvíľu sledovala iba cestu. Predtým aspoň od istého bodu vedela, že mieria ku Kaiovi, ale momentálne sa vrátila späť a znova netušila, kam ďalej smerujú. Stále sa nevedela spamätať zo škandálu, ktorý na jeho párty spôsobil. Kvôli Isabel sa to určite roznesie aj po škole.

So snahou byť pozitívna si v hlave preberala, či jej to nakoniec aj neprospeje a niekto si neuvedomí, že v nej, v nepeknom nervóznom dievčatku s vreckami plnými cukríkov, sa skrýva diablica.

Pche! Fabuluje! Klame samu seba!

Znova sa na neho zahľadela. Ešte stále pil. Ona by sa na jeho mieste už dávno povracala. Ohryzok mu poskakoval hore dole, oči mal zatvorené. Vyzeral pokojne, ale aj teraz mal ruku príliš zdvihnutú, celý bol vystretý, stále dokázal vyzerať vyzývavo.

Uvedomila si, že jeho osobnosť sa sformovala z nevedomosti a bezútešnosti. Asi bol hlúpučký (mohol skončiť akurát základnú školu) a bez zábran, pretože vedel, že nikdy nebude ničím viac, ako tým, čím je teraz.

Vtedy sa rozhodla, že bez ohľadu na to, či je skutočným Walterom, alebo sa s ňou zahrala náhoda, odvedie ho k nim domov. A zmení mu život.

Viac ako štvrtina bieleho vína zmizla a on fľašu konečne oddialil od úst. Bol z pitia mierne zadýchaný. Všimol si jej skúmavý pohľad.

"Aspoň oddelíš zrno od pliev," vyhlásil, mysliac si, že ho pozoruje, pretože netrpezlivo čaká na jeho odpoveď.

Zmätene zaklipkala dlhými riasami.

"Zrno? Plevy?!"

"No praví priatelia ti celkom určite zostanú...aspoň zistíš, kto je zrno a kto pleva."

Aj napriek tomu, že si o ňom iba teraz pomyslela, že je hlúpy, uznala, že teraz pohol mozgom.

Pekná myšlienka.

"Kam teraz ideme?"

"Och....no...my...ideme....ja a ty....ideme...," - vyviedol ju z miery a už aj siahala do vrecka riflí, kde mala byť mentolka, ktorú si schovávala na najťažšie okamihy.

"Vypestovala si si príšerný zlozvyk," povedal. "V jedinom geste každému odhalíš, že ti horí pri zadku....Takže nikam nejdeme?"

"Nuž...," - nechala mentolkou vo vrecku.

"Tak ma vysaď" - pohodil ramenom.

"Chceš vystúpiť?!" zareagovala prudšie ako plánovala.

"A čo si myslíš, že dokedy s tebou pôjdem nikam?" zaperlil.

Čo sa mu na to dalo povedať?! Vážne netušila, dokedy ešte bude, v túto bláznivú noc, smerovať volvo "nikam".

"Tu pri bare mi zastav."

"A...a...a čo chceš robiť?" vyhabkala a bar, na ktorý ukazoval, bez povšimnutia prešla.

"No šlapať, nie?"

"Nie!" odsekla.

Nie! Ideme domov! K nám!

Ale ako ho prinúti ísť s ňou domov, vôbec netušila.

"Nie?" - podozrivo sa na ňu usmial. "Máš so mnou nejaké iné plány?"

Natiahol k nej ruku a nežne jej prichycoval vlasy za uchom. Pri jeho dotyku celá stuhla, nebol jej príjemný, ale neodvažovala sa protestovať, aby o neho neprišla.

"Neviem," šepla. "Možno."

Cítila, ako jej horí tvár. Musel vidieť, že jej ucho je zrazu červené ako chilli paprička.

"A kto to má vedieť, ja?," doberal si ju. "Myslíš si, že mám senzor na tvoje skryté túžby?"

Teraz ju hladkal po vlasoch. Nechávala si jej gaštanové pramene rozkošnícky kĺzať cez dlaň a pomedzi prsty.

"Ak nemáš jasnú predstavu, trvám na tom, aby si zastavila a ja idem zarábať."

Ale rozhodne jeho tón neznel, akoby na tom trval. Len ju s pôžitkom trápil.

S mierne spurným výrazom sa pozerala iba pred seba.

Teraz jej prstami nežne masíroval krk. Bola šteklivá, ale aj toto teraz prekonala.

"Mám jasnú predstavu!" precedila medzi zuby.

"Skutočne, srdiečko?" - jeho hlas bol ako medový plát a jeho prsty sa naďalej dotýkali jej šije, ktorá z neho tuhla ako kameň. "V tom prípade čakám, že ma s ňou oboznámiš. Smelo do toho!"

Zamračila sa. Na sekundu zovrela čeľusť. Hánky jej zbeleli, ako stisla volant.

"Pôjdeme spolu do motelu, pretože...," - postupne rozprávala tichšie a tichšie, "...po...tebe...túžim."

A zrazu, akoby ho niekto prepol na iný program. Stiahol jej ruku z krku, energicky sa na sedadle zahniezdil, prehodil si nohu cez nohu a už zasa svojským, zvučným hlasom, vyhlásil:
"Takže to ťa bude stáť ešte zo dve stovky navyše."

"Čo si to povedal?!" - tiež sa prebrala a bojovne sa na neho pootočila. "Nevšimol si si, koľko som ti zaplatila doteraz?! A nič si nespravil!" (Nie že by chcela, aby niečo spravil...) "Akurát si si takmer nechal rozbiť stoličku na chrbte!"

"Dve stovky! Zaplatila si mi za spoločnosť na párty a ja som ťa bravúrne zviditeľnil. Rozhodne ťa bude do konca týždňa poznať celá škola" - milo sa na ňu usmial.

"Pekne ti ďakujem za takú popularitu! Nesplnil si ani jedinú z mojich požiadaviek! A za čo ti teda mám platiť ešte...ešte DVE STOVKY!" - zúrila. "Čo si nejaký luxusný gigolo?!"

"Luxusný gigolo," náhle vydýchol a s prižmúrenými očami sa v sedadle oprel, zasnívane hľadiac do stropu, akoby si práve po dlhom čase opäť spomenul na najvyššiu métu, ktorú chce v živote dosiahnuť.

S výrazom rojka jej poslal vzdušný bozk.

"Tak, že si to ty, jedna stovka. Ale to je moje posledné slovo. Už aj tak idem dosť pod cenu."

Nemala na výber. O sekundu o prístrojovú dosku zúrivo buchla peniaze. Okamžite zmizli v jeho bunde.

Zasa sa vedľa nej narovnal, maximálne svieži, poznačený nočným životom a denným spánkom.

"Kúpiš mi najprv čokoládu?"

Hodila jeho smerom nadmieru nechápavý úškľabok: "He?!"

Asi zle počula.

"Chcem čokoládu," zopakoval. "A bagetu. Som hladný."

Bol strašný! Príšerný! Hrozný! Malé veľké decko!
Zhlboka dýchala. Každých päť minút ju privádzal k infarktovým stavom.

"Dobre," mrzuto sa ozvala. "Zastavíme sa v jednom z tých...z tých...non-stop obchodov."

Opäť sa jeho rozmaru podvolila.

**********

02:00 hod

Nočný recepčný jej nechcel veriť, že má osemnásť rokov. Sotva jej uveril aj po tom, čo mu ukázala preukaz. Nakoniec im predsalen nedôverčivo posunul kľúče od izby číslo 13.

Aká smola! Každý lepší motel, hostel a hotel izby číslo 13 nemal. Oni sa však rozhodne v žiadnom lepšom motely nenachádzali. Stálo ju to ďalšie peniaze. Tento krát už siahla na bankovky, ktoré jej otec zabudol v priehradke.

Ťažko dosadla na okraj veľkej postele v malej miestnosti so zažltnutými, kedysi asi možno bielymi, záclonami.

Walter odhodil bundu na zem. Teraz jej ležala pri nohách a v jednom z vreciek schovávala jeho vytúženú čokoládu z non-stop potravín. Prvé, čo spravil, bolo, že vtrhol do kúpeľne a teraz sa hlučne prehrabával v skrinkách.

"Verila...by fi tomu, ve tfu nemajú -iadne lieky?!" ozval sa s totálne plnými ústami, pretože popritom do seba extrémne rýchlo tlačil bagetu.

Odpila si z kávy v plastovom poháriku, ktorú si kúpila v automate na chodbe a smerom ku kúpeľňovým dverám vyslala mdlé: "Hm."

So sčervenanými očami sa nezaujato obzerala po izbe.

Roztrhané záclony, obhorený roh okna, divný zápach, nočná lampa občas slabo zablikala.

Mylne sa domnievala, že toto je vrchol dnešnej noci, plnej neočakávaných zvratov.

Povzdychla si. Prvýkrát sa zastavila a okamžite na ňu začínala doliehať obrovská únava, ktorú predtým nemala čas preciťovať.

Domnievala sa, že motelové skrinky budú prázdne. Ale niečo v kúpeľni muselo byť, azda zabudnuté veci po iných krátkodobých obyvateľoch, pretože Walter ďalej rámusil.

"Nemala by byť...f kafdom motely..." - dokončil to už zreteľne, "...lekárnička?"

Znavene pokrčila ramenami, o čom nemohol mať ani potuchy.

Spavosť na ňu prišla náhle a nečakane. Nevedela, čo si s útlmom počať. Ani len káva na ňu už nezaberala.

Položila pohárik na nočný stolík vedľa lampy a špinavého popolníka.

Nemala to v úmysle, ale jej telo samé od seba klesalo do ležatej polohy, a tak skončila vystretá krížom cez posteľ. Z posledných síl civela na strop. Nedokázala sa opäť posadiť.

Povedala si teda, že aspoň na chvíľku, na malinkú neškodnú chvíľočku, si poleží a možno ju krátky odpočinok vzchopí.

Walter zasa o čomsi mlel ústami.

Vedela, že nie je podstatné toho úbohého poblázneného chlapca počúvať.

A predsa nad ním uvažovala. Došlo jej, že si na neho asi tak trochu zvykla.

Pred hodinou po ňom v aute ziapala. Väčšinou nevrieska po ľuďoch, ktorých nepozná ani jeden celý deň.

Viečka jej mimovoľne klesali.

Rozoberala si v hlave, čo sa za posledné hodiny udialo. Až teraz, keď sa uvoľnila, pravidelne dýchala a nemusela mu odpovedať na netypické otázky, si začínala uvedomovať, akú šialenú noc zažíva. Nevidela svetlo na konci diaľnice. Nedalo sa predpokladať, kam až prídu.

Walterove slová sa znova zmenili na nezrozumiteľné mrmlanie, hoci teraz to nebolo spôsobené tým, že by sa napchával jedlom.

Cítila, ako jej ruky zvoľna položené na bruchu, oťažievajú.

V mysli sa jej z čista jasna zjavila fotografia chlapca opierajúceho sa o zábradlie altánku. Hľadel priamo na ňu. Ako v očakávaní...Že ho nájde? Že nájde jeho takmer dospelú časť a vyplní priestor medzi nimi. Tie chýbajúce...fotografie...

Jedna ruka je skĺzla na povlečenie.

Niť jej vedomia sa pretrhla na milión kúskov a myšlienky sa z nej rozsypali ako gorálky. Rôzne farebné, rôzne veľké...všetky sa chaoticky pomiešali a vytvárali prapodivné, nezmyslené sny.
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama