poviedka: NOČNÉ SVETLÁ (1.časť)

12. března 2009 v 20:49 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Takže...zasa som niečo dokončila. Je to fakt b-éčková poviedka, takže ak sa vám nebude páčiť, chápem to. Dlho som túto vec odkladala, nápad vznikol kvôli...nebudem vás unavovať kvôli čomu...a prvýkrát mám takú malú chuť použiť to staré známe "+ 18 rokov" x)), no ale, ja za vás, heh, zodpovednosť nepreberám, takže mi je to v prapodstate jedno. Nakoniec som sa teda rozhodla s touto témou popasovať a áno, možno som to trochu prepískla, sem tam nejaké sprosté slovo padne, nejaké to násilie sa vyskytne.... Nechcela som sa hrať na naivku. Zdalo sa mi, že tuto to musí byť. Takže...nech sa páči....
- - - - - - - -- - - - - - -

Teta natriasala vankúše a jej napadlo, že by asi teraz mala vstať z pohovky, aby zbytočne natriasla aj ten s ťažkou výšivkou, ktorý mala za chrbtom. Napriek tomu, že bola u nich na prázdninách iba štvrtý krát a zo slušnosti skákala ako teta pískala, tentoraz iba sedela a hľadela na fotku, ktorú držala v ruke. Dokonca si jednu nohu vyložila na okraj pohovky. Cítila, ako si teta prisadla, ale jej oči ďalej bez pohnutia skúmali tvár asi 16ročného blondiačika, ktorý sa na fotografii vykláňal cez okraj altánku. Altánok stál na záhrade. Bolo ho vidieť z okna obývačky.

"Ja viem, je to smutné," začula tetin hlas a okrajovo zbadala záplavu bledohnedých kučeravých vlasov, ktoré jej ticho závidela. "Šesť rokov je veľmi dlhá doba. Je nám jasné, že už sa nenájde."

Zrazu jej prišlo úprimne ľúto, že svojho bratranca nikdy nepoznala. A čo za to mohlo?! Mizerné spory o dedičstvo! - napadlo jej - Nebyť toho, nemusela by ho poznať iba z rozprávania a fotografií. Bolo nutné, aby prešlo dvanásť rokov, kým sa rodiny opäť začali stretávať aj niekde inde ako iba na pohreboch a svadbách?! Nemala možnosť doteraz ani len spoznať túto ženu, ktorá teraz sedí vedľa nej a ktorú si jej strýko zobral po tej prvej, ktorá bola rovnako skreslenou spomienkou z detstva, ako iní členovia jej rodiny. A iba teraz, v jej 18tich rokoch, spoznávala jej deti, jej rozmaznanú o rok mladšiu dcéru a tých dvoch starších. Prečo tak veľmi záležalo na tom, komu bude patriť tento malý dom s altánkom?!

"Myslíš, že je ešte...že je...?" - nedokázala to vysloviť, nebola si istá, či si to môže dovoliť.

Venovala nevlastnej tete dlhší pohľad. Jej výraz bol neutrálny. Nebol to predsa jej syn, bol jeho.

Naivne jej napadlo, že keby sa poznali, stali by sa priateľmi a nikdy by to nespravil.

"Či je ešte nažive?" doplnila ju teta a iba v krátkom zamyslení pozdvihla obočie. "Veď vieš, čo sa hovorí. Deti v puberte vraj z domova utekajú bežne. Nájdu ich, dovlečú domov, dostanú zaracha..."

"Lenže jeho nikdy nikto nenašiel," s trpkosťou v hlase podotkla.

Vrátila pohľad jeho usmiatej tvári. Bola príliš zženštilá. Dojem podčiarkoval aj rovný úzky nos. Chlapec vyzeral uvoľnene. Koľko by mal teraz? 23? Modré oči sa upierali priamo na ňu, akoby ju s jasným úsmevom vyzývali, aby ho spoznala, aby sa ho spýtala, čo sa deje a prečo práve teraz, za maskou zdanlivej veselosti, uvažuje nad útekom. Svetlé vlasy sa mu na slnku leskli. Bol mierne vyklonený a ofina mu žiarila. Leskli sa mu ako zamat...
**********

...ako zamat.

"Nie...nie...," zopakovala azda po deviaty krát.

...ako zamat. Boli lesklé. Lesklé dokonca aj v tme, iba pod nočnými svetlami pouličných lámp. Boli prekvapivo zdravé, strapato zostrihané, s postupnou ofinou do strany.

"Nie...," už zase vydýchla, ani si neuvedomujúc, že otcove auto zaparkovala. "Nie! Nie, to nie je možné!" - ticho opakovala ako v polotranze, kŕčovito zvierajúc volant strieborného volva. "Nie je to možné!"

Lenže...BOLO to možné!

Teda...prinajmenšom bolo NEUVERITEĽNÉ, ako sa táto jemná tvárička ponášala na tú z fotografie, ako sa vo svojej prapodstate vôbec nezmenila.

Postával v hlúčiku jemu podobných na Trojštvrtej, pri stene nočného klubu, smiali sa, rozprávali, sledovali okolie...sledovali okolie nadmieru živo, ich vodnaté oči zhodnotili každé auto, ktoré prechádzalo okolo. Začínala pútať pozornosť.

Lenže ona vnímala iba jeho. Zmocňoval sa jej nejednoznačný pocit...zvedavosť zmiešaná s dávkou udivenia, štipkou úzkosti, že zaparkovala práve na Trojštrvtej.

Mobil na prístrojovej doske preťal vnútro vysokým tónom, ktorý postupne zanikal. Strhla sa. Trocha sa spamätala. Venovala mu pozornosť. Na displeji svietila fotka zamračenej krátkovlasej blondínky. Meškala. Poriadne meškala. Priateľ tejto vždy nabrúsenej blondíny, Kai, robil neskorú kolaudačnú párty bytu, do ktorého sa presťahoval. Bolo jedenásť preč. Nemienila to zdvihnúť. Jednak nemienila počúvať stále mrzutú Isabel, jednak bola práve celkom mimo.

Dobre, no! Oneskorila sa o vyše hodinu! Nechápali, čo je to za problém vyrovnať tú hustú ofinu, ktorú si na gaštanových vlasoch ostrihala. Aký je problém skombinovať pekné a zaujímavé oblečenie, ktoré by odpútalo pozornosť od jej tváre. Nepovažovala sa za peknú, preto jej vždy zabralo kopec času, kým uvážila, v čom môže vyjsť na ulicu. Bol to hotový PROCES. Takmer všade meškala.

Preto sa rozhodla prejsť skratkou cez Trojštvrtú. Rodičia by ju zabili, keby to vedeli. Ulici plnej postávajúcich šľapiek a ľahkých chlapcov, sa doteraz sama a dobrovoľne vyhýbala.

A potom, keď jedného z nich zbadala, postupne spomaľovala a spomaľovala, až nakoniec ako omráčená zastavila volvo na okraji chodníka, v hluku barov, vo svetle farebných neónov, v závane hriešnosti, opakujúc si: "Nie, to nie je možné..."

Mobil prestal zvoniť a ona hlavu znova automaticky obrátila k hlúčiku.

A v tej chvíli jej v pľúcach zamrel dych, stala sa vydeseným dievčatkom, ku ktorému mala stále veľmi a až pričasto blízko, fascinovane pozorujúc, ako k nej on, ten, ktorý zachytil jej uprený pohľad (každonočne vycvičený zachytávať, hoci aj kradmé, pohľady a okamžite na ne reagovať) pozvoľna kráča.

Nedokázala naštartovať a vypadnúť, hoci v nej každým jeho krokom v upnutých čiernych nohaviciach (v strááášne moc upnutých!), ktoré nízko na bokoch držali lesklým červeným opaskom, narastala panika a ona netušila, čo spraví. Chlapec sa sebavedome usmieval a upriamoval sa na jej oči.

Je to on! Je to on! - rozrušene si opakovala - Chlapec z fotografie!

V podstate sa vôbec nezmenil, hoci bol určite oveľa vyšší. Bol dokonca veľmi vysoký, azda aj o hlavu vyšší od nej.

Pri okienku sa jej mihol červený opasok pôsobiaci ako z plastu a zrazu sa zohol a jeho tvár mala rovno pred sebou.

JE TO ON!

A v nasledujúcom okamihu sa jeho tmavo-modré oči rozšírili. Najprv nechápala a asi vyzerala tak trochu ako blázon, keď na neho tak civela a cítila, ako jej do tváre stúpa krv.

Po sekunde prekvapenia sa mládenec rozosmial.

"Ty si dievča!" vysoko a pobavene zo seba vyrazil.

Zaklipkala očami. Nebola schopná slova, iba s utvorenými ústami krátko prikývla.

Čelom sa na sekundu oprel o okraj okna. Neprestával sa na ňu uvoľnene zubiť.

"Veď ja to s dievčatami ani neviem robiť," informoval ju.

S ďalšou vlnou, akoby omámene pôsobiaceho smiechu, jej zmizol zo zorného uhla a ona znova hľadela na otáčajúci sa červený opasok.

"Počkaj!" vykríkla.

Jej vlastný výkrik ju konečne vrátil späť do reality, rozprúdil v nej stuhnutú krv a trocha roztriedil zmätené myšlienky.

Znova sa jej pri okienku objavil jeho pobavený výraz.

"Nastúp si...prosím," ticho povedala.

Neplánovala to. Znelo to neisto.

Blondiak povytiahol svetlé obočie.

"Prosím?" - usmieval sa. "Sorry, dievčatko, ale čo tu vôbec robíš? Mám nastúpiť?"

Prudko prikývla.

Áno! Musíš nastúpiť, pretože...

Pretože PREČO?!

Nestačilo vlastne iba obrátiť auto domov a povedať, kde je?

Ak...to je on - predsalen zaváhala.

"Vieš ty vôbec kde si, maličká?" povedal a celkom ju prekvapilo, že to neznelo nepriateľsky. "Vieš ty, maličká, že si teraz zastavila štetku?"

Áno! - prikývla - A práve to ju na tom všetkom šokovalo najviac.

Lenže, rozoberme si to triezvo - zauvažovala - Povedzme, že ste práve našli strateného bratranca...nie je vaša...morálna? rodinná?...povinnosť urobiť NIEČO?...a HNEĎ?!

A zrazu povedala rázne a úplne zreteľne:

"NASTÚP SI!"

Chlapcovi teraz prešlo tvárou ďalšie udivenie. Pôsobilo ako niečo, čo na neho udrelo nečakanejšie, ako prvá pohnútka, ktorú z nej zažil, keď si uvedomil, že sa prišiel ponúknuť "dievčatku".

"Pozri, ja fakt neviem, čo by som s tebou mal robiť...nerád kazím mládež," - a opäť sa chystal vzpriamiť.

Lenže ona...no dobre, tak vlastne ani nevedela, PREČO to robí...urýchlene zašmátrala vo vrecku na svojich rifliach a hodila na sedadlo spolujazdca papierové bankovky.

Jeho oči zbystrili pozornosť. Vymenili si pohľad. Chlapcove oči jej vraveli: A to je všetko?!

Prihodila ešte dve bankovky a zrazu toho na neho bolo viac než dosť. Dvere spolujazdca sa prudko otvorili a dnu zavial chladný jesenný vzduch a zamiešal sa s výraznou korenistou vôňou, keď si bez ďalšieho reptania sadol vedľa nej. Rozopol si úzku čierno-červenú bundičku a vložil peniaze do vnútorného vrecka.

Takže bol tam. Hneď vedľa nej sedel ľahký chlapec a ona vedela...nie, "vedela" je silné slovo. Cítila, ako sa do niečoho až po krk namáča.

Takže radšej okamžite naštartovala a pustila sa ďalej po ulici. Nemala ani potuchy, kam vlastne teraz pôjde. Iba už odtiaľ chcela vypadnúť (aby šialenstvo nepostupovalo a ona nenabrala ešte viac štetiek?!;) a bezpečne sa napojiť na Hlavnú Peculárnu.

Horúčkovito premýšľala. Čo teraz?! Zoberie ho domov? Na políciu?

POLÍCIA?! Bože, nie! Zbadá ako sa blížia k stanici a za jazdy jej vyskočí z auta.

Čo teraz?

Domov?

Prečo jej to neprišlo ako rozumné riešenie?! No...áno....mohol by protestovať, keby ho ťahala kamsi do štvrte s rodinnými domčekmi...Mohol by protestovať aj jej otec, keby sa prevalilo, že to vlastne žiaden stratený bratranec nie je... ("Ahoj, tati, toto je XY, kúpila som si ho na večer. Nevadí?" - veľký nevinný úsmev)

Prečo si ho vôbec zobrala do...

"...ísť?"

Dorazilo k nej iba posledné slovo, ktoré vyslovil.

Prudko k nemu obrátila tvár.

Sedel vedľa nej totálne pokojne, dokonca akoby uvoľnene. Došlo jej, že mu je úplne dokonale jedno, kam si ho odvezie a čo s ním bude robiť. Jednoducho nastúpil a odišiel s ňou - paráda, budú sa asi chvíľu voziť!

"Hm?"

"Kam chceš ísť?" zopakoval svoju otázku.

"No...nooo....ehm..."

Zašmátrala rukou vo vrecku červenej mikiny. Nutne potrebovala cukrík. Konzumovanie cukríkov jej pomáhalo, keď bola nervózna, takže si vypestovala zvyk, možno zlozvyk - mala nimi naplnené vrecká prakticky každej mikiny, bundy a kabátu.

Keď zbadal, ako si jeden z celofánu zručne a bez pomoci druhej ruky vytlačila do úst, na okamih to odpútalo jeho pozornosť.

"Máš vo vreckách sladkosti!" živo vyhlásil.

"Iba cukríky," - rýchlo ho v ústach likvidovala, cítiac, ako sa urýchlene dostavuje placebo efekt. "Dáš si tiež?"

Poťukal prstami po prístrojovej doske.

"Nie...nemáš nejaké lieky proti bolesti?"

Pohrabala sa v úložnom priestore a podávala mu plát ružových tabletiek.

"Bolí ťa hlava?"

Ucítila, ako jej ich doslova vytrhol. Evidentne bol strašne energická bytosť. Ešte ku všetkému sa vo vlastnom aute začínala cítiť aj utláčane.

Nechápavo sledovala, ako si tabletky jednu za druhou lúska do dlane.

Zastavila na červenej. Konečne sa blížila k Hlavnej. Venoval sa tabletkám, tak si dovolila obzrieť si ho viac.

Bol tak jemnučký, že by pokojne mohol byť dievčaťom, nič by sa na jeho tvári veľmi meniť nemuselo. Uvedomila si, že by tak však nemusel vyzerať, ak by vyrastal niekde inde. Bol vysoký a predsa pôsobil malo svojou útlosťou, ktorá však nebola spôsobená ničím iným, ako tým, že bol očividne zle živený.

Hodil do úst naraz päť tabletiek, zvyšok plátu si schoval do bundy.

Strelila po ňom zhrozeným pohľadom, pridávajúc rýchlosť.

"Opatrne!" - zosunula svoje okno a zvyšok cukríku vypľula na cestu. "Sú silné! To ťa tak veľmi bolí hlava?!"

Tabletky už mal v žalúdku, ani ich nepotreboval zapiť.

"Nie, je mi perfektne."

No "super"! - zrazu sa na seba poriadne nahnevala, že s ním postupovala tak neuvážene - Nie len že má v aute štetku, ešte je aj závislý na liekoch!

Ruka jej mimovoľne znova siahla po cukríku v mikine.

On si jednu ruku bezprostredne prehodil cez operadlo sedadla a keďže sa neunúval zapnúť si pás, dokonca si pokrčil kolená, sadol si na bok, otočený k nej a vytiahol si nohy hore, akoby sedel kdesi doma na pohovke.

"Kam pôjdeme?" znova sa až príliš nahlas spýtal.

Natiahol sa k nej a rukou jej nenútene prešiel po stehne. Celá sa uhla a pleskla mu po nej. Stiahol ju, ale nevyzeral dotknuto.

"Tak dobre, teraz ešte nie...A kedy teda?"

Nevedela mu odpovedať. Aby jeho otázky umlčala, musela rozprávať viac ako on.

"Ako sa voláš?" spýtala sa s pohľadom upretým pred seba, do svetla, v ktorom sa vynárali biele pásy nočnej ulice.

Ako povie "Walter", môže to brať ako dôkaz.

Môže?...

"Walter," povedal.

Ťažko prehltla sladkú čerešňovú chuť.

"Ako sa voláš ty?" spýtal sa. "Povieš mi svoje pravé meno?"

Nerozumela, čo tým myslel.

"Samozrejme. Volám sa Claire."

Bez okolkov otvoril úložný priestor pod doskou a hrabal sa v ňom. Príšerne ju vyvádzal z miery.

"Nemáš ešte nejaké lieky?"
"Nie...nie, nemám. Zatvor to, prosím ťa, to sú otcove veci!"

Sama dvierka zatvárala, takže bol nútený ruku vytiahnuť, ak o ňu nechcel prísť.

Obrátil pozornosť do zadnej časti auta. Celý sa cez sedadlo prevesil a naťahoval sa za tmavým tieňom, o ktorom nevedel, že je to fľaša vína. Striedavo sledovala cestu a jeho počínanie. Z pod trička mu vykúkalo nejaké tetovanie, pôsobilo ako jašteričí chvost, ale nemala čas všímať si ho podrobne. Nakoniec jej nedal na výber. Zaťahala ho za opasok.

"Preboha, sadni si! Takto vážne nemôžem šoférovať!"

Nechal sa stiahnuť na sedadlo. Natiahol sa a sám si z jej vrecka vytiahol cukrík. Mračila sa. Bol nehorázne drzý.

"Nemôžeš šoférovať kvôli môjmu zadku, ktorý máš pri hlave? Ty asi nemáš vodičák dlho, že?", dostal zo seba "logickú" dedukciu, zatiaľ čo odbaľoval sladkosť.

A zasa začal:

"Kam pôjdeme?"

"Prečo to robíš?" strelila do vzduchu pálčivú otázku, pretože stále vôbec netušila, kam pôjdu.

Nastalo krátke ticho.

Hneď to oľutovala. Teraz mu určite ublížila. Zahanbene na neho pozrela.

Držal proti svetlu fialový cukrík a zaujato ho pozoroval.

"A čo mám iné robiť? Nič iné neviem...," podotkol, akoby vlastne o nič nešlo.

Hodil si cukrík do úst.

"Kam so mnou teraz ideš?"

Nemo zahabkala.

Vtedy sa jej znova rozzvonil mobil. Pozrela na Isabelinu fotku.

Bleskurýchlo sa k nemu natiahol a priložil si ho k uchu: "Haló?"

Zdesene mu ruku strhla. Mobil mu vypadol na podlahu a zapadol pod sedadlo. Vykašlal za ním cukrík, ktorý samozrejme tiež skončil na podlahe auta (otec ju zabije!) a obaja sa zohli a vrazili do seba hlavami.

"Jaúúúúú!" - vystrel sa.

Jednou rukou ako tak držala volant a druhou sa jej akoby zázrakom hneď podarilo nájsť mobil, z ktorého sa stále ozýval Isabelin rozzúrený hlas.

"Claire?" - počula ho z hora. "Inak, ak ti to nevadí, jazdíš po chodníku."

Okamžite si sadla a v tom okamihu jej tvár ožiaril vysvietený výklad butiku, na ktorý sa rútila. Na poslednú chvíľu strhla volant, zamierila späť na cestu a prilepila sa o dvere na svojej strane, keď sa na ňu zvalil.

"Si príšerná šoférka! Mali by ti zobrať vodičák minimálne na rok!" - zhodnotil ju, oboma rukami si upravujúc rozstrapatené vlasy.

Až teraz konečne jediným stlačením zrušila hovor. Prsty sa jej pri tom triasli. Zhlboka oddychovala, vypúšťajúc nával strachu, ktorý pred niekoľkými sekundami extrémne rýchlo nabrala.

"Walter, toto mi už nikdy, opakujem - NIKDY - nerob!"

"Jasan, jasan, veď o nič nejde...už nikdy ti mobil nezdvihnem," - s ľahostajným výrazom sa oprel, akoby naozaj išlo len o ten prebratý hovor. "A kam teda ideme? Nezavez ma moc ďaleko, lebo budem mať prúser."

Strelila pohľadom po mobile, vďaka ktorému sa jej v hlave rodil nejasný nápad.

"Pôjdeme na...na...na jednu bytovú párty..."

Nadmieru udivene k nej obrátil tvár.

"Fakt?!"

"Áno...áno...pretože...aby som to vysvetlila..."

Natiahol sa jej do vrecka za ďalším cukríkom a zatiaľ čo ho rozbaľoval, so záujmom ju sledoval.

"Ja...ja...nemám priateľa...a...hm...budú tam moje spolužiačky a...chcem, aby si mysleli, že ho mám."

Bože, to je trápne - napadlo jej. Cítila, ako sa červená. Nedokázala sa na neho ani pozrieť.

Chvíľu jej narýchlo vymyslený dôvod trávil. Potom sa spýtal:

"A to si si musela jedného zobrať rovno z ulice? Nemohla si si nejakého naraziť?"

"Ja neviem flirtovať," rýchlo zaklamala (alebo ani tak veľmi nie?). "Nemyslím si, že by som bola natoľko krásna, aby som si vôbec mohla dovoliť flirtovať."

Cítila na sebe jeho skúmavý pohľad.

Skutočne si ju teraz obzeral a hodnotil jej pevné, rovné vlasy, mandľové, trochu mačacie oči, vysoké lícne kosti.

"Ako je pravda, že nie si moc pekná," zaklincoval to. "S tými výraznými lícnymi kosťami vyzeráš ako škrečok a si plochá ako lata, ale tak keby si sa snažila, určite niekoho zbalíš."

Venovala mu dlhý a v tom okamihu úprimne nenávistný pohľad.

On sa oboma rukami chytil okraju sedadla a zrazu sa nadšene kýval zo strany na stranu.

"Konečne jeden večer bez sexu. Už sa neviem dočkať!" tešil sa.

Ubrala rýchlosť, aby sa opäť nestalo, že ich bude schopná zabiť.

Mala pocit, že už teraz, na úplnom začiatku nekonečne dlhej noci, ktorá mala nasledovať, ju Walter totálne obral aj o posledné zbytky nervov.

**********
 


Komentáře

1 alice alice | E-mail | 19. srpna 2013 v 18:33 | Reagovat

Mohla by sa mi prosim ozvat na mail autorka tejto poviedky? Rada by som snou nieco prejdnala :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama