poviedka: NEPOCHOPITEĽNÝ (8.časť)

25. března 2009 v 6:50 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Sedela v prázdnom kostole na drevenej nepohodlnej lavici vedľa Michaela, zrak upierala kdesi pred seba a rozprávala.
Rozprávala mu o všetkom, čo sa v poslednom čase dialo, o svojom rozpoložení a popri tom rozmýšľala, kam toto všetko vlastne viedlo. Kam sa dostala. Čo sa deje. Kto je Keith? A kto je ona? Náhle sa nepozná. Cíti sa depresívne. Život sa jej vymkol z rúk.
,,Vôbec neviem, ako to vtedy myslel, keď povedal, že som väzeň a chcem ho spraviť aj z neho,, skleslo povedala. ,,Vtedy som jeho reči brala ako nevďak, ale teraz, po všetkom, čo sa udialo, zrazu cítim, že má pravdu. Aj keď stále nechápem, čo mi vlastne povedal.,,
Konečne, po dosť dlhom čase, pozrela na Michaela ticho sediaceho vedľa nej. Jeho oči boli rozšírené úprimným ohúrením a premeriavali si ju, akoby ju videl prvýkrát. Zrazu sa zamračil.

,,Čo mi to hovoríš Olívia!,, povedal a jej zrazu došlo, že sa hnevá. ,,Čím sa to zaoberáš, prosím ťa! A že si mi vôbec dokázala všetko opísať práve v kostole!,,
Olívia prevrátila oči.
,,Michael, dnes nemám náladu na tvoje smiešne pohoršovanie.,,
,,Smiešne?!,, vydýchol nahnevane. ,,Zaplietaš sa do pochabých bitiek, nechávaš...nechávaš sa bozkávať na krk cudzím chlapcom...,,
,,Keith už nie je cudzí!,,
,,...a ešte k tomu si aj spovrchnela!,, hnevlivo prskol a rukou ukázal na jej tvár, ktorej malý nos už nezaťažovali okuliare.
Olíviou prešla vlna znechutenia.
,,Už sa s tebou vôbec nedá normálne rozprávať Michael. Ešte chvíľa a zaskveje sa ti nad hlavou svätožiara. A hovor mi niečo o povrchnosti. Odporné!,,
Michael sa prudko postavil. Videla, s akou námahou prehltol ďalší hroziaci výbuch zlosti.
Zhlboka sa nadýchol a premáhajúc sa pomaly prehovoril.
,,V spovednici práve sedí farár Olívia, keď už sa ti toľko chce rozprávať.,,
Olívia pozrela na spovednicu, potom na jeho prísnu tvár a pochopila. Tiež vstala.
,,Nie, nie, nie a nie,, povedala jedným dychom a obranne nadvihla ruky. ,,Celkom rada si budem ďalej viest svoj hriešny život, pričom myslím, že ani nepotrebujem, aby som si od hriechov odbremeňovala.,,
,,Olívia!,, tlmene sykol. ,,Ako budúci kňaz trvám na tom, aby si sa vyspovedala. Roky si to nespravila a ako vidím, vôbec ti to neprospelo.,,
,,Preboha, nechaj ma žiť si po svojom!,, zahrešila. ,,Nechcela som nič iné, len vyrozprávať sa.,,
Pre Michaela jej reakcia znamenala poslednú kvapku trpezlivosti. Chytil ju za ruku a náhlivo ju ťahal ku spovednici. Olívia sa nešklbala, pretože ju prekvapila jeho ráznosť, ale ani sa netvárila veľmi nadšene. Skôr naopak.
,,Myslím, že s tebou preruším akékoľvek kontakty,, vyhlásila, keď otvoril spovednicu a vtlačil ju dnu.
Dvere sa zatvorili.
Olívia sa ocitla v tmavom úzkom priestore. Zmätene sa poobzerala okolo seba. Ak sa niekedy spovedala, už dávno na to zabudla. Čo má robiť? A čo povedať?
Obostrelo ju náhle, až vtieravé ticho. Vlastne ani nevedela, akoto, že sa to znenazdajky takto zvrtlo. V jednej chvíli sedí a zveruje sa svojmu stále viac a viac bigotnému, alebo skôr šľahnutému bratovi a v druhej chvíli sa ocitá tu.
Rezignujúco si kľakla.
Mykla sa, keď sa okienko pred ňou náhle odsunulo. Uvedomila si, že keby sa viac priblížila, videla by jeho tvár jasne. Keby sa priblížil on, videl by jej tvár. Jej postreh ju znervóznel.
Farár mlčal. Premýšľala nad frázou, ktorú by teraz pravdepodobne mala použiť, ale žiadna jej nenapadala. Nakoniec teda prehovoril on.
,,Pochválený buď Ježiš Kristus na veky amen,, ozval sa hlboko posadený mužský hlas.
,,Otče, zhrešila som,, vybehlo Olívii z úst, ani nevedela ako.
Asi pôsobenie televízie.
,,Teda zhrešila nie je...nie je správny výraz,, vyjachtala. ,,Ja som totiž zdravý ateista. Rozumiete mi, otče? Zdravý a šťastný ateista!,,
,,Otče,, mlčal. Predpokladala, že jej úvod považoval za jej prvý hriech.
Olívia sa vzdala.
,,No dobre, asi mám zopár prešľapov, ktoré by sa dali považovať za hriechy,, pripustila rezignujúco. ,,Ale tie trápia skorej môjho brata než mňa. Viete je...áno...bozkávala som sa z rozmaru a bez lásky a tak. A sem tam pijem. Len máličko, keď Judith čosi naleje, trebárs kolu s rumom. A...inak, Judith - moja priateľka. Cigaretu si zapálim minimálne, naozaj, len keď som na konci s nervami a ja mám pevné nervy, ale drogy nepoznám. A...,,
Olívia mimovoľne vzhliadla na čierny strop a zarazila sa. Bol taký malý, všetky steny boli veľmi úzke, priestor stiesnený...Zmocnil sa jej pocit, že sa medzi nimi nedá dýchať.
Zrak jej znova pomaly klesol.
,,Čo vlastne robím?,, šepla skorej sama pre seba ako jemu. ,,Prečo sa podriaďujem? Som predsa ateista!,,
,,Už si vravela dieťa,, podotkol farár.
Olívia sa zháčila. Čo práve robila sa jej akosi nepozdávalo. Toto nebola ona.
,,Viete čo spravím, otče? Odídem. Áno! Mala by som hneď teraz vypadnúť.,,
,,Nemôžeš predsa utiecť zo spovednice,, náhlivo namietol farár. ,,Pekne sa vyspovedaj a bude ti odpustené.,,
Olívia nadvihla obočie. Čože? Nemôže? Začula aj v jeho hlase náznak pohoršenia? A zlosti?
Ale môže!
,,Ale môžem!,, vyprskla hnevom. ,,Nemám sa z čoho spovedať. Preto odchádzam. Hneď teraz!,,
,,Spamätaj sa dieťa!,, povedal skrátka nepriateľsky a jej to neušlo.
Asi ho urazila.
,,Zbohom!,, sykla.
Chytila sa kľučky a otvorila spovednicu. Von takmer vypadla. Zhlboka sa nadýchla dýchateľného vzduchu a vystrela sa, keď za sebou zrazu čosi začula a v okamihu vedela čo.
Prudko sa otočila. Náhle pozerala do tváre bielovlasého farára, ktorý ju spovedal. Meravo stál medzi dverami svojej spovednice a zjavne ho prepadli rozpaky. Došlo jej, že ho príliš vytočila. V duchu presne videla, ako sa zatváril, keď zistil, že uteká, automaticky a značne pohoršene tiež siahol po kľučke. Omylom sa odhalil, ani nevedel ako.
Olíviou prešlo rozčarovanie. Pomaly otočila hlavu a pozrela na Michaela. Nehybne stál opodiaľ a nechápavo na ňu hľadel.
,,Olívia...ty...,, oslovil ju temer nečujne, ale viac nevedel, čo povedať.
Vtedy jej všetko, čo tak potrebovala vedieť, došlo. Akoby sa zobudila z dlhého spánku a ešte stále rozospatá sa pomaly, ale isto zo sna vracala do reality. Akoby jej bytie predtým bola číra letargia.
Precitnute pozrela na farára, potom na Michaela a potom znova, ale naopak, z Michaela na farára.
Zrazu pochopila, čo tým Keith myslel, keď povedal, že je väzeň a snaží sa ho spraviť aj z neho. Zrazu s pomocou vlastnej skúsenosti pochopila jeho potrebu tvoriť hudbu a aj jeho samého!
Áno! Bola väzeň a ešte aký?! Je väzeň vlastného sveta, chápe svoju neslobodu. Žila úzko spätá s nastolenými pravidlami, ktoré si sama určila a ktoré tvrdo dodržiavala a nič nové nepríjmala. Spútala samu seba a tiež sa nechala spútať ľuďmi ako je Michael, ktorý jej neslobodu podporoval a snažili sa udržiavať ju v nej. Neporušovať nemennosť.
A Keitha spútala tiež. Už rozumela, prečo nechcel skupinu. Musel sa jej podriaďovať a urcite mu z toho bolo zle ako jej, pred chvílou zavretej v tmavom úzkom priestore.
Kým predsa skupinu nemal, bol slobodný. Ano, slobodný, poznal skutocnú slobodu! Poznal ju cez svoju hudbu. Cez svoj spev, ktorým vyjadril, čo sa mu len zachcelo, ktorého voľnosť ho napĺňala. Jednoducho spieval. Kedy sa mu zachcelo, čo chcel a ako chcel. Jednoducho svojou ničím nespútanou melódiou žil.
A ona sa musí oslobodiť tiež!
,,Olívia?!,, karhavo sa ozval Michael. ,,Čo si to zasa spravila, Olívia!,,
Olívia naňho ostro pozrela.
,,Oslobodila sa Michael!,, vykríkla. ,,Od teba aj od seba!,,
Obrátila sa a rozbehla sa uličkou medzi lavicami.
,,Olívia! Nerob hlúposti a vrát sa!,, začula Michaelov hlas, chvejúci sa od hnevu.
Ani sa neotočila. Vybehla z kostola na ulicu, kde zastala a zhlboka sa nadýchla vzduchu oveľa čerstvejšieho ako vo vnútri. Mala pocit, akoby sa vo svojom živote nadýchla prvýkrát. Zazdalo sa jej, že počuje ako sa za ňou hlučne zatvára masívna brána jej osobnej väznice.
**********

Olívia šla za Keithom. Nevedela, čo mu vlastne chce povedať, jednoducho ho aspoň chcela vidieť. Doma nebol. Vo Vispere tiež nebol. Judith o ňom nič nevedela.
Nakoniec ho našla, keď prechádzala cez Rubensov park. Kráčala zahĺbená do seba, s taškou na pleci, v ktorej mala svoj neodmysliteľný mini počítač, s rukou vo vrecku bledohnedého ľahkého kabáta, lebo počasie sa aj napriek letnému obdobiu prechodne ochladilo. Rozpustené svetlé vlasy jej čechral chladivý vietor. Zdvihla zrak, až doteraz zabodnutý do zeme a odhrnula si z cela rozlietané kučery, keď si zrazu uvedomila, že pozerá priamo na neho.
Keith osamotene sedel na lavičke v parku. Mal na sebe rifle a veľký pohodlný čierny sveter s bielym pruhom na hrudi, ktorý zaiste nebol v jeho čísle, lebo sa v ňom trocha strácal. Zamyslene civel na svoje tenisky. Vedľa neho na lavičke bol položený zošit v tvrdých doskách a na ňom iste položená ceruzka. Zošit bol otvorený a vietor živo preberal jeho čisté stránky. Asi sa pokúšal napísať text, ale nedarilo sa mu.
Olívia sa k nemu nenáhlivo približovala. Všimla si, že má na ušiach slúchadlá od discmana. Zastala až tesne pred ním a mlčala.
Keith pomaly zdvihol zrak. Chvíľu na ňu civel ako na zjavenie.
,,Olívia?,, prekvapene vydýchol.
,,Áno Keith?,,
Stiahol si slúchadlá a kým discman vypol, stihla začuť kúštik clivej piesne od Radiohead. Predpokladala, že sú jeho vzorom.
,,Som rád, že ťa vidím,, povedal, ale vyzeral skleslo. ,,Veľmi sa nenávidím, že som ťa vtedy udrel. Je mi ľúto.,,
,,Nerozprávaj o tom,, povedala.
,,Lenže...,,
,,Zabudni na to, Keith.,,
Jeho tvárou prebehol chabý úsmev.
,,Ďakujem,, šepol.
Natiahol sa a krátko ju pohladil po líci, ktoré udrel. Znovu sa oprel. Videla, že sa mu nijako neuľavilo. Stále sa cítil viac než mizerne.
,,Hľadala som ťa,, ozvala sa.
,,Prečo?,,
,,Chcela som ti oznámiť, že už nie som väzeň.,,
Keith na ňu spýtavo pozrel.
,,Pochopila som ťa, Keith,, pokračovala nenáhlivo. ,,Už viem, čo si sa mi mnohokrát snažil ukázať. Väznila som samu seba, hlavne celú svoju fantáziu, a preto som sa nikdy nedokázala vcítiť do tvojej hudby, ani do teba samého. Príliš som sa spoliehala na svoj rozum a ignorovala svoje pocity, čo mi v mnohých situáciách spútavalo ruky. Ale všetko som včas odhalila. Som slobodná, Keith.,,
Stíchla. Nechala ho, nech si uvedomí, čo mu povedala.
,,Som rád, že aspoň ty si našla východisko z mizérie,, šepol a neubránil sa svojmu smútku.
Po lícach mu stiekli slzy, ktoré si chytro utrel a snažil sa premôcť ich.
,,Aj ty by si mohol nájsť východisko, keby si sa nestal tým, pred čím si varoval mňa,, povedala narovinu a na neho veľmi kruto.
Keith sa na sekundu zarazil.
,,Nerozumiem, Olívia,, vzlykol.
,,Keith, spamätaj sa,, povzdychla si. ,,Vravel si - Osloboď sa od svojich pravidiel, ktoré ta spútavajú - a dlho si sa svojej rady aj sám statočne držal, ale pozri sa, čo robíš teraz? Zrazu sa nám vymenili úlohy. Ja som sa našla a ty sa strácaš. Dobre sa nad sebou zamysli, Keith. Sám si sa zrazu zaplietol do pavučiny vlastných pravidiel. Áno, pravidiel, ktoré si si nastolil sám. Nebudeš spievať, kým nebudeš mat bezchybný hlas, kým ťa nebude obmedzovať skupina a tak ďalej. Rozumieš?
Skupina ťa už dávno neobmedzuje. Dokonale ste sa spolu zohrali, dodala ti vážnosť a navyše ste si porozumeli. Už nie ste čosi ako kolegovia, ale priatelia. Záleží im na tebe, čo nemôžeš poprieť a tým sa karta obrátila.,,
,,Lenže...viem, že sa čosi stalo s mojim hlasom,, ticho namietol a smutne dodal. ,,Bez hlasu nemám nič. A nevrav mi, že na tom nezáleží, lebo si nikto nič nevšimne.,,
,,To ti nepoviem, Keith. Poviem ti niečo úplne iné - Odcudzil si sa vlastnej teórii.,,
Keith sa nad jej slovami konečne tuho zamyslel. Trvalo to iba chvíľku a znervóznel. Predsa len si čosi pripustil, až si plne uvedomil, čo mu vlastne povedala. Olívia ani zďaleka netušila, aký veľký strach ho zrazu zalial. Obavy, že má vo všetkom pravdu. Že sa to s ním skutočne stalo...
,,Myslíš?,, vydýchol.
,,Áno Keith, myslím. Azda si zabudol, o čom tvoj život je? Nie je o dokonalom hlase, Keith, to je, preboha, povrchnosť! Je o hudbe, ktorú tvoríš. Je o textoch, ktoré píšeš. Vždy si chcel robiť iba to, čo ťa baví...ale teraz...,,
Teraz nerobím, čo ma baví, lebo mi to náhle nie je dosť dobré - v duchu pochopil Keith a nerozumel, ako mohol dopustiť, aby sa dostal až sem - Čo tým chcem dosiahnuť?! Chcem byť lepší? Na čo? Prečo? Nikdy som predsa nemusel žiariť viac ako ostatní. Chcel som iba spievať...
,,Och nie...,, šepol.
,,Keith?,,
,,Ale teraz som sa správal, akoby mi išlo o viac, ako len o zmysluplnú činnosť, či nie?,, zrazu si uvedomil Keith, ktorý sa zo seba úprimne zdesil. ,,Ako som to vôbec mohol dopustiť?! Čosi také sa mi ešte nikdy nestalo, Olívia. Svojim spôsobom som sa zmenil na materialistu.,,
,,Pochopil si Keith, konečne,, vydýchla Olívia. ,,Konečne si sa vrátil sám k sebe, k vlastnej duši.,,
Veľmi čistej duši - dodala si v duchu.
,,Áno...áno, azda áno,, neisto uznal.
Zmätene na ňu pozrel. Bolo toho naňho priveľa. Potreboval čas, aby sa zo seba spamätal.
,,Je mi zo seba zle,, povedal.
,,To prejde. Aj mne zo seba bolo zle.,,
Zrazu sa na ňu slabučko usmial.
,,Takže ty si to dokázala Olívia. Som na teba hrdý. Vedel som, že to zvládneš.,,
,,Ešte nie,, namietla. ,,Ešte čosi mi chýba.,,
,,Čo?,,
Olívia otvorila tašku a vybrala z nej notebook. Roztvorila ho. Krátko sa naňho zadívala, potom pozrela na Keitha, ktorý z nej nespúšťal náhle fascinovaný pohľad a usmiala sa.
,,Materialisti sme boli obaja,, povedala.
Keith si uvedomil, čo chce spraviť, až keď notebook pevne zovrela oboma rukami a odhodlane ho zdvihla nad hlavu. Zhlboka sa nadýchla, aby si dodala odvahy a z celej sily ho hodila o zem. Tvrdo dopadol na úzky chodníček a počuteľne praskol.
Keith na notebook ohúrene pozrel. Horná časť s obrazovkou sa rozbila a oddelila od dolnej časti s klávesnicou. Bol zničený.
S poklesnutou sánkou k nej vzhliadol.
,,Nuž...som slobodná,, - rozšírila spokojný úsmev. ,,A myslím, že aj ty by si mal spraviť nejaký rázny krok.,,
,,Ďakujem Olívia,, povedal Keith.
Usmial sa na nu.
,,Ďalej je už všetko len na tebe,, dodala.
Pomaly, stále usmiata a s viditeľnou úľavou od neho cúvala. Nakoniec sa zvrtla a odchádzala. S citeľne odľahčenou taškou.
Keith ju sledoval, až kým sa mu úplne nestratila z dohľadu. Ani nevnímal, že aj on sa sám pre seba neustále usmieva. Cítil sa zmätene, ale predsa oveľa lepšie ako doposiaľ. Kým nestretol Olíviu. Cítil sa, akoby sa znovuzrodil a mal možnosť celý svoj život začať odznova.
Zobral zošit a ceruzku. Pozrel na rozbitý počítač pri svojich nohách a krátko sa zamyslel. Potom na papier napísal zopár neistých veršov, ktoré sa neskôr, keď zabudol na svet okolo seba a zahĺbil sa do starého známeho, ale dlhšie neaplikovaného, stavu tvorenia, zmenili na zmysluplný text.
**********

Na druhý deň poobede u Olívii doma zvonil telefón. Olívia vybehla zo svojej izby a pridala na rýchlosti, lebo videla, ako sa k telefónu zberá Michael, ktorý pred časom vyhlásil, že od nej dáva ruky preč a nech si aj smeruje do Pekla, keď sa jej zachce.
Bola pri ňom prvá. Zodvihla slúchadlo.
,,Prosím?,, ozvala sa.
,,Olívia?,,
Na sekundu zadržala dych.
,,Keith?,,
,,Priprav pľac. Na dnes večer.,,
A zložil. Olívia sa prekvapene zadívala na slúchadlo.
,,Dnes večer?,, povedala si. ,,To sa hodí.,,
A zavolala Judith, aby to oznámila Hugovi, ktorý obvolá ostatných.
**********
 


Komentáře

1 Wierka Wierka | 25. března 2009 v 10:45 | Reagovat

*nevericne kouka na monitor a na ty slova* čo to spravila... ona si ho rozbila... O_O  

no, kým sa cítí líp...  ale dostalo ma to

btw.: len tak mimochodom jak jste se bavili to tech kockach.. my mame.. počkat.. hmmm.. 4 mame.. ale byvaj po vatsinu casu venku...

2 Polly Polly | 25. března 2009 v 10:48 | Reagovat

omg 4 xD este ked su vonku, tak to sa da...ale keby som ich mala na krku v byte ..ako tu moju...amen tma... ona si napr. strasne intenzivne vyzaduje stalu pozornost xD

hehe...ja som vedela, ze tuto sa budu vsetci pohorsovat nad rozmlatenym note-bookom...

3 kha kha | Web | 25. března 2009 v 14:35 | Reagovat

Ja by sem ho klidne rozbila... xD Ale muselo by to byt omylem... xD Jinak moc peknej dilek hele..takovy mohli byt vsechny ;-)

Jinak k tem kockam...4 bych nezvladla... :) jedna se proste nedokaze odnaucit skakat na linku...a ta druha (hmm coz je kocour) ten se dozaduje pozornosti neustale jinak mnouka dokud z toho nezmagorim...(proto se taky menuje Mazlik ze..) xD

4 StandyB StandyB | Web | 25. března 2009 v 14:39 | Reagovat

vies co je na tom smutne?......PREBOHA NOTEBOOK!!!!!!!!

chudacik Olivko notebook :(....

5 Wierka Wierka | 25. března 2009 v 14:56 | Reagovat

nj.. taky chcou popzornost furt to uteka do baraku... . ikdyž ono se to aj samo množi XD

6 Wierka Wierka | 25. března 2009 v 14:57 | Reagovat

aa myslim že jsme jich jednou meli chvilu aj vic...

7 kha kha | Web | 25. března 2009 v 14:59 | Reagovat

Ja bych vazne vic nezvladla...clovek by tna to nesmel byt sam.. ;-)

8 Bublinka Bublinka | Web | 25. března 2009 v 15:02 | Reagovat

práve som sa rozhodla, že nemám rada Olíviu.. ale nie pre ten rozbitý noťas :/

9 Polly Polly | 25. března 2009 v 15:04 | Reagovat

a preco Bublinka?? to by ma zaujimalo....

10 Bublinka Bublinka | Web | 25. března 2009 v 15:12 | Reagovat

no.. asi som sa len príliš stotožnila s postavou :/

11 Polly Polly | 25. března 2009 v 15:18 | Reagovat

ty by si urcite o zem Lea nehadzala...

12 Bublinka Bublinka | Web | 25. března 2009 v 15:26 | Reagovat

a ty vieš, že na noťas som nenarážala :)

13 Polly Polly | 25. března 2009 v 15:38 | Reagovat

ja viem..;)

ale aj tak nechapem..

14 arisu arisu | Web | 25. března 2009 v 19:46 | Reagovat

wuhaaa dost dobreeee

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama