poviedka: NEPOCHOPITEĽNÝ (6.časť)

21. března 2009 v 6:27 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Prázdnota

Pozri sa na mňa, čo zo mňa zostalo,
telesná schránka bez duše,
nemé hrdlo mi v mihu prischlo,
akoby sa mi nič iné vziať nedalo,
i keď ľudskou rečou rozprávať dokážem,
predsa sa na zmysluplné slová pre teba nezmôžem.
Rád by som ti toho toľko naliehavo vysvetlil,
*******
****
Celá moja, tak ubolená, bytosť je už dávno minulosť
a mám nutkanie povedať žitiu navždy dosť!...

Keith Tobias


Olívia prešľapovala pred domom Tobiasových. Zajtra chceli vystupovať, ale Keith sa nechával zapierať. Poslali za ním ju, pretože ona vždy dosiahla všetko, čo si zaumienila. Uznávala, že ju zhodnotili dobre, ale i tak sa jej za ním nechcelo ísť. Keith bol v poslednom čase zjavne v depresii.
Zaklopala a počkala. Nik neotváral. Zaklopala teda znova a silnejšie. Nič. Zazvonila. Žeby nebol doma?
Olívia sa zamyslela. Nie, Keith predsa nie je typom človeka, čo by sa v rozpoložení pobral zapíjať smútok niekde do baru, medzi ľudí. Ešte k tomu ani nepil, lebo alkohol škodil hlasivkám.
Možno sa zámerne neozýva - napadlo jej. Váhavo stisla kľučku. Skutočne nebolo zamknuté. Otvorila dvere a vošla do haly. Ticho za sebou zatvorila. Cítila sa ako zlodej, ale keď už je vo vnútri, mala by pokračovať.
,,Keith?,, ozvala sa zreteľne. ,,Keith, to som ja, Olívia. Si doma?,,
Nikto sa neozýval. Ale predsa...predsa mala prenikavý pocit, že nie je sama. V prázdnom dome predsa počujete každé šuchnutie...a cítite aj na diaľku každú ďalšiu bytosť.
,,Keith, ozvi sa!,, vykríkla.
Lenže Keith sa neozval. Ticho ju ale z tušenia nevyviedlo, ešte viac v nej presvedčenie umocňovalo. Podozrivé ticho. Jednoducho vedela, že doma je!
Pristúpila ku schodisku. Na chvíľku predsa zneistela. Čo to vyvádza? Veď tu nebýva!
Ale i tak si sama nad sebou len povzdychla a chopila sa zábradlia. Pomaly vystúpila hore. Zamierila k prvej otvorenej izbe. Nakukla dnu. Bola to spálňa, pravdepodobne rodičovská. Balkónové dvere boli pootvorené, izba zaliata slnkom a snehobiele záclony sa mierne vlnili v slabom vánku. Na prvý pohľad výjav pokoja. Zachmúrila sa, že musí robiť to, čo robí a prešla cez izbu. Otvorila balkónové dvere dokorán a zastala na prahu.
Našla ho. Balkón bol rozľahlý, pretože mal kockatý tvar. Dal by sa nazvať aj vyvýšenou terasou.
Sedel priamo v strede rovno na slnkom vyhriatom mramore. Nohy mal prekrížené pod sebou a pozeral na ňu. V póze, akoby sa pred chvíľou pokúšal meditovať. Nevyzeral prekvapene, isto ju počul.
Neušlo jej, že je výrazne pobledlý.
,,Keith,, oslovila ho. ,,Veď si ma počul, mal si sa ozvať. A čo tu vlastne robíš?,,
Pohľad na neho ju zarazil. Aj naďalej zostala stáť na mieste.
,,Ani neviem,, odpovedal mdlo.
Sedel úplne bez pohnutia, až meravo. Akoby bol v strehu. Mala zvláštny pocit, že keď sa pohne, vyplaší ho. A on v okamihu zmizne, odletí jej ako motýľ. Malý a krehký, no pestrofarebný motýľ.
,,Rozmýšľaš?,, spýtala sa ticho.
,,Áno.,,
,,Nad čím?,,
Mlčal. Ťažko prehltol a vyzeral ešte napätejšie. Čierne vlasy sa mu na slnku nádherne leskli. Pomaly, až apaticky, si ich odhrnul z cela, pričom mal zrak neustále upretý na jej tvári. Nevstával.
,,Keith?,, oslovila ho.
Ticho. Príliš znepokojujúce ticho. Ani presne nevedela prečo, ale zamrazilo ju.
,,Keith, poslali ma k tebe chlapci. Chcú vystupovať, ale potrebujú teba. Musíš spievať.,,
Kieth nenáhlivo pokrútil hlavou.
Jej požiadavka sa jej i tak zrazu zdala banálna. A jej vlastný hlas zbytočne rušivý. Vtiahnutá do jeho ticha, do jeho nečujných myšlienok, do jeho citeľného smútku, vedela, že sa práve odohráva čosi dôležitejšie. Trocha sa zľakla, že by ho mohla znova nepochopiť. Pretože teraz by mu tým asi veľmi ublížila.
,,Keith, prosím ťa, rozprávaj niečo,, povedala naliehavo. ,,Čo sa s tebou deje? Hovor.,,
,,Nepochopíš ma,, šepol skleslo.
Bál sa rovnakej veci ako ona.
,,Pochopím.,,
,,Nie.,,
A cítila, že chce dodať - Neriskujme.
,,Dnes ta pochopím,, povedala zvláštne.
Nevedela prečo, mala z toho až strach, lebo to prišlo náhle a úplne nečakane. Poznanie, že práve teraz, práve dnes a tu, mu porozumie. Bola si istá, že konečne nastala ich chvíľa. Čosi sa dialo, čosi hlboko v ňom a ona to prvýkrát zachytávala. Pozrela na neho, psychicky zúboženého a prvý raz zatúžila spoznať kohosi vnútro.
,,Rozprávaj mi,, vyzvala ho.
Keith na ňu hľadel, zelené oči sa mu zaleskli a zhlboka sa nadýchol. Vzdal sa jej.
Chce spievať? - napadlo jej. Zadívala sa na neho čisto fascinovane.
A skutočne. Ticho náhle preťal jemný tón. Priezračný ako kryštál obrúsený vrúcnym citom.
Keith spieval. Vzhliadal k nej zrakom zahaleným smútkom, ktorý mu ale nebránil trilkovať krajšie než slávik. Bez pomoci, bez svojej gitary, iba on sám, jeho precítený hlas a výrazné nešťastie. Až prudko zreteľný.
Počúvala ho so zatajeným dychom. Jediným spôsobom, akým dokázal, jej vyjadroval, čo sa s ním deje. Skrze melódiu ju oboznamoval so svojou zmätenosťou, s tým ako ho jeho vlastná hudba celkom nečakane opustila, ako jednoducho zmizla, o strate zmyslu života. Spieval pomaly, až ťahavo. Spieval zreteľne a iba pre ňu. Spieval so spontánnosťou, akú ešte nikdy u nikoho nezažila. Jednoducho spieval...
Olívia počúvala pozorne. Napadlo jej, že jeho pieseň sa rozlieha po celej ulici. Zrazu si jeho tóny predstavila ako čosi hmotné, čo letí od domu k domu, z okna do okna. Naozaj sa jej zazdalo, akoby všedný šum okolo neho ustal a všetko sa ticho započúvalo. Potom už nemyslela na nič iné, iba na slová jeho textu.
Spísal trúchlivé verše, ale až priezračne priame. Celý Keith. Až zraňujúco úprimný. Voči sebe i voči ostatným. No hoci sa pri speve cítil oveľa horšie ako kedykoľvek predtým, keď sa rozhodol odhaliť niekomu svoje vnútro, hlas sa mu ani len raz nezachvel.
Zrazu ju zahalil pocit, ktorému sa nedalo ubrániť. Cítila ako ju jeho melódia vťahuje stále viac a viac priamo do seba. Do svojho žijúceho pulzujúceho jadra. Náhle nevnímala absolútne nič, len jeho spev. Akoby všetko okolo nich zaniklo.
Čosi jej pomaly stieklo po líci. Slzu si zotrela a krátko, prekvapene na ňu pozrela, akoby dačo také ešte nikdy nevidela. Nechápala ako to vôbec dopustila, ale slzy jej po tvári tiekli potokom. Ale čím dlhšie spieval, tým viac sa jej chcelo nariekať spolu s ním.
Bokom sa oprela o rám dverí, počúvala a tichučko plakala. Cítila emóciu, ktorú necítila nikdy predtým. Vžila sa do hudby, do obyčajnej hudby, ktorú zavše považovala za úplne bezvýznamnú, no teraz si nebola veľmi istá a plakala. Dojal ju. Vyvolal v nej čosi, o čom si ani nemyslela, že v nej vôbec existuje. Čosi, čo celý život plynulo mimo nej.
Na zlomok sekundy skutočne pochopila podstatu jeho hudby a jej dôležitosť pre neho.
Prečo? Ale prečo boli jeho slová práve dnes až natoľko smutné? Na čo myslel, čo ho ovplyvnilo, keď písal text?
Keith pomaličky dospieval. Jemný hlas nenáhlivo stišoval, až prešiel do šepotu. A potom úplne stíchol.
A znova sa spolu ocitli na terase, pričom on sedel na zemi a vzhliadal k nej.
,,Prečo plačeš?,, spýtal sa jej vážne.
,,Pretože...pretože je to smutné,, vzlykla. ,,Veľmi smutné.,,
,,Nie, nie je,, namietol temer nečujne. ,,A nie je to ani dobré.,,
Olívia sa snažila upokojiť.
,,Nerozumiem,, povedala a to veru nehovorila často.
,,Olívia, čo nepočuješ?,, povedal so zúfalstvom v hlase. ,,Ešte si nepochopila, prečo som stratil zmysel života?,,
Stiahla si okuliare a chrbtom ruky si utrela zaslzené líca.
,,Nie, prečo?,,
Zrak na sekundu sklopil, akoby sa zahanbil. Potom na ňu znova pozrel.
,,Môj hlas sa zmenil,, povedal.
Spýtavo sa na neho zadívala.
,,Zmenilo ho zranenie,, vysvetlil. ,,Myslím, že Róbert mi poškodil hlasivky. Môj hlas je iný. Je...iný. Nie je taký dokonalý, aký býval.,,
,,Ale je,, povedala prekvapene. ,,Je presne taký istý.,,
,,Nie je,, oponoval. ,,Ja ho počujem inak.,,
,,Ale ja ho počujem rovnako Keith. Aj ostatní by ho počuli rovnaký.,,
,,Lenže ja vo svojom hrdle zmenu cítim, Olívia. Jediné, na čom mi v živote záležalo, pre čo som žil, jediné, čo ma tešilo a napĺňalo, sa poškodilo.,,
,,Keith,, povedala rozčarovane. ,,Ak sa zmenil, tak nastala nepatrná zmena.,,
,,Nepatrná ako pre koho. Pre mňa znamená koniec celej mojej ľudskej podstaty.,,
Chcela mu povedať, že preháňa, že dramatizuje, ale zahryzla si do pery. Iba by ho zľahčovaním, i keď opodstatneným, ešte viac zranila.
Obaja stíchli. Už nemali viac o čom rozprávať. Všetko dôležité, podstatné pre neho aj pre ňu, sa povedalo aj uskutočnilo.
Rozmýšľala, že je správna chvíľa na odchod. Prehltla ďalšiu vlnu smútku a otočila sa, že odíde. Ešte nespravila ani prvý krok a znova naňho pozrela.
,,Prosím ťa, zajtra spievaj,, povedala. ,,Nie je nič horšie, ako upadnúť do depresívnej nečinnosti a...skupina na teba spolieha. Bez teba sú nuly.,,
Keith mlčal.
Olívia sa znova obrátila, ale tento krát odišla.
**********
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | Web | 21. března 2009 v 12:01 | Reagovat

ale Kamenna Olivia trochu ozila?.....

2 arisu arisu | Web | 21. března 2009 v 13:22 | Reagovat

polly ty si kruta

3 kha kha | Web | 21. března 2009 v 13:48 | Reagovat

Co? Ze mu poskodil halsivky?! Css fakt si kruta... :)

A i když je tam ten smajl fakt to myslim vazne... takze cauky a pristi dil bude hezkej jinak uz nevim co s tebou.. xD jo a taky bude brzo!!

4 Wierka Wierka | 21. března 2009 v 15:03 | Reagovat

ooou :o(  jo.. hezky... bude.. vid ze jo..  a myslela jsom že budou spolu.. nechcem depresiu a chcem počut Keitha.... :o(

5 E.N. E.N. | 21. března 2009 v 16:21 | Reagovat

nedošiel mail :)

6 Lady Crow (ex-lucifuk) Lady Crow (ex-lucifuk) | Web | 21. března 2009 v 21:44 | Reagovat

Pollyyy.....joj, diky, ze si mi napisala na blog, ja som tam uz storocie nebola :D preboha, co sa stalo so sagara blogom? som bola taka sokovana, ked som tam prisla a nic..prazdno...ste sa pohadali so sagarom ci co?

7 order_cialis order_cialis | E-mail | Web | 3. srpna 2016 v 19:35 | Reagovat

Hello!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama