poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ III. (Roztrieštená Svätožiara) 2.časť

14. března 2009 v 22:33 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Hľadel na dom.
Záves sa trocha pohol, takže otec ich pozoroval. Jeho zlý sen sa zhmotnil. Cítil sa ako v neskutočnom svete, obalený fóliou úzkosti, ktorá ho tak sťahovala, až nemohol dýchať.
Počul za sebou ako jeho teta zabuchla kufor auta. Boli v ňom jeho veci...
Tak otvor dvere, poď sa rozlúčiť! - v duchu si úpenlivo vravel, ale dvere domu zostávali zatvorené.

Golier ľahkej olivovej bundy si pritiahol tesnejšie ku krku. Bola mu zima. V poslednom čase mu stále bola zima, hoci ani koniec septembra nebol ešte veľmi chladný. Mal pocit, akoby tá zima klíčila priamo v ňom. Ruky mal skrehnuté zo stresu, a preto boli zasa studené. Neprúdila mu v nich krv.
No tak! Vyjdi von, povedz, že to všetko ľutuješ! Že sme zašli priďaleko! Že ma ľúbiš!...Ako syna!...Povedz, že sme to celé prepískli, hoci aj obaja! Povedz, že chceš, aby som sa vrátil! - začínal nadmieru fabulovať.
Panebože! - nervózne si mädlil ľadové ruky - Po piatich rokoch stále dúfa, že sa opäť stane jeho otcom!
Obrátil sa od domu a takmer by už aj kráčal k autu, ale pohľad mu zavisol kdesi v diaľke.
Ešte aj keď žiadal, aby bol Owen pri ňom, aby ho vyprevádzal v tento čierny deň z domu, do ktorého sa narodil, v ktorom ho navždy opustila mama a z ktorého ho práve vyhodili...chcel priveľa?!
Vedel, že Owen už dostal kľúče od svojej barabizne a od rána sa v nej prehrabuje prachom a krysami so svojimi nepodarenými priateľmi (stále tá istá infantilná partička - Noland, Jerome, dokonca aj Billy sa vrátil) maľujú steny a umývajú výklad. Ale preboha, že bude meškať, to si o ňom nemyslel!
Chcel mu zavolať, ale v zápätí si uvedomil, že mobil je v cestovnej taške a cestovná taška je v kufri - a tak auto nakoniec pritiahlo jeho pozornosť a on k nemu vykročil, hoci nohy mu pripadali ako z olova.
Sherry už sedela za volantom a sledovala ho upreným, ostražitým pohľadom, akoby sa obávala, že sa jej v poslednej chvíli zvrtne a utečie jej.
Má azda schopnosť prežívať jeho pocity?! Presne to túžil spraviť.
Ale skutočnosť bola iná - otvoril dvere auta a s premáhaním sa, aby sa neobzrel na svoj rodný dom, ktorý bol zároveň zlovestne tichým a nepríjemným domovom, si sadol na zadné sedadlo.
Po dlhom čase, kedy v ničom podobnom nestrádal, sa cítil byť nepochopený a nepodporený. Owenom.
Sledovala ho v spätnom zrkadle, zatiaľ čo on, napätý ako struna, kontroloval, či jeho chlapec predsalen neprichádza.
Napätie mu zvieralo hruď tak neznesiteľne, že odkedy prišla, okrem pozdravu neprehovoril ani slovo. Nechala ho na pokoji, akiste bola rada, že nerobí scény a skrátka ide.
Nerobil scény, pretože to nebol jeho štýl. Nikdy scénami nič nedosiahol, to bola výsada silnejších, tích, čo si proste vedeli niečo vydupať. Jeho by aj tak nikto nepočúval. Preto mu vždy zostávalo iba, bez zbytočných rečí, ticho trpieť.
Otočila kľúčikom v zapaľovaní, aby ho odviezla preč z Peculiaru (2 hodiny cesty, dopravou - 3 hodiny), s prísľubom, že ho do školy bude voziť, teda - milá teta - dokázal si to interpretovať ako prísľub kontroly nad jeho pohybmi, jeho životom, jeho mizerným bytím, do ktorého mu niekto neustále zasahoval!
Keď sa auto pohlo, zmocnila sa ho panika a pocit ublíženia - Owen, ako si mi to mohol spraviť!
Obrátil sa do zadného okna a práve vtedy ho zbadal!
Objavil sa na chodníku pred ich domom, viditeľne zadýchaný behom. Zdvihol ruku, akoby mu chcel zakývať, ale nakoniec ju iba nechal bez pohnutia zdvihnutú, čím zapôsobil natoľko nešťastne, až Marcusa bodlo pri srdci, že ho vôbec z niečoho obviňoval.
Nespravil to predsa naschvál.
Marcus tiež automaticky zdvihol ruku, otvoril dlaň...a potom sa už len nezadržateľne vzďaľoval od Owena, ktorý zostal stáť na mieste, pretože chlapec v aute sa v jedinej sekunde stal nedosiahnuteľným. Nechával za sebou dom, ktorý ho mučil svojou nemotou a zároveň v ňom zažíval každodenné pocity šťastia, keď sa ráno vyklonil z okna a mohol sa spoľahnúť, že na dvore bude pofajčievať vysoký mladík v rozodraných rifliach, spomínal, ako vždy prešľapoval na mieste, kopal do trávy, v ušiach mal slúchadlá...a bol tam pre neho.
Obrátil sa a normálne si na sedadle sadol.
Cítil, ako sa o neho pokúša plač, keď si uvedomil, že smutno-krásne dni navždy končia. Že ich necháva za sebou. Že možno už do konca života nevstúpi do svojej maličkej izby.
Sotva slzy prehĺtal. Prišlo mu hlúpe plakať pred ňou.
Bol už na to veľký.
Znova sa pozrela do spätného zrkadla. Ich azúrové oči sa spojili.
"Ja to viem," prehovorila do dusivého ticha v aute. "Tvoj otec mi o ňom rozprával. Veľa" - pokrčila ramená. "Mne to nevadí, je to prirodzené. Skôr sa mi nepáči ten chlapec. Spôsobil ti mnoho problémov."
Aby išlo o najčistejší rez, ešte sa aj zasa musí objaviť niekto, kto je voči Owenovi, už klasicky, zaujatý - pomyslel si Marcus a viac mu nebolo treba.
Zo strachu, z poľutovania voči Owenovi, z otca, na ktorého už mal jedinú peknú spomienku, ktorá sa nezahmlievala zabúdaním, keď ho ako malého hojdal, odrážal rukami okraje hojdačky, čoho sa zakaždým tak trochu zľakol, ale mal pocit, že lieta a nebál sa, že spadne, pretože otec by ho nenechal...aká naivita! - stiekli mu po lícach prvé slzy.
Nie, on nie je veľký.
Stále bol len malý, maličký Marcus, ktorý sa bál prudkého stúpania do nepoznaných výšin.
A obával sa, že ním zostane navždy.
**********
Takže on, ako dieťa, ktoré vyrastalo v dome s rozľahlým zadným dvorom, nakoniec skončil mimo Peculiaru, na Kamenistej ulici, v dvojpodlažnom byte, ktorý zaváňal aktívnym umením, pričom poschodie zasahovalo do podkrovného priestoru.
Aj keď Sherry celú cestu mlčala a trpezlivo ho asi hodinu a pol z dvojhodinovej cesty nechávala nerušene smokliť na zadnom sedadle, pričom ho podporovalo aj počasie (opäť sa rozpršalo), teraz sa bez varovania konečne prejavila.
Zatiaľ čo on ešte nesmelo postával pri dverách, dve cestovné tašky a kufor zložené pri nohách, ona zrazu prudko zatlieskala rukami, až sa strhol a zaboleli ho uši. Ani sa nenazdal a zrazu stála uprostred obývačky, ktorá tvorila takmer celú spodnú časť, iba na jej konci bola malá kuchyňa oddelená sklenenou stenou z kociek mliečneho skla. Inak ho hneď na úvod zarazila červená pohovka v tvare pier.
"Tak vážený, čo hovoríte na svoj nový domov?" spustila na neho, odrazu až príliš veselým a hlučným hlasom.
Marcus potiahol plným nosom.
"No..je to..pekné," nepresvedčivo podotkol.
Obrátila sa a utekala cez rozľahlý priestor so svetlými naleštenými parketami ku schodom s neobvyklým zábradlím z priesvitného plastu. Pôsobila nabudená a tak trochu ako dievčatko, v sivých teplákových nohaviciach a s dvojfarebnými vlasmi.
"Tam hore je foto-ateliér a dve izby. Vidíš to?" - naťahovala jednu ruku a on čakal, kedy vyskočí.
Marcus neochotne zdvihol vyplakané, krvou podliate oči, kam ukazovala. Schodisko viedlo na rovnako priesvitný mostík, pozdĺž vysokánskej steny so šikmou strechou, na plošinu, kde z časti videl, čo v ateliéry tvorí. Na stenách viseli obrovské fotografie. Dopadalo na ne svetlo z naklonených strešných okien.
"Na konci kúpeľni mám izbu, kúpeľňu a tmavú komoru," entuziasticky pokračovala vo výklade a zrazu utekala späť a zmizla v otvorenej izbe oproti výstrednej pohovke. Predtým si ju nevšimol.
Nastalo krátke ticho.
Do veľkého podkrovného bytu doliehali zvuky dažďa opierajúceho sa do šikmých okien priamo nad ním.
Zdvihol hlavu. Rovno nad ním sa lúč slnka prebíjal cez dymovo sfarbené búrkové mračná. Túžil mať rovnakú schopnosť presadiť sa.
Byt bol originálny a asi by ho aj zaujal, keby sa dokázal odpútať od svojho nezaujímavého starého domčeka. Azda mu aj chýbala jeho drobná izba, ktorú vymaľovali spolu s Owenom a preto mu bola ešte bližšia.
S hlbokým povzdychom sa konečne pohol z miesta, ale zrazu sa mu čosi obtrelo o nohu. Pozrel na podlahu. Skúmavo si ho obzerala čierno-biela mačka. Mačky v sebe obvykle mávali niečo domácke a prívetivé, čo vás nutkalo okamžite pohladkať ich kožúštek, avšak táto na to bola príliš kostnatá.
"Ahoj," povedal jej, akoby s otáznikom na konci.
Naozaj išlo o škaredo chudú mačku, aj srsť mala nepravidelne dlhú, no náhla náklonnosť k nemému tvorovi ho primäla zdvihnúť pouličnú zmesku do náručia, na čo reagovala jemnučkým nesúhlasným mraučaním.
Prešiel s ňou do izby, kde ho Sherry čakala. Bola to asi trikrát väčšia izba, akú mal. Sherry sa s jednou nohou skrčenou, na podlahe jej spočívala len špička tenisky, opierala o jeden z dvoch drevených trámov, za ktorými bola veľká posteľ s bielym posteľným povlečením, čím trámy akoby tvorili špeciálnu časť na spanie. Vedľa postele stálo okrúhle, snehobiele kreslo. Nikdy v podobnom nesedel, videl ich iba v katalógoch s moderným dizajnom - vyzeralo ako dutá pololopta na kovovej nohe. Oproti, na poličke, malý televízor a rohový stôl s novučičkým notebookom. Vstavané skrine. Izba bola svetlá ako celý byt, z otvorených okien dnu prenikal svieži vzduch.
Nerozumel, prečo mu to všetko dáva a v jednej chvíli si musel vedome zakázať, aby sa mu to páčilo.
Sú to iba pominuteľné veci - vravel si - nezáleží na nich.
Ona si však všimla jeho žasnutie, keď si izbu obzeral a takmer až samoľúbo sa usmievala.
"Volá sa Camill," náhle prehovorila.
Dezorientovane na ňu zaklipkal očami.
"Camill?"
Pohodila hlavou.
"Kocúr. Sám prišiel, keď som sa nasťahovala. Máme veľa spoločného, preto som si ho nechala. Ja sa tiež cítim doma všade. Či tu, alebo v Paríži. Je to jedno, ide o prístup."
Marcus aj prestal vnímať, že kocúra drží a keď trochu uvoľnil ruky, Camill mu vyskočil z náručia a prebehol k oknu, kde sa jediným skokom dostal na parapetu, odkiaľ ho prikrčene pozoroval.
"Nevyzerá veľmi priateľsky," utrúsil.
Krátko sa zasmiala.
"Je rozumné vedieť vytiahnuť pazúriky."
Rýchlo na ňu pozrel.
Zrazu strašne túžil povedať niečo bezočivé, ale ani len nebol zvyknutý podobné poznámky vymýšľať.
"Vybaľ sa," povedala. "Toto je tvoja izba. Tie dvere, hneď vedľa, sú kúpeľňa a..."
"Chcem, aby ma prišiel navštíviť môj priateľ," náhle z neho vyletelo.
Snažil sa na ňu hľadieť pevne, hoci sa premáhal, aby pohľadom neuhol.
Zrazu k nemu rýchlo vykročila a ani sa nenazdal, jemne mu zobrala tvár do dlaní.
"Marcus, ale ten chlapec ti narobil veľa problémov, či nie? Tvoj otec mi vravel, že si z neho pravidelne býval celý rozhodený..."
Trhnutím sa vyslobodil a tentokrát on prechádzal k jednému z trámov.
"Ako môžeš veriť rečiam, čo ti narozprával môj otec?!" - naozaj nerozumel, veď vyzerala, že vie, čo je zač. "Veď si sama videla, v akom nevyrovnanom stave je on sám."
"Marcus, vravel mi, že si predtým nikoho nemal. Možno už je načase spoznať aj niekoho iného," presviedčala ho. "Niekoho z tohto okolia. Bolo by to pre nás, pre oboch, jednoduchšie a pomohlo by ti to zvyknúť si. Mne sa ten chlapec nepáči."
"Videla si ho iba raz," namietol.
"Ani len ťa nestihol vyprevadiť."
"Nespravil to naschvál!" trocha zvýšil hlas, no zachvel sa mu. "Teta Sherry, ja som ti...," - dlaň si priložil na hruď, "....NESMIERNE vďačný, že sa o mňa zaujímaš a že ti stojím za toto...," - s povzdychom rozhodil ruky, "..za toto všetko! Ale...asi si neuvedomuješ, že by som túto krásnu izbu, nový notebook, televízor, pokojne oželel, len aby som bol aj naďalej pri Owenovi!"
"Aj mňa?" spýtala sa.
Nechápavo na ňu pozrel.
Jej úsmev znepokojujúco ochladol. Oči sa stali tyrkysom naplnené kusy ľadu.
"Vymenil by si ma za Owena?" - skúmala jeho tvár. "Neviem, či ti dochádza, Marcus, že nejde iba o materiálnu stránku situácie, ale predovšetkým o to, že ti chcem dať seba. Tak, ako to tvoj otec, ktorý si ťa sotva všímal, nedokázal. Preto ti ani len nezatrhol vzťah, ktorý si viedol s nejakým problémovým chlapčiskom zo školy! Mne...sa …NEPÁČI!
A pre mňa je prvoradé to, čo je dobré pre teba."
Niekto by sa začal hádať. Každý si predsa myslí, že sám vie, čo je pre neho najlepšie. Ale Marcus iba smutne pokrútil hlavou.
"Teta, naozaj som sa ťa nechcel dotknúť," nešťastne vysvetľoval. "Nemyslím si, že ide iba o veci, viem, že to so mnou myslíš skutočne dobre! Ale ja som...zamilovaný, teta! Nedokážem bez neho žiť!"
"Nemýľ si lásku s posadnutosťou," - teraz už sa ani neusmievala.
Vystúpené lícne kosti z nej spravili prísne vyzerajúcu osobu.
"Vybaľ sa, prosím ťa. Ešte si pri tom poplač, ak chceš. Zlomené srdce patrí k tvojmu veku."
Otočila sa a odchádzala. Marcus ju neveriacky sledoval.
Ďalší človek, čo nechápe, že nejde iba o pubertálne vzplanutie. Pubertu spolu už prekonali, bola ťažká (Owenova) a zostali spolu. Nič také povrchné, ako búrka hormónov, ich nerozdelilo, takže čo iné ich ešte môže rozdeliť? Nejde o poblúznenie. Ale o všetko. Ide o VŠETKO...
Na prahu ešte zastala a pootočila sa k nemu.
"Teraz ti asi prídem bezcitná, ale mýliš sa. Som tu iba pre teba, môžeš za mnou kedykoľvek prísť a spolu si poradíme so všetkým. Teraz mi išlo iba o to, aby sme si niektoré veci raz a navždy vyjasnili. Hneď na začiatku."
Odišla, dvere izby zanechajúc otvorené.
Marcus sa chrbtom oprel o trám a skleslo sa zahľadel do zeme.
Bol vysoký, silný, nekonvenčne poobliekaný, svojsky zostrihaný, nikdy nie konformný, z pohľadu iných už presiahol hranicu nonkonformity...ale nikto by sa príliš nezaujímal o to, ako drzo a rebelantsky vyzerá, keby pri ňom, pre porovnanie, nikdy nevidel nízkeho chlapca s alabastrovou pleťou, s nesmelo sklopeným pohľadom, slušne oblečeného, azda v trochu priveľkých mikinách.
V podstate to bola jeho vina, že ľudia Owena škatuľkovali.
Z úvah ho vytrhlo zlovestne pôsobiace zasipenie.
Vyklonil sa z poza trámu.
Kocúr čosi, čo azda dokázal zachytiť iba jeho ostrý zrak, pozoroval cez okno a mrazivo na to sipel.
**********
Stál pri jeho fotografii.
Pôsobil trochu teatrálne, keď z vrecka čiernych nohavíc vytiahol bielu vreckovku a jemne ňou pretieral, beztak naleštené, sklo.
"Keď si za mnou prišla do ateliéru," prehovoril, "bolo mi zle z toho, že sa mi zasa snažíš robiť dohadzovačku."
Pozvoľna vreckovkou prešiel po línii obočia.
"Mala si to však spraviť už oveľa, oveľa skôr.
A nehovorím len o tvojom...nemožnom...dohadzovaní..."
**********
Do ateliéru dopadalo žltkasté svetlo a natoľko prízračne sa opieralo o obrazy, chaoticky rozostavané všade vôkol, na drevených stojanoch, až ho zlákali bližšie. Hoci, keď po prednáškach vyšiel zo školy a zbadal pred budovou Sherryno svietivo červené auto, takmer odpadol. Kým poslušne nastúpil, aj keď bol riadne vyvedený z miery, napísal Owenovi sms, že ich dnešné stretnutie sa ruší, pretože teta evidentne zistila, aký je jeho skutočný rozvrh. Prišla sa mu pozrieť do izby?! Mal ho na stole! Vedel si predstaviť, ako Owen zúri. Dokonca mu ani nič neodpísal a Marcusovi bolo jasné, že je to preto, že ho ide rozhodiť od hnevu z toho, že ju Marcus skrátka niekam neposlal a neodišiel za ním.
Marcus sa však zmohol iba na výraz trucovitého dieťaťa.
Keď zastal pri aute, Sherry spustila okno a okázalo na neho žmurkla nad zosunutými slnečnými okuliarmi.
"S niekým ťa zoznámim," vybalila na neho, akoby bol typ, čo zbožňuje zoznamovanie sa s novými ľuďmi. "Sme veľmi dobrými priateľmi, ale nič viac. Je o 10 rokov starší a je," - opäť žmurkla, "ako ty."
Ako ty - sa dalo vysvetliť iba jediným spôsobom a Marcus šípil, že sa na neho chystá nejaká pasca.
Keď ho doviezla pred ateliér (asi 30 minút od jeho školy), spurne sa mračil, ale na túto tvár si už začínala zvykať a dokázala sa nad ňu povzniesť.
Nechcel tam ísť a ešte menej sa túžil zoznamovať s niekým cudzím. Strach zo sebavedomejších, nových ľudí, ho stále neopúšťal.
A teraz, náhle a nečakane, cítil, ako trpko potlačovaný hnev v ňom prekrýva niečo chvejivo zvedavé a vábivé. Vábnička tak silná, až ho nakoniec primäla, kŕčovito si na sivé tričko pritískajúc veľké dosky s poznámkami o Gilgamešovom epose, pomaličky a nenápadne sa prechádzať v labyrinte obrazov, podmanivo voňavých po farbách, ale aj páchnucich po chemikáliách a so zatajeným dychom si ich obzerať.
Skrátka sa neubránil. Nový svet, do ktorého ho priniesla, ho dusil a uchvacoval zároveň.
Kútikom oka vnímal pohyb za sebou. Pre pustené rádio však nedokázal zachytiť ich slová. Hlasy tlmili a tie sa v starej miestnosti s oblými vysokými oknami a rovnako vysokým stropom, poľahky rozplývali.
Vedel, že v strede miestnosti sedí na stoličke bez operadla mladý muž s gaštanovými vlasmi (ak bol od Sherry o 10 rokov mladší, tak mal 26), ale neodvažoval sa na neho otočiť, nedokázal si ho obzrieť.
Mladý reštaurátor, akoby si ani nebol vedomý jeho prítomnosti, sústredil sa na obrovské plátno, portrét dámy s vejárom z pštrosích pier (ktorý akýsi zámožný muž našiel v pivnici sídla, ktoré zdedil) a jemným štetcom opatrne odstraňoval povrchové nečistoty.
"To je on! Čo na neho hovoríš? Však je rozkošný? Jeho tvárička je vypracovaná delikátne ako obrazy okolo teba," - Sherry rozrušene šepkala vykúkajúc z poza obrazu, pri ktorom pôsobila jej chudá telesná schránka ešte subtílnejšie.
Pravdepodobne to nebolo možné, ale muž mal pocit, že na plátno rušivo dopadá ostrá žiara jej žltých šiat, v páse stiahnutých veľkou mašľou, ku ktorým mala úzke čierne nohavice a zlaté baleríny. Snažil sa nevšímať si ju, čo bolo vzhľadom na všetko, čo na seba navliekla, takmer nemožné.
"No tak, Gerold, buď poslušný reštaurátor a pozri sa na neho! Uvidíš, že sa ti bude páčiť. Zaľúbiš sa na prvý pohľad. Nikoho lepšieho, ako si ty, si pre neho predstaviť neviem!" - zachichotala sa, akoby o nič nešlo.
Nesúhlasne cmukol, ale konečne od jemnej práce odtrhol pozornosť.
Zamračil sa na ňu, ale jeho tvár, hoci nebola veľmi pekná, i tak dokázala pôsobiť výhradne mierumilovne. Aj pre jeho dobrácke zeleno-hnedé oči.
"Ty si proste nedáš pokoj!" tlmene sa ozval, ona len veselo prikyvovala. "Zakaždým musíš robiť dohadzovačku! Nemáš dosť priateľov?! Prečo sa neustále zameriavaš na mňa?!"
"Pretože ťa mám najradšej," - oboma rukami mu poslala vzdušný bozk.
"Ten posledný chlapík bol katastrofa!" ďalej prskal, no ona si z toho nič nerobila. "Kým sa vysťahoval z môjho bytu, vykradol mi aj chladničku! A nechce sa mi veriť, že si zašla tak ďaleko, že mi dohadzuješ aj svoju rodinu!"
Zúžil oči a krútil nad ňou hlavou, lenže ona ho poznala už 3 roky (raz sa im pošťastilo pracovať pre tú istú galériu. On reštauroval ich nové kúsky, ona im fotila reklamu) a preto si bola istá, že podráždenie z veľkej časti predstiera.
"Má zlomené srdce, mal by si mu ho zceliť," - nevzdávala sa.
"No ďakujem! Bez zábran zo mňa robíš náhradu!" podotkol, čistiac si štetec v chemikálii.
"Akú náhradu, prosím ťa? Je to ešte chlapček, nevinnejší, ako by si si myslel, tvárny ako mokrá hlina. Nenatrápiš sa s ním."
Jeho ruka so štetcom v nádobe zastala. Zopár sekúnd na ňu bez slova hľadel, mierne zarazený tým, čo mu povedala.
Nikdy sa ničím nenechávala odbiť.
Nakoniec nad ňou znova pokrútil hlavou, ale hoci sa stále mračil, musel sa na ňu usmiať.
Otočil sa na stoličke a zbadala medzi obrazmi štíhlu postavu. Teraz sa už neprechádzal. Stál pred plátnom goticky pôsobiacej dámy v čiernych šatách, ktoré sotva, skutočne len náznakom tmavých čipiek, vystupovali z čierneho pozadia. Na obraze najviac žiarila jej biela tvár, olemovaná medenými vlasmi. Mala sklopené viečka a pochmúrny, avšak dôstojný, výraz.
Očividne ho zaujala.
Geroldove obočie sa vyhladilo. V mihu sekundy Sherry vypustil z mysle. Hlavu naklonil mierne na stranu, ale nevidel jeho tvár, iba uhľovo čierne vlasy, prekvapivo útle ramená. Keď prišli, neuvedomil si, aký je maličký, vlastne sa ani nevyklonil z poza obrazu, pretože sa venoval obzvlášť problematického miestu, kde hrozilo, že sa so špinou odlúpne aj časť farby.
Je malý ako dievča - napadlo mu, ani si neuvedomujúc, že ho začína zaujímať asi ako obraz Marcusa.
Marcusa si ľudia väčšinou všimli, až keď sa na neho vedome zamerali.
A potom náhle zbadali, čo predtým bývalo prehliadané.
Marcus skúmal obraz dámy načisto opantaný. Irmu mu pripomínala len vlasmi a čipkovaným golierom, ale tým sa na ňu vlastne ponášala viac než dosť.
U Sherry býval len šesť dní, ale za ten krátky čas sa už začínal cítiť opustene, pretože na druhej strane, bolo to dlhých šesť dní na to, že nevidel Owena. Owen mu volával a nevedel mu prepáčiť, že sa proste nevzoprie a neodíde von, kedy sa mu zachce. Nechápal, že Marcus je na nej závislý, pretože bez nej už nič nemá a jeho svedomie mu preto nedovolí rozhodovať sa o sebe, ako sa mu zachce.
A teraz, keď si podrobne obzeral každý detail pošmúrneho obrazu, uvedomil si, ako veľmi je vzdialený aj od ostatných. Od priateľov, zopár ľudí, ktorí museli uraziť dlhú a trpezlivú cestu, kým sa k nemu dostali bližšie. A teraz ho od nich kruto odtrhli!
Včera večer si uvedomil, že jeho drahá Irma ešte nevie, čo sa deje. Vyše týždňa sa nevideli, pretože aj jej začala škola. A keďže ju zobrali na japanistiku, horlivo sa vrhla do štúdia svojho vysnívaného oboru. Keďže teraz bol v domácnosti s internetom, včera večer otvoril notebook a prvýkrát v živote jej napísal e-mail, ktorý si možno ešte ani neprečítala.
Dnes, obednú prestávku v škole, telefonoval s Paris, ktorá ho chcela navštíviť. Mala more času, rozhodla sa neštudovať. Herbie už teraz makal na tom, aby ho aspoň na druhý pokus zobrali na réžiu.
A tak sa prvá dozvedela, čo sa deje.
A po nej asi Herbie, s ktorým by sa nikdy takto neporozprával. Bol v podstate len súčasťou partie. Ale neodmysliteľnou súčasťou.
A nakoniec...
...Až nakoniec...
…Irma...
Takže toto spôsobuje vzdialenosť - smutne si povzdychol.
Odtrhol pohľad od slečny na plátne. Pomaly, trocha neisto, sa od obrazu obrátil.
Vtedy si všimol, ako ho mladý muž, v bielom, farbami pofŕkanom tričku, vystretý sediac na stoličke, uprene pozoruje.
Marcus na chvíľu zastal ako prikovaný. Ich oči sa neplánovane spojili.
Gerold si nebol vedomý, že by sa v Sherryných modrých očiach niekedy načisto stratil a pri tom teraz hľadel prakticky do rovnakých očí. A cítil sa stratený.
Niečo na chlapcovi a nebol to iba jeho nežný pôvab (hoci mu tiež prišiel neodolateľný), ale aj jeho vnútorná žiara, ho opantali. Alebo inšpirovali.
Chlapec od neho náhle odvrátil tvár a Gerold si stihol všimnúť, že očervenel.
Sám sa trocha spamätal a zauvažoval, kedy naposledy stretol niekoho, kto by sa pri ňom začervenal.
Chlapec sa opäť začal prechádzať medzi obrazmi, dosky však zbieral, až mu beleli hánky, čo prezrádzalo jeho prudkú nervozitu.
Gerold sa postavil. Zobral zo stolíka pri plátne jeden z väčších štetcov a nenáhlivo k nemu kráčal. Chlapec sa radoby ukradomky obzrel cez rameno. Gerold sa usmial, pretože videl, ako mu túži ujsť a zastavuje ho myšlienkami.
Došlo mu, že možno to ho zaujalo. Jeho prirodzenosť. Ľahko čitateľné pocity - zvieravá osamelosť, ktorá bola citeľná, keď tíško prechádzal medzi dielami, nesmelosť, ktorá už neprináležila jeho veku a prezrádzala zložitú minulosť.
Nič z toho nedokázal zakryť.
Keď sa objavil pri ňom, Marcus sa už nemohol nijako zachrániť. Musel zastať a vzhliadnuť k nemu.
Gerold sa, stále tak trocha zamyslene, usmieval.
Bez slova mu podával štetec. Marcus na neho mlčky civel. Nezobral si ho.
Opäť k nemu zdvihol oči, neustále s mierne ružovými lícami. Pozvoľna. Spýtavo.
"Ak chceš, môžeš zničiť jeden z obrazov," prehovoril na neho. "Čisto pre radosť."
Marcus nechápavo zaklipkal viečkami a zmätene pokrútil hlavou.
"Nechcem," vydýchol.
"Ja ho potom opravím," dodal Gerold, teraz už z jeho tónu bolo cítiť žart.
Marcus sa zrazu pousmial. Sekundu, dve, si v hlave predstavoval, ako obraz za obrazom prečiarkuje plátna červeným krížikom a mladý reštaurátor si zúfa, že jeho ponuku NAOZAJ zobral vážne.
Išlo o prvú vec, čo ho v tento deň pobavila.
"Ja neviem ani držať štetec," prehovoril a usmial sa o čosi viac. "Maľovanie, aj ničenie malieb, ide celkom mimo mňa."
Ani si nevedel spomenúť, či si niekedy kreslil.
"Nuž, obral si ma o nafúkanú ukážku toho, čo dokážem," bez povýšeneckosti povedal Gerold a podával mu ruku. "Volám sa Gerold, teší ma."
"Marcus. Aj mňa."
Podal mu ruku. Gerolda udivilo, aká je úzka, s dlhými štíhlymi prstami a slabým stiskom. Prečo z neho nie je klavírista? Nikomu nikdy nenapadlo dať ho na klavír? - bol zvyknutý brať ľudí, akoby mal v sebe každý neprebudeného umelca.
"Páči sa ti tento obraz," - ukázal smerom k dáme v čiernom. "Priniesli ho z múzea, nejaký vandal ho oblial."
Prešiel k obrazu a Marcus, ktorý mal z neho aj naďalej zovretý žalúdok, ho nasledoval. Keď zastali pri jeho "Irme", Gerold prstom ukázal na miniatúrnu škvrnku v dolnom rohu. Sotva badateľná sivo čierna oproti ostatnej čiernej.
"Je takmer dokonalý," Marcus i tak obdivne vzdychol.
"Takmer. To je práve ten problém."
Obrátil sa a odchádzal k obrovskému obdĺžnikovému obrazu, na ktorom bola zobrazená zabávajúca sa šľachta. Marcus sa automaticky ponáhľal za ním.
"Ide o veľmi staré dielo," povedal. "Ale špeciálnymi metódami sme zistili, že sa pod ním nachádza ešte jedno oveľa oveľa staršie."
"Naozaj?" - Marcus zagúľal očami.
"Áno..a tamto..." - znova sa pohol, s Marcusom v pätách.
Sherry zatiaľ sedela na Geroldovej stoličke a krútila sa na nej. S uspokojením usúdila, že tí dvaja na ňu momentálne úplne zabudli.
***********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama