poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ III. (Roztrieštená Svätožiara) 9. časť

14. března 2009 v 23:02 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Marcus sa zahľadel do kozuba a na okamih sa zamyslel, až celkom prestal vnímať nedohraný scrabble rozložený medzi nimi na koberci.
ff
Pukotajúci oheň tvoril jediné svetlo v miestnosti so stenami vykladanými rustikálne pôsobiacim tmavým drevom. Jeho myšlienky po celý deň z času na čas odchádzali niekam ďaleko, kam Gerold nemal prístup.
Po raňajkách ho Gerold zobral na menšiu túru po lese, chytali slepúchy ako malí chlapci a keď ich trocha potrápili, ako si ich obzerali, opäť ich púšťali a po obede strávili príjemne lenivý čas pri spoločenských hrách, banálnom rozhovore, sediac na deke pri jazere, s termoskou plnou pariaceho sa čaju a spoločnou prípravou večere.

Marcus zažíval všetko, čo s ním Owen nikdy nerobil, v jeden jediný deň a popritom cítil, presnejšie - vedel si predstaviť, aký ich vzťah bude...mohol by byť...s Geroldom. Nekomplikovaný, založený na obojstrannom jemnocite a na rozhodnutiach rozumného muža, ktorého nebolo treba pravidelne krotiť ako....ako Owena... postavený na mužovi, ktorý sa dokázal krotiť sám.
Tak prečo mi myseľ stále odbieha k nemu?! - pomyslel si Marcus, keď hľadel do vše-stravujúceho ohňa, od ktorého mu slzili oči. Hneval sa. Na seba! Už na neho nechcel, nemienil myslieť! Aspoň raz v živote si chcel vybrať to lepšie pre seba!
Gerold tušil, nad čím môže v tieto malé neprítomné chvíľky dumať, ale nezazlieval mu to. On predsa pri ich búrlivom rozchode bol a vedel, že to nie je večer, na ktorý sa mu bude ľahko zabúdať.
Odsunul podložku so scrabble bokom (ich stav bol viac menej vyrovnaný) a priblížil sa k sladkému chlapcovi s cieľom priviesť ho na iné myšlienky. Posledná noc, keď pri ňom iba ležal, bola celkom slušným utrpením. Dúfal, že po dnešku už nedopadne rovnako.
Tvoja chyba - pomyslel si a sám nad sebou sa pousmial, keď jemne chytil Marcusovi bradu a otočil si jeho tvár k svojej - Nemal si si začať s tak mladým chlapcom.
Vzdialenosť v Marcusových modrých očiach sa vytratila a on sa na neho tiež usmial.
Pobozkali sa.
Gerold ho objal a zobral ho do náručia. Marcus privítal, že ho vytrhol z nezmyselných úvah, ale keď po niekoľkých minútach cítil, ako ho Gerold zatlačil a jemne s ním klesá do mäkkého bieleho koberca, zabojoval s náhlym prívalom skľúčenosti.
Gerold sa objavil nad ním. Neprestával s bozkami, ktoré boli čoraz prudšie. Marcusova bázeň narastala, ale na druhej strane mu to bolo dostatočne príjemné na to, aby jeho bozky tiež, už hlbšie, opätoval.
Vedel, ako má dnešná noc skončiť. Nebolo by voči Geroldovi fér, aby ho znova odmietol.
Gerold sa na chvíľočku presunul na jeho krk a keď mu jazykom prešiel po mieste, na ktoré bol citlivý, sotva prehltol vzdych, čo sa mu dral z hrdla.
Bude to dobré, bude to dobré - trocha nervózne si opakoval, s tvárou vytočenou, keď inštinktívne viac odhaľoval šiju pod náporom Geroldovho láskania a takmer až s údivom zistil, že začína byť mierne vzrušený.
Cez privreté oči zachytával útulnú žiaru z kozuba. Na niekoľko sekúnd sa rozptýlil myšlienkou na to, aký je to strašný gýč milovať sa na koberci pred kozubom! Ale práve podobné gýčové situácie sú v podstate najvábnejšie - dodal si v duchu, keď sa Gerold opäť vrátil k jeho perám.
Gerold ho priľahol a on pocítil ako veľmi je vzrušený on, čo ho zasa vyviedlo z rovnováhy a naplnilo nervozitou. Avšak rukami, ktoré mu spočívali na Geroldovom chrbte ho až naliehavo pritlačil viac k sebe, aj keď už vlastne nemohol byť bližšie a sám seba presviedčal, že už nemá na čo čakať...nemá čo riešiť...sú predsa dospelí...má sa to stať!
Obaja už ťažko dýchali. Gerold mu rukou zrazu zašiel do rozkroku a dotkol sa ho. Marcus vzdychol nahlas. Mierne očervenel a jeho túžba po tom nečakane narastala.
Preplietali sa na koberci čoraz vášnivejšie.
Vlastne...to nie je najhoršie... - zmätene Marcusovi behalo po rozume.
Vlastne...začínal byť zvedavý...aké to bude...
S niekým...
cudzím...
**********
Pridával plyn.
Teraz, keď sa dostal na cestu, kde mohol už len snívať o pouličnom osvetlení a z oboch strán sa k nemu skláňali vysoké čierne tiene, stromy, už nemienil sledovať absolútne žiadne rýchlostné obmedzenia. Hoci ani doteraz si z nich nerobil ťažkú hlavu. Posledná hodina sa niesla v znamení šialeného uháňania mestom, za jazdy pripaľovaných cigariet a pocitu horúcej krvi, čo mu vrela v žilách, kedykoľvek si predstavil, čo by TÁ OSOBA mohla na Marcusa práve teraz skúšať!
Tak prečo sa cítim takto...?
Ako?
Uvažoval.
Prečo len pred chvíľou pridal plyn a teraz pozvoľna spomaľuje, keď na neho dolieha tiaž temných prízrakov vôkol neho, ktoré ho po ceste, ticho šeptajúc do noci, vedú za...
Nerozumel, kde sa vzal ten náhly dusivý pocit sprevádzaný predstavou Marcusa. Predstavou, ktorá sa náhle zvrtla na vyrátavanie, koľkokrát pre neho Marcus plakal.
Auto prechádzalo do čoraz nižšej a nižšej rýchlosti. Svetlá prerážali hustú hmlu pred ním. Vytvárali dojem nekonečnosti.
Kam až vedie ich spoločná cesta? Čo ich na konci čaká?
Čo čaká Marcusa?!
S ním....?
Zopár krátkych, ale intenzívnych sekúnd bol pevne presvedčený, že to otočí a vráti sa domov.
Začínal sa presviedčať, že ten druhý... ten druhý sa o neho určite postará lepšie...
Pretože o Marcusa sa treba starať.
"Nechám...to celé byť... nechám to tak...," zašepkal s cigaretou v ústach, takmer mu vypadla.
Neprítomne civel pred seba. Hruď mu prikvačil balvan bolesti. Dôsledok rozhodnutia.
Jediného nesebeckého rozhodnutia, ktoré kedy učinil.
...Že ho nechá viesť lepší život...
S niekým novým...
Kto...mu neublíži...
Kto...
Vyhodil cigaretu von oknom.
Zrazu sa nedokázal poriadne ani nadýchnuť a bol presvedčený, že ak by sa oproti nemu objavilo auto, asi by sa nechal zraziť... Bolo by to jednoduchšie, ako žiť bez...Nie! Zvládne to!
Pozvoľna otáčal volant.
"Vrátim sa," šepol. "Vrátim sa..."
Ale predsalen to bolo nad jeho sily.
Motor zhasol a on zostal so zasvietenými reflektormi stáť krížom cez cestu.
Hľadal v sebe protirečenia.
Pýtal sa svojho druhého ja, akoby mohlo proti jeho rozhodnutiu protestovať.
A vtedy mu povedalo - Ako môžeš vedieť, že ten druhý človek je lepší ako ty?! Veď ho vôbec nepoznáš!
"To je pravda!" nahlas si odpovedal, tentokrát pevným, zvučným hlasom.
Naštartoval a s novým odhodlaním dupol na plyn.
Zvrtol volant a opäť vyrazil do noci.
Koniec koncov, s Marcusovou biednou schopnosťou držať sa chlapov ako je on, je možné, že má teraz pri sebe jeho vernú kópiu, čo nie je žiadna výhra - sám nad sebou sa zasmial, bolestne a neveselo.
A aj keby to bol Pán Dokonalý...
… Čo by si ho híčkal a rozmaznával...
V schopnosti milovať ho je dokonalý jedine on - ďalej počúval svoje alter ego, s očami upretými pred seba, zbesilo uháňajúc tmou.
Nie, nikto nikdy ho nebude milovať ako on!
NIKTO!
**********
Marcus si neodpustil tak trocha túžobný pohľad, ale nie na Gerolda, ktorý mu bozkami zasypával hruď a vyvolával v ňom tak stavy nárazového vzrušenia, ale na ich vyzlečené tričká, ktoré ležali opodiaľ na zemi.
Ježišmária, budem pred ním nahý! - zhrozene si pomyslel - Bolo by to veľmi trápne, požiadať ho, aby...zhasol oheň?!
Bolo! - hneď si aj odpovedal, uvedomiac si, že Gerold s bozkami smeruje čoraz nižšie a nižšie. Jednou rukou mu už rozopínal opasok.
Zmocnila sa ho mierna panika. Trocha sa jej poddal a schmatol ho za gaštanové vlasy, ale Gerold si to asi vysvetlil ako vášeň, pretože neprotestoval a ani celkom neprestal, iba sa vrátil späť k jeho ústam.
Marcus mu bozky opätoval, ale odkedy mu vyzliekol tričko, začínal akosi priveľa rozmýšľať, čo návaly vzrušenia zakaždým veľmi rýchlo utlmilo.
Objímal Gerolda a s privretými očami ho tuho tisol k sebe, pričom sa začínal sám a opakovane presviedčať - O nič nejde! O nič predsa nejde! Budeme spolu a bude nám dobre. O nič nejde! Budeme ako dvaja normálni dospelí ľudia...pretože sme...O nič nejde!...
Prešiel mu rukou po paži, od ramena až skoro po zápästie, ako to robieval, keď sa miloval s Owenom. V tých slastných vypätých okamihoch si neskutočne vychutnával plynulý pohyb, ktorým mu skĺzol po ruke, cítiac pod dlaňou jeho svaly, napnutia šliach, tušiac obrazce, medzi ktorými je aj jeho meno...
Lenže teraz necítil nič len akúsi cudziu ruku, ktorú nespoznával...nechcel sa jej dotknúť rovnakým spôsobom...ako...JEHO ruky...
Ale o nič predsa...
Lenže spomienka na Owena...Owena v tých chvíľach...v ICH chvíľach!...oči mal zastreté a na tvári spokojný úsmev, keď lesklým pohľadom sledoval, čo s Marcusom jeho dotyky robia...táto spomienka zrazu nechcela odísť...
O nič...
…....
Nič...
…...
Nič?!
A vtedy mu to došlo!
Otvoril oči a vytreštil ich na vysoký tmavý strop. Zrazu na neho padal. A Gerold, venujúci sa jeho šiji, ho dlávil.
Akože O NIČ NEJDE?! - zdesil sa! - Ako si to len môže hovoriť?!
S Owenom predsa vždy išlo O NIEČO! Milovať sa a s ním znamenalo predvádzať malý rituál čohosi podstatného!
Gerold bol zrazu ešte ťažší. Úplne si uvedomoval jeho váhu, ktorá bola náhle strašne zaťažujúca popri beznádejne a náhle vyprchanej túžbe dovoliť mu viac.
S malými obtiažami dostal ruky pod jeho horúcu hruď a zaprel sa. Gerold sa automaticky podvihol, s výdychom: "Tlačím ťa?"
Jeho oči, viečka mal napoly privreté, a jeho rozhorúčená tvár, Marcusovi opäť prišli milé a možno aj naďalej blízke, preto v ním v okamihu zalomcovala ľútosť a klíčiaca zlosť na seba.
Pokrútil hlavou.
Nie, netlačí ho. Doslova ho dusí. Dusí. Ukazuje mu samého seba a to, kam mienil klesnúť.
Gerold sa ho opäť chystal pobozkať, ale Marcus mu silno zatlačil na hruď a priestor medzi nimi zväčšil.
"Nie!" šepol. "Už nie."
Gerold celkom otvoril oči a zatváril sa prekvapene, ale predsa ním bol ešte dosť omámený, aby sa ho zasa pokúsil pobozkať.
"Nie!" - Marcusovi sa chvel hlas, nikdy nevedel byť rázny.
Ale zakryl mu dlaňou ústa.
"Nie! Nie! Nedokážem to!"
Gerold s z úst stiahol jeho ruku a teraz už sa očividne spamätával. Rozčarovane na neho hľadel.
"Marcus...," prehovoril, "...hádam mi nechceš povedať, že už nemieniš ísť ďalej."
Bolo mu zaťažko pochopiť to. A ešte ťažšie akceptovať to. Ešte stále dýchal prudšie.
Marcus ho ďalej tlačil.
"Nedokážem to!" - typicky sa mu zachvela spodná pera, ale ťažko povedať, nad čím sa mu chcelo plakať. "Nedokážem to s nikým INÝM!"
Ľahko čitateľné zmätenie a nevôľa vyhovieť mu, ho zahanbovali a trýznili. Sám sa stal tým, čo ubližuje.
"Marcus..."
"Nejde to! Proste to nejde!"
Marcus už stratil trpezlivosť. Nedokázal zniesť ani len jeho rozčarovaný pohľad. Náhle sa z pod neho snažil prudko vymaniť.
Gerold ho pustil a potácavo vstal. Obrátil sa mu chrbtom a zostal nehybne stáť pred kozubom.
Celé to chápal. Veľmi dobre vedel, čo sa teraz v Marcusovi odohralo a rovnako dobre si uvedomoval, kde sú hranice jeho hrdosti a Marcusove hranice, za ktoré je zbytočné čo i len sa snažiť dostať. Cítil sa byť načisto odstavený. Z podstatného sa náhle stal nepodstatným a to bol veru dosť slušný kopanec.
Marcus sa rýchlo natiahol za svojím tričkom a obliekol si ho. Postavil sa.
Hľadel na polonahého Gerolda pred sebou a rozmýšľal, čo povedať, aby ho ešte viac nesklamal.
Má mu povedať "Prepáč"?
Prepáč - vravel si v duchu - Prepáč, som malý slabý Marcus, neviem sa odpútať a milovať niekoho tak úžasného ako si ty.
Prepáč.
"Gerold...," ticho, až bojazlivo, ho oslovil. "Gerold! ...pre-prep..."
"Ja nie som idiot, Marcus!" - jeho hlas znel chladne a trpko. Obrátil sa k nemu. "Nemusíš mi nič vysvetľovať, viem, čo sa práve stalo! A viem, kedy odísť zo scény!"
Marcusovi bolo hrozne, keď ho tak videl. Pred chvíľou šťastného, náhle zatrpknutého.
"Ty ho skrátka ešte stále..." - Gerold ani nedopovedal, posledné slovo radšej prehltol.
"Áno!"
Povedal to. Ako mnohokrát predtým, priznal to. A zasa do toho spadol.
A nenávidel sa!
Ich pohľady sa spojili. V tejto chvíli v Geroldových očiach nenašiel ani kúštik z nehy, ktorou na neho predtým hľadieval. A nezazlieval mu to.
Z poza chrbta, od otvoreného okna, odkiaľ k nim doposiaľ doliehal len šum jemného nočného dažďa cupotajúceho o nespočetné množstvá spadnutého lístia, k nim teraz doľahol zvuk prichádzajúceho auta, raziaceho si cestu popri chate, cez klzkú hlinu, praskajúc spadnuté konáre.
Motor zhasol pred chatou, pri jazere.
Boli na samote. Široko ďaleko neprebývala žiadna iná ľudská duša. A teraz pred chatou niekto zaparkoval.
Marcus sa so zvláštnym tušením obrátil a s tlčúcim srdcom prešiel k oknu.
Oprel sa o parapetu a vyzrel von. Na dobre známe auto. Reflektory mierili na pokojnú hladinu vody. Vyzeralo tak trochu rozprávkovo, ako sa svetlá odrážali od vody späť naň a zahaľovali ho v daždivej hmle zlato-striebornou žiarou.
Uvedomil si, že Gerold mu stojí za chrbtom. Vytočil k nemu tvár. A aj napriek tomu, ako sa za to z duše neznášal, nedokázal zakryť rozrušenie. Nedokázal zakryť úľavu nad tým, že prišiel.
Nezmohol sa na nič prevratnejšie, ako striasť zo seba všetky možné prekážky a byť opäť iba...navždy zamilovaným Marcusom.
"No to je ale načasovanie!" sucho podotkol Gerold.
Marcus ešte na okamih obrátil tvár do okna, aby sa uistil, že je to naozaj ON.
A bol rád. Bol rád, že si po neho prišiel. Kdesi hlboko v sebe cítil, že takto je to správne.
To si ty - vravel si - Iný už nebudeš a možno...možno aj preto ťa milujem.
"Ja...MUSÍM....ísť!" vyrazil zo seba a pretlačil sa popri Geroldovi.
Nemal na výber. Skrátka, musel ísť za svojím osudom.
Chystal sa rozbehnúť k dverám, ale vtedy ho Gerold predsalen schmatol za ruku a pevne zastavil.
Marcus na neho uprel svoje rozšírené modré oči a teraz znova zbadal niečo, čo v Geroldovi prežívalo i napriek tomu, ako sa k nemu práve zachoval.
"Marcus," oslovil ho; stále z neho bolo cítiť trpkosť a teraz i jemný, nie nepriateľský, smútok. "So mnou by si všetko prežíval inak. Náš život by bol ako rozprávka a ja by som ťa nosil na rukách. On však vždy bude takýto. Chlapci ako on sa totiž nemenia. Celý život ti bude robiť problémy. Celý život..."
"Ja viem," - Marcus sa neveselo pousmial. "A ja budem v tých problémoch stáť pri ňom."
Rezignovane ho pustil.
Marcus sa rozbehol k dverám. Doslova ich rozrazil a vybehol do studenej noci, utekajúc po mokrej zemi k autu.
Dotkol sa studenej kľučky. Zaváhal a najprv nazrel dnu.
Owen si ruky zvoľna opieral o volant, avšak nedalo sa povedať, že by aj pôsobil uvoľnene. Skôr vyzeral unavene, ako na neho vážne, azda najvážnejšie ako kedykoľvek predtým, hľadel a nič nevravel, iba čakal.
Chlapci ako on sa nemenia - spomenul si na Geroldove slová.
Ale kedy ho videl hľadieť na neho takto?! Takto odovzdane...Takto ticho, pokorne, zničene...
Prudko otvoril dvere a nastúpil k nemu. Zabuchol ich.
Do auta s ním vošla vôňa vlhkého lesa a celkom cudzieho muža.
Owenovi napadlo, keď na seba mlčky pozreli, že k nemu nastúpil úplne iný človek. Presýtený prítomnosťou niekoho iného. Na rifliach mu ešte bolo vidieť náznaky predošlého vzrušenia.
Marcus si všimol jeho pohľad. Dlaňami si v rozpakoch zakryl rozkrok a červený ako paprika sa zaškaredil a mrzutým hlasom podotkol:
"Nespal som s ním."
Ja nie...
Je to stále môj Marcus - vnútorne sa usitil Owen a preto ani nebolo možné pochybovať.
Vedel, že je teraz na ňom, aby niečo povedal. Marcus na neho opäť, až skúmavo, pozeral a jeho tvár postupne bledla. Zasa sa vracali len jeden k druhému.
A keď otvoril ústa, akási prázdnota v ňom sa až po okraj zalievala ako váza sebatrýzňou a depresiou, až mu jeho vlastný hlas, kedysi pevný a veselý, pripadal načisto cudzí.
"Ja...ja....,"sotva počuteľne zahabkal, " ...ja...vieš...to..."
Marcus ho zhovievavo pohladil rameno.
"Čššš."
"Je to...moja...ne-neodpustiteľná..."
"Čššš."
"...chyba! A ja sa...," - prečo nevládze normálne rozprávať? - "a ja sa za to.."
"Owen..."
Zahľadel sa pred seba. Pôsobil zmätene. Zmätený z vlastného zdrtenia.
"Ja sa za to...nenávidím!"
Hlava mu zrazu klesala na volant. Vôbec to nemal v pláne, ale čosi v ňom, čosi, čo sa ho rozhodlo presvedčiť o tom, že jeho slová sú naozaj pravdivé, či si to mieni, alebo nemieni priznať, to čosi explodovalo a on sa rozplakal.
Nevedel, ako to zastaviť. Dokonca plakal nahlas! Mal pocit, akoby sa jeho vnútro trhalo na kúsky. Počuť vlastné vzlyky bolo neobvyklé a nadmieru znepokojujúce, ale jeho plač bol ako uvoľnená lavína. Slzy stekali po volante. Videl ich, cítiac sa ako uväznený v tesnom obale, vo vlastnom vzlykote a slzách.
On plakal a Marcus nechcel. Primkol sa k nemu a pobozkal ho na rameno. Pohládzal mu lesklé vlasy a ďalej ho chlácholil láskavým - "Čššš" - ktoré v sebe nieslo nádych milujúcej trpezlivosti.
Nepamätal si, či Owena niekedy utešoval.
Ale prijal to s pokojom. Keďže už prijal aj ich obdobie zmien, pochopil aj to, že už s tým nič nenarobí.
Azda sa všetko mení k dobrému - pomyslel si, keď hladkal svojho vzlykajúceho priateľa.
"Owi, tíško," jemne na neho prehovoril. "Nemaj obavy. Začneme od začiatku."
Nežne ho potiahol za ucho.
"No tak...Dáš mi svoje telefónne číslo?"
Snažil sa ho povzbudiť. Rozbil mobil a v novom ho naozaj nemal. Pre rýchle voľby sa ho nikdy nesnažil zapamätať si.
Ale Owen to aj v tejto situácii dokázal zobrať ako malý žart.
Poťahujúc nosom k nemu konečne zdvihol od sĺz mokrú tvár a hlasom zachrípnutým od plaču sa spýtal:
"Páčim sa ti?"
Pozreli na seba. Marcus sa pousmial. Iba na chvíľku. Owen to nezvládol a opäť sa rozvzlykal. Ale tentokrát sa objali.
Marcus ho objímal silno, až sám takmer nedýchal a bozkal ho na spánok.
"Poďme domov," prehovoril a vtedy sám pocítil, že začína byť na pokraji plaču.
Doteraz si to ani neuvedomoval.
"Poďme domov, Owi. Ja ti už neutečiem."
Nikdy - dodal si v duchu - Nikdy.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama