poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ III. (Roztrieštená Svätožiara) 8.časť

14. března 2009 v 22:58 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
"Ponožky!...Tričká!...Sveter!...Kondómy!...Máš kondómy?!" - usmiala sa od ucha k uchu, sediac bielom kresle nad zapĺňajúcou sa cestovnou taškou.
"Och, bože!" pohoršene skríkol. "Nič také nepotrebujem!"
Utiekol z izby a zamkol sa do červenej kúpeľne, kde vyčkal, až kým Sherry, so svojím nadšením, ktoré nedokázala zakryť, že odchádza preč s Geroldom a aj so svojím zoznamom, čo mu napísala, neodišla z jeho izby a on sa mohol dobaliť sám.

Teraz, asi o dve hodiny neskôr, sedel v jeho aute a mlčky sledoval podvečerný súmrak sadajúci na les. Videl, že už sú blízko, pretože za posledných desať minút úplne stratili kontakt s civilizáciou a cestu z oboch strán lemovali iba stromy, hrajúce teplými jesennými farbami. Hoci vôkol nich sa rozprestieral chlad.
Napadlo mu, že stromy vôkol sú ako on. Cíti, ako jeho osobnú tmu preráža nesmelé, karmínové svetlo a teplo...lenže je silnejšie ako chlad, ktorý stále pretrváva kdesi hlboko v ňom? Prerazí zamrznutú oceľ?! Intenzívny a boľavý ľad?...oceľ ako...ako... jeho oči...
Keď si uvedomil, kam až jeho myšlienky zachádzajú, nervózne sa na sedadle zamrvil, aby ich striasol.
Radšej sa obrátil k Geroldovi a prinútil sa do úsmevu, ktorý mu hneď opätoval. A pohladil ho po kolene.
Vtedy sa v ňom ozvala jemná bázeň. Doteraz bol tak pohrúžený sám do seba, že si ju ani neuvedomil.
O krátky čas zastavili na hlinitej ceste pred maličkou, útulne pôsobiacou chatou z tmavého dreva. Na absolútnej samote.
"A sme tu," ozval sa Gerold. "Moja oáza pokoja."
Hneď vystúpil a Marcus sa ponáhľal za ním, aby mu pomohol s taškami.
Avšak, hoci Gerold okamžite zamieril ku kufru auta a vyťahoval batožinu, Marcus zrazu nebol schopný pohnúť sa.
Uchvátený sledoval čarovnú chatu, z pred ktorej viedla drevená lávka priamo k jazeru. A za chatou a vôkol jazera sa rozprestieral len voňavý les. Nič viac a nič menej, nič, čo by napovedalo, že niekde sú aj iní ľudia, okrem ich dvoch.
Obrátil sa čelom k jazeru. Na pokojnej hladine sa zrkadlila ohnivá podvečerná žiara.
Zrazu sa mu nechcelo uveriť, čo vlastne robí.
Čo už spravil!
Gerold od auta zachytil jeho kŕč, keď si strnulo objal ramená.
Opäť sa ohlásil aj mierny strach.
Je tu! Je kdesi na samote s úplne cudzím mužom!
Jemu samému sa zdalo nadmieru nepravdepodobné, že sa rozhodol niečo také spraviť, ale jeho strach pramenil predovšetkým z napätia, ktoré by mohlo z ich samoty vzniknúť.
Išlo o malé nahlodanie, frustráciu, ktorú však ešte držal v určitých medziach. Jeho obava sa nestupňovala do obvyklej paniky. Pretože...išlo predsa o Gerolda...
Otočil sa práve vo chvíli, keď k nemu s úsmevom kráčal. V jednej ruke držal jeho cestovnú tašku, druhú Marcusovi ponúkal.
Ide predsa o Gerolda...
Zahľadel sa do jeho dobráckych zeleno-hnedých očí a s dôverou ruku prijal.
Vykročili spolu k malej verande.
Hoci sa tou myšlienkou počas posledných udalostí zaoberal, až teraz si prvýkrát skutočne uvedomil, že sa naozaj a nezvratne zmenili. Nešlo o proces, ktorý postupne začínal vnímať. Už sa to stalo. Už sa to neodstane.
Zmenili sa.
On a Owen...
Všetko sa zmenilo.
Azda preto, že už neboli deti.
Teda...vlastne sa všetko nemenilo. Všetko bolo iné pre to, že on, Marcus, sa zmenil. Dokázal sem prísť, aj so strachom, s niekým...iným...ako bol ten, ktorému chcel navždy patriť.
Ten, ktorému z vlastného rozhodnutia patriť prestal.
Strach sa nakoniec predsalen vystupňoval.
Vstúpiť dnu, keď Gerold odomkol, bolo neskutočne ťažké.
**********
Kľakol si k jej kreslu. Zdvihol k nej tvár.
"Chcel som mu dať všetko na svete. Od toho dňa, keď sme spolu odišli, len my dvaja, chcel som ho robiť šťastným."
Pohladila mu líce.
Na tvári mu hrali nočné svetlá prebleskujúce cez sklenenú stenu, ktorá z nich robila exponáty vo vitríne života. Mal ju bezvýraznú.
Napadlo jej, že je ako fotka, ktorú spravil fotograf bez talentu.
Nedokázal mu vdýchnuť život.
*********
Cítil, že sa pozvoľna prebúdza.
Čosi v spálni voňalo. A práve dobre známa príjemná vôňa ho postupne privádzala k bdelému stavu. Ešte sa mu nechcelo otvoriť oči, ale začínal sa rozpamätávať, že nie je doma. (Aj keď, kde je to...doma?!) S uvedomením sa prihlásilo aj zopár nejasných spomienok na to, ako v noci zopárkrát úzkostlivo stiahol zo svojej hrude, alebo stehna, cudziu ruku. Dotyk, ktorý nespoznával, ho zakaždým okamžite vytrhol zo spánku.
Otvoril oči.
Ležal na samom okraji postele. Vlastne, stačil ešte jeden pohyb a skončil by na podlahe, až sa mu to voči Geroldovi zazdalo kruté a naozaj neprimerané. Keď si v hlave prebral, ako sa Gerold voči nemu správa. Akou oporou sa mu snaží byť. …
Pretočil sa na rozľahlej posteli z tmavého duba, periny boli nadýchané a veľké - ako od babičky - a zbadal vedľa seba prázdne miesto.
Včera zažil šok (ktorý pred ním silou mocou utajil), keď mu došlo, že chata má len jednu spálňu. Prízemie tvorila kuchyňa prepojená s obrovskou obývačkou s kozubom a na poschodí boli dve miestnosti, lenže druhá slúžila iba ako odkladací priestor. Bol v nej nejaký zničený starý nábytok, lyže a prádelník s ďalšími perinami.
Večer sa poprechádzali pri jazere, mesiac na ňom vytváral striebristú cestu, po ktorej sa Marcusovi chcelo vykročiť...azda aj s Geroldom...vlastne, prečo nie? … Gerold mu spravil večeru a potom Marcus prekonal nutkanie schovať sa pod perinu ako dieťa vydesené strašidlom pod posteľou.
Pri Owenovi by dačo také detinské asi bez rozmyslu urobil, ale keď sa k nemu náhle skláňal Gerold, chápal, že by bolo veľmi hlúpe, keby osemnásť ročný chalan priznal, že ma z dôvernosti medzi nimi strach, preto iba privrel oči a nechal sa pobozkať.
Ako prvýkrát, samého ho prekvapilo, nakoľko slastné uvoľnenie potom nasledovalo. Bozkávali sa dlho, ale keď ho Gerold snažil celý dostať nad neho, automaticky ho od seba odtlačil.
Teraz nie - pochopil Gerold s úsmevom a nijako nevyvádzal. Ľahol si vedľa neho a pohrával sa mu s vlasmi.
A niekedy uprostred noci sa podvedome odtiahol na samý kraj postele.
Toto si Gerold nezaslúži - pomyslel si a s pocitom previnenia sa na posteli posadil.
Hneď zistil, čo za lahodnú vôňu ho to zobudilo.
Na nočnom stolíku ho na podnose v tvare srdca (bolo krásne, ako Geroldovi záležalo na milých detailoch) čakala šálka čerstvej kávy a jahody. Okamžite sa ku káve natiahol. Videl, že je svetlá, veľmi mlieková. Odpil si. Vnútrom sa mu rozlial hrejivý pocit, ktorý mu istým spôsobom zasiahol aj srdce. Káva bola slabá a mliečna, presne taká, akú mal rád. Vyčítal mu to azda Gerold z tváre?
Opäť si spomenul na noc.
Dnes musí byť...priateľskejší - nie celkom presvedčený, si pomyslel - "Prítulný" - povedal by Owen.
Ruky so šálkou mu akosi strnulo klesali na kolená.
Vtedy z vonka začul typický zvuk, ako keď sa niekto s rozbehom hodí do vody. To ho už prebralo úplne.
Odložil šálku, rýchlo si na krátke pyžamové nohavice navliekol rifle a vyšiel zo spálne. Zbehol schody dole a prešiel cez obývačku. Z kuchyne sa linula omamná vôňa lievancov.
Keď si naboso nazul tenisky a vychádzal von cez pootvorené dvere, uvažoval, že vlastne zažíva neobvykle idylické ráno.
Les vydával mnohé zvuky prezrádzajúce mu prirodzenú prítomnosť mnohých tvorov, s ktorými sa navzájom nijako nevyrušovali.
Sčerená voda, ďalej od brehu, jeho kroky nasmerovala na drevenú lávku. Bolo studeno. Trochu sa chvel, keď vdychujúc ostrý vzduch, presýtený vlhkosťou a opadaným ihličím, prechádzal na jej koniec.
Z pod vody sa prudko vynoril Gerold.
"Preboha!" - zhrozil sa Marcus a okamžite na neho s rukami pri ústach kričal. "Vylez von! Je strašná zima! Dostaneš zápal pľúc!"
Gerold k nemu rýchlo plával a smial sa, až ho takmer oberalo o dych.
Marcus si kľakol na drevo. Jeho tvár prezrádzala obavy. Keď sa Gerold zaprel rukami, aby sa vytiahol, pomáhal mu, akoby to potreboval. Gerold si, zhlboka dýchajúc, sadol na lávku. Nohy si ešte nechával vo vode.
"Neboj sa! Som otužilý!" vydýchol. "Toto je moja ranná káva, či je leto, alebo zima."
Marcus si nemohol pomôcť. Naozaj si nevedel predstaviť, ako sa niekto môže kúpať v takejto zime s dobrým pocitom. Zrazu sa k nemu natiahol a objal ho.
"Drobček, budeš mokrý," jemne mu povedal, ale nevymanil sa nízkemu chlapcovi, ktorý ho nešikovne obopínal rukami, z náručia.
"Nevadí," šepol Marcus a spontánne sa s Geroldom pobozkali.
Oprel si hlavu o jeho hruď. Mal z neho mokrú tvár a tričko a cítil výrazný chlad, čo z neho sálal. Bol ako ľad. Ale jeho srdce prudko bilo a nebolo možné, aby sa Gerold aj správal, akoby bol z ľadu.
Vyslobodil si ruku a položil ju Marcusovi na chrbát.
Marcus sa zahľadel na rannú žiaru hrajúcu sa na hladine jazera. Zbadal aj roj rýb, pokojne plávajúcich popri lávke.
Je tu nádherne - pomyslel si.
Lenže nebol si istý, či to tak bude, aj keď vyjdu z tohto malého neskutočného raja do reality.
Ale aspoň sa už teraz začínal cítiť vyrovnanejšie ako posledné dni, ktoré boli proste hysterické a postupne začínal uvažovať úplne triezvo.
**********
"Ja ti ale fakt nerozumiem Mizuki, keď rozprávaš takto rýchlo! Ja ti vlastne VôBEC nerozumiem!" - zúfala si nad nemožnosťou zastaviť príval jeho slov a čoraz nervóznejšie rúčkou v krvavo červenej rukavičke trieskala na dvere domu, v ktorom žil Owen.
"No tak! Kde je celá podarená rodinka?!" zúrila - Veď je iba osem večer.
Po vytrvalom búchaní, do ktorého jej o obvyklým zápalom drmolil Mizuki, sa konečne dočkala.
Dvere sa otvorili a na prahu s neutrálnym výrazom primrzla žena s rovnými hnedými vlasmi.
Kým Irma stihla pozdraviť, cez rameno sa jej naklonil tenký Japonec v pruhovanej a uzučkej koženej bunde, ktorá iba zvýrazňovala jeho ázijskú útlosť.
"Ohajouuuuu..." - zhúkol.
"Nevšímajte si to!" Irma sa rýchlo ozvala a zatlačila na škeriaceho sa chlapca chrbtom. "Japonci hovoria - dobré ráno -aj večer, ak vás vidia prvýkrát. A on je rodený tokijčan," podotkla tak trochu unavene.
Owenova mama ani netušila, že jej povedal "dobré ráno" a možno ani nevnímala Irmine slová, pretože na ňu hľadela ticho a stále s nič nehovoriacim výrazom.
Pred pozadím vášnivo jesenných záhrad fascinujúco postávalo dievča s čepcom na rovnako jesenných vlasoch, cez neobvyklé šaty malo prehodené bolero. Chudé ramená zastierali nadýchané okrúhle rukávy, aké dnes už nikto nenosil. Jej šaty mali svetlo ružový podklad, husto vyšívaný letne zelenými lístkami a jahodami, medzi ktorými hravo vykúkali košíky s králikmi a v páse boli stiahnuté mašľou.
"Dobrý večer," - bábika pred ňou si spojila ruky na širokej nazberanej sukni. "Volám sa Irma. Som Owenova kamarátka. Je doma?"
Eileen uvažovala, študujúc druhú mašľu, tú vyšívanú pod jej krkom, že ju už niekedy predtým videla.
"Ja som Irma," zopakovala.
Ale kde? - pozorovala dokonale okrajkovaný lem šiat - Nebola ona cestný fantóm so slnečníkom?! Vtedy na ňu hľadela zachmúrene a zlovestne.
"Som IRMA!" zdôraznila.
...Vtedy, keď vyzdvihla Marcusa zo školy...
"IRMA!" skríkla.
Eileen sa strhla.
"Och...áno...Owen?" vydýchla. "Si si istá, že ho chceš vidieť? Necíti sa veľmi dobre, odkedy..." - zahryzla si do pery.
Nevedela, či môže jeho divnej priateľke, ktorá ho asi chodila navštevovať z predminulého storočia, prezradiť, čo už aj sama bez pýtania zistila.
"Nemajte obavy. Buď sa bude po mojej návšteve cítiť ako znovuzrodený, alebo sa zabije. Ale rozhodne sa niečo zmení."
Eileen so šokovaným výrazom odstúpila od dverí. Ak ju chcela povzbudiť, tak sa to minulo účinku!
"Domo arigatóóó....", zatiahol veselý Mizuki a ukláňal sa.
"Sklapni!" lolitke povolili nervy, ale chlapec iba s úsmevom žmúril, už aj tak dosť úzke, oči a nadšene nakúkal do európskeho domu.
Chytila ho za golier a vošla s ním dnu. Takmer ho Owenovej mame vtlačila do náručia.
"Máte zelený čaj?"
"...čaj...čaj...čaj...," opakoval Mizuki a Eileen roztržito prikyvovala.
"Tak mu ho urobte, prosím vás a on bude držať hubu!"
Kým stihla zmätene zaprotestovať, Irma zamierila ku schodisku a ponáhľala sa hore. Popritom sledovala, ako Eileen rezignovala a berie nečakanú a uvravenú návštevu do kuchyne.
Mizuki sa na ňu obrátil a ukázal jej prstami véčko.
"Vychutnávaj si svoj zelený čajík, srdiečko," - zhora sa na neho usmiala a opätovala véčko. "Dewa mata, otrava! Ale hneď na to ti dám kopačky!"
Poslala mu vzdušný bozk a zamierila k Owenovej izbe.
Pred dverami najprv zastala a snažila sa dopracovať k obvyklej vyrovnanosti, čo bolo po niekoľkých týždňoch strávených s príliš šťastným Japoncom takmer nemožné. Prešla si rukami v rukavičkách po ťažkej vyšívanej sukni, zhlboka sa nadýchla a zaklopala.
"Dajte mi všetci pokoj, mám vás na háku!" ozvalo sa zvnútra typickým hlbokým hlasom, ktorý používal vždy, keď bol skutočne podráždený.
Irma nezaváhala ani na chvíľku. Otvorila dvere a vošla dnu.
Owen k nej obrátil nenávistný pohľad. Sedel na parapete otvoreného okna, chrbát opretý o jeden okraj a nohy o druhý. V kútiku úst mal cigaretu.
Irma ešte nikdy predtým u neho v izbe nebola. Ale keď sa tak s pokrčeným nosom obzerala, usúdila, že tatko asi obvykle nevyzerá. Že nie je celá krížom krážom zaprataná porozhadzovaným oblečením, povlečenie na posteli nebýva prepálené cigaretami a celkovo nie je tak neznesiteľne zadymená. Koniec koncov, jeho mama je bytová dizajnérka. Zniesla by fľakaté steny?!
"Kriste, Owen!" - vírila rukou sivú clonu a kašľala. "Nikto ti nikdy nevysvetlil, že keď si budeš cigarety ťahať do postele, jedného pekného dňa zhoríš?!"
Zobral si cigaretu medzi prsty a poslal k nej ďalší dymový oblak.
"Dovliekla si sa sem so všetkými svojim krajkami a zajacmi v košoch len preto, aby si mi oznámila, že som adept na oškvarky?!" - už teraz spustil natoľko z ostra, až takmer prskal.
"Samozrejme, že nie," povedala o čosi miernejšie, dokonca mu útok ani nevrátila.
Akosi nedokázala byť zádrapčivá ako pri ňom bývala, keď si lepšie obzrela jeho nevyspatú tvár a tak trochu vpadnuté, utrápené oči.
Pristúpila bližšie. Na zemi pod oknom ležal popolník tvorený lebkami a postupne z neho na koberec vypadávali ohorky.
"Owen...niečo...niečo dôležité som ti prišla povedať," tichšie prehovorila, pričom sa k nemu celá nakláňala, s hlavičkou vysunutou, ako oživená detsky nevinná hračka.
Po vyše dvoch rokoch, kedy sa ich priateľstvo pre chlapca, ktorého svojim spôsobom obaja milovali, zmenilo iba na vzájomné podpichovanie, k nemu pocítila ľútosť a sympatiu, možno aj čosi ako závan starých čias.
Veď v konečnom dôsledku, ona mohla za jeho zlý stav. To si uvedomovala. Až príliš.
"Všetky dôležité informácie si láskavo nechaj na inokedy!" odbil ju. "Najlepšie na iný rok!"
"Nechaj ma to povedať, prosím ťa!" naliehala. "Tvoja mama dole pije čaj s mojím japonským priateľom a stavím sa, že sa už teraz nevie dočkať, kedy ju vyslobodím."
Owen vytočil tvár do vonka a zamračene sledujúc večernú záhradu (aj z druhej strany, v tráve, sa už zozbierala kôpka ohorkov) ju demonštratívne ignoroval.
Sledovala jeho chrbát v čiernej mikine posiatej žltými lebkami a náhle akosi ťažko zbierala odvahu na priznanie.
Sama u seba bývala zvyknutá, že v každej situácii víťazí jej zmysel pre správne rozhodnutia. Urobiť chybu ňou otriaslo.
"Vieš...ja...," popoťahovala si mašľu na šatách. "Ja....z toho, čo...čo sa stalo medzi tebou a Marcusom...ja...nemôžem pre to spávať..."
Owen k nej prudko otočil tvár.
"A čo si myslíš?!" prskol. "Že ja som sa dnes vyspal do ružova?! Irma, ak si sa zbláznila a namiesto toho, aby si sa zavesila na krk Marcusovi," - ako len bolelo vysloviť jeho meno! - "chceš niečo podobne otravné robiť so mnou, tak na to zabudni, pretože ja ti na tvoj súcit..."
"Je to moja vina, že ste sa rozišli!" skočila mu do reči vysokým, až zvonivo jasným hlasom.
Owen zarazene stíchol.
Vypúlil na ňu sivé oči ako na dobový obrázok, čo sa náhle začal pohybovať. Zrazu od neho cítila toľko pozornosť, až jej to bolo nepríjemné.
"Prepáč," vydýchla nervózne a roztržito. Nikdy od nej nič také nepočul. "Je mi to strašne STRAŠNE ľúto! Vždy som si myslela, že si hovädo," chrlila, "ale bol si Marcusove hovädo a obaja ste sa tak veľmi milovali...každý o vás v škole rozprával...ako sa ľúbite...a preto ma tak mrzelo, čo sa stalo so Sarah! Štvalo ma, že si spravil takú debilitu a naozaj si s ňou spal...Nedokázala som ti to odpustiť! Ale teraz...keď už nie ste spolu...A vlastne za to môžem ja!...Je to...akoby niečo...niečo strašne nebolo v poriadku! Myslím tým vo vzduchu, v tomto meste, celkovo! Vy dvaja predsa patríte k sebe!"
Prestala zúfalo drmoliť slovo za slovom. S obavou sledovala jeho reakciu. Stále na ňu iba ohúrene a zhrozene hľadel. Asi takým spôsobom, ako keď jeho mama primrzla medzi dverami a civela na gotickú lolitu pred sebou, ibaže v jeho očiach bolo o čosi viac zdesenia.
Cigareta mu vypadla na koberec.
Strhla sa a okamžite bola pri ňom, ale jediné, na čo sa zmohla, bolo zašliapnutie horiacej cigarety do koberca.
"Zničila som ti ešte aj koberec," pípla a previnilo k nemu zdvihla pohľad.
"Irma!" ľadovo ju oslovil a zabodnúc do nej svoje chladné oči, pomaly prehovoril. "Povedz mi ešte raz, čo si spravila! Niekoľkými vetami a zrozumiteľne!"
Irma ťažko prehltla guču, ktorá sa jej tvorila v hrdle.
Chvejúcim sa hlasom mu to ešte raz vysvetlila.
"Paris povedala Irme o tom, ako stretla Sarah, ktorá jej porozprávala o vašej spoločnej noci. Mala dôkaz. Tvoje," - natiahla ruku a ukazovákom mierila na jeho rozkrok - "tetovanie" - trocha neprítomne ukazovák namierila na seba. "Irma potom išla za Marcusom a Marcus ju počul, ako o tom rozprávala ostatným. Počul všetko. Všetko," nechala slovo dramaticky zaniknúť v priestore.
Cítila, že ak by sa to dalo, tak ju pohľadom zabije. A nešlo by o rýchlu smrť.
Zopár sekúnd sa ju ním možno aj snažil zabiť.
Ale nešlo to.
Čo ho mrzelo.
"Ja ťa...," zašepkal, "ja ťa...," - zrazu nohy spustil na zem a ako predpokladala, vykríkol: "Ja ťa asi zaškrtím, Irma! Napchám ti do krku vlastné vlasy a zadusím ťa!"
Hneď ako vstal, nasledoval rýchly výpad smerom k nej. Irma zjačala a rozbehla sa, ale takmer okamžite ju zastavila posteľ, na ktorú sa zvalila. Čo najrýchlejšie, ako bola schopná, ju preliezla, cítiac, ako ju potiahol za sukňu, no látka sa mu vyšmykla a na druhej strane sa v sekunde obrátila čelom k nemu a vystrela sa. Zaujala pripravenú pózu, s jednou nohou napred, vytiahla z poza pása za chrbtom Tessen a výhražne železný vejár roztvorila.
Izbou sa ozval prenikavý zvuk nabrúsených čepelí.
Vedela, že nosiť pri sebe zbraň, všade kam sa pohne, sa jej jedného dňa vyplatí.
Owen stál na posteli a z výšky na ňu zlostne pozeral.
"Čo je, zdá sa ti, že mlátim baby?!" skríkol po nej.
Irma ho nechala dobre si obzrieť ostrie vejára.
"Po pravde, v tomto stave by som od teba čakala všetko!" - zdvihla na neho prst. "Takže ani o krok viac, Owen! Už som takmer zabila niekoľko ľudí! A iba omylom!"
"Máš pravdu, teba by som pokojne prehol cez koleno!" vrieskal po nej. "Bráni mi v tom iba fakt, že ak by na to prišiel Marcus, nenávidel by ma ešte viac! Ty gotická krava!"
"Oks! Len si uľav, nežný blondiačik!" - znelo to nepriateľsky, ale myslela to vážne.
Zaslúžila si to.
Owenovi nebolo treba vravieť dvakrát. Zhlboka sa nadýchol a nenávistne, rozzúrený do nepríčetnosti, spustil.
"Ty lacná napodobenina pokazenej bábiky vo výklade, od ktorého deti utekajú s krikom!" zhúkol. "Keby si do všetkého, čo sa ťa netýka, nepchala nos, teraz by som stále bol s Marcusom! Už dávno si mala vyrásť z presvedčenia, že rozsievaš len dobro, keď sa šťúraš v cudzích životoch, ty kráľovná drámy! Staraj sa radšej o svoje debilne goticko-kreténske šaty v ktorých sa ťa boja babičky, deti a malé zvieratká!"
Irmina ruka s vejárom pozvoľna klesala. Otvorený si ho oprela o sukňu. Voľnú ruku si položila na bok. A jej ostražitý výraz vystriedal znudený. S laxne zdvihnutým obočím čakala, kedy ho záchvat prejde.
"Ty vyčačkaná husa! Tvoj život stojí za jedno gotické hovno, takže by si sa už konečne mala pozbierať so svojich romantických snov, kde statočné Irmy zachraňujú svet a konečne by si sa mala venovať sama sebe!" pokračoval. "Teraz si to totižto fakt prestrelila, takže si ešte rozmyslím, či nezmlátim každého chalana, čo bude tak vytretý, že si s tebou niečo začne!"
Stratil dych a možno už aj nápady. Kým sa stihol nadýchnuť, Irma ľahostajne podotkla:
"Skončil si?"
"MOŽNO!" z výšky po nej zavrieskal.
"Síce by som zo zvedavosti rada rozvinula debatu o tom, ako vlastne vyzerá gotické hovno, ale ty a asi ani tvoja mama, ktorej už Mizuki určite predvádza čajový obrad, nemáte toľko času!"
Zúžil oči. Evidentne stále stál na posteli preto, že si svoju výšku užíval.
Viac sa ním nemienila nechať zaháňať do úzkych. Už mu dovolila vrátiť jej prešľap viac než dosť.
Zašmátrala v nenápadnom vrecku na sukni a náhle mu s výzvou v očiach podávala popísanú kartičku z tvrdého papiera.
"Čo je to?!" nedôverčivo odsekol.
"Už mi je jedno, že zo mňa bude zradca na obe strany! Keď niečo spackám, dokážem to napraviť," hrdo vyhlásila. "Pomôžem ti Marcusa získať späť."
Naďalej držala natiahnutú ruku.
Váhavo zišiel z postele.
Jej posledná veta ho zaujala.
Možno neznamenala vôbec nič, ale nedokázal zostať vlažný.
Odkedy sa s ním Marcus rozišiel, nemohol spať, jesť, komunikovať s ľuďmi, vychádzať von...nie že by celé noci prebdel v depresiách. Skrátka iba akoby sa v ňom vypla akási dôležitá funkcia.
A on nebol schopný žiť.
Zobral si kartičku a škaredo sa pozrel na adresu, čo na nej stála.
"Čo je to?" zopakoval.
Ale už to neznelo natoľko zlostne.
"To je adresa miesta, kde je momentálne Marcus," pokojne povedala, zatiaľ čo on na ňu spýtavo pozrel.
"On nie je u tety?" prekvapene vydýchol.
Pokrútila hlavou.
"Nie. Dnes som s ním volala. Už vtedy som mala v pláne, že ti to poviem, takže som sa ho veľmi presne spýtala, kde je chata, na ktorej je..." - pristúpila bližšie a zo svojej malej výšky sa mu zlovestne zadívala do očí, "...s niekým iným!"
Trvalo to len niekoľko sekúnd, čo si vymieňali pohľady a on informáciu zo všetkých strán preberal v hlave.
S niekým...iným!
Ako neskutočne to znelo v spojitosti s plachým Marcusom.
S iným!
Je s iným!
Začínalo mu dochádzať, že to môže byť jedine chlap, ku ktorému nastúpil do auta, keď sa s ním rozišiel.
Pocítil obrovskú žiarlivosť, čo bol ďalší z nových pocitov, ktoré z Marcusa postupne nadobúdal, odkedy ho zračil prvýkrát. Išlo o žiarlivosť, ktorá mu nezatemnila myseľ, ale v jedinom okamihu ho naplnila bezbrehým odhodlaním.
Naplnila ho obrovskou chuťou bojovať o Marcusa do posledného dychu.
Nikto INÝ s ním na žiadnej chate NEBUDE!
To je mimo pravidiel - napadla mu absurdná myšlienka.
Opäť náhle a nečakane ožil, ako keď zliezol z okna, aby ju mohol ísť "zadusiť vlasmi" a kým postrehla, čo sa deje, preletel okolo nej a zmizol.
Zvrtla sa čelom k otvoreným dverám, ale to už iba počula, ako dupe po schodoch. Zdola k nej krátko na to doľahlo prudké zabuchnutie vchodových dverí.
Zložila Tessen a so zadosťučinením si s ním klepkala po otvorenej dlani. Na tvári sa jej objavil jej typický spokojný úsmev.
*******
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama