poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ III. (Roztrieštená Svätožiara) 7.časť

14. března 2009 v 22:55 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Sedel vedľa neho v aute a hľadel na večerné ulice zaliate svetlom pouličných lámp a neónmi z výkladov. Po chodníkoch sa premávali ľudia, sem a tam, poväčšine mladí. Celé partie.
Uvažoval, či je dnes jediný, čo sa cíti byť zbitý a načisto vyšťavený svojím životom.
Nie, nie životom - v duchu sa opravil - Svojím priateľom.
Mal pocit, že ho pozoruje. Rýchlo k nemu otočil tvár a Gerold rovnako rýchlo upriamil pozornosť na cestu.

Bol prekvapený, skutočne až ŠOKOVANÝ, keď dnes vstal a cítil sa rovnako, ako keď zaspával. Presnejšie - nahlodávalo ho rovnaké tiché, ale neústupné, kedysi totálne nepredstaviteľné, rozhodnutie, ako včera, keď takmer až v horúčkach, zaspával.
Akoby sa dostalo do slepej uličky, kde sa núkalo len jediné možné riešenie.
Zacúvať a vrátiť sa.
Ešte stále, akosi za pri tom zabudol, sledoval Gerolda, azda tak isto, ako on jeho pred chvíľou. Pozoroval jeho profil, v ktorom ešte viac vynikol jeho zvláštny krivý nos, ktorý mu zabraňoval byť krásnym, ale na druhej strane, akoby mu jeho chyba dodávala viacej váženosti.
Jeho nočnú návštevu nespomínali. Keď pre neho o deviatej (tak dlho trvalo, kým svoje vnútorné rozhodnutie konečne odobril sám pred sebou) prišiel, nič nepovedal. Ale Marcus si teraz, vo víre úplne iných myšlienok a problémov, náhle pomyslel, či...
...Čo tým myslel, keď mu namaľoval obraz, keď sa prišiel uprostred noci pozrieť, ako veľmi zlé to s ním je?!
Čo i len pripustiť si myšlienku, že by ho Gerold chcel, mladého umelca stavalo do celkom nového svetla. Marcusovi to prišlo, po rokoch, kedy mal pri sebe a v mysli iba Owena, ktorý sa o neho zaujímal ako jeden jediný, až neskutočné. Záhadné. A nepochopiteľné.
"Tuto?" náhle sa lakonicky ozval.
Marcus precitol zo zadumania a zmätene žmurkal, až kým si neuvedomil, že sa blížia k malému kamennému obchodu. Nad vchodom bolo priviazaných niekoľko balónov, ktoré v studenom vzduchu postupne praskali.
"Ach...áno...tu," - mdlo prikývol.
Gerold zaparkoval.
Marcus najprv iba sedel a uprene obchod pozoroval. Malá kocka na neho pôsobila ako jama levova. Práve preto Owen ani len nepredpokladal, že by na jeho kolaudačnú párty skutočné mohol prísť.
Cez vysvietený výklad videl množstvo ľudí, prevažne gotickú a metalovú časť Owenových známych (a tým rozhodne nemyslel sladučké vyfintené lolitky...ale skrátka gotikov), za sklom sa mihli Jeromove modré vlasy, z čoho Marcusovi skoro prišlo nevoľno a metalová hudba zvnútra sa ozývala až na ulicu.
Aj na diaľku ho desili.
Zhlboka sa nadýchol, napočítal do troch a vystúpil z auta.
"Počkaj ma tu, prosím," povedal Geroldovi a zabuchol dvere.
Gerold prikývol, ale jeho ruky, ktorými držal volant, boli akési stuhnuté, akoby sa sotva udržiaval na mieste a radšej by išiel s ním. Lenže dobre vedel, že ide o niečo, do čoho sa mu absolútne nesmie starať. Hoci sa o tom nerozprávali, zrátal si dva a dva a tušil, že niekde tam vo vnútri je aj jeho sok, ktorého síce nikdy nevidel, ale to mu nebránilo nemať ho v láske za to, čo s Marcusom robil. Stieral mu z tváre úsmev.
Marcus si typicky prekrížil ruky, až sa nimi takmer objal, keď strnulo kráčal k hlučnému obchodu. Zrýchľoval sa mu pulz. Kým vošiel dnu, musel opäť napočítať do troch, inak by sa neprimäl zatlačiť na dvere.
Ale urobil tak a zrazu sa ocitol v obchode. Bolo to ako náhle kopnutie. Zrazu sa objavil v takmer nedýchateľnom cigaretovom vzduchu, hudba ho sprvu úplne ohučala, zo všetkých strán počul smiech, ale nemal šancu v takom vrieskaní zachytávať aj slová.
Nedokázal urobiť ani krok od dverí, pretože priestor obchodu bol doslova preplnený, takže najprv iba stál a s vydeseným výrazom sa otáčal na všetky strany, hľadajúc Owena. Postupne si ho ľudia (prevažne do čierna odetá vlna) začínala všímať a zrazu mu dosť vadilo, že sú nielenže viac v pohode ako on, ale každý, aj dievčatá, bol vyšší.
"Owen!" - zachytil jeho meno, pretože ho ktosi vykríkol. "Priletel ti holúbok, poď si ho zachrániť!"
Marcus sa postavil na špičky, čo akúsi skupinku povedľa neho rozosialo a zbadal vpredu za pultom, ktorý teraz slúžil ako barový pult so zarovnaným radom pohárov a fliaš s alkoholom, Billyho, ktorý hľadel priamo na neho a evidentne sa na jeho strese skvelo zabával.
Už len trpezlivo čakal, kedy sa objaví. Najradšej by sa medzitým prepadol. Po Billyho výkriku si ho všímali ešte viac a keďže boli poväčšine opití, ani neskrývali zaujatie tým, že konečne vidia Owenovho "holúbka".
A je to iba nevýrazný útlučký chlapec v bežnej zelenej bunde.
Niekto ho chytil za ruku. Strhol sa.
"Marcus, prišiel si!"
Uľavilo sa mu, keď zbadal Irmu a po poslednom incidente sa očividne uľavilo aj jej, že ho vidí.
Bola za punk lolitu v krátkej sukni z fialového kára. Bledo fialové tričko so stojačikom jej zakrývala vesta, vpredu stiahnutá troma popruhmi s prackami.
"Ako sa cítiš?" starostlivo sa spýtala.
V ruke držala mojito, ale videl, že je úplne triezva.
"Irma, ak mám pravdu povedať," - ona mala výsostné právo vedieť o ňom všetko - "nie je mi veľmi dobre."
"Och, Marcus!" - vyzerala byť skutočne roztrpčená a nešťastná, nakláňala sa k nemu, aby ju počul. "Strašne ma mrzí, čo sa naposledy stalo! Som dutá ako...čo je podľa teba najviac duté?!...A to som o sebe naozaj netušila!"
Otočil pery k jej ušku ozdobenému fialovou hviezdičkou.
"Nehnevám sa na vás a ty nie si hlúpa! Vy ste predsa nič nespravili, iba ste sa dozvedeli, čo som už dávno mal vedieť aj ja!"
Irma sa zrazu zarazene vystrela. Zdalo sa, že práve len tak tak udržala mojito v rukách, pretože na neho pozrela ako na ducha.
Marcus si v zápätí uvedomil, že doteraz sa domnievala, že to, že prišiel na párty, znamená, že informácia o Owenovej nevere bola skutočne iba nezmyselná fáma.
"Anjel!" - doľahol k nemu známy hlas, za ktorým sa automaticky otočil.
Owen si k nemu pretlačil cestu. Bol rozosmiaty a jemne červený nos a lesknúce sa oči, prezrádzali, že už je tiež minimálne pripitý. Prítomnosť Irmy si nevšímal. Chytil ho za lakeť, jeho a jej ruky sa rozpojili a naschvál ho od nej odtiahol do stredu obchodu, medzi masu ľudí.
Marcus sa za ňou krátko pootočil. Zostávala bez pohnutia, stála ako obarená, hľadela za nimi a neodpovedala Mizukimu, ktorý sa zjavil pri nej a lámavo sa jej prihováral.
"Nechce sa mi veriť, že si prišiel a úplne bez pomoci si vošiel dnu," - bavil sa na ňom Owen.
"Ani mne," bez štipky vtipu prehodil Marcus.
Owen spýtavo zdvihol obočie, ale iba sa obrátil a skríkol na dievča opierajúce sa o pult.
"Rachel! Hoď mi do hlavy tamten plný pohár!"
Dievča s čiernymi kučeravými vlasmi a vybielenou pleťou mu s vražedným pohľadom podalo široký pohár na stopke, v ktorom boli jahody zaliate šampanským. Owen ho ponúkol Marcusovi, ktorý ho bez záujmu prijal.
"Pripi si so mnou na úspech."
"Aký úspech?" zareagoval Marcus. "Opíja sa ti tu hŕstka divných ľudí."
Panebože, čo som to povedal - zahryzol si do pery.
Byť hnusný nebol jeho štýl. A zrazu to išlo tak ľahko.
Opatrne k nemu vzhliadol. Ešte sa nezlostil, ale už mu dochádzalo, že sa mu niečo stalo.
"Marcus," prehovoril, stále s úsmevom. "Práve sa u mňa ožiera moja cieľová skupina každý z nich sa stane mojím stálym zákazníkom, pretože majú na nohách obnosené verzie blištiacich sa novučičkých topánok všade vôkol nich. Ešte aj Irma nad jedným kusom slintala."
Hľadel mu do očí a opäť nepremyslene hovoril:
"Je mi to...je mi to jedno, Owen! Chcem ti len niečo povedať a vypadnúť!"
Dokonca svoj pohľad udržal a preto mohol vidieť, ako Owenovi úsmev z tváre celkom vymizol. Udivene rozšíril oči a na to už len vecne povedal:
"Poď dozadu."
Opäť ho chytil za ruku tesne nad lakťom a odvliekol ho pomedzi ľudí dozadu, do miestnosti, kde sa naposledy za zvukov smršte milovali. Od diania vedľa ich oddeľoval iba čierny záves a Marcus mal predsa pocit, že je tam menší hluk.
Ani si neuvedomoval, ako znechutene vyzerá, keď šampus s jahodami odložil na malý stolík v rohu, ale Owen to zachytil a nespoznával ho. Keď sa zasa obrátil čelom k nemu, Owen sa pohol.
"Anjelik, čo sa ti stalo? Sherry sa s tebou teraz sťahuje do zahraničia, alebo čo ti je?"
Bez varovania ho objal a pritisol si ho na hruď.
Úder pod pás - napadlo Marcusovi.
Oprel si líce o jeho hruď. Sotva dýchal, pretože by to znamenalo vdychovať jeho omamnú vôňu, zmes koreniny a cigariet. Musel zaťať ruky v päsť, aby im zabránil ovinúť ho a spojiť si ich za jeho krížami. Mal čo robiť, aby si zabránil poddať sa objatiu, ktoré ho aj teraz opantávalo.
Prázdno hľadel kdesi na zem a dutým, jednoliatym hlasom, ktorý na sebe sám nespoznával, povedal:
"Viem, že si so Sarah spal. A...rozchádzam sa s tebou."
V tej sekunde, kedy vyslovil, čo nikdy (ani v najčiernejších úvahách a stavoch) vysloviť nedokázal, naozaj nastalo ticho.
Ocitli sa na chladnom kúsku zeme, obaja osamelí, v objatí, ktoré sa po jedinej vete stálo čímsi cudzím.
Marcus od rána vedel, čo musí spraviť. Musel povedať "rozchádzam sa s tebou" a nie "chcem sa s tebou rozísť", pretože ak by vete nedodal ráz neodvolateľnosti...sám by ju odvolal.
Túžil ju odvolať aj teraz.
Ale nevládal. Už nevládal vyrovnávať sa s niečím novým, nevládal začínať odznova.
Pocítil, ako sa mu naplo telo. Cítil to na jeho rukách, ktoré mu spočívali na chrbte, videl ako sa mu zvýraznili svaly, ako mu zadržal dych.
Pomaly mu paže, stuhnuté ako mramor, z chrbta zložil, zovrel mu ramená a chvatne ho od seba odtisol.
Na to, že sa s ním práve rozišiel, ho až príliš zabolelo, že sa od Owena fyzicky odďaľuje.
Pozrel mu do tváre, poblednutej a už úplne triezvej. Stisol sánku. Nie zúrivo, ale veľmi napäto.
"Ja som s ňou nespal!" tvrdo a dôrazne vyhlásil.
"Nespal?!" Marcus takmer vypľul.
Vyvolal v ňom prudké rozrušenie.
"Ako mi môžeš niečo také vravieť?! Ja som sa nepýtal! Ja to VIEM! Sama to povedala, aj s niekoľkými nechutnými detailami," zlomil sa mu hlas, ale priškrtene pokračoval. "Ty mi nerozumieš Owen, ja sa ťa na nič nepýtam! Ja nepochybujem o tom, že si s ňou....!"
Nedokázal to znova vysloviť.
Najprv mlčal. Stále so svojím nečakaným zarazením, nechceným prekvapením, pôsobil ako socha.
Ale ramená mu začínal zvierať až to bolelo a tak sa mu zo stisku prudko vymanil a zacúval.
"Marcus...," konečne prehovoril a jeho tvár naberala farbu, aj ľudské emócie zmätku. "Marcus...ja...neviem, či ti na to povedať...je to už dávno..."
"Povedz mi pravdu!" zvýšil hlas. "Už sa na nič nemusíš hrať, veľmi dobre viem, že si mi celý rok klamal do očí!"
"Mrzí ma to!" vydýchol.
"To mi nestačí! Ja už nemám síl byť po tvojom boku! Je to najzložitejšia úloha, akú mi život kedy prichystal!"
Hlas rozrušene zvyšoval, alebo sa mu lámal. Zlostil sa a bol nešťastný a bolo mu do plaču. Jedno však neprevyšovalo druhé.
"Marcus, ja sa polepším...ja...ja...," v náhlom šoku zo seba vyrážal, "ja...som už s nikým iným, okrem nej, nespal....a ona...nebola...podstatná!"
"Prestaň!" skríkol. "Nehovor mi to! Radšej to nechcem počuť! Pretože pre mňa BOLA podstatná!"
"Ja...neviem prečo som to spravil!" - jeho hlas bol vyšší, ešte ho nepočul rozprávať takto...zmätene a nevidel ho pôsobiť tak...stratene, keď sa k nemu, jemne naklonený, približoval, zatiaľ čo Marcus odstupoval. "Nedokážem to vysvetliť, nedokážem ti jasne vysvetliť, prečo som to spravil, ale oľutoval som to! Ani si nevieš predstaviť, ako strašne som to oľutoval!"
Natiahol sa k nemu, opäť ho chcel objať, ale Marcus sa mu vykrútil.
"Nedotýkaj sa ma!" okríkol ho.
Vedel, že Owen asi predpokladá, že sa mu teraz jeho dotyky hnusia a vlastne už mu nemal prečo vysvetľovať, aká je skutočnosť. Že mu ich nesmie dovoliť, aby sa nimi opäť nenechal zlákať, aby sa mu nezložil do náručia ako bezvládna bábka.
"Marcus, prosím ťa!" dôrazne, s rukami zdvihnutými, aby na seba upútal dostatočnú pozornosť, na neho rozprával. "Upokoj sa a porozprávame sa! Neunáhluj sa, nemôžeš sa so mnou...."
Zarazil sa a stíchol.
Došla mu takmer až absurdnosť celej stiuácie.
Rozčarovane prehovoril.
"Ty sa so mnou predsa nemôžeš rozísť!"
Marcus takmer zalapal po dychu.
Natiahol ruky pred seba, aby k nemu Owen už nespravil ani krok. Zrazu začínal zúriť nad tým, ako sa ho vždy snažil ovládať, ako kvôli tomu teraz ani nedokáže pochopiť, že vôbec dokázal spraviť natoľko rázny krok. On sa vlastne nesnažil...on ho doteraz NAOZAJ ovládal!
"Prečo?!" prskol. "Iba ty máš právo rozchádzať sa so mnou?! Znova a znova?! Iba ty ma smieš vykopnúť zo svojej postele?! Nahulákať na mňa pred klubom a poslať ma vieš kam?!"
Owen nemal slov, iba na neho ohúrene hľadel.
Jeho roztomilý, poslušný Marcus mu dáva kopačky?! To predsa nie je možné, veď je na ňom závislý! Vyčíta mu veci, čo sa pred ním nikdy neodvážil ani len načať?!
Pocit nikdy neokúsenej paniky sa v ňom vyhrocoval.
Marcus bol ako vymenený a Owen si začínal pripúšťať, že sa možo...NAOZAJ...túži, že sa...CHCE...rozísť!
Chce ho nevidieť. Nemať ho vo svojom živote, i keď ho začal žiť až s ním.
"Marcus, ja to odčiním! Budem...iný!" úzkostlivo sľuboval. "Budem presne taký, akým ma chceš mať! Už nikdy to nespravím! Prisahám!"
Znova spravil výpad s jasným cieľom, zovrieť ho v náručí, ale Marcus prudko vyrazil vpred a vrazil do neho.
"Nechaj ma! Nechaj ma ísť!"
Utekal k čiernemu závesu a Marcus sa okamžite pohol za ním. Nemienil ho nechať odísť, aj keby mal už skutočne použiť násilie.
Marcus sa okamžite zamiešal medzi ľudí a problematicky sa pretláčal k východu.
Počul za sebou svoje meno, ako ho Owen volal, ale nemal v úmysle otočiť sa, aby neriskoval, že zastane.
V jednej chvíli zbadal aj Irmu, ale rovnako jej nevenoval pozornosť, pretože zrazu celá definitívnosť ich rozchodu závisela na tom, či sa dopracuje k dverám, ktoré sa mu zdali byť neskutočne ďaleko.
Za nimi bol...Gerold.
A to znamenalo odísť rýchlo. Nevrátiť sa.
Konečne zatlačil na dvere a dostal sa zo zadymeného, alkoholom presýteného prostredia do studeného jesenného vzduchu, pod čistú atramentovú oblohu, ktorá jeho úzkosť mierne uvoľnila. Dlhými krokmi sa ponáhľal k autu.
"Marcus!" - začul za sebou jeho výkrik.
Neotočil sa, len sa rozbehol.
"Stoj!"
Iba s trhnutím otvoril dvere a nastúpil do auta. Zabuchol ich a zaistil.
Práve vtedy k nim dobehol Owen a zúfalo zaťahal za kľučku.
"Otvor dvere!" vykríkol.
A vtedy zbadal Gerolda. Obaja si vymenili dlhšie pohľady. Owen na hnedovlasého muža hľadel nechápavo, zdalo sa mu, že je dokonca starší ako on sám. A sedel vedľa JEHO Marcusa!
Gerold si blondína pri svojom okne obzeral s pokojným výrazom.
Takže toto je on - pomyslel si s nejednoznačným pocitom. Na jednej strane Marcusa chápal. Niektorých mladých chlapcov brali pekní a zároveň zlí chalani, no on sám (keďže bol v podstate rovnako silný, aspoň psychicky určite a nikdy nepotreboval, aby ho niekto chránil) by o neho nestál.
"Kto je to?!" - do Owena zrazu vošla číra zlosť a v jedinej sekunde bol zasa sám sebou. "Otvor!" - kopol do dverí.
"Poďme preč," slabo povedal Marcus, stále civiac do okna na náhle vytočeného Owena.
Gerold naštartoval.
"Marcus, neser ma! Kto to, kurva, je?!"
Marcus na neho nijako nereagoval. Keď sa auto pohlo, Owen udrel päsťou do skla.
Gerold vyrazil po ulici a okamžite poriadne pridával plyn.
Marcus zdesene hľadel na kvapky krvi, ktoré stekali po skle okna. Štípali ho oči, ale z celej sily plač premáhal. Nechcel, aby ho Gerold znova videl zrúteného. Bolo to zahanbujúce a strašne slabošské. Práve pred ním!...
Owen stál, ruku s rozbitými hánkami zlostne zatínajúc v päsť a sledoval náhlivo sa vzdiaľujúce auto.
Čo to má znamenať?! - rozmýšľal - Čo je to za chlapa?!
Prítomnosť toho muža ho vytočila takmer do nepríčetnosti, no neveril (NEDOKÁZAL uveriť) tomu, že by si Marcus našiel niekoho iného!
Prudko sa obrátil k svojmu obchodu. Na výklade bolo doslova nalepených množstvo zvedavých tvárí, ktoré sa teraz strašne "nenápadne" odvrátili.
Iba Irma mala dostatok guráže na to, aby pri výklade ďalej stála a skleslo ho pozorovala.
Vykročil k nim. Oboma rukami vrazil do dverí, až sa prudko rozleteli a razil si cestu k pultu. Ostatní mu uhýbali, vyhýbajúc sa mu aj pohľadmi. Schmatol z pultu načatú fľašu vodku a zmizol s ňou za čiernym závesom, kde mali zakázaný vstup.
V tú noc ho už nikto z nich nevidel.
Gerold zatiaľ, auto s rýchlosťou napredovalo a ešte ho nepovažoval za rozumné spomaliť, začínal badať, ako Marcus rýchlo prehĺta, asi aby potlačil vzlyky. Chlapec odvrátil tvár od krvi na okne, ktorá bola najpríšernejšou bodkou za príšerným večerom.
Gerold až teraz uznal, že bude lepšie zastaviť.
Marcus zrazu cítil, ako auto nečakane spomaľuje. Gerold brzdil pri okraji chodníka.
Odopol si pás a celý sa k nemu obrátil. Spýtavo na neho uprel sklený pohľad. Geroldovi napadlo, že takto je ešte útlejší. Vždy, keď bol nešťastný, stával sa aj na pohľad ešte krehkejším, akoby sa ešte viac zviditeľnila jeho útlosť, jeho vnútorná a vonkajšia subtílnosť sa prepojili. Všímal si to, aj keď sa prvýkrát objavil v jeho ateliéry.
"Marcus," jemne ho oslovil. "Veľmi rád by som spravil niečo, po čom by ti bolo aspoň o trošku lepšie. Napadá ti niečo, čo by som pre teba mohol spraviť?"
Marcus sa zadíval do jeho starostlivej tváre.
A zrazu ho samého zarazilo, ako mu okamžite napadlo - Objím ma.
Gerold pôsobil tak upokojujúco a vyrovnane. Túžil, aby ho ten silný, no mierumilovne pôsobiac muž, objal, ale nedokázal to vysloviť.
Avšak jeho odovzdaný výraz ho prezradil a Gerold v sekunde zareagoval. Natiahol sa k nemu a objal ho. Marcus sa mu vďačne schúlil v náručí, hoci teraz bol k plaču ešte náchylnejší. No stále sa premáhal. Gerold ho nesmel vidieť rumázgať ako malé decko, hoci ani nevedel, prečo ho tak nesmie vidieť.
Schoval si tvár do jeho zelenej košele a vdýchol nikdy nepoznanú sviežu vôňu manga.
Gerold ho nežne pohládzal po vlasoch.
A čosi v jeho upokojujúcom pohládzaní ho zviedlo k tomu, aby k nemu vytočil tvár. Gerold odpovedal tým, že ho pobozkal.
Najprv mu dal iba malý bozk. Možno testoval Marcusovu reakciu. No on nedokázal urobiť nič iné, vlastne ani len nechcel protestovať, iba privrel oči, z pod viečka sa mu uvoľnila jediná slza, ktorú si ani neuvedomoval a zostal s odovzdane nastavenou tvárou a pootvorenými perami. Gerold ho pobozkal viac, skutočne, ich jazyky sa vzájomne dotkli.
Bozkávanie s príchuťou sĺz malo zvláštny príťažlivý nádych.
Bol to druhý človek, ktorý ho v živote pobozkal. Bol to niečím, nevedel posúdiť čím, úplne iný bozk, aké dostával doposiaľ a hoci na bozkávanie s niekým iným doteraz ani len nepomyslel, keď to nakoniec predsalen prišlo, nezdráhal sa a bolo to príjemné a rovnako dôverné, ako keď dostal svoj prvý bozk. Vtedy. Na tenisovom kurte. Keď sa čudoval v čom to je, že mu nie je nepríjemné, že je Owen taký spotený.
Zvláštne - pomyslel si. Ani náhle spomienky na ten deň mu nezabránili ďalej sa poddávať Geroldovým bozkom.
Keď oddelili pery, aby mohli dýchať, Gerold mu rukou zotrel slzu a nechal už dlaň na jeho tvári.
"Čo tak odísť niekde preč?" vydýchol. "Za mesto? Hm? Od všetkého odídeme. Ku mne, na moju chatu k jazeru. Budeme tam len my dvaja."
"Nie...," povedal, hoci sa to bilo s tým, ako mu tvár sám vďačne tlačil k horúcej dlani. "Nie...nie...Poďme už...domov."
Veľmi pomaly sa od seba oddialili, Gerold ho opakom ruky pohladil po líci.
Marcus si uvedomil, že ani nevie prísť na dôvod, prečo vlastne od všetkého na pár dní neutiecť.
Gerold otočil kľúčikom v zapaľovaní a naštartoval.
Azda to bolo až príliš, po tom všetkom. Rozišiel sa s Owenom (stále tomu nedokázal uveriť) a práve sa bozkával s niekým iným, čomu nedokázal uveriť ešte viac, hoci horúčosť na perách a ševelenie v žalúdku ho uisťovali, že je to pravda.
Zahľadel sa na Gerolda. Teraz už sa tak s autom nehnal. Jemne sa sám pre seba usmieval. Možno o tom ani nevedel.
Marcus zrazu pocítil obrovský príval vďaky za to, že s ním v tejto komplikovaný večer je. A asi to nebolo prvýkrát. Ďakoval mu v duchu aj za to, že ho objal. Aj že ho pobozkal. Zotrel mu slzu.
Nesmelo mu pohladil ruku na volante.
Gerold na neho krátko pozrel a usmial sa viac, ale iba na okamih.
Marcus si pomyslel, že je natoľko empatický, aby chápal, že by to práve teraz s dobrou náladou nemal preháňať. Je úplný opak...Owena.
Keď zastali pred ich bytom, Marcus ho sám rýchlo a nešikovne pobozkal a rozbehol sa do brány.
**********
Marcus rozčarovane hľadel na papier so skúškou. Stále sa mu zdalo, že snáď musel obrovské červené FX na papieri zle prečítať. Lenže ono tam bolo! Jeho prvá zlá známka v živote. A čo je horšie, išlo o prvú skúšku na vysokej škole a on hneď prepadol!
Predošlé udalosti, po ktorých dnes išiel na skúšku so zmiešanými pocitmi a klíčiacou depresiou bez dôvodu...bez dôvodu?...Mal predsa Gerolda. ...Mal ho?!... A malo to tak byť?! … Tak tieto udalosti sa prejavili na totálne dovrzanej skúške.
"Nezdá sa vám moje hodnotenie spravodlivé?" profesorka, pri jej katedre teraz stál a už hodnú chvíľu iba neveriacky civel na papier, sa ozvala vopred urazeným tónom.
Marcus zrozpačitel.
"Nie...Teda - je spravodlivé," vyhabkal. "Kedy bude opravný termín?"
"O tri týždne. Dátum sa objaví na nástenke."
"Aha. Ďakujem" - vrátil jej skúšku. "Dovidenia."
Otočil sa a vyšiel z prednáškovej haly.
Chlapec pôsobil tak slušne a skromne, že profesorku zrazu zamrzelo, že ho nenechala prejsť.
Marcus, kráčajúc po chodbe a zámerne si nevšímajúc ostatných študentov, hľadal v taške svoj nový mobil. Trochu výstredné v-éčko, na kryte posiate palmičkami. Samozrejme, išlo o darček od Sherry. Už mu to prišlo až príliš. Kupovala mu veľa vecí. Ale prijal ho bez reptania. Aj tak jej bol vďačný, že sa nič nevypytovala a snažila sa byť milá a ešte aj tichá. Možno aj vedela, čo sa stalo medzi ním a Geroldom, hoci dúfal, že jej to nepovedal.
Našiel mobil a zastal. Oprel sa o stenu.
Stále sa cítil mizerne. Ďalšia skúška mala byť o dva týždne a on sa bál, že dopadne rovnako.
Stále mal v hlave obrazy toho, čo nechcel pomenovať...toho, čo sa stalo na párty...
Nevedel sa toho zbaviť. Neustále k tomu mysľou odbiehal. Bolo to všade vôkol neho.
Zmocnil sa ho pocit, akoby mu bolo už všetko jedno - zopár vymeškaných prednášok, beh Peculiaru - nemôže tu dýchať, spať!
Kašle na to! Odíde!
Hľadel na sms-ku, ktorú práve napísal.
"AHOJ GEROLD.
PROSIM TA, ODIDME SPOLU. ESTE TO PLATI? AJ ZAJTRA, AK CHCES. ZBALIM SA.
MARCUS."

V tej chvíli to chcel. Najradšej by zmizol okamžite.
Odoslal ju.
Hneď, ako sa obálka na displeji stratila, mobil sa mu v rukách rozzvonil.
Volala Irma.
Zdvihol to a zároveň vykročil po chodbe.
Porozprával jej všetko.
Aj to, že odchádza. Napíše jej, kam. Dozvedela sa o jeho posledných dňoch od A po Z a namiesto búrlivých reakcií sa dočkal...znepokojujúceho ticha.
**********
 


Komentáře

1 Miwako Miwako | E-mail | 9. října 2010 v 13:44 | Reagovat

hmm zas mi tu stekajú slzy. Gerold nieje zlý ale to že toto robí mi naozaj trhá srdce je to tak hnusne bolestivé keď vidím ako sa maličký necháva odpútavať niekym iný a ako ho začína milovať s tým sa asi nedokážem zmieriť

2 Polly Polly | 9. října 2010 v 23:11 | Reagovat

[1]: Gerold sa chopil sance, ale ked si niekto mysli,ze bude lepsi partner ako predosly, tak je to silna motivacia...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama