poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ III. (Roztrieštená Svätožiara) 5.časť

14. března 2009 v 22:47 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Sedel v okrúhlom kresle. Zvečerilo sa. Október už so sebou prinášal studené noci. Hádzal Camillovi hračkárske klbko. Kocúr s ním dobrovoľne trávil čoraz viac času, hoci pohladiť sa ešte stále nechal len málokedy. Televízor bol ticho pustený, ale nevenoval mu pozornosť.
Sherry mu včera kúpila tyrkysový sveter. Podľa toho usúdil, že hoci to trvalo vyše týždňa, už sa na neho nehnevá.

Takže zajtra mienil vypustiť z rozvrhu poobedňajšie prednášky a opäť sa stretnúť s Owenom. Necítil sa kvôli tomu dobre. Ale bohužiaľ, bol nútený vyberať si medzi Sherry a Owenom.
Začul vchodový zvonček. Zvedavo sa zahľadel na dvere izby.
Gerold?
Ako prvé mu napadlo jeho meno. Ani nevedel prečo.
Z bytu sa zraz ozýval značný hluk. Bolo jasné, že ak aj prišiel Gerold, rozhodne neprišiel sám.
Natoľko ho to zaujalo, že z myšlienok precitol až na bolesť, ako sa mu kocúr zadrapil do ruky, pretože klbko držal príliš dlho.
"Aú, Camill!" zatiahol a striasol ho.
Práve vtedy sa jeho dvere otvorili a do izby sa vyklonila rozosiata Sherry.
"Obliekaj sa! Chytro! Ideš von!" energicky zahlásila a ako vždy, jej tón neprezrádzal možnosť výberu.
"Prosím?!" - akosi jej nerozumel. "Je osem a riadna zima! Kam by som išiel?!"
"Prišli po teba priatelia! Tak tu neseď ako dubák a bež sa zabaviť! Triezvy sa nevracaj!" vychrlila a zatvorila dvere.
Ešte asi zo tri sekundy na ne bez pohnutia civel.
Nedochádzalo mu to.
Priatelia?
Priatelia?!
Nuž, Irma poznala jeho novú adresu...
V tej chvíli z kresla vystrelil ako blesk, až sa mu takmer zaplietli nohy, ale náhle ani nevedel, čo robiť s toľkým prílevom energie, čo sa ho v mihu sekundy zmocnil. Prezliekol si rifle, hodil na seba nový sveter a prechodnú bundu a doslova sa zo svojej izby vyrútil.
Cítil ako sa mu po tvári rozlieva až prihlúplo široký úsmev, každým krokom čoraz zubatejší, ale nemohol si pomôcť, išlo to samo od seba. Azda nikdy sa tak netešil, že vidí vlastnú partiu priateľov, azda nikdy nebolo tak podstatné, že to bola práve JEHO partia (ľudia, ktorí sa ho držali a príjmali ho za svojho), ako práve teraz.
Ako len bol rád a aj hrdý sám na seba, že k sebe dokázal pustiť o niečo bližšie Herbieho, ktorý ho teraz zdravil, stojac na prahu držal okolo ramien Paris a keď sa ho pýtal: "Ako sa máš, Herbie?" - Herbie odpovedal, že sa má skvelo, čo ho zohrialo pri srdci. Ako bol len rád, že Paris načisto neodpísal pri ich prvom nepodarenom stretnutí, keď sa zrazili v Dogme a druhom nepodarenom stretnutí v škole, keď utrúsila netaktnú poznámku o jeho mame. Teraz sa zasmiala, keď ho zbadala, bolo to iba z radosti. Z pod koženého saka jej vykúkal ružový top. Bola "nahodená", z jej oblečenia usúdil, že ho naozaj prišli zobrať baviť sa.
A nech! Ak chce, pretrpí aj diskotéku! - rozhodol sa, plný odhodlania, keď sa Paris oddelila od Herbieho a oni si spontánne skončili v náručí.
Hľadel jej cez rameno na Irmu v červených, šatách s troma radmi volánov a ako inak - s veľkými mašľami. To začínalo byť to jediné, čo Irmine pomiešané gotické štýly spájalo.
Ako vždy, aj teraz už pohrúžená v družnom rozhovore so Sherry, pretože teta jej dlaňou uchvátená prechádzala po červenej peleríne previazanej pod krkom a Irma obdiv milovala. Keď na ňu mierila fotoaparát, ochotne jej pózovala. Vyzerala tak trochu ako červená čiapočka bez čiapočky. Marcus sa nahlas zasmial a ona si ho všimla. Stíchla uprostred vety...a zrazu ho objímali obe - aj Irma aj Paris.
Mal pocit, akoby až teraz, po dvoch rokoch, skutočne okúsil, čo v živote dokážu zlepšiť priatelia.
Jeho teta sa ani nesnažila skrývať, že sa jej náramne páčia, takže nemali ani najmenší problém skrátka ho ukradnúť a odviesť von. Ani sa nenazdal a boli natlačení vo výťahu a hlučne rapotali o tom, ako sa z minúty na minútu, bez plánu, rozhodli prekvapiť ho (zrazu bola v miniatúrnom priestore vytiahnutá aj Herbieho digitálna kamera, snímajúca všetky rozosmiate tváre) a ako na to využili Irminho priateľa a jeho požičané auto, ale hlavne to auto.
"Niečo mi ušlo?" zmätene sa ozval Marcus, keď spolu vychádzali z brány. "Irma má priateľa?!"
Irma tak rada riešila životy iných, že na svoj vlastný jej neostával čas.
Teraz sa objavila pred ním a keď schádzali ku chodníku, nebezpečne na schodoch cúvala a zanietene mu rozprávala.
"Ja načisto úžasný, je ...kawai! Vieš, čo to znamená?"
"Že je … skvelý?" podotkol Marcus.
"No vlastne...áno. Je totiž presne môj typ!" zahlásila. "Budeme mať dokonalé deti! Chodíme spolu len týždeň, ale čo znamená praobyčajný čas, keď mi je od prvej chvíle jasné, že aj tak sme stvorení jeden pre druhého?! Môžeme na tých deťoch rovno začať pracovať!"
Irme sa na poslednom schode zvrtla noha vo vysokánskej topánke, ale Paris a Herbie ju pohotovo zachytili, každý z inej strany.
Ani si to nevšimla, cúvala aj po chodníku.
"Kde ste sa zoznámili?"
"Prišiel do našej školy ako výmenný študent!"
Marcus prekvapene rozšíril oči a zdvihol obočie. Bol na neho tak veľmi zvedavý, že aj pustil z hlavy, v akých rozpakoch býva pri zoznamovaní s novými ľuďmi.
Irma sa konečne otočila, ale to už prišli k odparkovanej octavii. Rukou v dlhom bielom rúkaviku sa oprela oprela o strechu auta a druhou ukázala do auta.
"Zoznámte sa! Toto je môj Mizuki!"
Marcus na ňu zarazene pozrel. S malým váhaním sa sklonil k oknu.
Za volantom sedel mladý Japonec, približne v Irminom veku (i keď, jemu prišlo, že všetci aziati vyzerajú, akoby mali navždy okolo 20tky), v extravagantnej košeli s tigrím vzorom a v látkovej čiapke so šiltom. Mal zmelírované vlasy - tmavo a svetlo hnedé. Boli dlhšie, asi po bradu, na ktorej mal výraznú tmavú briadku. Vyzeral by azda celkom sebavedome, až vodcovky, keby sa na Marcusa až príliš úprimne neusmial, pričom sa jeho úzke oči zmenili iba na dve čiarky.
"Oooo, koničiwaaaa," zaspieval. "Ja byť Mizuki. Mi-Zu-Ki! Hai?! O namae wa?"
"Ehm...ehm...ehm...," - Marcus nerozumel, iba "hm"-kal a už teraz ho chlapcova výstrednosť vyvádzala z miery.
"Marcus!" - Irma zhora skríkla.
"Marcus," nesmelo zopakoval. "A-ahoj."
Zahanbene sa usmial a vystrel sa.
"On veľmi nerozumie," - Irma ľahostajne mávla rukou. "My spolu komunikujeme neverbálne."
"Náhodou! Kecajú! Komunikujú jazykmi. Síce bez slov, ale plynulo," - začul za sebou Herbieho.
Irma zavelila, aby nastúpili, že nájdu nejaký podnik. Sadla si dopredu a kým sa usádzali ostatní, s Mizukim sa po sebe vrhli a názorne svoju vášnivú "komunikáciu" predviedli.
Potlačili sa vzadu. On ostal pri okne a taktne hľadel von, až kým si Irma s Mizukim konečne nedali pokoj. Odtrhli sa od seba, Mizuki naštartoval a Irma, otočená k nim, celá žiarila, takže sa Marcus pomaly začínal tešiť s ňou.
"Prečo ste neprišli aj s Owenom?" zrazu sa spýtal. "Nezmestil sa už do auta, však?"
Cítil sa dobre, ale z teoretickej stránky mu k dokonalému večeru chýbala ešte jedna osoba.
Zachytil, že Herbie prestal hľadieť do okienka kamery a rýchlo sa pozrel na neho.
"Owen sa síce vopchá úplne všade, ale tuto už by bol predsalen navyše!"
Marcus bol zvyknutý, že tí dvaja o sebe nehovorili práve najmilšie, takže ani teraz mu jej poznámka neprišla neobvyklá.
Avšak Paris rýchlo sykla: "Irma!" - a jej úsmev zapôsobil akosi silene.
Chcel povedať niečo v zmysle, že to nevadí, že vie, že Irma a Owen nikdy nebudú najlepší priatelia, ale kým otvoril ústa, vnútrom auta sa rozľahol nečakaný kovový zvuk a pred Irminou šibalskou tvárou sa zablišťal vejár aký Marcus nikdy predtým nevidel. Herbie s Paris začali obaja v panike kričať:
"Irma, okamžite to schovaj!"
"...Chceš sa podrezať?!..."
"Zlož to!"
"...Tá drevená atrapa, čo si mávala na začiatku, bola vhodnejšia!.."
Irma sa ním však iba provokatívne ovievala a Mizuki, ktorý náhle odvážne pridával plyn, zo seba dostal akési nadšene pôsobiace:
"Aááá....Tesséééén!"
"Á!" opakovala Irma. "Aáááá! Počuješ ho?! Zbožňuje ma, keď ho vytiahnem!"
"Čo to je?" spýtal sa Marcus.
"Železný vejár," predbehla ju Paris. "Chodí na bojové umenie a naposledy ním takmer zavraždila nejakého chalana!"
"Nemala si mi volať počas tréningu!" vyhlásila Irma, ale konečne ho zložila a podala ho Marcusovi. "Je to tvoja vina, že jeden nevinný chlapec bol takmer o hlavu kratší! Mala som si šetriť sily a použiť ho na niekoho iného. Odfikla by som mu niečo iné!" zamrmlala.
"Odpusti si to!" - Paris opäť zvláštne sykla.
Marcus, ťažkajúc zbraň v rukách, na Paris rýchlo pozrel. Zasa sa na neho očividne nasilu usmiala. Prebehol pohľadom na Irmu a stihol zachytiť, ako sa krátko zamračila.
Tentokrát mu už dochádzalo, že sa medzi dievčatami niečo deje a spätne sa vracal aj k Parisinej prvej neobvyklejšej reakcii.
Na chvíľu zavládlo napäté ticho.
"Kam pôjdeme?" až prehnane veselým tónom ho prerušil Herbie.
"Mizuki by nás mohol zaviesť do nejakého baru," navrhla Irma.
Paris si založila ruky na hrudi.
"Tak to si pozriem, ako mu to vysvetlíš."
Lenže Irma ju nevnímala, prehodila Japoncovi ruku cez rameno a hlučne ho bozkávala na líce.
"Irma, neznásilňuj ho, keď šoféruje!" ozval sa Herbie. "Nestačilo ti, ako sme skoro skončili v priekope, keď si sa mu zavesila na krk cestou sem?!"
"A nemôžeme zavolať Owenovi?" ozval sa Marcus, ktorý sa myšlienkou na neho začínal zaoberať čoraz intenzívnejšie. "Že aby nás niekde počkal?"
Irma k nemu obrátila tvár.
"Čo keby sme dnes toho tvojho záletníka nechali ležať ľadom?"
Marcus spýtavo zdvihol obočie.
"Záletníka?"
"Irma, ale fakt!" odsekol Herbie. "Môžeš, prosím ťa, prestať?!"
Irma mu venovala dlhý pohľad. Zopár sekúnd sa rozprávali bez slov a Marcus začínal tušiť, že mu naozaj niečo podstatné uniká.
"Čo sa deje?" narovinu sa spýtal.
Nikto mu neodpovedal. Herbie s Paris sa odvrátili do okna.
Irma sa obrátila čelom k prednému sklu. Práve míňali vysvietenú večierku. Keď ju zbadala, okamžite vykríkla:
"Stop! Mizuki, stop!" - a rukou ukazovala k nočným potravinám.
Mizuki bez reptania, aj keď trochu prudko, zvrtol volant a zastal pri chodníku. Irma sa obrátila späť k Marcusovi. Zrazu mala na tvári milý úsmev.
"Marcus," jemne ho oslovila. "Skočíš mi kúpiť niečo na pitie? Vieš, Mizuki by ma nepochopil a mne vážne vysmädlo."
Marcus pomaly sklonil hlavu a vypúlil na ňu oči.
"Ja?!" vyrazil zo seba, načisto popletený a bez slov ju žiadal, aby neposielala práve jeho.
"Dones mi colu, prosím, prosím, prosím..." - nevinne žmurkala.
Marcus už celej vniknutej atmosfére absolútne nerozumel a nebolo veľmi bežné, aby ho najviac miatla práve jeho Irma.
No keďže Irmin prosebný pohľad nemal konca kraja, neochotne jej vrátil Tessen a nakoniec so zachmúreným výrazom predsalen vystúpil. Ešte sa na nich obzrel. Všetci sa na neho napäto škerili, iba Mizuki sa usmieval uvoľnene. Neznalo.
S povzdychom vykročil k večierke, loviac vo vrecku drobné. Veľmi sa mu do potravín nechcelo, hlavne keď cez sklo zbadal zopár otrhaných individuí, bezprízorne sa motajúcich uličkami medzi regálmi.
Pri potravinách však stáli automaty s nápojmi.
Nakoniec teda usúdil, že Irme bude stačiť plechovka. Bol rád, že nemusí vojsť do obchodu. Vhodil do automatu mince a stlačil tlačidlo.
Niekde z dola sa ozval dutý úder...
Teraz všetci v aute hľadeli striedavo jeden na druhého a ich tváre boli vážne, iba Mizuki sa naďalej usmieval, akoby mal úsmev prilepený a sledoval potraviny.
"Irma, ty nedokážeš čušať?!" prvá sa ozvala Paris.
"Nemôžem si pomôcť, najradšej by som mu to celé vyklopila," pripustila Irma.
"Je tiež, ale to neznamená, že najprv budem trúsiť samé sarkastické poznámky, aby sa Marcus už vopred cítil zle!"
"Ako to myslíš - Ja tiež!..?!" - zrazu sa až moc prudko ozval Herbie a keďže dobre vedel, že ju tým vytočí, s náhlym zlomyseľným nutkaním na ňu obrátil zapnutú kameru. "Nevysvetlili sme si už náhodou, že pridávať Marcusovi starosti je od náš fakt svinsky kruté?"
"Položme si hypotetickú otázku..." začala Paris.
"Keď začneme hypotetizovať, môžeme pokračovať donekonečna!"
"Okej, okej, vypni kameru, vyhral si...Netýrajme Marcusa," nepresvedčivo ustúpila.
"Ani len nemáte dôkazy," pripomenul Herbie.
"Nikdy som neverila, že s tou fuchtlou predsalen nespal!" Paris aj tak odsekla.
"Stačilo by sa Marcusa spýtať, jednoducho a priamo - či tedá má to tetovanie vo svojich gatiach, alebo ho proste nemá!" - Irma znenazdajky zúrila.
"O čo vám ide, baby?!" - Herbie takmer vykríkol a Mizuki sa na neho prekvapene obrátil. "Len preto, že Paris stretla jedno naliate emo, ktoré pomstychtivo táralo dve na tri o tom, ako si zblízka pozrelo Owenove chúlostivé tetovanie, začnete teraz vyťahovať kostlivca zo skrine?! Vy proste chcete za každú cenu Marcusovi ublížiť?!"
"Nikto mu ublížiť nechce!" skríkla Paris a celá sa k nemu otočila. "Do riti, Herbert! Chceme pre neho len to najlepšie, tak nás pochop, že ak ho jeho chalan podviedol, je dosť ťažké nechať si to pre seba! Ty nerozumieš rozsahu našej dilemy?! Nikdy som to nemala vedieť, to priznávam a to práve preto, že keď už niečo podobné vieš, je veľmi zložité rozhodnúť sa, ako s takou vedomosťou naložíš!"
"Celé je to pase!" odvrhol Herbie. "Je to už dávno za ním!"
"Áno," trocha zamyslene dodala Irma. "To sme si pôvodne mysleli."
Ich hádka by pravdepodobne ešte pokračovala a možno sa aj stupňovala, nebyť zvuku plechovky, ktorá dopadla na chodník a Mizukiho, ktorý naklonil hlavu a veselo, hrdý, že si pamätá meno, zahlásil:
"Oh....Markuso-san!"
Všetci sa zarazili a prudko vytočili tváre do okien.
Naskytol sa im pohľad na tmavo-zelenú bundu a bledé ruky, z ktorých pred chvíľou plechovka vypadla. Pozvoľna klesali k telu. Štíhle prsty sa začínali chvieť a dlane roztvárať, akoby sa snažil zachytiť (či navždy pustiť?) čosi neviditeľné. Neexistujúce.
Po sekunde, kedy si uvedomovali, čo sa deje, sa obe dievčatá prudko vrhli k dverám, otvorili ich a náhlivo vystupovali.
Marcus na nich hľadel, ako sa objavili priamo pred ním, ich tváre už teraz prezrádzali obrovské obavy a za nimi vychádzal rovnako ustaraný Herbie.
Bolo zbytočné pýtať sa, čo všetko vlastne počul, pretože jeho výraz hovoril za všetko.
Pôsobil, akoby zapustil korene. Nebol schopný urobiť ani krok, v hlave mu hučalo a žalúdok sa mu búril odporom.
To tetovanie si dal Owen urobiť krátko predtým, ako začali riešiť všetky tie problémy okolo...nej.
V tom čase ho Marcus ani nevidel.
Sledoval, ako k nemu priatelia opatrne pristupujú, dokonca skláňajú hlavy na úroveň jeho výšky a oslovujú ho.
Je možné, že...ONA...ho videla prvá?!
Zmocnila sa ho slabosť a keby ho Herbie s Irmou okamžite nepodopreli, asi by si sadol na chodník.
"Marcus, nehnevaj sa," - Irmin hlas sa triasol.
Hladila ho po líci.
"Asi ide iba o nejaký výmysel, tak sa, zlatko, nehnevaj, že sme to rozoberali."
Výmysel - zopakoval si v duchu - Výmysel?!
Utešovali ho, úzkostlivo ho žiadali, aby to pustil z hlavy, ale on už ani len nebol schopný vnímať súvislé vety, ktoré sa na neho zo všetkých strán spúšťali ako lavína.
Pretože...to nebol výmysel.
Ona vedela to, čo nikdy (NIKDY!) vedieť NEMALA!
Nohy si cítil až bolestivo skrehnuté, keď ho viedli k autu.
Neustále niečo hovorili, jeden cez druhého, ale on ich ani nepočul. Sotva vnímal zafarbenie ich hlasov, čoraz viac sa ponáral do seba, naprosto zhrozený a...plný uvedomenia si, čo sa vtedy naozaj stalo!
Spomienky na tie týždne mu behali pred očami ako film a až teraz pochopil, že sa mylne domnieval, že to obdobie je za ním, že sa ukončilo a preto ho už dávno mohol zbaliť do jednej malej celistvej škatuľky a odložiť na dno zásuvky.
Omyl!
Klamstvo!
Zásuvka zostávala pootvorená. Zo škatuľky vytŕčala lož!
Ocitol sa v aute. Paris a Herbie sa na neho až príliš tlačili a stále na tvári cítil Irminu chlácholivú dlaň.
"Zavezte ma k tete," sotva počuteľne povedal.
Pozeral sa na svoje kolená, aby nemusel vidieť ich ľútostivé pohľady. Nepočul ich, pretože ich nedokázal počúvať a to bolo posledné, čo povedal.
Jediné, čo vnímal, boli vlastné myšlienky, ktoré kričali - A čo si si MYSLEL?! ČO si si MYSLEL?!
Priepasť, do ktorej padal, bola strmá a prišlo mu takmer nemožné vystúpiť po nej opäť hore.
Čo si si MYSLEL?!
Je to predsa Owen. Owen...Prečo by s ňou nespal?! Ak mohol...
Možnože už veľakrát si to vravel, ale dnes to znelo presvedčivejšie ako kedykoľvek predtým.
Čo si si MYSLEL?!
Je to Owen.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama