poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ III. (Roztrieštená Svätožiara) 4. časť

14. března 2009 v 22:43 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Sama si za to môže.
hf
Môže si za to sama.
Marcus nervózne vzhliadol k digitálnym hodinám na parapete okna. O päť jedna.
Polosedel, pololežal, oblečený a obutý, na posteli a udržoval sa hore hrou Tetris, ktorá už dávno vyšla z módy a náhodou ju našiel v byte.
"Sama si za to môže," tentokrát si svoju, stále sa opakujúcu myšlienku, zašepkal a potom, ako pravý vinní, tlmene zhíkol, keď sa mu náhle kocúr Camill objavil konča postele.
Ani nevedel, že je v izbe.
Kocúrovi sa v tme zlovestne zaleskli smaragdové oči a prikrčený k nemu pristupoval bližšie. Striedanie nôh mu na chrbte vytváralo pohybujúce sa kostnaté výčnelky. Marcus netušil, či ho chce napadnúť, alebo sa pritúliť.

Opäť venoval pozornosť hre. Kocky vydávali tiché, ale sýte zvuky.
Fuchššš! Bochššš!
Povedala mu, že si neželá ("Neželám si!" - dôrazne vyslovila, aby ju naozaj bral na vedomie), aby dnes išiel von, pretože na noc hlásili búrkovú smršť. Mohlo by to byť nebezpečné.
Ale Marcus si začínal myslieť, že ho iba chcela ovládať a mať pod dozorom. Akoby sa chcela hrať na jeho mamu, ale nevychádzalo jej to. Koniec koncov, dokázala ho ako kus koristi predhodiť Geroldovi. To by jeho mama, skutočná matka, nikdy neurobila.
Ona, chlapče, zomrela a dobrovoľne ťa definitívne opustila....
Rýchlo potriasol hlavou, aby zapudil vtieravú, mŕtvolne ľadovú myšlienku. Pri boku pocítil teplé mačacie telíčko. Camill sa k nemu tisol a chúlil sa do klbka, čo ho prekvapilo, pretože k sebe ľudí evidentne púšťal ťažko.
Marcus sa smutne pousmial, ale ešte sa ho neodvažoval pohladiť - Takže aj my máme niečo spoločné.
Celý nesvoj sa zadíval do temnoty za oknom. Skutočne sa do skla opieral čoraz silnejší vietor a ono ticho praskalo, akoby prežívalo nenápadnú vnútornú agóniu.
Ale jedna smršť už bola. Počasie bláznilo. A on ju prespal.
Takže o nič nejde.
A ona si za to môže sama.
Znova si to zopakoval a predsa sa cítil vinne.
Ale v prvom rade vždy ide o Owena a ak bude musieť utiecť, aby ho konečne mohol vidieť, tak to...skrátka...urobí!
Izbou sa ozvalo utlmené zvonenie. Marcus odhodil hru k okraju postele a natiahol sa pod vankúš za mobilom. Okamžite ho umlčal. Boli dohodnutí, že stačí prezvoniť.
Prudko sa postavil. Camill po ňom zlostne zasipel a asi ho zasa nenávidel. Marcus si cez tričko náhlivo prehodil olivovú bundu pripravenú na guľatom kresle a pre istotu zo skrine vytiahol ľahký sivý šál.
Potichu, ale rýchlo, aby si svoju vzburu proti pravidlám nerozmyslel, pristúpil k dverám izby a opatrne ich otvoril. Vyšiel do obývačky a po špičkách prechádzal k vchodovým dverám. Byt bol nepríjemne tichý. Počul iba tlkot svojho srdca a občasné zapraskanie parkiet, ktoré mu brnkalo na nervy.
Dostal sa ku vchodovým dverám a otvoril ich. Vyšiel na chodbu, snažil sa ich zabuchnúť čo najtichšie, ale samozrejme mu to nevyšlo.
No akonáhle sa ocitol mimo bytu, jeho snaha o opatrnosť sa v mihu sekundy vytratila, odliata vlnou úľavy. Strhol sa a rozutekal sa k výťahu. V úzkom priestore, kde ho oslepilo náhle svetlo, si vynervovane podupkával teniskou.
Urobil som to! Urobil som to! Utiekol som! - neveriacky sa nad svojim činom zamýšľal a keďže išlo práve o neho, mal neblahý pocit, že ho za to všetko stihne trebárs aj basa, akoby popritom aj vykradol banku.
Z výťahu vystrelil ako strela, hlučne preletel von cez vchodovú bránu a vybehol do vlhkej, veternej noci.
A tam, pri okraji chodníka, opretý o kapotu atramentového auta, ho čakal pofajčievajúci mladík.
"Owen!" vyrazil zo seba Marcus, neschopný spomaliť sa, skôr len pridával.
Keď ho zbadal, stal sa jeho absolútnym cieľom, bol chlapcom, za ktorým utečie znova a znova - náhle si tým bol na sto percent istý.
Owen odpinkol cigaretu do mláky a vystrel sa. Vietor mu odvial svetlé vlasy z rozosmiatej tváre, prikrčil sa a doslova si rozbehnutého Marcusa chytil do náručia. Marcus sa mu zavesil na krk a Owen ho pevne stisol, ich líca sa dotýkali a zrazu sa obaja smiali. Ich smiech sa ozýval po stíchnutej nočnej ulici, keď sa s ním Owen zaklonil a Marcusove nohy sa ocitli niekoľko centimetrov nad zemou. Následne, keď sa mu podrážky opäť dotkli chodníka, znova bolo počuť už len silnejúci vietor preháňajúc sa medzi činžiakmi, pretože ich pery sa našli a na dlhšiu chvíľu ich neboli schopní rozpojiť.
Marcus si uvedomil, že ho už nebozkával takmer tri týždne a aj napriek tomu (alebo - práve preto?), že ho predtým bozkával deň čo deň, sústavne, celé mesiace, teraz sa rozochvel a roztúžil, akoby išlo o ich prvý bozk.
Owen ich bozky prerušil prvý, ale jednou rukou si ho držal tesne privinutého k sebe, keď ho viedol k svojmu, pre neho novému, inak ojazdenému, tmavo-modrému autu. Dlaňou udrel o strechu.
"Otec sa buchol po vačku," vyhlásil s hrdosťou v hlase, akoby si ho na podobné kúsky sám vycvičil a krátko svojho chlapca pobozkal.
Keď sa odťahoval, Marcus sa tvárou automaticky približoval k nemu. Držal sa ho ako kliešť. Už nikdy nechcel zovretie uvoľniť.
"Myslím, že auto znamená jeho neschopnosť potlačiť radosť nad tým, že sme sa jeden druhému vzdialili. A pritom nám to celé uľahčil" - nahlas sa rozosmial a voľnou rukou Marcusovi otvoril dvere. "Ale tiež je možné, že na tom má svoj podiel skôr mama, začína ťa zbožňovať."
Marcus sa ho nakoniec s nevôľou pustil a sadol si do auta. Keď si zapínal pás, vnútro sa zaplnilo Owenovou korenistou vôňou, ktorá mu motala hlavu. Vo chvíli, kedy sa s ním handrkoval o to, aby si tiež zapol pás, mu napadlo, či Owen v konečnom dôsledku nie je taký problémový, výbojný a samoľúbi, skrátka preto...že je rozmazaný.
Asi sa správal ako malé dieťa, ale i tak sa mu zavesil na jednu ruku (čo mu mierne sťažovalo šoférovanie) a neriešil to.
"Zoberiem ťa niekam, kde nás nikto nebude rušiť," - Owen mu vydýchol do vlasov.
Málovravný Marcus sa iba slastne pousmial. Nebolo potrebné hovoriť si, ako veľmi si chýbali, pýtať sa, kam idú...Nechcel prerušiť čaro momentu, keď ho jeho rytier na (modrom...) koni unášal z miesta, kde sa cítil ako dobre chovaný slávik v zlatej klietke.
Avšak predsalen ho trocha zarazilo, keď zaparkoval pred kamennou kockou, s čerstvo nalešteným a dokonca zaplneným výkladom, v ktorej po malom úsilí spoznal jeho obchod.
Ak už má sortiment, musel túto hlúposť plánovať dlho - došlo mu.
Owen vystúpil a keď Marcus zostal iba sedieť a mlčky, neurčito civieť na rady vysokých ťažkých topánok úhľadne zoradených za sklom, znova mu prišiel otvoriť dvere a ponúkol mu ruku.
Kým vstával, Owen mu nadšene rozprával.
"Požičal som si nejaké peniaze a nechal som si dodať prvý tovar. Papiere mám vybavené. Stačí už len vymyslieť a zapísať do registra názov a môžem otvoriť. Kolaudačná party je na spadnutie. Prídeš?"
Marcus sa náhle nezmohol na nič viac, ako iba pri ňom stáť a hľadieť na obchod. Ruky mal zložené na hrudi, ale v jeho prípade to vyzeralo skôr, akoby sa ustráchane držal pokope.
Ak si musel požičať peniaze, znamenalo to, že všetko, čo mu rodičia dali na vzdelanie, už do koruny minul!
Nevedel, kde sa to v ňom zrazu berie, ale iba sa vážne spýtal.
"Budú tam tvoji priatelia?"
Sám sa udivil, ako znechutene to zaznelo.
Owena však momentálne tak opantával vlastný "úspech", že to ani nepobadal.
"Si píš, pusa...a veľa iných týpkov, ktorým by sa môj matroš mohol páčiť. Si zmierený s nocou strávenou v prítomnosti metlákov a gotikov?"
Marcusa pri tej predstave striaslo. Ak mal obavy z bežných ľudí, akoby sa potom cítil pod temným pohľadom mladého gotika?!
"Nie," sotva počuteľne hlesol a aby ich večer nekazil ešte viac, radšej už sám vykročil k obchodu.
Owen sa aj naďalej usmieval, ale jeho sivé oči mierne zľadovateli, keď mu ich, ako ho nasledoval, uprel do chrbta. Necítil hnev, jeho pohľad bol i pri menších pohnútkach chladný, meravý. Aj teraz si ho iba viac začal všímať, pre jemné nuansy jeho rozladenia.
Odomkol mu a vošli spolu dnu, do celonočne vysvieteného priestoru.
Owen za nimi hneď zamkol. Marcus zastal a uvoľňujúc si šál, sa po malom mieste rozhliadal. Oproti bol pult a za ním rôzne doplnky - ako čierne sviečky a masívne šperky, prevažne zdobené kovovými lebkami. Pri ostatných stenách stáli police plné čiernych kožených topánok, ktoré sa od seba odlišovali poväčšine len typom podrážok, poprípade šnurovaním, alebo množstvom spôn, či praciek.
Nenašiel jednu jedinú vec, ktorú by si sám chcel kúpiť.
Oči mu náhle spočinuli na čiernom, zamatovom závese povedľa pultu.
"Presne tam ťa chcem nasmerovať, anjelik," - náhle blízko pri uchu, až ho zohrial jeho dych, začul Owenov hlboký hlas.
Od chrbta mu perami začal prechádzať po šiji. Marcusom prešlo čosi ako elektrický výboj. Myšlienky sa mu razom rozlietali. Owen vedel, aká je jeho šija citlivá na jeho dotyk.
Marcus uvoľňoval ruky pod jemným tlakom a nechal si ním zobliecť krátku bundu, ktorá, aj so šálom, skončila prevesená cez pult. Do výkladu za ním sa začínali s chlácholivým cupotaním opierať ťažké dažďové kvapky. Owen zobral svojho nízkeho chlapca okolo ramien, jednou rukou záves odhrnul a vošli spolu do druhej, súkromnej a ešte menšej miestnosti.
Marcus sa obzeral, zatiaľ čo Owen sa vzdialil, aby mohol zapaľovačom zažať tri hrubé čierne sviece na okrúhlom stolíku v rohu. Miestnosť nebola osvetlená. Dnu dopadal iba pás svetla z pod dolnej časti nepriepustného ťažkého závesu, inak ju osvetlilo len mihotanie plamienkov a dodalo jej útulný a zároveň akosi ťaživý nádych. Ďalší čierny záves bol zatiahnutý cez jediné okno, za ktorým sa ozýval vietor a zvláštne pukotanie, akoby sa náhly lejak začínal miesiť s krúpami. Ďalej tam bola iba čierna pohovka pri stene, s drevenými vyumelkovanými okrajmi. Vyzerala ako starožitnosť.
"Neskôr by tu mohol byť tetovací salón," podotkol Owen.
Marcus sa na neho zadíval takmer s ľútosťou.
Opäť pomyslel na jeho nerozvážne minuté peniaze. Najprv sa bude musieť vyhrabať z dlhov.
Owen k nemu pozvoľna pristupoval, s upreným pohľadom a poloúsmevom a zrazu si jediným pohybom stiahol mikinu aj tričko.
"Urob si pohodlie, anjelik," - kráčal k nemu a krása jeho tela, Marcusa, vedomého si svojej šťúplosti, vždy znova a znova zarážala.
Pristúpil až k nemu a pobozkal ho. Marcus sa mu spontánne pritisol o hruď, zatvoril oči a nechal sa ním tlačiť smerom k pohovke. Sám sa ho už nemohol dočkať, ale keď ho Owen jemne potisol a on na pohovku dosadol, spravil to, čo rozhodne nemal. Otvoril oči.
Objavila sa pred ním čierna izba. A stupňujúca meluzína mu pripomenula blízkosť nočného mesta.
Owen pri ňom na pohovke kľačal a so zlou predtuchou zrazu pobadal, že Marcus si ani neuvedomil, že ho prestal bozkávať. V ďalšej chvíli začali jeho modré oči rýchlo tekať z jedného bodu miestnosti do druhého. Útle ramená ešte viac stisol k sebe. Keď skončil s nervóznou obhliadkou cudzieho miesta, jeho pohľad sa spojil s Owenovým. Stále bol v pokľaku a so zvrašteným obočím ho tak trochu zúfalo pozoroval.
Marcus sa spamätal a zahanbene sa pousmial.
"Nie, nie, prosím ťa, nie," - vychrlil Owen a obranne, akoby sa jeho úzkostlivý milenec chystal utiecť, zdvihol ruky. "Len mi prosím, PROSÍM, nehovor, že to nechceš, pretože ťa znervózňuje cudzie prostredie!"
Marcusovi ho takmer prišlo ľúto.
"Ale Owi..."
Stisol mu ramená.
"Marcus, anjelik, PROSÍM! Toto mi nerob! Veľmi dobre vieš, ako dlho sme sa nevideli a celý ten čas som po tebe túžil!"
"Ale kdeže, Owi!" - vidiac jeho hrôzu, rýchlo ho prerušil. "Neboj sa...pozri..." - vytiahol nohy na pohovku a náhlivo si cez hlavu prevliekol tričko. "Len sa pozri, aký som...hm...aký som..." - čo som?! - uvažoval, keď tričko odhodil - "aký som...ehm...sexuchtivý?!"
Nastalo ticho.
Jeho prívlastok rozpačito zavisol vo vzduchu.
Owen sa očividne zarazil a s neveriackym pohľadom na niekoľko sekúnd načisto ustrnul.
"Povedal si...," začal.
Marcus si uvedomil, čo povedal a v tej chvíli ho zaliala až šarlátová červeň. Nikdy v živote sa tak pred Owenom neoznačil.
Owen sa začínal mierne triasť. Marcus si dlaňou zakryl ústa a čelom sa mu oprel o rameno, čím sa schoval. Vtedy sa už Owen nahlas smial a popritom ho vrúcne objímal.
Aj Marcus sa nakoniec rozosmial. Jeho rumenec však už nezmizol, pretože hoci ich smiech postupne utíchol, zanikol práve v ďalšom prívale bozkov. Neskôr opäť trochu, ako vždy keď sa ich vzájomná prítomnosť postupne stávala dôvernou, zvážneli. Owen bol zrazu nad ním a Marcus klesal na chrbát. Podoprel sa lakťami, aby ho netlačil.
"Ďalšie tri týždne ma zabijú," vydýchol. "Si príliš sladký na to, aby som si ťa dokázal odopierať."
Marcus mu zobral tvár do dlaní. Jeho dlhá ofina ho šteklila na čele.
"Je to strašné vedieť, že si tak ďaleko," úzkostlivo prehovoril. "Chýbaš mi tak veľmi, až z toho v noci nemôžem spať. Ach, Owi, nikto nechápe, že je zbytočné takto nás týrať. Aj tak si k sebe vždy nájdeme cestu."
Owen ho pohladkal po vlasoch.
"Nebude to trvať večne, Marcus, preto si opäť viac vystresovaný ako ja, ty môj malý..." - odmlčal sa.
Pobavene sa usmieval, ale zrazu nevedel, čo dodať.
"Nerváčik?" - zaškľabil sa Marcus.
"Malý nerváčik," opatrne zopakoval, aby ho neurazil. "Neboj sa, anjelik. Iba trpezlivo počkaj, kým sa mi rozbehnú kšefty a potom...potom ťa od nej zoberiem preč."
A zasa boli pri obchode.
Marcus ešte viac zvážnel.
Znova sa dostali k obchodu, k Owenovej pochabej predstave, ktorá sa nemala ako zhmotniť. A on sa z toho sna ešte stále nemienil zobudiť.
"Owen...," - nedokázal mlčať, teraz k sebe boli až príliš úprimní. "Lenže ja neverím, že tento obchod sa ti niekedy podarí rozbehnúť."
Owen sa opäť zarazil. Avšak tentokrát nenasledoval smiech ako predtým. Naopak, úsmev sa mu z tváre vytrácal a Marcus cítil, ako sa mu svaly na rukách napli.
"Tak ti ďakujem, že veríš v moje schopnosti!" odsekol.
Nielenže výrazne ochladol, dokonca sa z neho aj prudko zdvihol.
Marcus, vydesený z faktu, že mu dokázal ublížiť, sa tiež rýchlo vytiahol do pokľaku.
"Nehnevaj sa na mňa, Owen," - natiahol k nemu ruky, mienil ho objať, ale Owen po ňom iba zazrel. "Owen, ja ti verím!" naliehavo mu povedal. "Viem, že si múdry a šikovný a oveľa schopnejší ako ja! A práve preto som sa domnieval, že by si mal skôr študovať. Do svojho obchodovania sa rútiš strmhlav a ...tak trochu...pochabo. A ja...ja sa skrátka bojím, že budeš sklamaný! Jednoducho...nechcem, aby si niečo také prežíval, pretože ťa milujem!"
Owen ho zopár sekúnd iba prebodával šedými očami a jeho tvár bola ako nepreniknuteľná maska. Vo svite sviečok sa jeho zrenice javili ako zohriata oceľ. Marcusova tvár bola naopak, ustaraná a až príliš čitateľná.
V miestnosti prezvučenej krúpobitím sa náhle rozľahlo aj tlmené a tak trochu silené zasmiatie.
"Neboj sa o mňa. JA to predsa zvládnem."
Jeho kamenný výraz sa postupne uvoľňoval.
Len či to aj ja zvládnem - pomyslel si Marcus - Keď budeš lietať v problémoch a nebudeš mať čas pomôcť mne.
No už radšej nič nevravel. Noc už i tak prešla rôznymi etapami.
"Nebuď na mňa nahnevaný, Owi," - čo najbližšie sa k nemu prisunul, ich tváre boli takmer celkom pri sebe.
Cítil, ako sa Owen poddáva. Dal mu malý bozk na ústa.
"Poď ku mne, Owi..."
Sám mu, až naliehavo, rozopínal opasok, čo rozhodne nemával vo zvyku, hoci posledné mesiace už v mnohom, iba a jedine pre potešenie Owena, potláčal prirodzenú ostýchavosť.
Opäť na neho klesal, ich pery sa už zasa nedokázali oddeliť.
Milovali sa za zvukov prudkej búrkovej smršte, ktorá neustávala rovnako ako ich týždne potlačovaná vášeň.
Nadránom sa nahí chúlili pod dekou, sediac pritisnutí k sebe a počúvali údery ľadu o krehké sklo a praskot dreva bleskom zasiahnutých stromov.
Začínal sa domnievať, že nemá ako prísť domov ešte skôr, ako sa Sherry zobudí. A vypol si mobil.
Bol tej búrkovej katastrofe vďačný, že nemal ako niečo vymyslieť a mohol zostať o niekoľko hodín dlhšie v náručí svojho milenca.
************
Na svitaní potichu odomykal vchodové dvere.
Smršť sa nakoniec "utíšila" na vytrvalý lejak. Stihol poriadne zmoknúť iba cez úsek, kedy prebehol od Owenovho auta do brány. Kvapky teraz cupitali o parkety, keď vchádzal do bytu.
Miešali sa v ňom pocity horúceho uspokojenia, keďže zo seba ešte stále cítil Owenovu vôňu a blízkosť tela svojho milenca, s pocitom smútku z toho, že sa s ním opäť musel rozlúčiť.
So sklonenou hlavou sa popri stene po špičkách presúval ku svojej izbe. Keď zdvihol oči, zbadal, že dvere sú zatvorené.
Ustrnul na mieste.
Pomaly, previnilo, sa obrátil čelom k obývačke zaliatej modrastým, blednúcim, šerom svitania.
A tam, uprostred červených pier, na pohovke, sedela Sherry. Jednou rukou hladkala Camilla priadúceho jej na kolenách a uprene, s chladným výrazom, ho pozorovala pri jeho snahe zakradnúť sa do postele. Bola v pyžame. Strihom pôsobilo trochu mužsky, až na vzor - červené pusinky - akoby ju dodali priamo s pohovkou.
Nevedel, čo povedať. Obrana nikdy nebola silnou stránkou a vlastne pochyboval, že existovali nejaké správne slová po návrate z akcie - útek. A tak len stál, z vlasov mu stekali dažďové kvapky a čakal, kedy neznesiteľne napäté ticho prelomí ona.
Netrvalo jej to dlho. Miestnosťou sa ozval jej ostrý hlas.
"Nabudúce, keď budeš utekať z domu, tak si nenechaj otvorenú izbu, aby som hneď nevidela, že je prázdna, keď pôjdem v noci na biely sex!"
Ani teraz nevedel, ako zareagovať.
Na okrúhlom stole zbadal jej mobil. Snažila sa mu dovolať, ale on mal svoj ešte stále vypnutý. Jeho pocit viny sa stupňoval.
Možno práve jeho mlčanie spôsobilo, že zrazu prudko vstala. Camill nehlučne zmizol pod pohovkou. Rýchlo k nemu kráčala. Kým si uvedomil, čo znamená, že pár krokov pred ním s chvatom zdvíha ruku, pocítil na tvári štipľavý úder.
Šokovane na ňu pozrel.
Vtedy sa jej prísna tvár uvoľnila a zopár sekúnd vyzerala rovnako šokovane ako Marcus. Strhla ho za bundu a pevne ho objala.
"Vedela som, že si s ním!" polozlostne, potláčajúc citové pohnútky, povedala, keď mu rukou tisla tvár do svojho pyžama. "Ale postupne mi napadalo, či sa tie niečo nestalo! Smršť načisto polámala všetky kry a konáre stromov vo vnútornom dvore!"
Marcusa jej búrlivá reakcia úplne vyviedla z miery. Bolela ho od jej úderu celá polovica tváre a predsa si ani neuvedomoval, že jej pevné objatie opätuje.
Zrazu ho od seba nástojčivo odtisla. Potrebovala mu hľadieť do očí.
"Ty ma vôbec nechápeš," - prvýkrát ju videl ustaranú a dotknutú. "A vôbec mi to celé neuľahčuješ!"
"Ani ty ma nechápeš," spontánne povedal.
Zostala zarazene ticho.
Pustila ho a odstúpila. Pohnútky z nej v mihu sekundy opadli a opäť sa jej prísne zvýraznili lícne kosti. Iba pohodila bradou k jeho izbe a zamračila sa.
Otočil sa a bez protestov odišiel. Potichúčky, aby ju nenahneval viac, za sebou zatvoril dvere. Zobliekol si bundu s šálom a ešte v rifliach a tričku sa vyčerpane hodil na ustlanú posteľ.
Ležal na boku. Rukou sa jemne dotkol po facke horiaceho líca a snažil sa uvažovať nad tým, čo sa práve stalo. Udrela ho. Objala ho. Uľavilo sa jej. Chladne ho vykázala do izby. Zmätok mu zastieral zármutok. Azda by si aj poplakal. Ale kým k niečomu vôbec prišiel, tmavo-modré svitanie a smútok ho ukolísali do hlbokého spánku.
**********
Prakticky celý deň prespal a poskytol jej tým priestor na to, aby vychladla.
Lenže večer, keď ležal vo vani, v agresívne červenej kúpeľni, počul, ako v kuchyni trieska riadom.
A na druhý deň bola ešte stále nefalšovane zlostná. Ráno sa zobudil na ďalšie rinčanie šálok a búchanie kuchynských skriniek. Ešte kým ležal v snehobielej posteli a hľadel do stropu, zomknutý drevenými trámami, už mal pocit, že s ňou celý deň proste nevydrží. Začínal k nej mať čoraz neurčitejší vzťah. To, že ho zobrala od otca, znamenalo, že bola pre neho ochotná urobiť viac ako ktokoľvek iný na svete, a predsa svojím správaním dokázala pôsobiť tak, že sa cítil ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Ale na oboch stranách bola ona a drtila ho.
Rozospato vstal z postele, obliekol sa, prevliekol cez seba veľkú fialovú mikinu a tašku na rameno, do ktorej si vložil domáce úlohy na zajtra, kedy mal byť v škole.
Vyšiel z izby a poslušným spôsobom sa jej cez mliečne sklo kuchyne spýtal, či sa môže ísť učiť do knižnice. Odpoveďou mu bolo ďalšie buchnutie skrinky, čo si vysvetlil ako "áno" a tak nehlučne zmizol.
Uľavilo sa mu, keď vyšiel do chladného rána, ktoré však nebolo vyslovene studené, ale svieže. Neprekážalo mu ani, že sa nezdržal na raňajky. Najprv zamieril do stánku a kúpil si zo desať plnených orieškových rožtekov. Cez papierové vrecko v rukách cítil, že sú ešte horúce.
A zrazu sa mu deň začínal vyvíjať celkom dobre, akoby za to mohla iba omamná oriešková vôňa. Hoci ho akosi tlačila chuť posťažovať sa niekomu so svojím trápením.
Kráčal po chodníku, sledoval svoje tenisky a uvažoval, či už bude knižnica o 7:30 otvorená. Naozaj by sa mal učiť na prvú skúšku, pretože zatiaľ vedel asi štvrtinu učiva.
Túžil zavolať Owenovi, ale bol informovaný, že dnes niečo rieši s obchodom. Nepovedal mu ani o facke. Nechcel ho rozptyľovať. Nechával ho sústrediť sa na riešenie svojich problémov, o ktorých existencii zatiaľ ani netušil - dlhy a skrachovaná predajňa s nechceným sortimentom.
Irma by sa iba rozčuľovala, že mu je tak ďaleko a nakoniec by z toho boli rozladení obaja. Paris nechcel obťažovať a asi ešte spala. Herbie mal iné starosti...hoci popravde nikdy nevedel, aké má Herbie starosti, pretože sa na ne ani nepýtal (v hlave si urobil poznámku vo vymyslenom notese - Spýtať sa niekedy "Ako sa máš, Herbie?") a vlastne mu doteraz nikdy nepovedal nič osobné a ani sa mu zverovať nechystal. A asi tiež ešte spal.
Vlastne všetci ešte spali.
Aj keď....
Možno niekto...predsalen....
...Nespal...
Nesmelo nad tým zauvažoval. Túžba nebyť sám, aby sa neponáral do myšlienok práve okolo svojho osamotenia, ho nakoniec doviedla pred dvojité dvere ateliéru, kam raz zašli za Geroldom.
Ocitol sa teda v chodbe starého domu. Dvojité dvere boli pootvorené a zvnútra sa ozývala hudba. Takže skutočne už pracoval.
Prestupoval z nohy na nohu, neschopný rozhodnúť sa.
Mal Owena, preto proste nemal čo riešiť. Gerold mu bol skrátka sympatický ako človek. Ale nemohol vedieť, či je aspoň z časti takto sympatický aj on jemu. A predsalen - bol cudzí, hanbil sa.
Gerold si však všimol tieň dopadajúci z pomedzi dvier do jeho rozľahlého pracoviska.
"Ďalej!" zakričal.
Marcus sa strhol a zrazu mal nutkanie utiecť. Ale bolo by to ešte trápnejšie, takže sa nakoniec prekonal a s ostýchavým výrazom vošiel dnu. Zastal rovno pred dverami.
Gerold opäť sedel uprostred, so štetcom v ruke, na podstavci mal menší obraz.
Keď ho zbadal, zeleno-hnedé oči sa mu najprv rozšírili prekvapením, ale hneď na to sa mu po tvári rozlial úprimne potešený úsmev.
Marcus si vnútorne a opatrne vydýchol. Pousmial sa a sklopil zrak.
"Marcus!" udivene zvolal, avšak očividne v dobrej nálade. "Čo ty tu...?"
"No...ja...vlastne...," - Marcus zmätene začal, ale uvedomil si, že ani nevie, ako svoj príchod vysvetliť. "Iba som...išiel okolo..."
Vzdal to a v rozpakoch stíchol. Ani sa už nevedel usmiať.
"Niečo sa stalo?" - aj Gerold trocha zvážnel.
Marcus mlčal, ale jeho dlhý pohľad hovoril za všetko.
"Pohádali ste sa so Sherry?" - povedal prvé, čo mu napadlo.
"Prepáč," vydýchol. "Ja...nemôžem o tom hovoriť."
"Chápem," - uzavrel to Gerold, za čo mu bol Marcus náhle veľmi vďačný.
Konečne sa pohol od dverí a vošiel hlbšie do miestnosti presýtenej vôňou farieb a explózie typov maliarskeho umenia. Na obrazy dopadalo ostré ranné slnko, ktoré ateliér zútuľňovalo.
"Chceš vidieť nové obrazy?"
Gerold svižne vstal a odložil štetec.
Opäť sa potešene usmieval. Marcus už stál pri ňom. Tiež sa usmial a prikývol.
"Mimochodom, už si raňajkoval?"
Marcus rýchlo otvoril tašku a na ukážku vytiahol papierové vrecko.
"Kúpil som si orieškové rožky."
Gerold sa milo zasmial. V tom chlapcovi je niečo detsky nevinné - zaujato usúdil.
"Dobre. Ak chceš, môžeš ich zjesť k tomu, čo o chvíľu prinesiem z občerstvenia oproti. Tiež som ešte nejedol. Dáš si kávu?"
"Slabú," - prikývol Marcus.
Ukázal na voľnú stoličku a zamieril k varnej kanvici v rohu ateliéru.
Marcus si sadol.
Tašku pustil na zem a vyzliekol si mikinu.
Už sa ani z ďaleka nechystal preč.
A sedel tam s ním až do dvanástej. Kým ho Gerold nezobral na obed.
Bolo to rozhodne sto krát príjemnejšie ako tvrdnúť doma s nasupenou tetou.
**********
"Tušil som, že ste sa pohádali, išlo mu to z tváre, čosi...čosi ako zranené city...a bolo mi jasné, že dôvod mohol byť jedine jeho chalan!"
Sherry prehnane prikyvovala, hladké vlasy jej chvíľami celkom zakrývali tvár.
Gerold sa vnoril do kresla, hlavu si oprel o opierku a s pohárom na bruchu sa zadíval do temného stropu.
Jeho hlas znel zrazu vzdialene a zasnívane.
"A aj tak som si v ten deň dal záväzok, že ho za každú cenu dostanem."
A ona mu teraz tlieskala.
No nevenoval jej pozornosť.
Naďalej hľadel nikam. Do zamatovej tmy, z ktorej sa vynárali obrysy Marcusovej peknučkej tváre.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama