poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ III. (Roztrieštená Svätožiara) 3.časť

14. března 2009 v 22:39 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
"A!" skríkla, až sa k nim od niekoľkých stolov obrátili ľudia. "Gól! Ty prasa jedno! To máš za to, že sa mi pcháš do brány!"
"Nenadávaj mi!", dotknuto sa ozval Herbie.
Paris vzhliadla od stolného futbalu a zazrela po ňom ako po nepriateľovi číslo jeden. Na tielku mala prehodený háčkovaný sveter, vlasy mala rozstrapatené a celá v čiernom, až príliš sklonená nad stolom, vyzerala tak trochu ako maniak.
"Mimochodom," Herbie bojazlivo prehovoril, "keď bod padne po tom, čo si panáčika otočila okolo celej tyče, tak si bod rátam ja."

Oľutoval to hneď ako to vypustil z úst. Opäť k nemu vyslala nadmieru nebezpečný, mierne nepríčetný pohľad a prudko sa vystrela.
"Také pravidlo som v živote nepočula!" ostro namietla.
Herbie sa tváril mierumilovne, ale rozhodol sa stáť si sa svojou poznámkou.
"Ešte pred dvoma týždňami, keď v Dogme žiadne stoly neboli, nevedela si ani čo to Kalčeto je, o pravidlách ani nehovoriac."
A odkedy dali do Dogmy dva stoly s futbalom, k dispozícii bol prakticky len jeden, pretože na druhom sa Paris stala závislou.
"Fajn Herbert! Ešte aj ty mi kaz večer!" myslela to vážne, zareagovala neprimerane. "Zober mi moje milované delovky a ober ma o celé potešenie z hry, miláčik!"
Takú nabrúsenú ju ešte nezažil, ale odkedy do podniku vošli, videl na nej, že ju niečo rozlaďuje.
Znova sa prehnane zhrbila a chopila sa útoku. Vhodil guličku a pomaly rozohrávali.
"Niečo som ti urobil?" akoby mimochodom sa spýtal.
Sústredene sledovala mini loptu. Čoraz rýchlejšie a nezmyselnejšie si ju začali vzájomne odpinkávať.
Už si myslel, že neodpovie, ale nakoniec zamrmlala.
"S tebou to nesúvisí, Herbie."
Krátko na ňu nad stolom pozrela, ale ona sa očami venovala iba hre. Fakt, že je opäť "Herbie", mu dodal odvahy.
"Tak o čo ti teda pred chvíľkou išlo? Vidím, že si pre niečo nahnevaná."
Úplne náhodou sa mu podarilo dostať loptičku až na koniec hracej plochy.
"Na to zabudni!" zasipela a okamžite skočila na pomoc k brankárovi, ktorý ju vystrelil až k jeho bránke. Sotva sa ubránil.
Nejaký krátky čas len tak hrali, teraz už rýchlym tempom, ktoré si vyžadovalo pohotové reflexy, ale asi po dvoch minútach predsalen začala rozprávať.
"Pred troma dňami, keď som v Dogme bola na babskej jazde, stretla som tu...ako sa volá!" - zamračila sa na hráčov a urobila ďalší prudký výpad. "Tá harpia, kvôli ktorej má sem Irma zákaz vstupu."
Herbie sa už tiež potreboval sústrediť, ale zarazila ho.
"Sarah?!"
"Áno! Bola v náladičke, určite po niekoľkých pohárikoch dobrého...Zrada!" - skríkla, lenže je bránenie bolo fenomenálne, takže mal loptičku v mihu sekundy pri bráne zasa on. "...dobrého tvrdého chľastu!" pokračovala. "Niekoľko minút si o mne niečo vysmiata šepkala so svojou kockovano-pruhovanou partičkou emáčov a potom sa potácala rovno ku mne."
Herbie jej venoval udivený pohľad, no jej oči tekali iba po dráhe lopty.
"Aby si bol v obraze, niekoľkokrát sme ju s Irmou videli v podnikoch, takže si ma s ňou už automaticky spájala. Irmu som vždy pratala z cesty, skôr ako si stihla uvedomiť, koho má v zornom uhle, inak by prišla o všetky ružové pruhy vlasov..."
"Čo sa vtedy stalo?" skočil jej do reči.
Začínal byť netrpezlivo zvedavý.
"Takže...asi som na ňu pozrela s hrôzou v očiach, pretože sa očividne bavila a rozhodla sa z toho vyžmýkať ešte väčšiu srandu. Objednala nám nejaký rum a začala mi nad pohárikmi farbisto vykladať, ako si to s Owenom rozdávala v jeho stane!"
"Čo?!" vypľul Herbie.
Pustil ovládanie Kalčeta a vystrel sa. Zaplatil za to okamžitým gólom do svojej brány, ktorý opätovne odohrala nepovoleným krútením. Ale to bolo to posledné, čo ho práve zaujímalo. A rovnako aj ju. Obvykle by nasledovalo poskakovanie a výskanie, lenže teraz sa tiež iba vystrela. Vážne na seba nad stolom hľadeli.
"Neverím, že to nie je pravda," rozhodne prehovorila Paris. "A leží mi v žalúdku, štetka, pretože ma použila ako nástroj pomsty. Predpokladala, že to rovno vykvákam Marcusovi a Owenovi bude riadne prihárať."
"Ako si môžeš byť natoľko istá!" - Herbie ju očividne nechápal. "Je manipulatívna, to mi je jasné aj bez toho, aby som s ňou mal tú česť. Owena jej vyfúkol nejaký teplý chlapček, čo sa jej obzvlášť ťažko trávi."
"Nebuď naivný..."
"Ja nie som..."
"Kým ju odtiahli jej ofinkáry, s chuťou mi s rukou na ramene...prisahám, že keby so mnou bola Irma, tak ju nahuckám, aby jej ju zlomila...porozprávala, aké má Owen tetovanie nad vtákom, keby náhodou NIEKTO pochyboval o tom, ako si s ním užila."
Herbie sa zaškaredil.
"Tak toto som vážne nepotreboval vedieť."
"Takže nebuď prosím naivný," o niečo nahnevanejšie zopakovala, "tá krava išla na istotu!"
"Ty si tej krave v prvom rade všetko zožrala," - on stále pochyboval.
"Ja viem, že typy ako ona sa s ľuďmi zahrávajú!" namietla. "A veľmi dobre tiež viem, čo je za typ Owen! Nepolepšiteľný! Marcus ho mal omotaného okolo prsta a to je presne to, čo sa chalanom ako on nepáči, keď sa konečne spamätajú. A následne si potrebujú dokázať, že sú ešte stále nezávislí samci!"
Herbie na ňu hľadel a mlčal. Nebolo možné nezvážiť jej rázne slová. Nechávala mu čas, uprene ho sledovala a čakala, zatiaľ čo on tuho uvažoval nad Owenom. Nepoznal ho skutočne. Do hĺbky. Ako nikto, možno iba Irma. Inak bol iba frajerom ich priateľa. Ale to, čo videl a počul, mu na druhej strane stačilo, aby si o ňom tiež urobil aspoň aký taký obrázok a vedel, čo si o ňom vlastne myslieť.
Nakoniec zhlboka vydýchol a neochotne sa spýtal.
"A čo s tým chceš robiť?"
Paris sa pootočila a bokom sa oprela o stôl.
"Asi si na Sarah najmem Irmu! Nevyrovnaná emotívna beštia!" soptila. "Počítala s tým, že to budem chcieť povedať Marcusovi."
Herbie sa dlaňami oprel o stôl a chvatne sa k nej naklonil.
"To nemyslíš vážne?!" - zhrozil sa.
"Akože nie?!" - otočila sa k nemu. "Mám dilemu. Nemusím mu povedať nič a on si bude ďalej prešťastne randiť s Owenom, ibaže ja, Owen a teraz už aj ty, budeme vedieť, že ho vlastne všetci klameme. Alebo mu to poviem! Ak by si ma podvádzal, chcem to vedieť! A nie sú priatelia aj na to, aby si vždy hovorili pravdu? Predovšetkým, natoľko závažnú pravdu?!"
"Priatelia hlavne nie sú na to, aby ti rúcali vzťah!" rozrušene vyhlásil.
"Dopekla, celé si to prekrútil!" prskla. "Poviem mu to a basta!"
Zvrtla sa a odchádzala do prednej časti Dogmy, viac medzi ľudí. Herbie, hoci cítil, že v jej očiach je zasa "Herbert", sa okamžite ponáhľal za ňou, rozhodnutý za každú cenu jej to vyhovoriť. Zamiešala sa medzi ľudí a keď ju dostihol, chytil ju za lakeť a obrátil ju k sebe. Jej zlostný výraz ho už naozaj vytočil. Povedal prvé, čo mu prišlo na um:
"Nemusíš im ničiť vzťah iba preto, že medzi nami to už nie je ako na začiatku! Prečo by sa mali cítiť ako my?!"
Viditeľne sa zarazila. Dokonca ju tak prekvapil, že sa v jedinej sekunde aj zabudla tváriť nahnevane. Vytreštila oči a cez zovreté hrdlo sťažka povedala.
"Toto predsa...nie je...o nás."
Herbieho napätý výraz sa uvoľnil a zjemnel. Očividne ho neskutočne mrzelo, čo povedal.
"Mýliš sa a ty to vieš. Je to o nás."
Ľudia vôkol nich sa neustále pohybovali, smiali sa a popíjali drinky s malými dáždničkami, boli hluční a uvoľnení. A predsa, pre dvojicu uprostred davu, na okamih zanikli.
Stále na neho, načisto vyvedená z miery, hľadela. Pery mala zovreté, nič nevravela a oči sa jej ľútostivo zaligotali.
"Pozri sa, Paris," mierne prehovoril, pustil jej lakeť a pomaly jej pohladil rameno. "Sama predsa najlepšie vieš, čo teraz Marcus prežíva. Je celkom sám, akási cudzia osoba mu celý život prevrátila naruby a bráni mu byť s jediným svetlom, ktoré teraz vidí...A tým svetlom je pre neho práve Owen," - po krátkej pauze dodal. "Chceš mu ešte pridávať aj toto?"
Paris ťažko prehltla a pomaličky pokrútila hlavou.
Slabo sa na ňu usmial, ona to nedokázala.
"Tak poď, pôjdeme ku mne domov," navrhol.
Objal ju jednou rukou a ona sa k nemu úzkostlivo privinula.
Keď spolu prechádzali k východu, cítil, ako ho dlaňou, ktorou mu spočívala na košeli, jemne hladí.
V tú noc sa však znova obaja cítili...ako na začiatku.
A Paris, keď ju nadránom, pevne jej stískajúc ruku, odprevádzal domov, predsalen vedela, komu to aj tak povie.
**********
Povedal jej, že chce, aby ho zaviezla za Owenom.
Povedala mu - Nie.
Povedal jej, že zavolá Owenovi a on pricestuje a ak si želá, tak spolu budú iba v jeho izbe pri dokorán otvorených dverách.
Usmiala sa, zaviazala si mašľu pri krku čierneho nohavicového kostýmu, sedel pri nej v kuchyni, opretý o mliečne sklo a povedala mu - Nie.
Povedal jej, že Owen možno tak celkom nechápe a neakceptuje, prečo sa s ním teraz jeho priateľ nestretáva.
Mala už aj krikľavo oranžové lodičky, očividne sa na večer niekam chystala, uhladila si rovné vlasy a povedala - Ale mal by.
Povedal, že už ho nevidel dva týždne.
Prešla k nemu, štipla ho do líca a povedala - Čas všetko vylieči.
"Poď, pôjdeme sa niekam navečerať," bezstarostne navrhla. "Do nejakej nóbl reštaurácie. Obleč si tú pruhovanú košeľu, čo som ti kúpila."
Mala more času. Nemala stále zamestnanie, práve pripravovala práce pre vlastnú výstavu. Ak práve mala inšpiráciu. Ak nie - starala sa mu do života.
Marcus, absolútne nevypočutý, si len skleslo povzdychol.
"Zostanem doma. Niečo si spravím."
Demonštratívne otvorila chladničku a ukázala mu zejúcu prázdnotu.
Vtedy si uvedomil, aký je chladný, tak sa odšuchtal prezliecť.
O necelú polhodinu zastavila auto pred malou, ale draho pôsobiacou reštauráciou. Bez slova vystúpili a vošli dnu. Marcus bol stále zničený ich predošlým, nikam nevedúcim, rozhovorom z kuchyne. Sherry bola ako skala. Ak si niečo zobrala do hlavy a išlo o jasný zámer, nemienila viac diskutovať.
Ako Owen.
Jediné, prečo už s Marcusom načisto nestratil nervy bolo, že renovoval svoj obchod, vďaka ktorému mu čas aj bez svojho milenca ubiehal rýchlo. Možno si ani neuvedomil, že sú to už dva týždne. Kedykoľvek mu Marcus volal, kašľal v prachu, alebo sa kymácal na rebríku.
A Marcus zatiaľ cítil výraznú opustenosť. Ešte viac, odkedy telefonoval s Irmou. Pretože za ním nemohla okamžite prísť.
Cítil sa ako pätnásťročný. Vedel, že tá plnoletosť mu vážne bude na nič!
Sherry ho cez zaplnený priestor bez zaváhania viedla kdesi k zadným, stenami ohraničeným, boxom. Reštaurácia bola zariadená v klasických jemných odtieňoch, s elegantným tlmeným osvetlením, ale ona nevenovala pozornosť interiéru, iba pripravená zareagovať, sledovala tváre hostí a ruku držala na fotoaparáte s veľkým objektívom, čo jej visel na krku.
V poslednom čase sa zameriavala na ľudské tváre, na čo dosť doplácal. Vždy, keď sa pohrúžil do učenia a zabudol sa s tým v obývačke, precitol až na cvaknutie spúšte. Jeho najnovšie fotografie sa práve sušili v tmavej komore.
Dúfal, že budú kazové.
Povedala, že jeho tvár má pravidelné línie, vysoké čelo a antickú šiju. Asi to bol kompliment.
"No dobrý večer, reštaurátor v reštaurácii!" - zrazu začul jej nadšený hlas.
"Išlo o vtip? Mám sa zasmiať?" - začul aj akýsi povedomý mužský hlas.
Ona už niekomu stála pri stole. Jeho stav letargickej poslušnosti sa trochu rozptýlil, rozprúdila sa mu krv v žilách, akoby si práve chlipol zo silnej kávy. So zlým tušením sa vyklonil z poza jej chrbta a pristúpil bližšie.
Za stolom sedel Gerold. Mladý reštaurátor, ktorého spolu pred týždňom navštívili v jeho ateliéry.
Nemal najmenšieho tušenia, že idú večerať s ním.
A čo ho ešte viac prekvapilo, bol pohľad na Gerolda, ktorý keď zbadal Marcusa, venoval mu azda ešte zarazenejší výraz.
"Sherry," - udivene k nej vzhliadol. "Nevravela si, že prídete obaja. Ak by som to vedel, rezervoval by som stôl pre troch."
Marcus si až teraz všimol, že stoja pri malom stole s dvoma miestami.
Zrazu sa jemne strhol na známe šťuknutie.
Rýchlo pozrel na Sherry. Ruka, v ktorej držala fotoaparát jej klesala, prst mala na spúšti. Prudko, až tvrdo, Marcusa pobozkala na líce a akoby sa nechumelilo, prehodila:
"Chlapci, ja mám dnes iný program" - poťažkala fotoaparát. "Dobre sa zabavte a dajte si lososa, je tu hotová delikatesa. Dovez mi Marcusa domov, Gerold."
Obrátila sa na odchod.
"Ale...!" - obaja začali naraz, na čo zmĺkli a pozreli na seba.
Keď sa Marcus otočil, Sherry bola, bez obzretia, už takmer pri východe z reštaurácie.
Marcusa zalialo horko. Bol príliš nesmelý na podobné nečakané situácie. Predovšetkým, ak boli priamo naplánované na jeho osobu.
S neprimeranými rozpakmi, zračiacimi sa mu v nezdravo bielej tvári, sa obrátil späť na Gerolda.
Lenže on bol už teraz v opačnom stave. Hľadel na neho pokojne, dokonca sa pousmial.
"Ona ma zakaždým prekvapí, hoci ide o hlavnú črtu jej osobnosti. Už dávno som si mal zvyknúť," priateľsky prehovoril.
Marcus nevedel, čo s rukami, tak nimi nervózne zovrel opierku stoličky, pri ktorej stál.
Zalieval ho pocit obrovskej krivdy.
"Už by som to tiež mohol pochopiť," povedal o čosi tichšie a sklopil zrak.
Geroldovi mu ho takmer prišlo ľúto ako ho tak sledoval, očividne zahnaného do kúta. Nechcel mu ďalej znepríjemňovať večer, ale na druhej strane by sa rád sám pričinil o to, aby mu bolo lepšie.
"Avšak...," - keď začal, jeho tón napovedal, že povie niečo nečakané. "Ak mám pravdu povedať, som veľmi rád, že pre dnešok mi Sherry vybavila natoľko milú spoločnosť."
Marcus, ako predpokladal, prekvapene zdvihol pohľad. Nedokázal však nič povedať.
"Nesadneš si?"
Neochotne sa posadil k stolu a Gerold mal chuť povedať, že ho predsa nemusí poslúchať. Osem rokov medzi nimi predsa nič neznamenalo, ak išlo o 18 a 26.
"Marcus," oslovil ho a Marcus v jeho hlase pobadal náznak súcitu. "Ak chceš, môžem ťa hneď teraz odviezť domov. Nevadí mi to, nenahnevám sa."
Marcus sa na neho predsalen na dlhšie zadíval. Gerold mal priateľsky pôsobiacu, úprimnú tvár, ničím výrazne krásnu (predovšetkým pre jeho veľký nos), ale príťažlivú dôverou, ktorú v ľuďoch vzbudzovala.
Bol proste opakom Owena, takže si náhle uvedomil, že v podstate, hoci ho nepozná, necíti až takú nezvládnuteľnú túžbu utiecť od neho. Akú napríklad pociťoval vtedy, pred dvoma rokmi, keď ho na školských chodbách zrážal rozdivočený výrastok.
A keď trpezlivo čakal na jeho vyjadrenie, nenápadne a neuvedomene zapĺňal jeho osamenie. Pretože ho skutočne zaujímalo, ako mu práve je.
Nesmelo a trochu silene sa usmial.
"Nie...zostaňme. Keď už si teta Sherry...dala tú námahu."
Ani sa nesnažil zakryť, ako sa potešil. Po tvári sa mu rozlial úsmev.
"Keď si Sherry niečo zaumieni, všetci sa môžeme dopredu triasť," rozhovoril sa a lakťami sa oprel o stôl. "Ide však o silu, ktorú vo svojej povahe nesmie postrádať. Ak by bola iná, asi ťažko by sa ako mladá uchytila v zahraničí. Jej neohrozenosť ma vždy fascinovala. Možno spolu ešte zažijeme niekoľko podobných momentov prekvapenia."
Zdvihol na neho obočie, čo si Marcus nevedel vysvetliť, preto sa rýchlo zameral na čašníka, ktorý k nim prichádzal.
Zrátal si jedna a jedna a došlo mu, že Sherry sa ich snaží dať dokopy.
Ale úprimne a automaticky pochyboval, že by o neho Gerold mienil prejaviť akýkoľvek záujem. Koniec koncov, čo by sľubný, už teraz dostatočne úspešný, 26 ročný reštaurátor mohol vidieť na nedorastenom introvertnom študentíkovi?!
Ani to neriešil. Gerold mu bol ako človek sympatický, vlastne mu začínalo dochádzať, že je najpríjemnejšou osobou, ktorá sa momentálne pohybuje v jeho tesnej blízkosti a viac už nemusel nič rozoberať. On bol zamilovaný do Owena (neveril, že to Gerold nevie - určite mu o ňom Sherry povedala všetko) a Gerold ho skrátka nemal prečo chcieť.
Čašník ich pozdravil a podal im menu.
"Zatiaľ nám, prosím, prineste biele víno...," začal Gerold.
"Nepijem!" Marcus sa okamžite ozval.
"Vôbec?" - podivil sa Gerold.
Marcus pokrútil hlavou a zatváril sa previnilo.
"Mne pohár bieleho," povedal čašníkovi "a chlapcovi zatiaľ pohár vody a džús."
Čašník odišiel. Gerold na neho skúmavo pozeral.
"Ty si veľmi slušný," - usmieval sa. "Alebo zásadový? Ako chceš s takýmito vlastnosťami prežiť u Sherry?"
"Myslíš, že ma o ne oberie?" - aj Marcusov úsmev už zapôsobil prirodzenejšie.
"Rozhodne sa o to pokúsi. Ona je žena, ktorá ma naučila vypľúvať kôstky z ovocia na veľké vzdialenosti a náročky robiť šmyky autom na zamrznutom parkovisku."
Marcus sa krátko zasmial.
Nebolo možné nezabaviť sa na predstave ako spolu niekde, trebárs opretí o zábradlie mostu nad riekou Via, o sto šesť vypľúvajú kôstky z čerešní.
Oprel sa o stôl ako on.
Rozprával predovšetkým Gerold, čo Marcusovi vyhovovalo.
A ešte kým im priniesli jedlo, celkom neuvedomele sa pozvoľna začínal cítiť normálne. Takmer až príjemne.
**********
"Nikdy nezabudnem na jeho pohľad, keď som ti ho dovliekla do reštaurácie" - cukalo jej kútikmi úst. "Najlepšia fotka Marcusovho profilu."
Teraz sa rukami opierala o kolená a držala medzi nimi pohár vína. Jemne ho miešala a tmavá tekutina pôsobila v šere rovnako husto ako krv.
On, sediac v kresle oproti, si podopieral bradu a svoje vypité poháriky už ani nepočítal.
Náhle s pohybom vína prestala a vzhliadla k nemu. Jej oči sa v temnote v istom momente prízračne zaleskli.
"Myslím, že od tohto bodu už viac povieš ty mne, ako ja tebe."
Chvíľku pôsobil nečakane ospalo, keď súhlasne prikývol.
**********
Rozkošné dievčatko v ružových volánikových šatách na ramienka, na hrudi a konča sukne samá krajka, posiatych čiernymi hviezdičkami, strnulo stálo pri stene rozľahlej telocvične, chrbtom k ostatným. Tvárička, lemovaná nezbedne ryšavými vlasmi, jej chmúrnela čoraz viac, ako si pri uchu už niekoľko minút držala mobil s mašličkou na displeji a sústredene počúvala svoju priateľku Paris.
Začínala tušiť, že na konci rozprávania ju bude čakať nemilé prekvapenie.
Za ňou sa rýchlo pohybovalo zopár dvojíc bojujúcich zložitou technikou s pomocou Tessen. Prevažne všetci boli v cvičebných úboroch, iba gotická lolita slovo "tepláky" nepoznala.
Parisino objasňovanie situácie vrcholilo a lolitka začínala naberať výraz nezvládateľného rozhorčenia, keď sa jej ružové líčka nadúvali ako nafučanej bábike. Druhá ruka, mierne zdvihnutá, v ktorej držala vlastný Tessen, čiže železný vejár, jej pozvoľne klesala k bohato nazberanej sukni. Železný povrch vejára bol natretý na bielo, uprostred s národne charakteristickým červeným kruhom, jemná rúčka kŕčovito zvierala okraj zbrane.
Paris sa dostala ku koreňu veci.
"ČO?!" - vtedy Irma vykríkla tak prudko a hlavne - nahlas, až niekoľko dvojíc ustalo v boji. "Tá ZMIJA!", zavrieskala, pootočila sa a rozzúrene vejár odhodila cez halu.
Železný Tessen presvišťal vzduchom a jeho okraj, ostrejší ako bežná britva, sa zabodol do dreveného obkladu, tesne nad strapatou šticou chlapca, čo oddychoval opretý o stenu.
Telocvičňa stíchla a znehybnela.
Chlapec sa strnulo zviezol k podlahe, k smrti vyľakané kávové oči upieral k mladej dáme v ružovom.
"Irma?...", z mobilu sa ozývala náhle zmätená Paris. "Irma! Si tam?! Deje sa niečo?!"
Teraz jej klesla aj ruka s telefónom. Šokovane hľadela na vejár v stene.
"Môj ty bože....," povedala slabým hlasom, "..a keď som to skúšala doma, vôbec mi to nešlo!"
Po hale sa rozľahlo nervózne dievčenské chichúňanie.
**********
 


Komentáře

1 www www | Web | 14. března 2009 v 22:49 | Reagovat

hezuuu  bllooog

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama