poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ II. (Raz Príde Zbohom) 9.časť

14. března 2009 v 20:00 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
Potichúčky odomkol dvere a vošiel do vstupnej haly domu. Zatvoril ich za sebou, bez toho, aby sa k nim obrátil a chvíľu postál. Dom bol nepríjemne mĺkvy, tak strašne mĺkvy, ako v nedeľu nadránom domy bývajú, lenže ich dom v sebe niesol čosi zlovestné a zároveň chladne prázdne.
cry cry baby
Marcus urobil zopár krokov ku schodom. Telo cítil ako rozlámané, vôbec nespal. Oči mal bolestivo vyplakané a cítil sa byť rovnako studeno prázdny, ako bola ich ničota, ktorá ich "doma" obklopovala.
Zrazu začul vrznutie dverí. Zastal a obrátil tvár ku kuchyni. Pod sčervenalými očami mal tmavé kruhy.

Kráčal k nemu otec. Postál pri ňom, vymenili si pohľady. Ako vždy, nič nevravel, hoci teraz sa mu v očiach jasne zračila otázka: Kde si celú noc bol?!
Ale Marcus vedel, že mu nestojí ani za to, aby sa ho ostro spýtal, kde sa flákal a dal mu zaracha a z toho smutného faktu, keď k nemu vytáčal tvár, sa mu z unavených očí opäť spustili slzy.
Nijako nezmenil výraz. Azda však bol aspoň zvedavý, pretože aj naďalej stál na mieste a pozoroval ho. Asi ako krysu, ktorá by po ňom pri sebemenšom pohybe mohla skočiť. Dotiahol to s nimi až tak ďaleko, že sa ho začína štítiť?!
Marcus bol jeho dokonalý protipól. Roztriasol sa, ruky spustené pri tele zatínal do pästí a rozochvene prehovoril:
"Teraz už ju chápem! Ja sa kvôli tebe tiež raz zabijem!"
Vtedy sa kamenný muž predsalen prebudil. Zamračil sa a jeho ruka sa náhle rýchlo zdvíhala, s otvorenou dlaňou, pripravená udrieť ho. Chlapec sa strhol a rozbehol sa hore po schodoch. Akákoľvek nečakaná pohnútka z jeho strany so sebou niesla čosi odstrašujúce. Bral schody po dvoch. Zabuchol sa do svojej malej izby a zamkol sa.
Ustupoval, až kým ho nezastavila stena pri okne. Zviezol sa po nej k podlahe.
Maličká izba už nepôsobila nadmieru pochmúrne. Pred štyrmi mesiacmi zošednuté steny s Owenom vymaľovali, keď bol otec v práci.
Pri spomienke ako sa smiali, keď skončili celí od bielej farby, aký bol unesený, keď prácu dokončili a on si uvedomil, že nový, svetlý vzhľad izby súhlasí s jeho novým životom, si teraz zložil tvár do dlaní a opäť sa nahlas rozplakal.
Takmer až sebatrýznivo si prial, aby v tom zasa bolo niečo zákerné, ako bola niekdajšia stávka o jeho nevinnosť, alebo aby ho znova musel vyslobodzovať zo spárov nejakého úchyláka...Bolo mu to jedno. Bol ochotný opäť to podstúpiť. Len aby to Owena rozhýbalo a on by ich dvoch MUSEL riešiť.
Takto mu však neostávalo nič iné, iba dúfať, že išlo len o emočnú explóziu, čistú zúrivosť. Že išlo o slová povedané v hneve.
O slová, ktoré vlastne neznamenali nič.
**********
Na strednej škole svitlo ďalšie pondelňajšie ráno. Rozvravené skupinky študentov sa presúvali hore dole, školu zapĺňali kovové zvuky neustále zatvárania a otvárania skriniek, nad hlavami sa im vinula melancholická pieseň od Jeffa Buckleya "Hallelujah".
Iba dve postavy v neustávajúcom frmole stáli, celkom bez pohnutia, akoby ani nedýchali, nízky chlapec v priveľkej mikine si na hruď kŕčovito pritískal učebnice a vzhliadal k vysokému chalanovi vo fialovom tričku a otrhaných rifliach s nášivkami.
Stáli oproti sebe pri rade skriniek, nevšímali si študentov, ktorí ich obchádzali, vyšší neodpovedal na pozdravy a obaja vyzerali rovnako smutne.
Hallelujah - trpko si pomyslel Marcus, keď sa na neho pozeral. Odkedy sa zrazili, iba postávali a mlčky na seba civeli. Sekundy sa nekonečne pomaly naťahovali a každou ďalšou sa zväčšovala náhla priepasť medzi nimi.
Marcus si spomenul, že včera ma dôležitý tenisový zápas. Jeho tréner si myslel, že keby Owen trocha skrotil výbušný temperament a bral si jeho technické rady viac k srdcu, možno by sa v budúcnosti mohol tenisom živiť.
No prosím. Pred krátkym časom si dával na ruku tetovať jeho meno a teraz už ani nevie, či vyhral zápas.
Marcusovi bolo opäť do plaču. Ale v škole by si vyslúžil posmech...a Owen by sa ho už pravdepodobne nezastal.
Tak trpel iba ticho, vnútorne a nakoniec prehovoril prvý:
"Čo bude s nami ďalej?"
Owen jeho priškrtený hlas sotva počul, viac menej si domyslel, čo hovorí.
Čo bude s nami ďalej?
Aká zložitá otázka to dnes je!
Marcus k nemu vzhliadol, veľké prosebné oči zaplnené obavami a mnohými ďalšími otázkami.
"Čo bude ďalej?" akosi mdlo po ňom zopakoval Owen.
Sledoval jeho milú jemnú tvár a rozmýšľal, ako táto pekná tvárička dosiahla, že sa nechal spútať vážnym vzťahom a nechal sa obmedzovať.
Sarah by ho neobmedzovala, nič by jej nikdy neprekážalo! - zrazu mu napadlo, hoci ho samého prekvapilo, že nad ňou už takto premýšľa. Tušil, že ju začal brať ako zadné dvierka. Poistku. Náhradu - Ona by sa pri ňom tiež držala, pretože by jej bol seberovná partia.
Ale nežiadala by, aby sa pre ňu zmenil.
Ako mohol dopustiť, aby sa kvôli nemu...kvôli komukoľvek...menil?! Kde bolo jeho staré "ja"? To, ktoré sa cítilo … slobodnejšie.
Marcus sa mu vpíjal do očí a trpezlivo čakal na odpoveď, ktorá mu mohla rozvrátiť celý život.
"Tak..." - Owen so skleslým výrazom pokrčil ramená, "...sme... rozídení."
Marcus rozšíril oči a zhrozene pootvoril ústa.
Takže NAOZAJ?! Naozaj sa v sobotu večer rozišli?!
Teraz už uhol pohľadom. Zbadal Nolanda, chalana z Owenovej partie. Bezprízorne postával pri automate s kávou a sledoval ich. Keď sa im s Marcusom spojili pohľady, rýchlo sa otočil k automatu a nápadne hľadal drobné po vreckách.
No čo...už sa vám pochválil, že mi dal kopačky?! - prešla mu mysľou bolestivá myšlienka.
Ale vedel, že Nolandovi je to vlastne jedno. Jerome sa asi zákerne chechtal.
Jeho život sa rúcal, kameň po kameni, priamo teraz, v dave študentov, strácal svoju životnú istotu, stal sa naprosto osamelým...a všetkým to bolo jedno, alebo ich to dokonca potešilo, šepkali si novú pikošku.
Owen pozoroval, ako sa mu hruď zrazu sprudka dvíha. Bledol. Bol šokovaný.
Až vtedy mu napadlo, či ho však v tom všetkom, čo sa udialo, ešte stále neprestal milovať.
Vlastne...pochyboval niekedy o svojom cite? Aj keď na neho zúril, keď po ňom kričal...napadlo mu niekde medzitým aspoň raz - Už ho nemilujem?!
Nevedel sa rozpamätať.
Videl, že tento druhý, zraňujúco pomalý rozchod, Marcusa nekonečne ničí.
"Momentálne je to pre nás najlepšie riešenie," neisto zo seba dostal a keďže Marcus mal stále odvrátený pohľad, otočil sa a vykročil po chodbe.
"Veľa šťastia vo štvrtok, na maturite," - začul za sebou jeho hlas, podfarbený horkosťou.
Na okamih zastal. Ale už sa neotočil. Pôsobil ako v polosne, keď ďalej, akosi zmätene, pokračoval v chôdzi.
Marcus zacúval a oprel sa chrbtom o svoju skrinku.
Hallelujah.
Okolo neho prebehol Noland. Zvedavo sa ponáhľal za Owenom.
Očami klesol k podlahe.
A práve vtedy, hneď po rozchode, si spomenul na čiernu mačku, ktorá mu v jedno ráno, v podstate v posledný pekný deň, ktorý prežil, váhavo skrížila cestu.
Bolo hlúpe dávať jej vinu za to, že sa opäť stal osamelým, deprimovaným introvertom, ale predsa pocítil absurdnú túžbu zvrátiť čas a výrazným "kšááá" vtedy smolnú mačku odplašiť.
Meravo zdvihol tvár. Sledoval študentov. Ako poletovali pred jeho očami, akoby ich nič na svete nebrzdilo.
Chcelo sa mu kričať.
Nemohol.
Kričal vnútorne.
Kto by to do tej sinavej, tichej tváričky povedal...čo sa v ňom odohráva.
"Je práve 7:57," - školou sa linul Jeromov hlas, ako rozprával do mikrofónu. "Myslím, že už môžeme Marcusa privítať v Klube Odkopnutých."
Takmer zabudol dýchať.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama