poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ II. (Raz Príde Zbohom) 8.časť

14. března 2009 v 19:59 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
Pozoroval ju. S rukou prehodenou cez operadlo sedačky, dokonca bol prekvapený, aký je
s.
uvoľnený. Pozeral na ňu, ako na nejaký pútavý film na kino plátne. Zo začiatku ani nevnímal jej slová, iba sledoval, ako sa smeje, ako rýchlo rozpráva, neobsedí v pokoji.
Dva dni sa tváril, že nie je. Vedel, ako si to Marcus vysvetľuje. Každé jeho slovo, gesto, náznak podráždeného výrazu, si bral nadmieru osobne.
Lenže on predstieral, že nie je, aj sám pred sebou.
Niečo šialené v ňom, akýsi blázon, ktorým vždy vedel byť, mu navrával, že keď počká, zmaže minulé dni, možno to predtým, to, čo sa stalo, prestane existovať tiež. Keď sa mu Marcus snažil dovolať, hľadel inam a dal si na uši slúchadlá od I-Podu.

Nahováral si, večer v posteli, dve noci, kedy nezažmúril oka, stále dokola - Nie! Neurobil som to! Nespal som s ňou!
Sama za ním prišla, prinútila ho vypadnúť von. No, vlastne, ho veľmi nútiť nemusela, aj tak by sa zasa iba pozeral do stropu a snažil sa silou vôle odstrániť mentálnu stopu po svojom čine.
Dobre, išlo o ňu, nemal ísť do Klubu práve s ňou. Lenže keď ju opäť zbadal, došlo mu, že už s ňou nemá chuť znova spať. Nemohol poprieť, že by si ich noc neužil...Avšak teraz už nebola nová, osviežujúca, už ho nemala čím prekvapiť, už nebolo zaujímavé zasa ju zatiahnuť do stanu.
Postupne začínal vnímať jej slová. Keď sa začala smiať tenučkým héliovým hlasom ako jedno z trojčiat Dui, Lui alebo Hui, ktorý práve získala z balóna, čo odviazala, smial sa tiež. Prišla mu zábavná.
Uvedomil si, že s Marcusom by sa tak nezabavil. Hanbil by sa vyvádzať.
Pri myšlienke na neho sa postupne prestával smiať. Pohľad mu pohasínal a zastieral sa.
Už zasa ju vnímal iba fragmentárne, nedokázala prebiť jeho úvahy.
Uvažoval, čo by cítil, keby ju pobozkal. Či by predsalen zostal, alebo nezostal, vlažný. Pred hodinkou bol chladný ako kameň, ale teraz, keď sa spolu zasmiali...
Vedel, že ona sama sa ho skôr či neskôr pokúsi pobozkať. Už teraz sa na sedačke nenápadne prisúvala bližšie.
Jeho stav sa menil z minúty na minútu.
Dochádzalo mu, že jedna jediná noc zakázanej vášne s ňou priniesla nekonečnú škálu následných pocitov, fáz uvažovania nad nimi, nimi troma, meniacich sa nálad...
Prestával si byť čímkoľvek istý. Už nedokázal ani hádať, čo bude ďalej. Sám bol zvedavý, čo v ňom nakoniec zvíťazí.
**********
Nevšimla si, čo ho k tomu viedlo, bola príliš zaujatá pozorovaním Owena s emom, iba zrazu Marcus padal z barovej stoličky. Ona aj sympatický mladý čašník (ktorý už mimochodom mal napísané na servítke jej telefónne číslo...a tú servítku pred chvíľou omylom vyhodil) sa obaja strhli, pohotovo k nemu skočili a spoločnými silami chlapca na stoličke opäť vyrovnali.
"O čo vám ide?" ťažkopádne sa pýtal Marcus. "Som predsa v poriadku."
Irma usúdila, že je čas ísť. Po piatich vypitých pohároch vína a dvoch pivách bol Marcus prvýkrát v živote a totálne opitý.
Zliezla zo stoličky, chytila ho a ťahala z nej aj jeho.
"Hýb sa Marcus, ideme domov."
Marcus sa ja v opitom stave nechával poslušne odvádzať. Cítila celú váhu jeho tela. Keby ho nepodopierala, spadol by. Pochybovala, že má aspoň 50 kíl. Keby bolo najhoršie, bola ochotná prehodiť si ho cez rameno.
Kývla rúčkou v čipkovanej rukavičke čašníkovi a vliekla ho pomedzi ľudí.
Stále vyzeral byť úplne zdrvený. Alkohol len podporil jeho depresiu, hoci dúfala v opak.
"Musím ísť za Owenom, Irma," zakvílil a už ju aj potácavo ťahal smerom k nemu.
"To nie je dobrý nápad. Si fakt ožratý Marcus, najlepšie bude, keď to teraz spolu pôjdeme rozchodiť okolo Klubu."
Marcus sa ale nedal odvliecť. V krehkom chlapcovi sa náhle objavila aká taká sila, zaprel sa celým telom a vliekol ju k svojej životnej láske.
"Musím ísť za Owim!" opito bľabotal. "Owi je iba môj! Je môj a nikomu ho nedám!"
Irma balansovala na svojich vysokých topánkach, ako stále zrýchľoval a spomaľoval, neschopná nájsť slová, ktorými by ho presvedčila, že dnes asi bude lepšie nechať to plávať.
Marcus už bol na zopár krokov od nich. Owen mu bol ešte stále otočený chrbtom a ona nemala dôvod všímať si ho.
Po pravde, bola plne zaujatá jeho priateľom.
Zasa sa smiala (zúfalo chcel vlastniť jej bezstarostnosť) a náhle rozosmiata vstala a naklonená, akoby prichádzala k malému dieťaťu, prešla k Owenovi a sklonila sa.
Marcus zastal tak prudko, až do neho Irma vrazila.
Bozkáva ho?!
BOZKÁVAJÚ SA?!
Nemal momentálne veľmi utriedené myšlienky a ako sa tak skláňala, rozhodne bolo jasné iba to, že mu tvár drží v dlaniach.
Ale aký je to bozk?! - zmätene uvažoval - Priateľský?! Alebo...
Nejaký kontakt medzi nimi musel byť, ich tváre teraz boli v rovnakej úrovni.
A potom už cítil, ako mu hrdlo zviera plač a videnie sa mu ešte viac zahmlilo.
To je trošku dlhý bozk - dochádzalo mu.
"Zober ma domov, Irma!" akosi priškrtene zo seba dostal. "Máš pravdu, vypadnime...preč! Rýchlo!"
Owen sa zrazu prudko pohol, keď za chrbtom začul dôverne známy hlas. Odtrhli od seba pery. Chvatne sa obrátil a náhle s výrazom obrovského údivu hľadel priamo na neho.
"MARCUS?!" vyrazil zo seba spôsobom, akoby bol Marcus už dávno vyhlásený za mŕtveho a napriek tomu tu teraz stojí, ako zhmotnený duch.
Marcus, ako už mnohokrát predtým (život je pre niektorých ľudí sústavný boj), strácal pôdu pod nohami. Nečakane sa Irme vytrhol a ako zmyslov zbavený utekal k východu. Vrážal do ľudí, ktorí ho desili, všetko na neho padalo, záplavy ostro červených balónov pôsobili neskutočne nepriateľsky. Ako varovanie! ...Bude horšie!
Vybehol pred Klub, chcel sa zhlboka nadýchnuť, ale z úst sa mu vydral nepotlačiteľný vzlyk. Rovno za ním vybehla Irma a potom opäť počul, ako sa dvere Klubu rozrazili, nočnú ulicu na chvíľu zalialo svetlo a hluk sa znásobil, aby sa následne zas ponorila do temnoty. Mal nepríjemné tušenie, že ho nenechá odísť, hoci teraz netúžil po ničom inom viac, ako po bezhlavom úteku. Chcel utekať a utekať, aby mohol všetko zanechať za sebou.
Otočil sa. Svet sa s ním povážlivo rozkrútil.
So súcitným výrazom a otvorenou náručou k nemu kráčala Irma, ale popri nej zrazu prebehol Owen.
Od Klubu kráčala aj ONA a nemala žiaden výraz. Dokonca, posledné, čo si na nej všimol, kým svoju pozornosť obrátil výhradne na Owena a ich svet sa načisto zbláznil, bol náznak nudy, ktorý jej krátko preletel tvárou.
Owen zastal zopár krokov pred ním. Pôsobil rozrušene. Zopár sekúnd iba nemo otváral ústa, neschopný formulovať svoje myšlienky do slov.
Marcus k nemu úzkostne vzhliadal. Po lícach mu začali tiecť slzy.
"Marcus...o nič...o nič nešlo!" konečne sa Owenovi rozviazal jazyk.
"O nič nešlo?!" skríkol Marcus.
V hlase sa mu miešalo zúfalstvo s plačom.
"Vy ste sa bozkávali!"
Bol natoľko vyvedený z miery, natoľko dokopaný životom, že ani nevnímal, koľko ľudí je okolo. Čo tam po tom! Jeho priateľ hovorí - O nič nešlo - Asi ho považuje za hlupáka.
Ale v skutočnosti sa pred Klubom okrem nich nepohyboval nikto, pretože podnik stál v dosť odľahlej časti mesta.
"Spravil som chybu! Obrovskú, ale jednu jedinú chybu!" zapálene vysvetľoval Owen. "Jeden omyl! Prosím ťa, mám na neho právo?!"
Vykročil k nemu, ale Marcus ustúpil - čo iné predsa mohol spraviť?! Pocity mal až k šialenstvu zmiešané.
Owen teda pokusy o nejaký bližší kontakt zaraz vzdal.
"Ako ti teraz môžem veriť?!" Marcus kričal. "Ako ti vôbec môžem veriť, že medzi vami nič viac nebolo?!" zlomil sa mu hlas.
Začínal plakať nahlas.
Owenovi neušlo, ako sa Marcus kolísa a že skutočne od pľúc po ňom ziape.
"Ty si...ty si...opitý?!" - tichšie, ale značne neveriacky, sa spýtal.
"No tak som! No a čo! Je to iba jeden krát! Prosím ťa!" neobratne sa ho snažil napodobniť. "Mám na to právo?!" nemotorným oblúkom pohodil rukou. "Nemeň tému, preboha, to čo si robil tam..." - ukazovák nasmeroval na Klub, "...bolo...NESKUTOČNÉ!...tak mi povedz, do pekla, čo ste spolu mali!"
"Nič! Nič viac sme spolu nemali!" presvedčivo chrlil Owen. Vždy keď sa k nemu priblížil, on cúvol. "Prisahám! Nič viac sa medzi nami nestalo!"
Sarah, stojac opretá o stenu Klubu, si založila ruky na hrudi a iba sa sama pre seba arogantne pousmiala.
To divadielko jej prišlo celkom vtipné.
"Ale prečo si...
"Ja neviem! Nemám tušenia! Úlet!"
"Ja ti nestačím?!" - rozplakal sa ešte usedavejšie.
"Neobracaj to zasa na seba!" zareagoval akosi príliš podráždene, možno preto, že práve takúto reakciu od neho čakal. "Jednoducho...proste...sa to stalo! Nejako...sme sa zabávali...pozri sa...poznám ju už dlho a..."
"Strašná zábava! Fakt!" odsekol.
"No s tebou pre zmenu nie je žiadna!" náhle a aj pre neho veľmi nečakane, mu z úst vybehla zlostná poznámka.
Marcus po ňom hodil zhrozený pohľad, chvíľu iba vzlykal a potom zo seba ťažko, teraz už ani nemal energiu kričať, vyrážal:
"To nie ja, Owen! To ty na mňa všetko hádžeš! Ty ma podvádzaš a snažíš sa to obrátiť proti mne, snažíš...sa ma presvedčiť, že ja som ťa k tomu dohnal...
Čo ti vadí, Owen?! Čo ti vôbec môže vadiť?! Že som celý svoj život...CELÝ život vložil do tvojich rúk?! Že som vždy patril iba tebe a tebe dal právo vlastniť všetko, čo je na mne?! Že ťa milujem viac ako ktokoľvek...tým ti vadím?! Že len kvôli tebe vôbec chodím medzi ľudí?! To je na mne zlé?!"
Keby bol triezvy, nikdy by mu nič podobné, nič natoľko pravdivé a až znepokojujúco dôverné, úprimné, nepovedal.
Avšak to nič nemenilo na fakte, že tak to naozaj cítil. Cítil sa byť absolútne milujúci, absolútne patriaci Owenovi. Viac mu už dať nemohol.
Tak čo ešte chcel?!
V akom svete to žije, keď iba milovať nestačí?! (V mojom, srdiečko - pozn.autorky)
"Prestaň to nafukovať, pretože takýmto spôsobom to fakt nevyriešime!" precedil medzi zuby Owen, zasadil mu ťažký úder, ale o sekundu neskôr paradoxne rezignovane spustil ruky. "Je mi to vážne, vážne ľúto, že máš pocit, že to čo robíš, mi nie je dosť..."
"Tak PREČO si to spravil?!" opäť strašne moc, takmer až hystericky, vykríkol.
"Pretože...ja...ja neviem, asi mi niečo chýba!" aj on sa znova rozkričal a zrazu mu myseľ zatemnil hnev, Marcusov krik hecoval jeho, takže hulákal tiež. "Nechodíš sa so mnou baviť, nesnažíš sa byť spoločenský, dostať ťa do postele je umenie, NESNAŽÍŠ sa byť plnohodnotnou polovicou páru...Nepoznáš ju?! NEPOZNÁŠ?!" - ukázal rukou za seba, kde naďalej uvoľnene opretá, postávala Sarah a vnútorne sa čoraz lepšie a lepšie bavila. "Čuduješ sa?! Ty na mojich kamošov serieš!"
Marcus sa zadúšal plačom. Chápal, že situácia sa im vymkla z rúk a spela k bodu, ktorý sa už možno nebude dať zvrátiť.
Aj Irma už stratila nervy. Doteraz iba v napätí stála zopár krokov pred Sarah. Teraz odhodlane vykročila k nim.
"Owen, prestaň už! Zavri papuľu!" hnevlivo sa ozvala. "Totálne ti šibe! Počúvaš vôbec, čo trepeš?!"
S nenávisťou v tvári sa k nej prudko obrátil.
Sarah už nestrannosť asi začínala prekážať, ( nebola navyknutá byť prehliadaná), pretože sa nenáhlivo, stále s rukami na hrudi, tiež presúvala k vrieskajúcej trojici.
"Ty drž hubu, zakop sa, Irma! Nestaraj sa do všetkého!" zreval po nej.
"Nevrieskaj po nej!" ozval sa Marcus.

"Takže toto je on?"
Náhle sa ozval celkom cudzí, pohrdlivý hlas.
Všetci sa zarazili a na okamih znehybneli. Obrátili hlavy k nej.
Hľadela priamo na chvejúceho sa uslzeného Marcusa, ale v očiach sa jej neobjavila ani štipka z pohnútky, ktorá by prezrádzala, že má aspoň mizivú schopnosť empatie.
"Je trochu..." - premerala si ho od hlavy po päty, "...vycivený, nemyslíš?"
Owenovi takmer vypadli oči z jamôk.
Irma bola najbližšie a verná svojej prirodzenej povahe, sa bez varovania rozohnala a strelila dievčaťu poriadne zaucho. Úder bol taký silný, až ju prinútil cúvnuť na niekoľko krokov, ale okamžite zo seba facku striasla, vystrela sa bojovne mierila k hrdo vystretej Irme.
"Ty trápna, drzá....!"
Owen sa okamžite zvrtol, pričom aj Irma bez kúska strachu mierila k dievčaťu, pevne rozhodnutá dať jej ešte ďalšie facky.
Irmu iba odsotil, ku podivu, Sarah od chrbta schmatol a zovrel ju.
"Ešte aj vy začínajte!"
Ani si neuvedomil, čo robí, nejako mu to už prerastalo cez hlavu, ale tak prudko ju zo zovretia pustil, že spadla na zem.
"Prestaňte, prosím, všetci prestaňte!" zúfalo prosil Marcus.
"Tak si kroť tú svoju otravnú lolitku!" skríkol po ňom.
"Kroť si svoje emo!" odsekla. "Mohol si mať aspoň lepší vkus!"
"Nepleť do toho Irmu!" skríkol Marcus. "Preboha, riešime teraz dôležitejšie veci..."
"Ako to môžeme riešiť, keď ma to nenechávaš vysvetliť!"
"Ale veď ty nie si schopný..."
….mi to vysvetliť - chcel dodať.
Ale v tej chvíli, v okamihu najväčšieho, pre neho už nezvládnuteľného, vypätia, sa mu alkohol rozbúril v žalúdku a on zrazu zacítil, ako ho zalieva horko a čosi sa mu tlačí do hrdla.
Urobil zopár dezorientovaných krokov ku Klubu, predklonil sa a povracal sa pri stene podniku.
Irma sa k nemu v okamihu otočila, ale Owen ju predbehol. Sarah už stála na nohách, teraz už zúrila aj ona.
"Ježišikriste!" otrávene zatiahol Owen, zohol sa k Marcusovi a oboma rukami mu chytil hlavu.
Marcus kašlal, dusil sa vzlykmi a zvratkami, ale nedokázal prestať, kým zo seba nedostal takmer celý obsah žalúdka.
Keď skončil, chvatne sa vystrel, poutieral si ústa do rukáva trička a opäť plný beznádeje kričal:
"Čo budeme teraz robiť?! Nedá sa na to len tak zabudnúť! Čo bude ďalej?!"
Ťažko prehĺtal pachuť zvratkov. Obával sa, že sa mu opäť zdvihne žalúdok.
Irma si uvedomila, že aj napriek tomu, že ho už na dne videla, takto príšerne úboho ešte nepôsobil.
"Ja neviem!" zhúkol Owen. "Čo si myslíš, že asi môžeme robiť...!"
Čo asi tak teraz môžeme robiť?! - náhle mu napadlo. Otázka s nevyslovenou, ale už poznanou odpoveďou.
No čo asi?! Teraz...Keď sa vyspal s niekým iným, keď ho videl, ako sa s ňou bozkáva...a on namiesto toho, aby mu kľačal pri nohách, zúri, zúri a bráni sa.
"Tak sa rozíďme, do riti! Aj tak to medzi nami škrípe! Sám si teraz povedal, že nezabudneš!"
A bolo to vonku.
"To nie Owen! To NIE!" - šokovaný krútil hlavou, hoci bol v situácii, kedy mal tiež v afekte kričať - TAK DOBRE! ROZÍĎME SA! ZMIZNI MI Z OČÍ!
"Končíme!" vrieskal Owen. "Oblizoval som sa s ňou! OK! Tak čo asi bude ďalej?! Čo môže byť ďalej?! KONČÍME!"
Opäť sa s ním všetko točilo, asi padal. Zrazu sa mu za chrbtom objavila Irma a on sa o ňu opieral. Videla, že stráca rovnováhu.
"Owen, nerozchádzajme sa!" vzlykal. "Neunáhlujme sa! Owen...OWEN!!!"
Odchádzal. Popritom ďalej kričal:
"Končíme! Proste je KONIEC!"
Po ceste schmatol za ruku dievča, teraz už zasa vyzerajúce celkom spokojne a vliekol ju so sebou späť do Klubu.
"Nemôžeme sa rozísť, Owen," - Marcusov uplakaný hlas vyčerpane tíchol, keď sledoval, ako miznú vo vnútri a to dievča sa medzi dverami pootočilo a vyslalo k nemu víťazoslávny pohľad, bola by mu schopná poslať aj sarkastický vzdušný bozk, keby mala viac času.
Irma ho jemne ťahala. Šepkala mu do ucha, ako veľmi je jej to ľúto.
"Nesmieme sa rozísť, Owen...Owi...
ja ti odpustím čokoľvek...
odpustím ti všetko...
...Owi..."
**********
"Dovliekla ho ku mne! Ovracal nám prah domu. Ovracal schody! Ovracal AJ moju mamu! Povedala mi, že mi zakazuje priateliť sa s ním! Ale bol v príšernom stave, kedy ho nedokázala poslať preč, do ulíc...Nechala ho u nás do rána.
Celú noc sme pri ňom s Irmou ležali a boli sme až do svitania hore.
Celú noc plakal...
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama