poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ II. (Raz Príde Zbohom) 6.časť

14. března 2009 v 19:56 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
Kráčal cez školský dvor k bráne. Ani nevnímal cestu, išiel po zvyku. Ruky mal prekrížené na hrudi a pôsobil naozaj bez nálady.
icecream
Owen sa v škole skutočne neukázal. Od rána si v hlave stále dokola premietal ich hádku. Napĺňala ho obavami. Bude to už teraz stále takto? Prekročili neviditeľnú hranicu medzi čerstvou zamilovanosťou a stereotypným vzťahom a odteraz Owenovi polezie na nervy? Budú sa hašteriť?
Povedľa neho Irma pri každom kroku šušťala červenou sukňou potiahnutou čiernou krajkou. Cítil, že ho pozoruje.
Vysvetľovala mu, že hádať sa je v poriadku, aj keď to Owen poriadne prehnal, lenže keďže "fakt JE debil", nič iné sa od neho pri prvej hádke nedalo očakávať.

Z druhej strany zasa cítil Parisin pohľad, hoci si práve na nos nasadzovala veľké slnečné okuliare a za ňou kráčal Herbie.
Mlčali a ľútostivo ho pozorovali. Hanbil sa na ktoréhokoľvek z nich pozrieť, ale uvedomil si, že sa bude musieť vzdať a prijať stálejšiu prítomnosť ich všetkých.
Zdá sa, že začína mať svoju partiu a strachom sa mu z toho podlamovali nohy. Budú chcieť, aby im rozprával o sebe? Budú ho nečakane navštevovať? Sledovať jeho život? Robiť hluk?!
Aj teraz kvôli nim nohami ledva prepletal, bol rád, že už sú skoro pri bráne a dúfal, že sa rozídu rôznymi smermi.
Iba na Irmu nedal dopustiť, bola jeho bútľavá vŕba a s Irmou začínala všade chodiť Paris a kde bola Paris, tam bol aj Herbie. ( A jeho kamera. Dnes ráno ju na neho namieril s otázkou: "Porozprávaj mi, čo spôsobilo, že vyzeráš, akoby si na sebe niesol bremeno celého Tretieho Sveta?" Hodil po ňom natoľko dotknutý pohľad, že ho radšej s mrmlaním, že mu z neho "praskne objektív", nechal tak.)
Prešli cez bránu a hneď, ako sa ocitli na ceste, začul svoje meno.
Kupodivu, išlo o ženský hlas, ktorý jeho meno vyslovil, ale dnes už čakal čokoľvek. Za hlasom sa otočili všetky štyri hlavy.
Pri chodníku stálo zaparkované tmavo-zelené auto, o spustené okno si opierala ruku Owenova matka a hľadela priamo na Marcusa. Bola vážna a nečitateľná.
"Marcus, mohol by si so mnou skočiť na slovíčko?"
Marcusovi klesla sánka.
Irma zúžila oči a preventívne po nej zazerala, ale jeho mama upriamovala pozornosť iba na Marcusa a jej pevný pohľad mu nedávala na výber.
"Tak...majte ešte...pekný deň," skleslo ich pozdravil a zatiaľčo zarazená skupinka zostala ako vrastená do zeme, on premáhajúc sa prešiel k autu a nastúpil.
Nemal odvahu odmietnuť.
Evidentne ho mala za totálne decko. Pretože o päť minút sedel oproti nej v pruhovanom kresle kaviarne Zig-Zag a zatiaľ čo ona mala pred sebou čierny čaj s karamelovou príchuťou, on bezradne hľadel na zmrzlinový pohár, ktorý mu objednala.
Skúmavo ho cez stôl pozorovala. Keby ľudia vedeli, aké utrpenie mu ich pozornosť spôsobuje, chodili by okolo neho s bradami na hrudi. Bol nervózny. Konečne chytil lyžičku, ale iba sa v zmrzline prplal. Nevedela pochopiť, ako jej synovi mohlo napadnúť zviesť tohto chlapca. To sa iba jedného rána zobudil a povedal si - Hm, dnes je pekný deň, ako stvorený na koniec s dievčatami a zbalenie nesebavedomého chlapčeka bez akejkoľvek maskulínnej črty? - Bolo totiž zrejmé, že naopak to byť nemohlo. Chlapec bol bojazlivý, jemný, v tvári sa mu neustále zračilo napätie. Taký chlapec by sa neodvažoval ani len vysielať signály svalnatému chalanovi, čo vyhukoval na školských chodbách. Bol pekný, až príliš pekný na chlapca. Jeho bledá tvár ostro kontrastovala s uhľovo čiernymi vlasmi. Tmavé riasy lemovali modré oči. Chlapče, mohol by ti stredoškolský svet ležať pri nohách, keby si bol vyšší a menej vynervovaný - povedala mu v duchu.
"Možnože by som sa na to mala pýtať Owena," konečne prehovorila. "Ale s Owenom sa o niektorých veciach nedá rozprávať. Jeho otec teraz ticho zúri, ale rozhodli sme sa do toho...medzi vami...nerýpať veľmi, kým nezmaturuje."
Na chvíľu stíchla. Pozrela bokom, odpila si z čaju. Asi mu dávala priestor na reakciu, ale Marcus mal v hrdle guču.
Mala rovné hnedé vlasy predelené bezchybnou cestičkou. Mala úzke pery, hnedé oči. Nikto by ju s blonďavým Owenom so sivými očami nespájal.
Došlo jej, že chlapec nič nepovie. Celý stuhol, iba na ňu skľúčene hľadel.
"Ako jeho matka," - ukázala na seba, "potrebujem vedieť, ako to s ním vlastne je."
"Čo presne myslíte?" nakoniec predsalen prehovoril, ozval sa placho a zamrvil sa v kresle.
Oprela sa lakťami o stôl a mierne sa k nemu naklonila.
"Nie je mi trochu jasné, či...či uprednostňuje chlapcov, alebo dievčatá, alebo...či je toto všetko iba zasa nejaký výstrelok."
"My nie sme žiadny výstrelok," dotknuto šepol a keď sa zarazila, sklonil zrak.
Napadlo jej, či spolu náhodu nechodia! Doteraz to brala iba ako....Nechcelo sa jej nad tým ani premýšľať, to tiež nebolo bohviečo. ...Ale čo ak sú normálne spolu?! Už nejaký čas!
Na teraz však znepokojujúcu predstavu zahnala.
"Nuž...ja si proste neviem vysvetliť, s kým a čo vlastne má. Chodí s tebou alebo s ňou?! Obaja sa správate, akoby ste k nemu patrili! Mám z toho riadny chaos!"
Udivene k nej zdvihol tvár.
"S ŇOU?!" vybehlo mu z úst, prudko a neveriacky.
A v hlave mu znela nekonečná, stupňujúca sa ozvena.
...s tebou, alebo s ňou...s tebou, alebo s ňou...s tebou, alebo s ňou...
Napriek tomu, že si vravel, že musí ísť o nejaké nedorozumenie, celá kaviareň sa s ním roztočila ako pruhovano-károvaný kolotoč.
Horko ťažko sa udržal v kresle.
Postrehla, že jeho modré oči sa začínajú zapĺňať hlbokými pohnútkami.
"Koho tým myslíte?" spýtal sa, takmer mu preskočil hlas. "Aké dievča?"
Chlapec vyzeral, akoby mu prišlo zle a hoci si zachovávala svoju nič nevyjadrujúcu masku, jeho náhle rozrušenie bolo tak očividné, až sa zacítila previnilo.
"Nuž...domnievam sa, že sa stretáva s jednou čiernovláskou...teda" - dotkla sa vlastných vlasov, "má ružový melír...poznáš ju?"
Nie - zúfalo krútil hlavou - Nie, nie, nie...rozhodne to nie je ryšavá Irma, Paris, Marla...niekto z partie, zo školy...
Prestal krútiť hlavou a jeho pohľad sa ustálil kdesi vedľa, na podlahe.
Obočie mal skrivené, vyzeral smutne a osamelo.
Tak nešťastne, až sa aj pri ňom zacítila ako matka. Dúfala, že keď príde domov, jeho mama ho pohladí po tvári a porozpráva sa s ním.
Lenže on naozaj vyzeral tak veľmi, veľmi osamelo...
A ona v vzťahoch tejto nevyváženej dvojice ešte neplávala, takže nakoniec predsalen dopovedala, čo mala v úmysle.
"Dnes ráno...dnes ráno...hm...asi spolu strávili noc v záhrade za domom. Naozaj by ma zaujímalo, čo tam spolu robili! A s kým teda vlastne chodí?"
Slová, ktoré vyslovovala, boli zlý sen! Marcusovi sa znova vybavila raňajšia scéna.
Bol napätý, vrieskal po ňom.
A mal na sebe to, čo včera...
A prišiel neskoro...
Už druhýkrát dnes strácal dych. Strácal svoj život. Prestávalo mu postupne biť srdce.
To nie! NIE TOTO! Je to iba...JE TO NEDOROZUMENIE! Musí to byť nedorozumenie!
Ale...KTO je, dopekla, ONA?!
"Chodí vôbec s niekým?" - do hrozných myšlienok mu vtrhol jej naliehavý hlas.
Pozrel na ňu.
"Ja neviem," bezradne hlesol. "Ja skutočne neviem...Ja už neviem!"
Nedokázal viac čeliť jej zžieravým otázkam, ktoré mu odhaľovali krutú pravdu, že jeho priateľ pred ním niekoho tají.
Vstal.
"Ja už musím ísť, nehnevajte sa."
"Nehnevám sa."
Na toho chlapca sa nedalo hnevať.
Náhlivo prechádzal okolo stola, akoby sa v kaviarni dusil a keď už bol pri nej, akási vnútorná pohnútka ju prinútila zachytiť jeho zápästie a zastaviť ho.
Obrátil k nej tvár.
Vtedy to pochopila. Na krátky okamih bol ako otvorená kniha.
Tento slabý, tichý chlapec jej syna beznádejne miloval.
Jej výraz znežnel, ani si neuvedomila, že mu hľadí chrbát ruky.
"Má obrovské šťastie, že vás má," zrazu jej úprimne povedal. "Ja viem, že robí problémy, ale nikdy ho, prosím, neopustite."
Pohol sa, pustila ho a on odchádzal.
Oprela sa v kresle a zamyslene pozerala na roztápajúci sa zmrzlinový pohár.
Uvedomila si, že je na ňom v skutočnosti vidno, má to napísané priamo na svojom bledom čele...že vyrastá bez matky.
**********
"Bol to môj nápad."
"Aký nápad?"
"Alebo Irmin?"
"Aký nápad?!"
"Vlastne neviem...ale Owen sa v škole neukázal ďalšie dva dni, nechodil po neho ráno a nevolal mu, nezdvíhal mu mobil, takže sme mu fakt museli nejako pomôcť...ak sa to dá nazvať pomocou..."
Paris obrátila hlavu k dverám svojej izby. Otvárali sa. Sledovala osobu, ktorá s milým zakývaním vchádzala dnu. Na tvári sa jej objavil široký úsmev. Chvatne sa na pohovke posadila, zopár vankúšov popadalo na zem a naznačovala hosťovi, aby si sadol do kresla pri pohovke. Zaťukala nechtom so slúchadla pri uchu, aby pochopil, že to ešte chvíľu potrvá.
"Aký nápad?!" - Daisy strácala trpezlivosť.
"Aha, ahoj, už som späť," - Paris sa oprela a žmurkla na priateľa. "Rozhodli sme sa...vystopovať, ako sa veci majú..."
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama