poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ II. (Raz Príde Zbohom) 5.časť

14. března 2009 v 19:55 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
Strhol sa na trochu psychoticko-vesmírnu melódiu. Obrátil hlavu a nosom sa dotkol svojho mobilu, ktorý spustil budík. Zacítil vibrovanie, čo ho zašteklilo.
morningPopravde, spustil sa už štvrtý krát a v tomto čase mal byť už na polceste za...
Prudko otvoril oči.
Zopár sekúnd bol načisto dezorientovaný a vydesený modrými stenami, ktoré na neho zo všetkých strán padali. Ešte sníva? Ocitol sa v obrej bubline?!

Netrvalo však dlho a spamätal sa, obria bublina spľaskla a došlo mu, že sa prebudil v stane a nielenže sa prebudil na záhrade, prebudil sa so Sarah vedľa seba a nielen to, on s ňou spal!
Chvatne sa posadil. Na oko mu dopadla strapatá ofina.
Ležala zabalená v deke na neodostlanom spacáku a tiež sa posadila, narozdiel od neho však nenáhlivo. Rukou si rozospato pretierala tvár.
Dačo sa s ním dialo. Okamžite. Akoby mu niekto do žily vpichol dávku vnemov. Rozlievali sa v ňom smerom nahor, vkrádali sa mu do mysle, na jazyku mu z nich vyvstala pachuť trpkosti, keď k sebe náhlivo zhŕňal oblečenie, zatiaľ čo vnemy náhle smerovali von a sformovali sa do nevyslovenej vety: "Chcem to vrátiť späť!"
Problematicky sa navliekal do riflí, zatiaľ čo ona iba sedela so zvesenými ramenami, vlasy už nemala sexi divoké, teraz už boli vážne iba strapaté, ale jej oči (hnedé ako káva, za ktorú by teraz vraždil) nadobúdali sviežosť, čo však neznamenalo, že by dostala tiež rannú injekciu vnemov. Jej flegmatický výraz rozhodne nič také nenasvedčoval. Podvihla obočie a sotva potláčala výsmech, ktorý sa s ňou prebudil rovnako rýchlo ako ona sma.
"Obliekaj sa!" - zavrčal na ňu. "Musíme vypadnúť! Meškám za Marcusom!"
Nepripúšťaj si to! - opakoval si v duchu stále dokola, ale príkaz mal opačný efekt.
Mrazilo ho.
Behali mu zimomriavky po chrbte, pretože týmto ránom sa opäť stal Marcusovým prekliatím! Bol jeho životný OMYL!
"Čože?! Ty si ešte nepochopil, že v noci si bol všetko iné, len nie buzík? Mi nehovor, že aj naďalej zostávaš s tým...svojím kocúrikom?" - lenivo sa spýtala a pozvoľna si dávala veci na kôpku pred seba.
Prevliekol si cez hlavu tričko. Zrazu sa prestal naháňať.
Obrátil sa k nej a pozrel sa jej priamo do očí. Jeho pohľad, sivý ako zatiahnuté mračná minútu pred búrkou, bol ostražitý a zároveň varujúci.
Ale nemusel nadávať (hoci stačilo málo, aby sa mu z úst vychrlili samé nadávky...už už sa mu drali na jazyk, chcel jej povedať, že je riadna...), ona sa nikdy nehrala na nechápavú, ako to občas dievčatá robia, aby vzbudili ľútosť ako odmietnuté.
Pohrdlivo si odfrkla.
"Nemusíš sa triasť, nemienim tvojmu chlapčekovi posielať anonymné listy s opisom tvojho prebudeného libida, o ktorom on, úbožiak jeden, nemá ani potuchy," podotkla, ale opäť bez zlosti, či urážky, ktorú by prípadne mohla cítiť.
Vypúšťala nevraživé slová bez akéhokoľvek citového zafarbenia v hlase.
Konečne sa začala obliekať, takže aj on v tom pokračoval.
Vedel, že jej môže veriť. Vždy pre ňu bolo dôležité byť nad vecou a neznižovať sa k zúfalým činom, hoci ho naozaj ani najmenej nechápala.
Keď sa súkala do úzkych riflí, nebránila sa myšlienke na to, čo sa vlastne pokazilo, keď po ich spoločnej noci sa ešte stále nerozhodol patriť výhradne jej. Nemala potuchy, prečo sa drží toho svojho nudného netýkavca, ale možno to už bude chcieť iba... byť nablízku.
Poštvornožky, neustále otupený prebudením, sa súkal von zo stanu a potácavo sa postavil.
Žmúril do ranného slnka, ale okamžite vykročil cez orosený trávnik. Bolo mu jedno, či ho sleduje (a obliekajúc si mikinu ho už nasledovala), myslel iba na to, že sa musí ponáhľať za ním, kým to zatiaľ nezvrzval ešte viac.
Pridal do kroku. Na sekundu si predstavil, aké by to bolo, keby o Marcusa prišiel. Keby ráno vstal, nemal za kým ísť, keby stratil ich každodenný rituál byť ráno pred domom, počkať si ho po škole, prišiel by o milujúci pohľad jeho očí, keby na neho tie modré oči hľadeli cudzo...a opäť ublížene. Za samotou sa skrývalo čosi závažne znepokojujúce.
Ten krehký chlapec bol osobou po jeho boku, akoby celý život čakal iba na to, ako povedľa neho bude navždy kráčať a kedykoľvek, keď sa pozrie napravo (po tej strane Marcus väčšinou kráčal), musí tam byť.
Pod náporom skľučujúcich myšlienok sa rozbehol.
Vybehol na dvor pred dom a bez zastavenia mieril na chodník. Včasné ráno znamenalo, že rodičia odchádzali do práce a práve mal ďalšiu smolu - dnes išli obaja. Matka bola bytový dizajnérka (kvôli čomu bol celý dom, okrem jeho izby, zariadený nadmieru vkusne, ladený do béžovej a bielej) a málokedy odchádzala riešiť zákazky viac ako trikrát do týždňa. Narozdiel od otca, zubára, ktorého vizitkou bol Owen. Ak bolo na ňom niečo absolútne dokonalé, bol to jeho chrup.
No a práve teraz obaja zamestnaní rodičia stáli pri aute, každý z jednej strany, opierajúc sa o otvorené dvere a hlavy zarazene otočil za Owenom, ktorý splašene prebehol okol.
Aha! Dieťa nespalo doma! Niečo tu nesedí!
Samozrejme si ich všimol, ale nebol typ, ktorý by trápilo, čo si o ňom pomyslia.
Načisto vyvedení z miery, obrátili tváre k miestu, odkiaľ vybehol a práve vtedy z poza domu na predný dvor vykročila Sarah.
Keď ich zbadala, ako vážne a bez pohnutia (zrkadlové jing-jang postavy) stoja pri aute, na okamih zastala aj ona, uvažujúc, ako teraz odísť s hrdosťou.
Nebolo ťažké uhádnuť, čo ich synček za domom vyvádzal. Dievča, čo im teraz stálo na trávniku (ruky si práve zarazila hlboko do vreciek riflí) malo strapaté vlasy, rozmazané tieňe okolo očí a očividne sa práve zobudilo.
Usmiala sa, ospravedlňujúco pokrčila ramená ("Sorry, veď viete, aký je divoch...nedá sa mu odolať" - zaiste by sa objavilo v bubline nad ňou, keby boli v komixe) a krížom cez dvor šúchavým krokom vykročila ku chodníku.
Mlčky sledovali, ako odchádza.
"Teraz už naozaj neviem, s kým on vlastne spáva," sotva počuteľne prehovoril jeho otec.
Jeho matka sa obávala, že odpoveď znie:
"So všetkými."
**********
Po niekoľkých minútach behu, keď konečne zbadal Marcusa, ako mu kráča oproti, zastal a v predklone sa oprela dlaňami o kolená, aby sa v pokoji vydýchal.
Marcusova tvár sa rozžiarila a teraz pre zmenu on pribehol k Owenovi. Owen cítil, ako mu zľahka hladká chrbát. Mal na sebe jeho mikinu, pričom on bol výnimočne v košeli. Dotyk jeho ruky ho primäl chvatne sa vystrieť. Mal pocit, že je až príliš cítiť po jej ovocnej vôni, ktorú používala.
"Kde si bol?" spýtal sa Marcus bez štipky výčitky v hlase.
"Zaspal som," vydýchol Owen, položil Marcusovi ruku na rameno, akoby sa potreboval podprieť a vykročili spolu po chodníku.
"Čo rodičia?" spýtal sa Marcus a jeho úsmev pri spomienke na včerajšok mierne pohasol. "Bál som sa o teba."
Owen zo seba vyrazil vyčerpaný smiech.
"To nemusíš. Síce mám zakázané aj dýchať, ale ich pokusy urobiť zo mňa poslušného baránka na mňa nikdy neplatili. A ráno som ich nestretol," zaklamal, "takže som si nemusel namáhať hlasivky pri vrieskaní."
Zrazu zreteľne cítil (jeho pohľad nebolo možné necítiť, býval uprený a takmer až detsky priamy a zvedavý), že k nemu Marcus, trocha žmúriac pre slnko, vytáča tvár a pozoruje ho.
Prešla ním náhla nervozita. Má niekde na krku cucflek?! Stiahol mu ruku z ramena a hoci to nemal v pláne, zamračil sa na chlapca.
"Zabudol si si raketu," podotkol Marcus. "Po škole máš predsa tréning."
"No...to áno," - Owen zareagoval takmer až rozpačito a od toho okamihu pozeral iba pred seba.
Marcus na neho aj naďalej skúmavo upieral oči.
Čosi sa mu na ňom nezdalo. Evidentne sa nezobudil dobre.
"Ty nemáš ani tašku!" - uvedomil si.
Owen mlčal. Stále pozoroval iba chodník vinúci sa pred nimi. Postupne sa v ňom zvyšoval napätie.
"Prečo nemáš tašku?"
Jeho hlas mu náhle strašne vadil.
"Prečo nemáš veci do školy?!"
Owen mu venoval zlostný pohľad a osopil sa na neho:
"Pretože dnes do školy nejde, stačí?!"
Obaja zastali. Marcus k nemu vzhliadol prekvapene a ublížene zároveň a nechápal, prečo sa na Owenovej tvári tak náhle objavil hnev.
"Ne...ty...Nejdeš do školy?" vyhabkal. "Dohodli sme sa predsa, že do maturity blicovať nebudeš!"
"Jeden deň ma nezabije!" odsekol Owen. "Mám školy po krk, profáci sú akurát tak na dve veci, veď ty sám dobre vieš, že sú to zmagorení peďáci..." (Au! To som nemal! - povedal si v duchu) "...a ja nutne potrebujem voľno, lebo mi hrabne!"
"Zo školy si nemôžeš dať voľno...Ty vôbec nerozumieš, že...že tvoja jediná zodpovednosť je chodiť tam...a ...prosím...učiť sa..."
Otrávene prevracala oči, ešte to Marcus ani nedopovedal.
"Bla bla BLA! Tak sa pozeraj, ako tam nepôjdem!" - chladne mu fľochol do tváre.
Marcus zarazene stíchol. Nespoznával ho. Uvažoval, či neodvratne smerujú k prvej hádke. Alebo sa už naozaj hádajú?!
"Čo sa s tebou dnes deje?" - nechápavo rozhodil ruky.
Owenova zlosť na seba sa zrazu prudko obrátila výhradne na Marcusa a bola kryštálovo jasná a intenzívna. Azda išlo o prejav jeho narcizmu, možno o pud sebazáchovy...
"Čo by so mnou bolo?!" - spustil z ostra, takmer po ňom skríkol.
Skláňal sa nad ním a prebodával ho oceľovými očami.
"Robím si, čo sa mi zachce, pretože som to vždy tak robil, lenže ty mi do toho ZASA kecáš!"
Marcus urobil krok vzad, pretože mal pocit, akoby mu vrazil facku.
"Nesnažím sa ti do niečoho kecať a už vôbec nie do života," - nasadil obranný tón, rozhodne sa vôbec nevedel a ani nechcel hádať, predovšetkým nie s Owenom. "Iba ťa podporujem. Snažím sa, aby si zmaturoval aspoň tento rok."
Posledné slová Owena natoľko rozzúrili, že by explodoval už aj z Marcusovho žmurknutia.
Urobil krok k nemu, na čo Marcus mimovoľne zasa cúvol.
Ničomu nerozumel, cítil sa, akoby zle stúpol a padal do priepasti, pričom ani netušil, že mu číha v ceste a preto každá jeho veta znela napoly ako otázka.
"Nerob zo mňa totálneho debila!" - teraz po ňom už naozaj skríkol.
Už aj tak prirodzene biely Marcus, po prudkej zmene Owenovej nálady, bledol ešte viac. Začal zmätene gestikulovať rukami.
"Nemyslím si, že si ...že si debil...veď...Nie si debil!...Domýšľaš si význam, ktorý...som vôbec...nechcel vyjadriť? ...hej...nechcel som..."
"A ty si zasa namýšľaš, že kvôli tebe dnes pôjdem do školy! Ty si NAMÝŠĽAŠ, že sa kvôli tebe budem ďalej meniť, že budem posratý šprtko, ktorý bude sedieť doma na riti a učiť sa blbosti, čo nikdy nevyužije, pretože môj chalan sa aj tak bojí vytiahnuť päty z domu, pretože...TY..." - prudko k nemu natiahol ruku - "...NIE SI...SCHOPNÝ ŽIŤ!"
Nastalo ťaživé ticho. Stromy jemne ševelil v rannom vánku. A predsa ich počuli príliš zreteľne, preto ticho udrelo tak silno, aby v ňom mohli vyniknúť nepodstatné zvuky okolia a aby mohli jeho slová odznieť naplno a zaťať do živého.
Marcus, biely ako alabaster, iba nemo otvoril ústa, takmer až lapal po dychu, ktorý sa mu zastavil kdesi v pľúcach stlačených úzkosťou.
Ani vo sne by si nebol pomyslel, že ho brzdí.
Owen, doteraz hrozivo sklonený k nemu, sa pozvoľna vystrel.
"Nauč sa aspoň trochu baviť," povedal už tichšie, ale v tóne mu stále bolo počuť roztrpčenie. "Ja totiž nikdy...NIKDY...nebudem ako ty."
Obrátil sa a s rukami vo vreckách jeho vlastnej mikiny, rýchlo odchádzal.
Marcus zničene sledoval, ako sa vzďaľuje po chodníku. Mizol pod umelou alejou stromov v betónových štvorcoch, na chrbte sa mu striedalo slnko a tieň. Slnko. Tieň. Slnko. Tieň...Slnko? Alebo tieň?... Pozoroval ho plný otáznikov, ktoré ho udierali, pretože znamenali jeho trýznivé sebaspytovanie.
Mením ho?
Dusím ho?
Nudím ho?
Mením ťa? Dusím ťa? Nudím ťa?!
On predsa nechcel, aby sa Owen zmenil.
Miloval ho a potreboval ho práve takého, aký je.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama