poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ II. (Raz Príde Zbohom) 3.časť

14. března 2009 v 19:52 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
Capuccino chladlo na nočnom stolíku. Marcus o neho neprejavil záujem. Plne sa venoval dejepisu. Oveľa oveľa sústredenejšie ako Owen a pritom išlo práve o vedomosti, ktoré mal mať v hlave on.angeeerSedeli v Owenovej izbe na koberci medzi malými vankúšmi v poťahoch s húsenicami a pavúkmi a na ustlanej posteli boli rozhádzané zošity, učebnice a vypísané perá. Marcus listoval vo veľkej knihe dejín sveta. Za oknami sa už zvečerilo. Na dvor padal predlžujúci sa súmrak.
"Tak mi povedz," ozval sa s nosom zapichnutým v stránkach knihy, "...kedy Katarína Medicejská presvedčila Karola IX., že treba zlikvidovať vodcov hugenotov?"

Owen si jednou rukou podopieral bradu a lakťom sa opieral o okraj postele.
"Nemám najmenšieho tuša, kedy to Kaťa spravila," povedal mu s pokojným a ľúbezným úsmevom.
Marcus po ňom hodil škaredý pohľad.
Owenov vlažný postoj k maturite, predovšetkým keď sa s ním každý deň únavne učil, ho už privádzal k nervovému zrúteniu.
"Asi si nemal meniť si nemčinu za dejepis," - povzdychol si.
Owen sa k nemu priklonil a roztopašne ho pobozkal na úzky nos.
"Práveže to bol dobrý nápad. Dejepis obkecám."
"Neobkecáš!" - mračil sa Marcus. "Ak sa nenakockuješ, že rozhodnutie prijali v noci z 23. na 24. augusta 1572, tak to môžeš rovno zabaliť!"
Owen sa z neho očividne dobre zabával.
Prudko ho objal, až mu kniha vypadla z rúk a pritisol si ho na hruď.
"Daj si pauzu, anjelik...už si z učenia na pokraji zrútenia. Poďme robiť niečo príjemnejšie."
Marcus sa zaprel dlaňami a vymanil sa mu z náručia. Knihu hodil na posteľ a ďalej v nej rýchlo listoval.
"Ak nechceš rozoberať 30 ročnú vojnu, môžeme sa venovať zrodu islamu. Drsní chlapi v turbanoch by mohli byť to pravé ako motivácia."
Zatiaľ čo však sledoval archaickú kresbu muža v zelenom turbane, Owen sa na neho od chrbta pritisol. Ruky mu položil na brucho a to, čo mu cítil v rifliach, určite nespôsobil záujem o dejepis.
"Owen...!"
Umlčal ho bozkami, ktorými mu posieval šiju. Marcus sa nespokojne mrvil, ale tentoraz ho držal dostatočne pevne.
"Owen, prestaň s tým!"
Rukou mu už teraz nedočkavo zachádzal za tričko.
Nenechal mu priestor ani na to, aby ho mohol lakťom štuchnúť do rebra. Tisol ho o okraj postele. Nie že by mu to polo nepríjemné, samozrejme bol na jeho dotyky už zvyknutý a zakaždým ho vzrušovali, ale fakt, že v dome boli aj jeho rodičia, ktorí ho považovali iba za študenta, ktorého k Owenovi pridelili na doučovanie, ho znervózňoval a tlmil.
"Owi...máš doma rodičov, tak su to so mnou nespúšťaj!"
Owen sa mu nad výrazom, aby sa s ním nespúšťal, zasmial do vlasov.
Marcus nikdy nevedel reagovať rázne, takže "Owi" ho veľmi vážne nebral.
"Buď trochu nerestný Marcus," - divné slovo za divné slovo - "a uvolni sa trochu," zavzdychal mu do ucha, rozhodnutý, za každú cenu ho dostať na brucho, na lopatky, alebo na kolená - veľkodušne nechá Marcusa vybrať si. "Robíme to tak málo."
Druhá ruka smerovala Marcusovi do nohavíc a akonáhle sa dostala za opasok, ušlo mu hlboké vzdychnutie a bolo mu jasné, že teraz mu už Owen neuverí, že to nechce robiť.
"Veď sme...," vyrazil zo seba, "minulý týždeň..."
Ale hneď ako dopovedal, došlo mu, že na teenagerskú dvojicu (s jedným dennodenne nadržaným článkom) je to naozaj už pradávno.
Ale minulý týždeň boli Owenovi rodičia cez noc u jeho starých rodičov a práve to boli tie jediné chvíľky, kedy sa Marcus dokázal oddať Owenovi bez zábran, a podobných protestov, s ktorými začínal aj teraz. Ak mali priestor, samotu a šero, Marcus si ich blízkosť vychutnával, bol ako večne priadúci kocúrik. Ak priestor, samotu a šero nemali...
Ešte sa mu snažil odtrhnúť ruku od opasku, ktorý mu teraz majetnícky rozopínal, ale sám už privieral oči a vlastne bojoval sám so sebou.
Ani netušil, ako ho jeho sladká nervozita povzbudzuje ešte viac.
"Owen, ale tvoji rodičia sú dole a ak..."
"Prečo by sem chodili, trdielko moje," zareagoval a vtedy mu už prestal brániť a nechal ho robiť, čo tak veľmi chce.
"Ale rýchlo!" vydýchol, pootočil sa a vymenil si s ním zopár bozkov.
Nie som na gombík! - pomyslel si Owen - Ale to sa dalo čakať!
Keď už sa vzdal a "nepriateľ" bol nablízku, tak si aspoň vydobil, aby bolo rýchlo po tom. Iste...mali priestor a samotu, keď boli rodičia v práci. ALE! Vtedy nemali šero. A milovať sa za bieleho dňa nebolo Marcusovi veľmi pohodlné.
V tomto ohľade v Owenovi postupne narastalo isté napätie. Ak v niečo dúfal, tak rozhodne v to, že po roku vzťahu (pričom spolu prvýkrát spali už po 3 týždňoch) bude menej úzkostlivý a viac požívačný.
Keď noci začínali byť takmer letné, vášňou zaslepený Owen prišiel so šialeným nápadom. Na dvore za domom postavil stan a keď k nemu Marcusa v jeden krásny slnečný deň pritiahol, zatiaľ čo šokovaný Marcus nad modrým stanom stál s rukami prekríženými na hrudi a hlavou mierne sklonenou, aby jeho pohľad z hora pôsobil ešte vyčítavejšie, Owen mu plný entuziazmu vysvetľoval, že v tom stane môžu tráviť každú každučkú horúcu noc. A výhody boli nasledovné:
  • dvor za domom bol natoľko veľký, že žiaden zvuk nemohol doľahnúť ani na predulicu, ani k susedom.
  • rodičovská spálňa bola situovaná v opačnej časti domu, takže boli rovnako odizolovaní aj od nich.
Jeho hanblivý milenec po ňom vrhol pohľad, akoby ho nútil ruka v ruke sa nahý prebehnúť po školskej jedálni cez obednú prestávku. Zadným dvorom sa rozľahol rozzúrený výkrik:
"JEŽIŠIKRISTE! ZBLÁZNIL si SA?!"
A tým jeho "dokonalý" plán hasol.
Takže...posledná veta, ktorú Owen v ten osudný večer povedal, znela:
"Prečo by sem (rozumej - rodičia) chodili, trdielko moje."
Jemne, teraz už roztúženého Marcusa nasmeroval na postel. Ocitol sa ležiac na bruchu medzi učebnicami a zošitmi, Owen ho jemne priľahol a vyťahoval mu tričko, s cieľom prevliecť mu ho cez hlavu.
A vtedy sa potvrdilo, že jeho "trdielko" je predvídavejšie, ako si myslel.
Dvere sa otvárali a už počas toho bolo počuť hlas Owenovej matky:
"Owen, už je neskoro, nechcel by tvoj kamarát zostať...na..."
Zostala ohromená stáť na prahu, aj keď nakoniec predsa dodala: "...večeru?"
Chlapci sa strhli a vzhliadli k nej.
Prvotný údiv sa ešte znásobil, keď sa za ňou objavil otec, ktorý si pravdepodobne iba chcel vychutnať pohľad na svojho syna, ako naberá vedomosti.
Obaja rodičia dobre vedeli, že ich dieťa je problémové a výbušné, že jedinú povinnosť, ktorú si spĺňa, je tenisový tréning a čakali by od neho čokoľvek, ale aj napriek všetkému - bol urastený, silný, vyzeral ako nenapraviteľný záletník (popravde, už hádali, kedy niekoho privedie do iného stavu), ale toto...TOTO...bolo priveľa!
Matke klesla sánka, vyzerala, že nedokáže pochytiť dych a otcovi za jej chrbtom sa celkom vytrácal úsmev z tváre, keďže ich mali rovno pred očami, ich syn ležal na útlom chlapcovi, ktorého biele tričko už bolo vyhrnuté a na alabastrovej tvári mu postupne vystupovali červené škvrny.
Ticho trvalo iba zo tri sekundy, kým sa všetci prebehli s neveriackymi výrazmi a potom už otec (ktorého bol Owen verná kópia...ehm...iba fyzicky) zlostne vrazil do izby, matka sa mu len tak tak uhla z cesty.
Owen sa okamžite vyškriabal na nohy, vydesený a rozpačitý Marcus sa pootočil, Owen ho chytil za ruku a rýchlo postavil na nohy aj jeho.
Otca ich dotyk očividne vytočil ešte viac, prudko vykročil pred Owena, čím ich prinútil rozdeliť sa.
Na Marcusa to zapôsobilo až neznesiteľne frustrujúco.
"Takže toto váľanie sa v posteli s....s ...s NÍM....voláš učenie sa?!"
Hodil po Marcusovi pohľad, pod ktorým zacúval.
Owen nahodil spurný výraz a ani len pred jeho očami, ktoré Marcusa ešte viac zahanbili, neuhol.
"Ty by si bol prekvapený, čo všetko som sa už naučil!" odsekol.
Otec výhražne zdvihol otvorenú dlaň.
"Nevytáčaj ma až do nepríčetnosti! A vysvetli mi, čo ti to napadlo?! Neželám si, aby si robil TOTO! Odkiaľ to, prosím ťa, máš?! OD NEHO?!" - ukázal smerom k subtílnemu chlapcovi, avšak nevenoval mu prílišnú pozornosť. "S tým skončíš! Hneď a zaraz! A nebudem to opakovať!"
"Mám na háku, čo ty odo mňa chceš!"
Obaja spravili krok k sebe, dvaja tvrdohlavci, neschopní v akejkoľvek situácii ustúpiť.
Ich tváre boli veľmi podobné, mali načisto rovnaké nosy, rovnakú farbu vlasov, farbu uschnutého obilia, iba otcove sa trocha vlnili a aj teraz vyzerali jeden ako druhý, keď zúrili.
"Zakazujem ti stretávať sa s ním!"
"To chcem vidieť! Zamkneš ma do pivnice?! Nemáš šancu!" - hrdo zdvihol hlavu.
"Chceš to vidieť?!" vyhrážal sa. "Chceš sa vidieť, ako ma rešpektuješ?!"
Obrátil sa k Marcusovi, ktorý voči nemu rozhodne MAL rešpekt. Strhol sa. Ustupoval k dverám izby, medzi ktorými ešte stále bola jeho mama.
"TY! Doučovanie! Takže DOUČOVANIE! Vypadni z môjho domu!", skríkol po Marcusovi a na diaľku do neho zabodol ukazovák.
V mysli sa mu vynárali všetky možné ospravedlnenia, lenže nedokázal zo seba dostať ani jedno, iba ďalej cúval.
Owen sa rýchlo pohol a zrazu sa mu objavil v ceste, čím otca zastavil.
"NEVRIESKAJ po ňom, lebo sa NESPOZNÁM!"
"Brániš si svoju slečinku?! To ste už dospeli tak ďaleko?! NO KRÁSA!"
"NEHOVOR mu slečinka, varujem ťa!"
"Ešte raz ma budeš pred niečím varovať a rozbijem ti hubu, Owen!"
Vydesený Marcus, sledujúc, ako sa situácia nebezpečne vyhrocuje, do niekoho vrazil.
Preľaknuto sa obrátil a zrazu pozeral do tváre jeho mame.
Owen z nemal takmer nič.
Chytila ho za lakeť a ťahala ho z izby preč.
"Choď domov!" povedala mu.
Na jej tvári sa miesilo zmätenie s prebúdzajúcou sa zlosťou.
"Ale, ale...oni dvaja...vyzerajú, že..."
"Nie je to tvoja starosť!" zvýšila hlas a vliekla ho preč z izby, kde na seba otec so synom čoraz viac kričali.
"Je to predsa aj moja starosť! Som jeho..."
Znel vystrašene a bezradne a ona mu tak silno stisla lakeť, že vetu radšej nedokončil.
...Som jeho priateľ, partner, bol môj prvý milenec, bol som pri tom, keď mu z tváre spadla chladná maska arogantného teenagera, zažil som si s ním veci, o ktorých sa vám ani len NESNÍVALO, viem o ňom VIAC ako vy, poznám jeho temné stránky, jeho najsvetlejšie stránky...
Čo najrýchlejšie s ním prešla schody, ťahala ho so sebou ako nevychované šteňa a keď ho s druhou rukou na chrbte tlačila k dverám a otvorila ich, zaprel sa jej.
Ale ona ho doslova vysotila pred dom.
NIEČO...mu to veľmi pripomenulo. Spadnúť do minulosti a opäť sa v nej utopiť je nekonečne jednoduché.
Chvatne sa k nej obrátil.
"Prosím vás, dajte pozor, aby ho nezbil!" prosebne zo seba vyrazil.
Zopár sekúnd na neho bezvýrazne hľadela, akoby zrazu nevedela, aký postoj má k tomuto malému roztrasenému chlapcovi zaujať, ale nakoniec s rozhodla hnevať.
"Choď preč! A už NIKDY sa u nás neukazuj!"
Dvere mu zabuchla rovno pred nosom.
Sprvu na ne iba civel, neschopný spamätať sa z toho, čo sa práve udialo.
Asi po minúte od dverí odstúpil.
Keď kráčal cez dvor, neustále sa otáčal do Owenovho rozsvieteného okna. Cez zatvorené okno unikali tlmené útržky z prudkej hádky, ktorá aj naďalej pokračovala.
Keď pomaly vykročil po chodníku, objal si rukami ramená. Nechal si u Owena mikinu. Triasol sa od zimy, aj zo šoku. Zdrvene sledoval, ako jedna teniska strieda druhú a cítil bezradnosť väčšiu, akú dokázal uniesť. Mal strach o Owena. Bolo to niečo celkom nové, mať strach práve o neho a netušil, ako sa s tým v túto noc vysporiada.
Dobre si uvedomoval, že je slabšou časťou páru a nedokáže byť pre Owena natoľko nápomocný, ako Owen býval pre neho.
Ak by niekto siahol na Marcusa, Owen by ho prizabil.
Marcus sa iba pozvoľna sunul domov a čím viac nad tým rozmýšľal, tým viac sa chvel.
Hm.
Ako sa ten večer dá nazvať?
Doprajme si trochu patetickosti- Začiatok konca.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama