poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ II. (Raz Príde Zbohom) 2.časť

14. března 2009 v 19:50 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
Jedna vec sa nezmenila. Domáce ticho.
Iná vec sa však prekvapivo zmenila. Úzkostlivosa snažil nepútať otcovu pozornosť.
bcatTicho sa totiž jedného dňa, kedy už ubehlo nejedno ráno, čo ho Owen čakal pred domom, náhle a sprudka prelomilo.
Dával vtedy, po rannej káve (slabučkej a veľmi mliekovej), šálku do drezu, keď mu otec bez varovania a veľmi bolestivo schmatol zápästie a jediným šklbnutím si ho obrátil k sebe. Marcus bol jeho pozornosťou nadmieru prekvapený, rovnako aj jeho rozzúrenou tvárou, ktorá bývala tak často bez výrazu, v podstate bol ako mŕtvy, že ju teraz takmer nespoznával.

"Ak sa dožijem dňa, kedy toho svojho buzeranta dotiahneš do domu, tak si ma nepraj, vytrieskam z teba dušu, rozumieš mi?!" skríkol na neho.
Marcus sa nezmohol na slovo, iba sa mu vytrhol a s neuveriteľným pocitom strachu, ktorý zo svojho otca nikdy necítil, sa ponáhľal rovno k dverám.
Kým sa natiahol po kľučke, o dosku dverí sa rozbila šálka, ktorý pred chvíľou odkladal. Ani sa neotáčal, iba s narastajúcim pocitom neskutočna, ešte viac zrýchlil, v hale bez zastavenia schytil ruksak a na dvore vydesený vpadol Owenovi do náručia.
Nakoniec z toho vzišla vskutku nechutná scéna. Owen ziapal na dom (dom, ktorý ničím neprezrádzal, že by vo vnútri bol otec, ktorý je schopný hodiť po svojom synovi šálku), že keď po ňom ešte raz niečo hodí, zakrúti mu krkom a Marcus ho krotil a odtláčal preč.
Odvtedy si dával na svoje želania obrovský pozor.
A ticho a ignorácia od nasledujúceho dňa pokračovali, akoby sa bizarný výbuch emócií nikdy nebol odohral. Viac nerozoberal, ako sa pred otcom zviditeľniť. Chodil okolo neho po špičkách a ďakoval Bohu, že má Owena a viac sa doma necítil neznesiteľne, ale aspoň mierne znesiteľne. Miloval Owena viac a viac, hoci už vtedy, keď ho po ich prvej noci vyhodil z domu, si myslel, že už ani viac, ako ho miluje, milovať nemôže.
Niekedy uvažoval, či aj Owen sa cíti rovnako, pretože v istej chvíli prestal usilovne odčiňovať, ako ho zneužil. ("...prepáč, prepáč, prepáč! Viem to, povedz mi to - som bastard! Vraz mi! No tak, pokojne mi vraz, ak sa ti uľaví!" - povedal mu to vtedy, keď si ho zo školy odniesol preč. Sedeli na dvore za domom, zaliatym striebristým mesačným svetlom. Takmer letná noc. Stále to opakoval. Marcus ho vtedy iba pohladil po tvári a ďalej mlčal. Potom občas sebaobviňujúce monológy opakoval) Postupne s tým prestal a bol opäť sám sebou. Prehnane zapáral do jeho zbožňovanej Irmy, "hádzal formu" na všetky strany.
V to ráno, ktoré sa stalo spúšťadlom udalostí, ktoré mu mali dať odpoveď na jeho otázku, tiež vychádzal z domu nenápadne, pre istotu otca ani nepozdravil.
Keby vedel, čo sa dáva do pohybu, dal by si záväzok, že si už dá pozor aj na svoje otázky.
Nebolo veľmi chladno, ale zatiahnuto, vládlo ranné sivo. Len čo vykročil po neoplotenom trávniku, zbadal, ako cez škáru v susedovom plote vybehla čierna mačka a beží k nemu.
Jeho detské ja, časť, ktorá verila poverám a rozprávkam, ho prinútila zastať, lenže to isté pri ňom spravilo aj zviera. Malá šelmička k nemu vytočila hlavu a ostražito sa na neho zahľadela svojimi smaragdovými očami. Za pohľadom mačiek bolo tušiť dávne múdrosti. To sa mu vždy zdalo, nech to pôsobilo akokoľvek na hlavu padnute.
"No čo?" nadhodil k nej.
Mačka spravila neistý krok dopredu a následne zasa o dva kroky cúvla, ale neprestávala ho pozorovať.
"Ideš? Nejdeš?"
Nechoď! - poverčivo si pomyslel.
Zrazu sa strhla a predsalen mu cez cestu prebehla. Nijako ho teda nepotešila, ale s rezignovaným povzdychom pokračoval v chôdzi.
Kúsok od domu ho na chodníku čakal Owen. Keď zbadal Marcusa, nedofajčená cigareta skončila na zemi a obdaril ho krásnym úsmevom.
Marcus ho opätoval a okamžite nešťastnú mačku pustil z hlavy.
...O niekoľko týždňov neskôr mu napadlo, že mu vtedy svojou váhavosťou dávala na výber, ale on ju nedokázal odplašiť a vybrať si šťastie...
"Všetko najlepšie k narodeninám, anjelik," - len čo pri ňom zastal, Owen mu zablahoželal.
(Iba keď boli sami, hovoril mu "anjelik", inak bol tak nanajvýš "anjel", ale aj bol až až na Owena)
Marcusovi jeho narodeniny neprišli výnimočné. Keby mu ich nepripomenul, ani by mu nenapadlo oháňať sa nimi.
"Ešte kým ťa zatiahnem niekam do ústrania a vybozkávam ťa, musím ti dať darček. Môžeš si ho rovno rozbaliť."
Marcusovi sa jemne zrýchlil tep. Predstava narodeninového darčeka prišla domácky neregistrovanej polosirote skutočne vzrušujúca.
"Veľmi rád. Som zvedavý," nadchol sa a oči mu automaticky zablúdili k taške, čo mu visela cez rameno.
Lenže Owen od neho odstúpil a žoviálne rozhodil ruky.
"Tak! Rozbaľuj si ma!" zahlásil so šibalským žmurknutím.
Marcus na neho nechápavo vyvalil oči. Hlavou mu prešli rôzne hriešne myšlienky, ktoré ho okamžite zneisteli.
"Te-teba?!" zahabkal. "Mám ťa ROZBALIŤ?! TU?! Na ulici?!"
Owen sa z chuti rozosmial.
"Nie, nemusíš mi sťahovať rifle, ani nič podobné, čo ti teraz behá po čele ako reklama. Môj darček je aj tak vidno."
"Aha...no...áno...samozrejme," zmätene povedal, "...samozrejme si myslím...že...že ty si môj najväčší dar, zlatko."
Owen ho už viac netrápil. Pristúpil k nemu a nadvihol krátky rukáv svojho zeleného trička.
Marcus sa zahľadel na husto potetovanú ruku, zdalo sa, že neostalo ani jedno nepokryté miesto na jeho paži a sprvu nevidel nič zvláštne. Pomaly k nemu zdvihol pohľad a s ospravedlňujúcim výrazom pokrútil hlavou.
Owen sa na neho sebaisto zazubil.
"Pozri sa pozorne, anjelik."
Marcus sa teda zameral na detaily.
A vtedy to zbadal. Rovno pod ramenom.
Na linke zelenej špirály, cez pletence ostatných abstraktných výjavov, sa čiernym farbivom, malými okrasnými písmenami, objavilo jeho meno.
Marcus.
Zatajil dych.
Hľadel na nové tetovanie ako skamenelý, sprvu nebolo možné povedať niečo súvislé, iba cítil, že ho náhle trocha pália oči.
Bolo ťažko viditeľné, muselo sa vyslovene hľadať.
Ale to ho ešte viac dojalo. Obrazec bol skutočne iba jeho - najsúkromnejší, najosobnejší - darček, aký kedy dostal.
Marcus k vysokému blondínovi zdvihol tvár.
Owen sa už iba usmieval a s porozumením mu pozeral do lesknúcich sa modrých očí.
Chápal jeho pohnútky. Pretože ho poznal.
"Milujem ťa," s miernymi obtiažami zo seba dostal.
Nič iné mu teraz povedať nedokázal.
"Aj ja ťa milujem," uistil ho Owen.
Bez ohľadu na fakt, že ich pokojne mohol niekto vidieť, Marcus na jeho tetovanie priložil pery a nežne ho pobozkal.
**********
Priamo do uší jej hulákala punková hudba. Vošla do školy a chvíľu iba s taškou na ramene, pohltená songom číslo 12 (nikdy sa neučila názvy a piesne mala očíslované) pobehovala po chodbe, keď zbadala, koho hľadala.
O jednu v rade skriniek sa opierala Irma v krátkych šatách, nohu v podkolienke, pokrčenú nad ruksakom v tvare rakvičky, si opierala o jej dvere, vedľa nej stála čiernovláska s červeným melírom, ktorú nepoznala (Marla) a obe druháčky počúvali Herbieho, ktorý im niečo rozprával.
Neváhala ani okamih, hoci poznala iba jeho a Irmu len z videnia. Uvoľnila si jedno slúchadlo mp3ky, nechala si ho spadnúť na tričko a vykročila k nim. Nikdy sa nebála. Robila, čo práve chcela a to bez náhlenia a rozrušenia. Až dnes si mala, takpovediac, nabiť nos.
"Ahojte," ozvala sa, len čo pri nich zastala.
Herbie zmĺkol a všetci traja na ňu prekvapene pozreli.
Herbie sa už o sekundu usmial, keď si uvedomil, že Paris za nimi prišla. Bol z nej unesený. Záhadná blondínka ho veľmi priťahovala a mienil ju uchmatnúť každej partii, ktorá by o ňu mohla prejaviť záujem.
Upriamila sa rovno na Irmu.
"Ahoj, ja som..."
A náhle sa zarazila, pretože z jej tváre (ryšavé vlasy mala vo chvoste) skĺzla na jej šaty. A vidieť Irmine šaty bol vždy zážitok, ak nie šok. Zblízka boli ešte krajšie a načisto jej dievčenskú dušu fascinovali. Látka bola čierna, na krku typicky japonsky zvinutá, so širokými rukávmi. Lem tvorila biela čipka a tmavý zamat posievali veľké biele motýle.
Irma sa začínala mračiť.
"Ty si si tuším nahodila šetrič, Paris," rozpačito, so snahou o žart, sa ozval Herbie.
Paris sa spamätala. Sama sa obliekala normálne, aj teraz mala len obyčajné rifle a z ramena jej kĺzalo voľné biele tričko odhaľujúce ružové tielko.
"Wow! ...fuuu!...úlet!...áno, potrebujem sa reštartovať....sorry...iba ma práve zamrzelo, že som na sebe nikdy nič tak krásne nemala!"
Dokonale zabodovala. Bolo badať, ako sa Irmine obočie v jedinej chvíli vyhladilo a tvárou jej prešiel priateľský úsmev. Musela uznať, že to dievča má dobrý vkus!
Paris sa viditeľne otriasla. Herbie sa neprestával tváriť zarazene. Aj zabudla, že sa chcela predstaviť, zrazu akoby sa zasa nejako "prepla", rovno na Irmu naliehala:
"Zoznámiš ma s Marcusom?!"
"S Marcusom?" - Irma zopakovala ako ozvena.
Marla nad čudáčkou mávla rukou a odchádzala do triedy.
"Áno! S Marcusom!" - rýchlo kývla hlavou.
"S akým Marcusom?" , trocha spomalene sa spýtala Irma.
"Ako mám poznať jeho priezvisko?! S Marcusom, proste! Zoznámiš ma s ním?! Prosím! Prosím! Prosím! Pros..."
"Myslíš s tým..."
"Malým, Owenovým, rozkošným..."
"No...ja neviem...v takomto stave ho asi vydesíš..."
"Ozaj, Irma!" skočil jej do toho Herbie. "Toto je Paris, moja nová spolužiačka. Včera mala byť v Dogme s nami, ale odišla skôr."
"A teraz to ľutujem," - krátko sa zasmiala Paris.
Keď si podávali ruky, Irma na ňu hľadela neisto, ale keďže ocenila jej gotický štýl, zatiaľ sa ju rozhodla neodpisovať ako totálneho blázna.
"By the way, práve prišli," podotkol Herbie.
Všetci sa obrátili, Irma sa odklonila od skrinky a pod vplyvom zmätenosti, ktorú Paris priniesla, uprene sledovali, ako po chodbe kráčajú Marcus s Owenom.
Chlapci ich pohľady opätovali, ale nechápali ich. Ale ich upriamenie na nich ich prinútilo automaticky sa pri nich pristaviť.
Marcus sa akosi príliš roznežnene usmieval a jeho oči sa ešte stále leskli, keďže celú cestu do školy sledoval svoj narodeninový darček. Herbie si pomyslel, že dnes zaiste nastala chyba v Matrixe.
Irma náhle precitla zo svojej spomalenosti a zozadu Paris stisla ramená.
Podľa toho, čo povedal Herbie, Paris bola spolužiačka, po ktorej teraz išiel a keďže bola strašne rada aktérom v životoch iných, došlo jej, že keď ju pri nich trocha udrží, dá im príležitosť byť blízko a chemicky na seba reagovať.
"Chcem vám niekoho predstaviť," povedala. "Toto je Paris, je na škole nová."
Irma ňou zatriasla, zatiaľ čo ona sa reprezentatívne usmievala.
"Takže by sme jej začiatky mohli spoločne uľahčiť," vychrlil Herbie, aby pôsobil empaticky.
"Nemám čas," utrúsil Owen, "snažím sa uľahčiť si svoj koniec na tejto škole."
Marcus do neho jemne drcol lakťom, takže zo seba predsalen dostal: "Čau, som Owen."
Paris zrazu zvážnela.
"Teší ma," - zahlásila, ale na Marcusa sa už zasa obrátila s veľkým úsmevom.
"Som Marcus," - usmial sa.
Pokiaľ išlo o dievčatá, nebýval až tak plachý ako obvykle.
"Nebola si náhodou včera v Dogme?"
Herbie sa šklbol.
"Marcus, ty si nejako moc zvedavý hneď z rána. Nepýtaj sa a nezaujímaj sa o to," - nervózne sa zachichotal.
Owenove sivé oči sa zúžili a prebodli Paris. Marcus sa na ňu spýtavo pozrel.
"Noooo....včera...chvíľu som v Dogme bola," pripustila a zrazu nevedela, ako im má vysvetliť svoje správanie zo včera. "Áno, vlastne je celkom možné, že som tam...bola."
"To si už vravela," chladne ju upozornil Owen a ďalej na ňu pozeral, akoby ju mal pod drobnohľadom.
"Ja....ja...vážne? Ja..." - zrazu cítila, ako sa dostávala do úzkych.
Prestávalo sa jej to páčiť.
"Ja...a... a... a čo ty a Herbert?" mlela o prvom, čo jej napadlo.
Menovaný ju obdaril hrôzou v očiach.
"MY?!" - Herbie zachytil, že situácia sa prudko zhoršuje.
"Ako dlho...odkiaľ..." - došlo jej, že už dlho niečo tak strašne nepokazila, "...odkiaľ...a kedy...teda, odkedy....sa poznáte?"
Owenove oči sa zmenili na dve úzke čiarky.
"Ja a Herbie?" - Marcus viditeľne zrozpačitel.
Čo má, preboha, povedať, aby Herbieho neurazil? - Stále mal iba dvoch priateľov - a to Irmu a svojho milenca.
"Nuž, my...ja a Herbie..."
"Ty a Herbert..."
"Nuž, my..."
"Asi už dlho však?" roztriasol sa jej hlas. "Veď aj vaše mami sa poznali...."
V tom momente dospela situácia k vrcholu nepríjemnosti.
Pre všetkých.
Osoby okolo nej viditeľne zaskočila. Zopár sekúnd pri nej stáli štyri ľudské sochy.
Keď si plne uvedomila, čo povedala, mala chuť opäť zmeniť školu.
Na tvári sa jej objavilo ľahko rozpoznateľné zúfalstvo.
Irma s Herbiem na ňu s otvorenými ústami vyvaľovali oči.
Owen ju zabíjal pohľadom.
Marcus bol náhle smrteľne vážny, úsmev sa mu z tváre vytratil, lesknúce sa oči teraz pôsobili neskutočne smutne a mierne zhrozene.
Túžila sa prepadnúť pod zem.
Z okamihov najväčšej hanby ju zachránilo zvonenie na prvú hodinu.
"Vidíme sa na obede!" vyrazila zo seba a zvrtla sa na teniske.
Pretože vedela, že keď to nenapraví, bude ju to prenasledovať až do maturity.
**********
"Vy ste ale idioti!" - Daisy si to nemohla odpustiť.
Živo ich videla, ako sa s Herbiem dačo snažia hrozne okato utajiť a znervózňujú úbohého Marcusa.
Paris sa na pohovke pretočila na brucho a stiahla si na hlavu kapucňu žltej mikiny. Ešte aj teraz sa pri spomienke na to ráno cítila trápne.
"Sme," súhlasila, ruka jej visela ku kobercu a prstom na ňom robila krúžky. "Ale pri obede som si k nim prisadla a prišla som aj so svojím znovanadobudnutým pokojom. Ospravedlnila som sa mu a vieš, on je srdiečko, usmial sa a povedal, že všetko je zabudnuté. Owen mlčal, ale bolo na ňom vidno, že by mi chcel do hlavy pichnúť vidličku, teraz je to už ale lepšie, občas spolu prehodíme slovo, dve."
"A Irma?"
"Irma je v pohode. Ešte niekoľkokrát som jej pochválila šaty a rakvu na chrbte a myslím...že sme celkom dobré kamošky."
"Lepšie ako my?"
Zámerne Daisynu otázku ignorovala."A Marcusovi sa nakoniec tiež hodil priateľ navyše. Už o niekoľko dní, keď sa u Owena zasa učili, začalo sa to na neho sypať. A obaja, ja a Marcus, máme tušenie, že už vtedy do toho bola zapletená aj tá...opíšem ti ju...A život sa postupne menil..."
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama