poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ II. (Raz Príde Zbohom)

14. března 2009 v 19:48 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Ahojte, moji zlatí ;)))...Takže! Moja prvá Druhá séria tejto poviedky je na svete xDDD!! Nemôžem sa Owena a Marcusa vzdať! Buďte prosím kritickí, viem, že dvojka nebýva tak dobrá ako jednotka....a ešte...
UPOZORNENIE!!! - Vlastne, už ho netreba...xD. Teda iba zdôrazňujem, že je to "dvojka"...Takže prípadný úplne čerstvý čitateľ možno nebude chápať nejaké narážky, ak nečítal jednotku...x)
_ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ __ _ _ _ _ __ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ _
"Nabudúce sleduj, ako chodíš. Rámuješ ľudí, sliepka!"
Blondínka však iba stála a fascinovane sledovala Owenovu tvár.
Marcusa zamrzelo, ako na ňu Owen vyletel. Čudoval sa, prečo mu na to nič nepovedala, iba stála ako omámená a hľadela na neho ako na zjavenie.
...a zaciname...Lenže Dogma bola preplnená a neustály pohyb ľudí ho znervózňoval, takže sa dievčaťom rýchlo prestal zaoberať. Išlo o jeden z mála večerov, kedy privolil, že si niekam vyrazia. Iba kvôli svojmu priateľovi. Dlhé roky osamotenia sa na ňom podpísali a ešte aj teraz, po roku (ROK! Celý jeden ROK! - ešte stále sa mu nechcelo veriť) relatívne normálneho života, si na hluk, výstredných ľudí, sebavedomé charaktery, medzi ktorými náhle ŽIL, nedokázal zvyknúť.
"Nehnevaj sa na neho," povedal jej, cítiac, ako ho Owen netrpezlivo šklbe za ruku. "On je už raz taký."

A potom už sa musel pohnúť, nechávajúc zarazené dievča za sebou, pričom Owen ho nízko a v dave nenápadne, držal za ruku.
Pri jednom stole zbadal dievča v gotickej sukni. S výraznou šedou mašľou okolo krku bola neprehliadnuteľná. Hneď ich zbadala aj ona a priateľským gestom ich k sebe privolávala.
Po tom všetkom (po tom VŠETKOM, o čom sa mu ešte aj teraz občas snívali zlé sny, ktoré sa neopovážil vyrozprávať Owenovi, aby si náhodou nemyslel, že na neho zvaľuje vinu za to VŠETKO) sa Irma svojej partii trochu odcudzila a prakticky sa stala jeho, Marcusovou, nerozlučnou priateľkou.
Herbie, ktorého zbadal vedľa nej, ho primäl ešte viac uzavrieť sa pred chaosom, ktorý vládol okolo. Naozaj len gotická lolita a potetovaný grázel sa mu dokázali skutočne dostať pod kožu.
"Čauté!" - Irma vyzerala nadšene. "Práve som skoro mala rande."
Owen s Marcusom si sadli za stôl k nim a on pod ním Marcusovi stále držal ruku. Cítil, ako mu vlhne a chladne dlaň. Pozrel na neho, aby mu dodal odvahu, ale Marcus trochu napäto sledoval Irminu tvár.
"Určite si žiadne rande nemala mať, iba ťa priškrtila mašľa a mala si vidiny," tak si radšej z chuti rýpol do nej.
Irma zúžila oči, Herbie zatiaľ až príliš skúmavo sledoval, ako je v Dogme Marcusovi a na to sa lolitka chystala dačo odvrknúť, keď sa veľmi nízky chlapec placho ozval:
"Všimol si si, ako sa na nás to dievča zvláštne pozeralo?"
Obrátil sa k Owenovi.
"Jasné, nebolo možné to prehliadnuť."
"Čo si myslíš, že na nás videla?"
"To bola asi Paris," šepol Herbie a vymenili si s Irmou neisté pohľady.
Ona vôbec netušila, čo má s nimi dvoma tá...Paris.
"Nič, iba že si pekný, anjel, nerieš to," - Owen si fúkol do ofiny, zakrývajúcej mu jedno oko. "Určite nevyzeráme poburujúco, ak ti ide o to."
"Ty Marcus, nemáš náhodou zajtra narodeniny?" - Herbie im do toho skočil, aby nakoniec Parisine správanie nemusel vysvetlovať.
Marcus na neho prekvapene zaklipkal modrými očami.
"Nuž, áno..."
"To ja som mu to povedala."
"Kto iný, ty vykecáš aj čo nevieš. Dúfam, že si zorganizovala veľkú párty na streche školy, aby Marcusa porazilo."
"Sleduj, ako ťa nevnímam, Owen!", odsekla a nevenovala mu ani pohľad. "Ale povedz mi, nechcel by si aspoň nejaké posedenie s priateľmi?"
"Nie, Irma," - Marcus s úsmevom, ale dôrazne, pokrútil hlavou. "Prosím, nie!"
Bledému chlapcovi, ktorému útlosť a jeho 158cm výšky uberalo najmenej 2 roky, bolo ťažké hádať 17.
"Počuj, Marcus," ozval sa Owen a stisol mu pod stolom ruku. "Ale naozaj by nebolo od veci urobiť aspoň malilinkú komornú oslavu, kde budeme ja, ty, Mašľa, Herbie, moja partia..."
"Stačí, stačí!", zarazil jeho žartíky a aby ho ďalej nelámali, použil osvedčenú výhovorku. "Dohodli sme sa, že zajtra sa budeš učiť! To je teraz najdôležitejšie! Budem s tebou, Owen, ale budeme sa učiť!"
Owen otrávene prevrátil oči.
Azda už po tisíci krát mu napadlo, ako veľmi sa pre tohto chlapca obetuje! Dokonca stačil jediný pohľad jeho prosiacich, hlbokých očí, aby mu sľúbil, že rozvrh si bude "upravovať" (resp. blicovať) iba raz týždenne a poctivo (poctivo ako poctivo! - väčšinou len ohryzoval ceruzku) sa bude učiť na maturitu.
"Nepáči sa mi, kam sa to celé zvrhlo!" utrúsil. "Dáš si ovocný koktail? A ty, Herbie?" - Herbie ťukol na svoj pohár, že ešte má - "Irma? Jednu black death tequilu s červíkom?"
"Piňacoladu! A bez otravy!"
Owen vstal, vytiahol z vrecka škatuľku cigariet a hodil ju na stôl, aby sa mohol po návrate hneď pustiť do svojej obľúbenej nikotínovej činnosti, ktorá mu pomáhala prekonať úvodné trkotanie Irmy a Marcusa, čo musel zakaždým prežiť. Ale išlo iba o málo večerov, kedy ho doslova vykopal do spoločnosti, inak mohol po nociach nerušene vyvádzať so svojou partiou. Chalani si ho pre Marcusa ani len nedoberali. Deň kedy sa dali dokopy bol natoľko horko-sladký a tragický, že k nemu nemal nikto čo dodať. Nedalo sa žartovať.
Nechutná scéna s profesorom Craftom sa samozrejme rovnako nechutne ututlala. Potichúčky ho vyhodili. Na druhej strane a na Owenove šťastie, sa kvôli svedkom a tomu, kam to celé až zašlo, ututlala aj zlomená ruka, o ktorú sa profesorovi postaral.
Hoci by sa vedenie školy rado zbavilo aj Owena, jeho absolútna dutosť a laxnosť na maturite sa už zaonačiť nedala. Nakoniec prepadol, zopakoval si celý ročník a teraz dostával druhú šancu.
Pretláčal sa medzi ľuďmi, sem tam niekomu kývol hlavou na pozdrav, mieril rovno k baru. Aj pri bare sa to hmýrilo ako v hadom hniezde, iba jedna jediná osoba pri ňom postávala a pokojne popíjala zeleno-modrý nápoj cez dlhú červenú slamku.
Najprv sa iba posmešne pousmieval nad oblečením čiernovlasého dievčaťa. Tmavé rifle, tak úzke, že k nej priľnuli ako druhá koža, čierny svetrík posiaty výraznými bielymi lebkami a vo vlasoch, ktoré jej tak nejako ani nie strapaté, ale skôr akoby divoké, siahali takmer na ramená, jej svietili ostré ružové pruhy a hrubá bodkovaná čelenka.
No do...frasa, tie Erotické Masážne Oleje sa ale premnožili, to aby som si pre istotu ostrihal ofinu! - pomyslel si s pobaveným úsmevom, hoci mal každé emo chuť zákerne a cielene rozplakať.
Lenže ako sa približoval, niečo v nej mu prišlo neurčito známe. Blízke.
Úsmev sa mu postupne samovoľne vytrácal, keď sledoval jej profil.
Ešte zopár sekúnd ju nevedel zaradiť, hoci už sa mu z nej horúco rozprúdila krv v žilách.
Poznal ju.
A zrazu si spomenul, odkiaľ!
Zastal asi meter od nej a nevnímal svet, azda celá Dogma sa ponorila do tmy a zabudnutia a pred očami sa mu vynárali spomienky, ktoré ho zrazu zaliali ako voda, prechádzali mu mozgom jedna po druhej a nezastavili sa, iba na neho dorážali ako čosi príjemne nepríjemné, neskutočné.
Sarah!
Málokedy si pamätal mená dievčat, s ktorými kedysi, keď ešte skrýval, že je na chlapcov, niečo mal.
Lenže ona bola prvá, ktorú kedy zbalil (mesiac pred 15timi narodeninami), bola prvá, s ktorou spal a posledná, s ktorou ešte pred tými zástupmi dievčat a neskôr chlapcov, vydržal viac ako dva mesiace (s ňou bol päť), jediná, čo mu dala kopačky ("Ty si proste taký NESKUTOČNÝ debil! Hovädo! Totálna brzda! MAGOR!..."), to prvé a posledné dievča, s ktorým sa skvelo zabával, skvelo sexoval, skvelo rebeloval...
Dôvod? Vtedy mala vlasy na chlapca, vyzerala ako roztomilý zženštilý chlapec (hej, aj teraz s niečím takým chodím - pomyslel si síce nemiestne, ale s láskou) a správala sa ako chlapec. S ňou bolo tak ľahké predstierať...až to hraničilo s bláznivým zaľúbením.
Späť do reality ho vrátila pozornosť čiernou linkou orámovaných očí, tmavých ako najsilnejšia čierna káva, hoci jedno zakrývala neodmysliteľná hustá ofina.
Hľadela priamo na neho, jej úzke pery zvýraznené dvoma od seba vzdialenými kovovými guličkami pod spodnou perou, sa jemne usmievali, a asi zažívala rovnaký príval spomienok, pretože sa jej kávové oči na okamih zastreli.
Niekedy sa s niekým rozídete a potom sa tak urputne a neskôr už automaticky, vyhýbate jeho obľúbeným podnikom, že ho nakoniec celé roky nestretnete.
"Skapem," zrazu povedala.
Ale neznelo to tak energicky, ako malo.
"Zdochnem," povedal rovnako mdlo ako ona.
Ešte zopár sekúnd sa bez pohnutia pozorovali.
On už tiež nemal vlasy po bradu a nenosil široké maskáčové nohavice. Nie, teraz mal na sebe vydraté rifle s vybíjaným opaskom a široké mikiny nahrádzali provokačné, úzke tričká. (dnešné malo na sebe nápis - Odprac Sa Mi Z Cesty!)
A celkom nečakane sa spamätala a vystrelila od baru priamo k nemu. Ani si neuvedomil, ako sa to stalo a náhle po ňom, teraz už s presvedčivým výkrikom: "skapééém!" - skočila a zrazu ju mal zavesenú na sebe, ruky okolo krku a s nohami mu zvierala boky.
Čosi ho prinútilo pootočiť sa a skontrolovať, či ich nepostrehol Marcus, ale cez ľudí ich stôl vôbec nevidel.
"Čo so mnou rotuješ?! Bojíš sa, že nás zbadá tvoja frajerka a dnes večer to nedostaneš?" - rozosmiala sa.
Povahovo sa vôbec nezmenila. Stále bola drzým chalaniskom.
Zacítil sa, akoby sa vrátil v čase. Keď ju držal zavesenú na sebe, mal zasa 15. Celkom príjemný pocit, hoci aj teraz sa vedel správať ako 15ročný pubiš. Ibaže Marcus pri tom očervenel ako paprika a DORAZNE ho žiadal, aby prestal.
Ona to nevie? - napadlo mu.
"Frajerka asi ťažko!" povedal už tiež živo, ale zrazu nevedel prečo, s vysvetľovaním svojho "stavu" prestal.
Nešlo ani tak o chlapcov....ako skôr o to, že už bol v jeho živote iba jeden. ("Trapas, čo?" - povedala by ona.)
"Skôr frajer, že? Ty si nezmar. Už sa ku mne donieslo, že teraz si beznádejne na chlapčekov. Minule mi nad hlavou čvirikal modrý vrabec. Zrazili sme sa v Hysterikali."
No modré vlasy má Jerome. A je to držka! - pochopil Owen.
Rozosmiala sa. Nevadilo jej to. Akoby to ani nebrala do úvahy. Ich tváre boli iba kúsok od seba. Ich obojstranná bezprostrednosť sa okamžite prejavovala.
"A to máš dovolené - smiať sa - keď si teraz emo?", so širokým úsmevom ju podpichol.
"Ty, nerýp do mňa, trúba, pretože riskuješ, že ti ako správne emo dám siahodlhú prednášku o tom, že nás spoločnosť nechápe a rozmedzie našich činností je oveľa širšie ako sedenie v kúte a ľutovanie sa."
"Nie, prosím! To mi robí každé emo, hlavne keď na neho vybalím vtip s emo pizzou."
"A aká je to emo-pizza?"
"Taká, čo sa reže sama!"
Neurazila sa, opäť sa iba z chuti zasmiala. Náhle ho zalial pocit radosti. Pochopil, že zažíva príjemné stretnutie.
Nenásilne ju zo seba striasol.
Nechala mu však ruku s čierno nalakovanými nechtami položenú na ramene. Bola vyššia ako Marcus.
"Vážne sa mi nechce veriť, že ťa vidím," úprimne povedala a celého si ho obzerala.
"Ani mne. A musím ti povedať, že aj ako ofinkárka vyzeráš dobre."
V duchu si zablahoželal, že ešte stále vie, čo treba hovoriť dievčatám.
"Díky. Aj ty! Bohovské kerky!"
Rukou mu po ramene jemne skĺzla, akoby cez dlaň cítila obrazce na jeho paži. Zľahka prešla až k zápästiu.
Jej dotyk ho prekvapil. Bol odvážny a spontánny.
Vlastne taký, aký od nej očakával.
Roky, kedy sa nevideli, sa jej jediným pohybom, zmazali. Stále sa poznali.
Akoby sa naposledy videli včera.
Zdvihla k nemu pohľad.
"Čo teraz robíš?" spýtala sa.
"Zasa maturujem," bez rozpakov povedal.
Pobavene sa zaškľabila. Piercingy sa ešte viac oddialili.
"Treba si predĺžiť mladosť!"
"A čo robíš ty? Okrem toho, že plánuješ samovraždu a tak."
"Teraz si dávam po strednej rok voľna. Brigádujem v jednej firme, zle počítam faktúry" - žmurkla na neho. "Naši ma tlačia na výšku, skúsim, ale rok nič nerobenia v úlohe príživníka som si nemohla odpustiť."
"Chápem."
Naozaj chápal.
"Vyzeráš do pohody, Owen..."
"Som krásny."
Zaťatou päsťou ho udrela do pleca.
"Keby sme to teraz dali dokopy, zasa by sme sa perfektne zabávali."
Zahlásila to len tak...bez varovania. Mierne ho zarazila, ale viditeľne sa vyviesť z miery nenechal. Iba s poloúsmevom podvihol obočie.
Náhle mu opäť prišiel na myseľ jeho bojazlivý, emočne založený priateľ, ktorý bude mať od zajtra sladkých 17. Bol pravý opak Sarah.
Vtedy si uvedomil, že ona sa síce naozaj nezmenila, lenže o ňom to neplatilo.
Keby jej povedal, aký darček pre neho má, prišlo by jej to riadne trápne. A kedysi by to vlastne prišlo riadne trápne aj jemu.
Došlo mu, že jej to nikdy neukáže.
Nikdy? Ešte sa uvidia?
Asi začula svoje meno, pretože pohľadom strelila k východu z Dogmy.
"Presúvame sa do Hysterikalu, ideš s nami?" nenútene navrhla.
"Nie, som tu s niekým," povedal a teraz sa konečne obrátil k baru a oprel sa oň. "Jeden jahodový koktail, vodku s džúsom a black death tequilu, sedíme tam vzadu" - oznámil barmanovi.
Ostal ešte pritisnutý o bar, pretože sa mu celým telom oprela o chrbát, bradu si mu položila na rameno a šepla mu do ucha:
"Pusti chalana k vode a môžeš s nami hneď teraz ísť."
Krátko sa zasmial.
"Choď si do Hysterikalu sama. Nebudem ťa oberať o tvoje rohy!"
Stisla ho ako plyšového maca. Počul jej smiech. A bol voľný.
Keď sa otočil, videl, ako bez zaváhania odchádza.
Nikdy žiadnu požiadavku nezopakovala dvakrát. A rozhodne o nič neprosila.
Pretláčal sa cez Dogmu späť k ich stolu.
Cestou mu napadlo, že si ani nevymenili telefónne čísla. Škoda! - povedal si v duchu. Určite by bolo zaujímavé pokecať o svojich výstrelkoch, ktorých sa posledné roky dopustili. Minulý týždeň chemikárke zalepil celé zárubne od dverí kabinetu krížom krážom izolepou. Chudera, keď ich otvorila, nalepila sa na ňu ako mucha.
Irma už bola prudko rozhovorená. Herbie sa na niečom smial. Marcus ho privítal veľkým úsmevom. Už pôsobil uvoľnenejšie.
Opätoval mu trochu zamyslený úsmev. Sadol si vedľa neho. Cítil, ako Marcusova ruka pod stolom okamžite našla jeho. Ich prsty sa preplietli.
Siahol si do zadného vrecka riflí a keď nenašiel cigarety, spomenul si, že už sú na stole. Škatuľku si v jednej ruke pohadzoval Herbie.
Lenže niečo z vrecka predsalen vytiahol.
Nenápadne sa na vec vo svojej dlani pozrel. Doma vytlačená vizitka s potlačou ružových lebiek.
A na nej jej číslo.
Rovnako nenápadne si ju vrátil do vrecka. Necítil potrebu rozprávať im o svojom stretnutí.
Nevedel, prečo.
Nevedel, prečo sa okamžite stala jeho tajomstvom.
**********
"...A takto som ich teda spoznala."
"NESPOZNALA!" - z druhej strany telefónneho slúchadla sa ozval výrazný protest. "Iba si sa s nimi zrazila a vôbec nevieš, ako ten večer pokračoval."
"Tak ti fakt ďakujem za podporu, priateľka!" odsekla Paris a vyložila si nohy na operadlo svojej tyrkysovej pohovky. "Dobre...no...tak vtedy v Dogme som ich teda nespoznala, ale vieš, aký to bol silný zážitok, vidieť ich po tom všetkom, čo mi o nich rozprával Herbie? Hodiny! Hodiny som ho napäto počúvala a ich životné príbehy sa mi v hlave premietali ako film!"
Ležiac so zeleno-modrými pruhovanými vankúšmi pod hlavou, sa zahľadela na vianočné svetlá na okne, pod ktorým spávala. Aký je jasný zimný deň - pomyslela si. Jej posledná myšlienka predtým, ako sa ponorila do spomienok.
Voľnou rukou zaťahala za šnúru od telefónu a pritiahla si ho na koberci bližšie k pohovke.
"Klamala by som, keby som povedala, že ma tí dvaja vôbec nezaujímajú," ozvala sa Daisy a Paris v jej hlase zacítila úsmev. "Ako si sa k nim teda votrela? ...Soráč...žartujem."
Nebolo potrebné sťahovať sa, stačilo iba zmeniť strednú školu (a bola to iba a jedine jej vina, že sa presun uskutočnil!) a kontakty so starými priateľmi sa strácali. Prvoradí začínali byť "noví", najpodstatnejší bol Herbie.
A so svojou "najlepšou priateľkou" Daisy si v poslednom čase iba telefonovali. A dnes, kedy Daisy dokázala prekonať svoju žiarlivosť, sa jej spýtala na priateľov, ktorých si za ostatné mesiace na novej škole našla. (Hladko a nenápadne prešla do tretieho ročníka a k vianočným prázdninám a ešte stále ju neprepadol pocit nudy a otupenia...zatiaľ nešla do školy iba jeden jediný deň, vtedy keď si Herbiem nejako nebola istá...ale o tom nikto nevedel)
Asi išlo práve o to, že jej terajší priatelia ešte voňali novotou a prišli jej interesantní. A najviac ich stretávala práve v škole.
Keď teda Paris začala rozprávať koho spoznala viac, čo v jej prípade - utajeného blicéra s nevinnou tváričkou / unudeného "kľuďasa", nebolo ľahké...Veľmi rýchlo sa dostala k dvojici, ktorú kvôli ich pozoruhodnosti ukradomky sledovala celá škola.
Owen a Marcus.
Daisy sprvu fakt, že ide o dvoch chlapcov, prehryzla chladným prístupom. Ale postupne sa topila...
"Zoznámili sme sa...myslím tým, SKUTOČNE sme sa zoznámili...na druhý deň v škole."
Hľadela do okna a krútila si na prste telefónnu šnúru. Obloha ju oslepovala svetlosťou. Stala sa totiž zrkadlom snehu, ktorý cez noc husto napadol. Prvý sneh v túto zimu.
"Vlastne...zoznámila som sa iba s Marcusom. Ak mám pravdu povedať, niečo v Owenovi ma odrádza od toho, aby som mu povedala čo i len - ahoj. Keby si ich videla, vysokého chalaniska, fakt sexi, ale dosť diabolsky nebezpečným spôsobom, čo ťa uzemní jediným pohľadom a pri ňom maličkého druháka, čo sa potkýna o pridlhé rifle, tak by si Marcusa mala chuť zachrániť.
Nie je možné nebáť sa o neho, takže v tomto ohľade chápem, prečo je ním Irma natoľko posadnutá."
"Irma?"
"Gotická lolita, ktorá...?
"Povedala si - lolita? Goticka?!"
"Neprerušuj ma! ...A nakoniec si predsalen za tie vlečúce sa, ale búrlivé týždne, preskákal svoje. Schyľovalo sa ku koncu roka, keď sa ich životy opäť zvrhli k veľkej dráme...Chceš o tom počuť?"
"Veď už si začala, tak už pokračuj."
Tónom hlasu sa neúspešne snažila zakryť zaujatosť.
"Ale vrátim sa teda ku dňu, kedy sme sa zoznámili..."
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama