poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ (Finále)

13. března 2009 v 18:17 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
A v tom okamihu...v okamihu Marcusovej najväčšej hrôzy, vtedy, keď cítil, ako mu Craft útočí na opasok a vtedy, keď už pochopil, že jeho šance uniknúť mu sú načisto mizivé, zrazu začul obrovskú a nečakanú ranu.
dd
Vzlykajúc za zvukom automaticky otočil tvár a vo všetkej tej hystérii, ktorá sa ho zmocňovala nastala sekunda mĺkva. Zbadal Owena, ktorý práve vykopol dvere. Drevený okraj narazil o stenu, až z nej opadala omietka. Na nekonečnú sekundu zastal na prahu a zhodnotil situáciu.
A za ním sa objavili tváre. Mladé a povedzme, že známe tváre, ktorých výrazy zvedavosti jeden po druhom prechádzali do nemého úžasu a zhrozenia.

A v ďalšej chvíli, kedy sa zvuky, predovšetkým kvílivý zvuk jeho vlastného plaču, vrátili, už necítil šmátrajúcu ruku a aj druhá ruka, ktorá ho drvivo tlačila o katedru, akosi povolila na sile.
Dovolil si pohľad na Crafta. Profesor v obrovskom udivený z nečakaného vpádu otáčal tvár k Owenovi.
Owen zo seba vydal zlostný výkrik. Žiadnu nadávku, ani nič podobné, čo by sa k nemu hodilo. Išlo iba o zvuk, zmes zúrivosti, až afektu. A Marcus s úľavou, ktorej nedokázal zabrániť, aj keď išlo práve o Owena, chlapca, ktorý ho dokonale utýral, sledoval, ako sa k nim rozbehol.
Načisto zarazený Craft sa ani len neuhol. Primrzol na mieste, hoci oči sa mu čoraz viac rozširovali. Owen ho bez váhania zovrel od chrbta a doslova ho od Marcusa odtrhol.
Marcusa okamžite opustili všetky sily. Hneď, ako bol voľný, zviezol sa k zemi. Teraz už prestal plakať nahlas. Neskutočné prekvapenie ho zasiahlo rovnako ako všetkých. Zrazu nad ním boli dve zápasiace osoby a on sa od nich chcel dostať čo najďalej. Odplazil sa kúsok za katedru, kde bola tabula a tam sa roztrasený oprel o stenu, ako tak sa držiac v sede.
Craft sa prebral z ohúrenia. Prestal sa nekoordinovane šklbať a podarilo sa mu do Owena aspoň sotiť. Owen sa prudko zahnal a vrazil mu päsťou do tváre. Profesor zaspätkoval, ale nespadol. S krvou podliatymi očami sa chystal na protiúder.
"Ty špinavé, hnusné prasa!" skríkol po ňom Owen a zrazu mu nad lakťom zovrel pravú ruku. Craft, či chcel, alebo nechcel, v takomto zovretí bol Owenovi opäť otočený chrbtom. "Zachcelo sa ti mladých chlapcov! Nevadí ti, že je o hlavu nižší, však, ty sviňa?!"
Išlo iba o jediné silné šklbnutie, o jediný istý pohyb sprevádzaný nepríjemným prasknutím! A profesor v neznesiteľnej bolesti, pod ktorej náporom sa mu z hrdla vydral hlboký výkrik, klesol na kolená. Len čo sa mu nohy dotkli podlahy, Owen ho pustil. Craft o dlážku udrel čelom, zatiaľ čo ruka mu bezvládne ovisla pri tele. Zavíjal od bolestí.
Šokovanému Marcusovi došlo, že mu zlomil ruku.
Študenti sa tlačili vo dverách a s otvorenými ústami sledovali profesora zvíjajúceho sa na zemi, ale nikto z nich sa k nemu nerozbehol. Jeden po druhom pohľady opäť presúvali na Owena a uplakaného chlapca chvejúceho sa hrôzou a šokom, ktorý sa krčil pri stene na zemi.
Owenove zovreté päste a svaly napnuté na celých pažiach, sa postupne uvoľňovali, keď sa k nemu pozvoľna obracal.
Marcus k nemu vzhliadol. Spodná pera sa mu chvela, slzy sa ďalej kotúľali, či chcel alebo nechcel a na nezdravo bledej tvári mu vystupovali červené škvrny po Craftových fackách.
Ale Craf zrazu vôbec nebol podstatný.
Čo tam po ňom, po jeho zlomenej kosti, celá škola na neho zabudla.
Chlapci na seba hľadeli. Z Owena sa každou sekundou po väčších a väčších vlnách odplavovala zlosť. Stačil iba pohľad na neho.
Približoval sa k nemu.
Sivé oči, tie oči, ktoré vedeli byť tvrdé a studené ako oceľ, sa akosi zmenili. Teraz boli naplnené ľahko čitateľnou ľútosťou a ich sivosť vyzerala ako rozjasňujúca sa obloha.
Marcus pozorne sledoval, ako sa približuje a v duchu mu vravel - Choď preč, MUSÍŠ ísť preč...pretože ja už nevládzem...skutočne...nevládzem...
....nevládzem...
Ale keď si k nemu kľakol, dokázal iba mlčať.
Neposlal ho preč. Dokonca ho v zlomku sekundy prestal posielať preč aj v duchu.
Pretože odohnať ho teraz, keď na neho hľadel tak ľútostivo, hoci si nedokázal potvrdiť, či je naozaj úprimný (niekto je skrátka nepoučiteľne naivný - trpko si o sebe pomyslel) bolo sto ráz ťažšie ako kedykoľvek predtým.
"Je mi to ľúto," šepol Owen. "Strašne, STRAŚNE MOC ľúto! Viem...Je mi jasné, že to nikdy celkom...nenapravím...," - zhlboka sa nadýchol, "...ale...ale odteraz....budem robiť všetko preto, aby si znova prežíval krásne dni. Aby sme my!..."
Na chvíľu akoby stratil slová.
Marcus ho neurčito, zarazene pozoroval.
Naivka! Som naivka! - nadával si v duchu.
"Je mi to ľúto!" zopakoval Owen a až teraz, po okamihu lúštenia ďalšieho neznámeho pocitu, dodal. "Milujem ťa."
Marcus neodpovedal.
Owena jeho upretý pohľad miatol. Vyzeral stále rovnako nešťastne.
Owen k nemu natiahol ruky. Neriešil, čo si ostatní pomyslia. Neriešil, ako smiešne to môže vyzerať. Zdvihol ľahkého chlapca do náručia a bez zbytočného zdržiavania s nim zamieril k dverám učebne, zanechávajúc za sebou jednu Takmer Traumu, ktorá sa v poslednej chvíli zvrtla na Skuvíňajúceho Crafta.
Nakoniec sa nesmial nikto. Až na jednu výnimku, nebolo cítiť ani len náznak úsmevu v atmosfére údivu a šoku, ktorá vládla. Poodstupovali im z cesty, vážni a mĺkvi, akoby si tiež (a možno to tá hŕstka naozaj pochopila) uvedomovali dôležitosť a tragickosť ich vzťahu.
Výnimkou bola Irma. Opierala sa o zárubňu dverí a keď za nimi otáčala tvár, postupne sa začínala jemne usmievať.
Owen kráčal chodbou, nevšímajúc si nikoho a nič, iba Marcusa, opätujúceho mu pohľad.
Si neskutočne...NESKUTOČNE naivný hlupák! - znova si o sebe Marcus pomyslel.
A zrazu mu okolo šije ovíjal svoje chvejúce sa ruky.
Prestával vyzerať zarazene.
Opäť sa mu beznádejne, zúfalo, bez možnosti návratu, odovzdával.
Ticho za nimi hľadeli, ustúpení k stenám. Za vysokým chlapcom, ktorý v náruči bez rozpakov niesol menšieho.
A nevideli, nepočuli nič, len jeden druhého.
Irma sama pre seba súhlasne prikývla. Cítila, že jej úsmev sa zväčšuje. Naklonila hlavu na bok, aby na nich videla až na koniec chodby, kde sa už strácali v tme.
**********
Najprv iba sedela a mlčala. Hrebie mal pravdu. Bolopotrebné počkať na úplný záver.
Teraz zamyslene hľadela do stále sa pohybujúceho davu presúvajúceho sa Dogmou. Aby mohla dlhý príbeh, ktorý si práve vypočula, dokonale stráviť. Možno by jej teraz viac prospelo ticho a nejaký osamotený kútik a nie práve preplnený a hlučný klub.
V tomto prehnane živom prostredí nedokázala usúdiť, či sa napätie, ktoré počas Herbieho rozprávania pociťovala rozplynulo, alebo sa ešte stále stupňuje. Bola vnútorne zmätená.
Nedokázala sa zbaviť stále pretrvávajúceho nádychu tragickosti, ktoré Herbieho rozprávanie malo a nakoniec si priznala, že ho naozaj nestratila ani v samom závere.
"Ako ty o tom vôbec môžeš toľko vedieť?!" - napokon na neho ostro pozrela a ostrejšie, ako plánovala, sa ho aj spýtala.
Cítila sa byť rozladená.
Hrebie na ňu s úsmevom žmurkol.
"Cez známosti."
"Cez aké...?!"
"MEŠKÁM! Ja viem! VIEM, ŽE MEŠKÁM!" - vtedy k nim doľahol hlas, za ktorým sa Herbie hneď otočil.
A svojské ospravedlnenie, ak sa to tak teda dalo brať, k nim dorazilo ešte skôr ako z davu doslova vypadla ryšavovláska a udýchane sa im rukami oprela o stôl.
"Ja...stretla som...toho...VIEŠ! Čo sa mi páči," vydýchla, "...musela...vážne som s ním musela skočiť tuto vedľa na víno!"
Paris zarazene skúmala jej bordové šaty, ktoré vyzerali ako po kolená skrátená verzia šiat z predminulého storočia. Mala k nim krémovú blúzku so šedou mašľou priviazanou pod krkom.
"Aha," iba ticho povedala.
Hrebie ani Irma jej pochopenie nezachytili.
Paris hodila okom na svoj mobil na stole. Siahla po ňom a vstávala.
"Kam ideš?!" Herbie nespokojne vykríkol.
"Ja už musím ísť domov," skleslo podotkla.
Irma s Herbiem ju sledovali, ako vychádza z poza stola. Herbie, nemilo prekvapený, že ho Paris opúšťa, aj zabudol dievčatá predstaviť. Paris zastala. Nedokázala sa s neistotou, ktorá v nej zostala, zmieriť.
"A zostali spolu?" spýtala sa.
Herbie sa zákerne usmial a zúžil oči.
"Čo myslíš?"
Nevyzeral, že jej chce odpovedať.
A ona sa na neho za to veľmi nahnevala, pretože po tom všetkom, čo dnes večer s Owenom a Marcusom prežila, si to zaslúžila vedieť.
"Tak sa majte," prehodila.
Obrátila sa a Herbie s povzdychom sledoval, ako odchádza.
Irma sa k nemu sklonila, aby mu oznámila, že ešte niekto za nimi každou chvíľou príde.
*********
Paris vôbec nesledovala, čo je pred ňou.
Prebíjala sa cez ľudí k východu Dogmy a mysľou bola úplne inde, kdesi v tmavej učebni s depresívne prázdnymi pracovnými stolmi. Teraz by prehliadla aj svoju najlepšiu priateľku. Nevnímala, ako sa vchod blíži, viac menej vo svojom hlbokom zamyslení postupovala po pamäti.
Do vnútra sa hrnuli noví ľudia, keď sa dvere Dogmy znova, azda po tisíci ráz v ten večer, otvorili. Boli iba pestrou zmesou na okraji jej rohovky. Duchom neprítomná pokračovala v chôdzi. Osoba, ktorá sa náhle zjavila priamo pred ňou nemala zamyslenému dievčaťu ako uhnúť. A tak sa prebrala, až keď sa s niekým zrazila.
Paris dezorientovane zaklipkala očami. Začínala pred sebou vnímať nízkeho chlapca, ktorý po ich zrážke prekvapene vytiahol obočie. Došlo jej, že sa asi valila vpred ako námesačná.
Trocha sa nahol na bok a ona si uvedomila, že ho ktosi drží za ruku.
Ako vo sne sa upriamila na toho druhého.
Majetnícky si ho k sebe pritiahol vysoký blondín. Ich prepletené prsty sa pustili, aby mohol svoju potetovanú ruku zdvihnúť a položiť ju nízkemu chlapcovi na rameno.
Niečo v nej jej v tom okamihu povedalo, že...
Čosi druhé v nej jej povedalo, že určite nie...
...To je neskutočné...
...Náhoda?Osud?...
Nemohla vedieť, koho Irma čaká.
Dokonalé protipóly! - napadlo jej. Cítila, ako sa jej zrýchľuje tep - Mal pravdu! Sú absolútne odlišní!
"Nabudúce láskavo sleduj, ako chodíš!" fľochol po nej. "Rámuješ ľudí, sliepka!"
Inokedy by sa asi hádala. Teraz dokázala iba fascinovane sledovať jeho tvár. Jej istota sa zväčšovala. Takže takto vyzeráte?!
Jeho ruka sa chlapcovi rýchlo a nenápadne zviezla po chrbte a ich prsty sa znova zaplietli, tak nízko, aby to nikto, iba ona, pretože teraz stála tak blízko, v preplnenom podniku nevidel.
Aj naďalej sa cítila, akoby sa prepadla do sna. Zahaľoval ju opar neskutočnosti.
Takmer sa jej chcelo plakať, ale skôr uvoľnením, ako smútkom.
Blondiak ho ťahal preč, nestála mu za pozornosť, ale bledý chlapec jej ešte stihol voľnou rukou stisnúť zápästie a udržať sa pri nej.
"Nehnevaj sa na neho," - zmierlivo sa usmial.
Hľadela na neho ako na zjavenie a horlivo prikyvovala.
Chlapcov úsmev sa rozšíril a zrazu akosi zhovievavo, spokojne, dodal.
"On je už raz taký."
Ale to už ho blondín opäť ťahal za ruku a nízky čiernovlasý chlapec sa pustil za ním.
Obrátila sa za nimi a stála. Ľudia vchádzajúci dnu a von ju museli obchádzať, ale sprvu prosto nebola schopná pokračovať.
Teraz prišiel ten správny pocit.
Ani si neuvedomila, že sa usmieva. Možno ako Irma ...vtedy ... - povedal by Herbie.
TAKŽE ŽIVOT PREDSALEN NIE JE AŽ TAKÁ SVIŇA! - pomyslela si a konečne sa obrátila na odchod.

KONIEC


Ďakujem vám, že ste to čítali.....veď ja píšem iba pre vás...:)..a to nežartujem. Keby mi poviedky iba tak ležali doma v polici (a kopec ich tam aj leží haha) a ani jednu by nikdy nikto iný, okrem mňa, neprečítal...asi by som sa tohto hobby už dávno vzdala. Ale to neznamená, že mi nemôžete povedať, čo sa vám nepáčilo...pokojne ma skritizujte...som zvedavá....
:-*
 


Komentáře

1 Wierka Wierka | 13. března 2009 v 20:09 | Reagovat

tato poviedka je nádherna.. občas smutna ale dopadla naštastie dobre..  :o)

2 Polly Polly | 13. března 2009 v 20:23 | Reagovat

dakujem Wierka xD ..uz tu chcem mat vsetky tri serie a mozno zacat 47tu...len ked zacnem nahadzovat poviedky, tak to je masaker, to mi fakt idu uz oci vypadnut xDp

3 Miwako Miwako | E-mail | 7. října 2010 v 22:43 | Reagovat

Plačem ako maličká :D Dede mi o tebe povedala v škole cez informatiku a začala som to čítať. Toto je neskutočne krásny príbeh tak uplakané oči som mala naposledy keď zomrel Itachi. Je to proste geniálne. Viac ako moje milované yaoi. Proste mám pred tebou úctu. Naozaj moc ma to dostalo. *ruka na srdci*

4 Polly Polly | 8. října 2010 v 17:10 | Reagovat

[3]: Dede? xD ze mu dakujem.
jaj, moja, ani nevies ako si ma potesila, tak si mi zlepsila den. Ked sa to paci, tak som velmi stastna! dakujem za krasny koment!!

5 Polly Polly | 8. října 2010 v 17:10 | Reagovat

teda...* ze JEJ dakujem xD och, chybicka sa vludila xD

6 Ayamee Ayamee | 1. dubna 2011 v 0:14 | Reagovat

Ten záver je geniálny! A teraz nemyslím iba ten happyend, že Marcus a Owen sú spolu, ale to, ako ich Paris náhodne stretne v klube. Je to akoby sa pred ňou a tým pádom i predo mnou náhle zhmotnili obľúbené knižné postavy, čiže tomu čitateľ uverí dvakrát! Muhííííííííííííí! :-)

7 Polly Polly | Web | 1. dubna 2011 v 20:50 | Reagovat

[6]: sama jej zavidim!! XD mrche!

8 Kik Kik | Web | 5. května 2012 v 16:07 | Reagovat

Bolo to .. ako to definovať .. užasné ? Nie ,pretože to je slabé slovo na opísanie ,niečoho zázračného . Hnevám sa,štve ma Owen .. ako sa správal ,ale verím ,že to časom napravil .  Ja som proste v niektorých častiach nevedela nájsť vlastný dych . Moja myseľ patrila v okamihoch ,len poviedke ..  Fascinujúce  :)

9 Polly Polly | 7. května 2012 v 8:03 | Reagovat

[8]::)) wow, dakujem ti za precitanie aj za pozitivny koment :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama