poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ 9.časť

13. března 2009 v 17:58 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
*********
Irma si náhlivo hádzala učebnice a zošity do svojho ruksaku v tvare rakvy. Sledovala, ako sa pred ňou balí Marcus. Tiež sa ponáhľal. Určite sa už nevedel dočkať, kedy sa už pred školou stretne s Owenom.
Bolo hrozné sledovať, ako chlapec nachádzal svoj zmysel života, nevediac, do akej pasce sa nechal lapiť.


Koncom týždňa už nedokázala vydržať vlastné vnútorné hlasy, ktoré po nej kričali, že ak nezakročí ona, nepomôže mu nikto! Odsunula stranou svoje pokrivkávajúce priateľstvo s Owenom aj tušenie, že jej Marcus nebude veriť a že mu vlastne tiež ublíži. Niekedy bol reťazec trýzne nekonečný a život sa zmenil iba na menšie a väčšie rany.
Zatiahla na ruksaku zips a hodila si rakvičku na chrbát. Chvatne vstala zo stoličky a kľakla si k Marcusovej lavici.
Marcus sa šklbol.
"Marcus, musím ti niečo dôležité povedať!" dôrazne na neho spustila.
Marcus si ju premeral nervóznym pohľadom a iba pootvoril ústa. Nevedel však, čo povedať.
Irma náhle natiahla ruku a pevne mu zovrela zápästie.
"Marcus, je to NAOZAJ dôležité!" upozornila ho. "Bude ťa to zaujímať! Nechcem to ale rozoberať tu. Potrebujem si odbehnúť do školskej knižnice po Rollanda. Stretneme sa pred ňou o desať minúť."
Pustila mi ruku, on sa na stoličke odtiahol a vstala.
"Buď tam!" zavelila. "A bez Owena!"
Otočila sa a utekala z triedy.
*********

Nemal veľmi chuť púšťať sa s Irmou do reči. Nie, naozaj voči nemal vyslovenú averziu. Hoci, áno, desila ho. Ale teraz sa napríklad najviac obával, že z návalu nervozity z jej osoby sa pri nej strápni.
Ale nad druhej strane, nedalo sa povedať, že by v ňom nevzbudila zvedavosť.
Zopár minút iba naberal odvahu, ale nakoniec sa predsa len zdvihol zo stoličky a s rukami založenými na hrudi sa po chodbe pomaly presúval k miestu, kde sa mali stretnúť. Chodbou sa niesla Jeromova hudba a okolo pobehovali hŕstky študentov, ktorým sa pohľady občas zastavili na večne vyľakane pôsobiacom Marcusovi, odkedy si všimli, že chlapec, o ktorom predtým ani nevedeli, že žije, zo školy odchádza s Owenom. Zdalo sa im smiešne a neskutočne výstredné, ako veľmi k sebe párik nepasuje. Vyzerali ako päsť na oko - ako sa vraví. Vysoký potetovaný problémista Owen a pri ňom skrčená, ostýchavo sa usmievajúca osôbka nesiahajúca mu ani po bradu. Bolo im samozrejme z prvého pohľadu jasné, že o obyčajné chlapčenské priateľstvo tu nejde. Niekto sa tváril znechutene (pravdaže tak, aby si ho nevšimol Owen). Vlastne, keby nepatril práve Owenovi, asi by po ňom práve teraz, cestou po tejto chodbe, podaktorí sprosto pokrikovali. Niektoré dievčatá naivne vzdychali: "Tak toto je láska!"
Zahol do chodby, kde sa nachádzali dvojité dvere do knižnice. Hneď ju zbadal. Pohľad na ňu, ako postávala pred dverami, v jednej ruke útla kniha "Peter a Lucia" a druhou si nesvoja popoťahovala stuhu na čiernom kabáte, ktorý končil tesne pod prsiami a spočíval na šatách posiatych ružami, ho znova vrátil späť. Zacúval za roh a iba z poza neho vykukol.
Irma ho trpezlivo čakala.
Vyschlo mu v ústach. Ako sa s ňou má začať baviť?!
Čo mu ale chce povedať?!
Vystúpil z poza rohu. Ona ho ešte stále nevidela. Trocha napäto pozerala priamo pred seba. Pozvoľna k nej kráčal. Lenže každým krokom v ňom gotická lolita vyvolávala čoraz viac a viac rozrušenia.
Nakoniec sa svojmu strachu z ľudí, ktorých perfektne nepoznal, poddal.
Ďalší pozornejší pohľad na dievča vo výstredných šatách a čepci ho prinútil zvrtnúť sa na teniske a rozutekať sa smerom, ktorým prišiel.
Prebiehal okolo osoby, ktorú sotva zaregistroval pohľadom. On si ho však všimol veľmi dobre.
"Marcus, nebehajte po chodbách!" upozornil ho profesor.
Lenže on teraz panikáril, takže vôbec nespomalil. O pár metrov ďalej mu však profesor Craft skrížil cestu. Práve vychádzal z laboratórií.
Marcus nemal na výber a prudko pred ním zastal.
"Marcus, netušil som, že už aj vy ste ako všetci ostatní!" utrúsil.
"Ospravedlňujem sa," vydýchol Marcus.
Profesor uprel pohľad na jeho pôvabnú tvár.
Marcusovi sa jeho pohľad vždy zdal zlý, ale priznával, že si to možno nahováral kvôli tomu, aký profesor skutočne bol.
"Bola by škoda, keby sa mládenec ako vy opustil," - sršala z neho citeľná strojenosť. "Učíte sa dobre, so správaním žiadne problémy..."
"Ja už naozaj nebudem behať po chodbách," - jeho hlas znel prosebne.
Prečo to rozoberá?! Veď o nič nejde!
Profesor zrazu urobil jeden veľký krok na stranu a celkom Marcusa zakryl postavou. Videl by ho iba niekto, kto by sedel v laboratóriu. Lenže to bolo prázdne.
Marcusovi sa jeho pohľad prestával pozdávať na celej čiare a nemohol si vyvrátiť, že oprávnene. Zdalo sa, akoby mu čosi hlboko v hnedých očiach zmäklo. Rozliali sa ako tekutá čokoláda.
"Záleží mi na tom, aby chlapci ako vy nerobilihlúposti," prehovoril tichšie a pomalšie.
Marcus mlčal. Vnútrom sa mu rozlievala obava prechádzajúca do nefalšovaného strachu.
"Áno...na chlapcoch ako vy mi záleží," zopakoval z cesty.
A zrazu natiahol ruku a jemne mu ňou prešiel po hebkej tvári.
Marcusom otriaslo zhnusenie. Prudko sa pohol vpred. Keby sa profesor neuhol, vrazil by do neho.
S pocitom zdesenia sa po chodbe znova rozbehol.
Niekedy mával pocit, že svet okolo neho ani s Owenom nie je veľmi vydarené miesto. Owen bol naozaj jeho jediné šťastie.
Jeho úľava bola nevýslovná, keď ho zbadal pred školou. Ľutoval, že sa mu pred študentmi nemôže bez okolkov vrhnúť do náručia.
O Irme, ani o profesorovi, sa mu cestou domov, ani nikdy potom, nezmienil.
Irmu z jeho mysle vytlačil profesor Craft.
A profesorov nečakaný dotyk pre neho znamenal príliš zahanbujúcu skúsenosť, aby ju formuloval do slov.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama