poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ 7.časť

13. března 2009 v 17:54 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
*********
Ráno si narýchlo hádzal učebnice do ruksaku. Ku podivu nie Owen, ale vzorný Marcus. Večer si akosi zabudol pripraviť tašku. Rozmýšľal nad Owenom.
fff
Niesol sa mu mysľou odporujúci si znervózňujúco euforický pocit miešajúci sa s domnienkou, že jemu sa predsa také vzrušujúce zážitky nestávajú a určite vtedy iba zaspal s otvorenými očami a sníval.
Ráno vstal s myšlienkou, že sa mu Owen naisto už nikdy neozve. Dal by krk za to, že sa s ním len pohral a v skutočnosti ho vôbec nepriťahuje.
Dnes už bolo opäť celkom teplo, ale počasie sa na ňom nikdy neodzrkadľovalo.


Hodil si ruksak na chrbát, vyšiel z izby, strohý a bez duše a v pesimistickej nálade schádzal na prízemie.
Uvažoval, ako veľmi mu ublíži, že ho teraz aj Owen bude ignorovať.
Pred odchodom si vždy urobil kakao. Aj teraz vošiel do kuchyne. Ani tak veľmi neobľuboval sladké, ako skôr vedel, že v kuchyni stretne otca a bude trpezlivo čakať, či možno dnes, práve dnes, si ho všimne.
Otvoril dvere a hneď ho mal pred sebou.
"Dobré ráno."
Z otcovej strany sa nieslo zničujúce ticho.
Stál pri kuchynskej linke, vo zdvihnutej ruke držal šálku s kávou, druhú mal v bok a uprene hľadel von z okna.
Marcus ešte viac sklesol.
"Marcus, vonku je niekto, kto vyzerá, že na teba čaká," zrazu sa otec ozval, ale neodtrhol zrak od okna.
Marcus sa takmer strhol. ON HO OSLOVIL?! Avšak v konečnom dôsledku ho viac ako fakt, že otec mu čosi povedal, zaujal význam jeho slov. V jedinej sekunde celý ožil a okamžite sa opieral o linku vedľa neho a zvedavo vykúkal z okna.
Pred domom bol ON! - Marcusovi sa rozprúdila krv v žilách a zrazu bola horúcejšia ako roztavené železo.
Owen sa prechádzal pred ich domom. Znudene pokladal nohu pred nohu, asi už vyčkával nejaký čas a fajčil cigaretu, ktorú držal medzi palcom a ukazovákom. Po chvíľke hodil očami po ich dome a samozrejme Marcusa okamžite zbadal. Kývol mu rukou.
Marcus od linky rýchlo odstúpil. Vtedy si uvedomil, že otec ho pozoruje. Jeho oči na ňom vnímavo spočívali natoľko zriedka, že nebolo možné necítiť jeho pohľad.
Marcus sa zatváril spýtavo. Otcovi sa to evidentne nepozdávalo. Vyzeral, že povahu svojho syna prehodnocuje.
"Ktovie, či by sa niečo....takéto," - so zhnusením ukázal k oknu, "páčilo matke!"
Bolo ľahké domyslieť, čo môže byť medzi dvoma chlapcami, keď ho jeden ráno čaká pred domom a druhý sa so zrýchleným dychom nedočkavo prikláňa k oknu, len čo ho zbadá.
"Matka možno tušila, čo máš v sebe...koniec koncov, môže existovať mnoho dôvodov, prečo vlastne nebola šťastná!"
Marcus si skľúčene uvedomil, že slová občas bolia viac ako údery.
"Ale oci, neviem na čo narážaš, ale my dvaja predsa nie sme...niečo TAKÉ!"
Lenže otec si k ústam prikladal porcelánovú šálku a opäť sa neprítomne zahľadel do okna. Dokázal Marcusa zo svojej hlavy vytlačiť behom jedinej minúty.
Takže...problém jeho otca bola neschopnosť priznať si, že jeho mama sa zabila, pretože nebola šťastná s ním.
Mama sa predávkovala liekmi. Krátko po svadbe sa postupne prestávala usmievať a neusmievala sa dlhé roky, až kým...ťažko povedať, či mala skrat, či nemyslela na Marcusa, alebo ho v dvanástich považovala za dosť veľkého na to, aby bez nej dokázal žiť...Dá sa presne povedať, dá sa zistiť, čo ľudí vedie k dobrovoľnej smrti? Nebola chorá, nebývala hysterická. Skrátka niečo medzi nimi umrelo, a potom sa rozhodla umrieť aj ona sama. Prečo iba nešla ďalej? Dá sa to zistiť? Poznala vôbec čo sa skrýva za tým fatálnym PREČO ona sama?! Je to ešte vôbec podstatné?
Pre jeho otca bolo. Preto roky pracoval na tom, aby vinu za matkinu smrť preniesol zo seba na syna.
Marcus bol zdeptaný a to vďaka nemu. Ale na matku mal jedine a jednoznačne milé a nežné spomienky, takže nakoniec jeho snaha obviniť ho z jej neexistencie bolo azda to jediné, v čom sa nenechal zlomiť. Neštítil sa otca za jeho správanie, nenenávidel ho, hoci ho samotným postojom privádzal do depresie. Iba ho ľutoval. Pretože vedel, že zomrela kvôli nemu.
Marcus sa obrátil a odchádzal. Na dlho išlo o posledné ráno, kedy si zmyslel urobiť kakao.
Zamieril ku vchodovým dverám. Cítil niečo ako trému. Vyšiel pred dom a kráčal k Owenovi, ktorý teraz stál, cigareta letela do trávy a s úsmevom ho zdravil.
Kráča rovno ku mne! - povzbudene si pomyslel Owen.
Ja kráčam rovno k nemu! - s pocitom neuveriteľnosti si pomyslel Marcus.
Vnútro mu teraz zalieval pocit náhle uvoľnenia. Nesmelo si priznával, že Owen je jeho. Nie! Že on je Owenov. Alebo predsa naopak? Nočné a ranné pochybnosti sa lámali na márne kúsky, čím bol bližšie k vysokému blondínovi, jedinej osobe, ktorá ho vnímala prednostne!
Owen mu položil ruku na rameno.
"Ak ťa pobozkám, bude pohroma?" spýtal sa.
Marcus vykročil a Owen s ním.
"Skôr ešte väčšie ticho," - smutne sa pousmial.
"Nerozumiem."
"Nechajme to," - sklonil hlavu.
Owen, stále držiac ruku na jeho ramene, sa obzrel a zachytil v okne jeho otca.
"Tvoj otec vyzerá prísne," podotkol.
"Ani nie je."
Marcus jemne nadvihol hlavu a odvážil sa na Owena hľadieť.
"Sorry, že ti to poviem takto narovinu, ale nemám pocit, že by ste mali nejako úžasne vrelé vzťahy."
Marcus chvíľu nevravel nič, ale ako kráčal popri ňom, ďalej na neho pozeral. Owen mal pocit, že mu veľmi túži povedať niečo dôverné.
"Mňa to zaujíma," uistil ho a stisol mu rameno.
"My nemáme vzťah," s ľútosťou v hlase povedal Marcus.
"Nie? Nevychádzate spolu?"
"Nie, my skrátka nemáme nijaký vzťah!" - zrazu znel akosi naliehavejšie a dokonca mu pozeral do očí. "Ignoruje ma!"
"Odkedy mama zomrela?" s úprimným prekvapením sa spýtal Owen.
"Áno, odvtedy."
"Prečo?" nechápal.
Marcus sa odvrátil tvárou. Prečo! Ak by sa rozhodol odpovedať, musel by toho povedať veľa, veľmi veľa...o otcovom pocite viny, o svojej úzkosti z jeho prenášania vnútorného stavu na neho, o mame.
Owen zo strohých viet ozaj nemohol ani zďaleka pochopiť, čo všetko za ich bizarným vzťahom-nevzťahom je, ale na druhej strane, začínal rozumieť prečo Marcus je aký je.
Zrazu ho zatlačil iným smerom. Prekvapeného ho viedol kamsi medzi stromy, ktoré vypĺňali priestor medzi dvoma malými prízemnými domami.
Oboma rukami ho jemne pritisol o voňavú kôru jedného zo stromov a pobozkal ho. Marcus bol síce poriadne vyvedený z miery, ale hneď pootvoril ústa. Owen mu musel sám chytiť ruky a spojiť mu ich za svojim chrbtom. Po chvíľke od neho oddelil svoje pery. Marcus mal privreté oči. Bolo na ňom vidieť, že chce viac bozkov. Kým mu ich dal, tvár mu jemne zobral do dlaní.
"Ja ťa vnímam viac ako kohokoľvek vo svojom živote," dôrazne mu povedal, pretože si bol istý, že toto Marcus chce počuť. "Si stredobod môjho vesmíru."
A on mienil hovoriť iba to, čím si ho čo najskôr získa celého. Jednoducho, ďalej postupoval podľa plánu.
Preháňaš - napadlo Marcusovi.
Ale následne mu došlo, že je to jedno. Povedal mu niečo výnimočné, niečo, čo prehlušilo dlhoročné ticho a prasklo bublinu a on zrazu počul a videl, že vôkol neho je život.
Na perách sa mu objavil malý úsmev. A objavil sa aj v jeho očiach.
Chlapec, pobledlou tvárou spočívajúci v jeho rukách, bol náhle ako brána, ktorá sa pozvoľna otvára a prebleskuje cez ňu svetlo.
"Nemyslel som si, že môžeš vyzerať ešte úžasnejšie," povedal Owen. "Ale vyzeráš krásne, keď sa usmievaš."
A tento krát naozaj hovoril nie len to, čo si naplánoval, ale čo aj cítil.
Ešte keď ho znova pobozkal, pociťoval na jeho perách úsmev.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama