poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ 6.časť

13. března 2009 v 17:52 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
Ako mohol Marcus zistiť, kam chodí Owen na tréningy?
fff
Jednoducho tak, ako sa dozvedel aj o iných veciach. Počúval a zachytával útržky iných rozhovor.
"...no nejde na cigaretu, ponáhľa sa na tréning...že chodí na kurty na Búrkovú...tréner musí byť z jeho talentu namäkko, inak by mu vraj občas otrieskal raketu o hlavu..."
A odteraz rozhovory aj vnímal. Vlastne nastražil uši len čo začul meno "Owen". Nebol si veľmi istý, ako si má vysvetliť prevaľovanie sa v posteli pred spaním, ani šteklenie v žalúdku, keď jeho meno zachytil.


Keď sa vtedy dotkol jeho ruky, spoznal nový druh strachu. Strach, že sa ho už nikdy viac nedotkne.
Marcus dobre vedel, ako pôsobí na okolie. Neprispôsobivo a odrezane od všetkého diania. Stále nevedel pochopiť, prečo sa mu do jeho bubliny izolácie dobíja. Či to v konečnom dôsledku dopadne dobre, alebo zle.
A prečo išiel po jeho stopách? Netušil.
V ten deň ho nikde neprepadol. Zdalo sa mu, že mu to tak trochu chýba.
*********
Owen silno, ale nízko odpálil loptičku. Bol rád, keď s ním hral tréner, pretože v poslednom čase sa mu stávalo, že nad ním víťazil. A víťazstvá masírovali jeho ego. Sladký pocit si rozhodne vedel vychutnať.
Vzduchom sa ozvalo svišťanie a on prebehol krížom cez kurt a znova ju bez problémov odrazil. Všade vôkol sa z ostatných kurtov ozývali rovnaké zvuky tenisových zápasov a šmýkania sa o červený piesok.
Počasie ešte stále nebolo bohvieako príjemné. Chvíľu potom, čo sa prezliekol do kraťasov a bieleho tenisového trička, drkotal zubami, ale po dlhej a vyváženej hre s trénerom, tým istým, ktorého mal už celé roky, sa zohrial.
Teraz odpálil loptičku tak silno a takým smerom, že každý iný by ju asi neodrazil a skončil by so zlomeným nosom. (Ako jeho protihráč na prvom dôležitejšom zápase, keď mal 14 rokov)
"Slabšie! Súpera predsa nemusíš zmrzačiť, stačí vyhrať set!" odkričal mu tréner.
Owen ho veľmi nevnímal. Svižne behal po kurte, tenisky sa mu šmýkali na antuke, ale postupne sa prestával sústrediť.
Práve mu napadlo, že dnes toľko pobehoval po škole a zabával sa s chalanmi, že aj zabudol prísť vydesiť Marcusa. A to sa mu z toho už stalo takmer hobby.
Ale nebol to tak celkom stratený deň.
Spravil ďalší odpal loptičky a keď utekal na druhý koniec kurtu, vtedy ho zbadal.
Stál neďaleko, za pletivom, s rukami vo vreckách mikiny a snažil sa pôsobiť nenápadne ako vždy.
A vtedy Owen pochopil, že na tomto poli už vyhral!
Ich oči sa našli. Owen mu kývol hlavou na pozdrav. Marcus rýchlo sklopil zrak a cúvol od pletiva.
Owen zastal a okolo hlavy mu preletela loptička, ktorú si razom prestal všímať. Sledoval ako Marcus odchádza. Vedel si živo predstaviť, ako sám seba vyviedol z miery - tým, že sa vôbec prišiel pozrieť na jeho tréning.
"Owen, prečo si hru takto pokašlal? Kde lietaš?!" z druhej strany kurtu na neho vykríkol tréner.
"Idem domov!" informoval ho Owen.
Raketu už mal voľne spustenú pri tele.
"Ešte sme neskončili!" - rozčúlil sa tréner.
Na Owena trebalo mať silné nervy.
"Ale skončili!" zahučal Owen. "Práve som si natiahol sval na lýtku!"
A bez problémov kráčal k východu z kurtu.
"Veď vidím, že ti nič nie je!" kričal tréner.
"Ale daj pokoj...," zafrflal Owen a cez rameno vykríkol. "Idem si ten kŕč vybehať! Vidíme sa po-pozajtra!"
Tréner špičkami tenisiek zlostne kopal do antuky, lenže vedel, že nič nenarobí. Nezáležalo, ako veľmi autoritatívne sa na neho snažil pôsobiť, tréningy vždy končili podľa Owenovej ľubovôle.
Owen vyšiel za pletivo obkolesujúce kurt a sledoval, ako sa Marcus pomaly sunie popri šatniach. Ešte zadychčaný z hry prešiel do mierneho behu a o sekundu kráčal hneď vedľa neho.
"Čauko," vydýchol.
"Ahoj," ticho zamrmlal Marcus.
Trocha zrýchlil krok. Owen s ním.
"Máš rád tenis?" začal konverzáciu. "Chceš si niekedy prísť zahrať?"
"Neviem hrať tenis," vážne odvetil Marcus.
Vôbec na neho nehľadel.
"Naučím ťa to."
Marcus ešte viac pridal do kroku. Vyčerpaný Owen za ním začal zaostávať. Na zopár okamihov celkom zastal. Dnes nemal dostatok energie na to, aby pri Marcusovi zažiaril.
Ako sa za ním pozeral, cítil, ako sa začína prebúdzať diablik v ňom.
Utrel si čelo potítkom a odhodil raketu do trávy.
Čert to ber! Už aj tak je MOJ! - sebaisto si pomyslel a rozbehol sa za ním.
"Kamže sa zberáš? Myslíš si, že ťa pustím?" živo na neho prehovoril.
Marcus sa udivene pootočil.
Owen ho jednou rukou zachytil za lakeť.
"Koho chceš oblafnúť? Seba?! Je mi jasné, že si si po niečo prišiel."
"Ja...ja som si po nič neprišiel!..." zmätene zaprotestoval Marcus a snažil sa odstúpiť.
Lenže Owen bol silnejší a iba jedna ruka mu stačila, aby si nízkeho chlapca pritiahol k telu. Druhú ruku mu ovinul okolo chrbta.
Marcus k nemu najprv šokovane vzhliadol, ale keď videl, ako sa k nemu Owen nakláňa, spurne hlavu sklonil a čelo si oprel o jeho hruď.
Ale svojou reakciou dostal sám seba do úzkych. Doposiaľ sa nikdy pri nikom neocitol tak blízko. Cítil jeho tlkot srdca, od čoho sa mu rozbúšilo jeho vlastné srdce. Cítil aj jeho pot a prišlo mu nepochopiteľné, až neprirodzené, že mu to nie je nepríjemné. Dokonca mu voňal.
Owen s úsmevom sledoval ako Marcusovi červenajú uši a tlačí sa mu čelom o prepotené tričko viac, ako je vôbec potrebné. Ruky mal schované pod bradou. Tiež však spočívali na Owenovi, čo si ani neuvedomoval.
"Môžeme tu takto stáť do večera, ak chceš," podotkol.
Marcus sa ešte viac zahanbil. A veľmi neisto a pomaly začal zdvíhať tvár. Owen zbadal jeho zväčšené, spýtavé oči - A ČO BUDE TERAZ?
Snažil sa úsmev utlmiť, keď k nemu približoval tvár a pobozkal ho. Viac už neváhal, pretože Marcus by sa zasa spamätal a utiekol mu.
Marcus zatvoril oči. Owen pootvoril ústa a jeho čosi automaticky primälo, aby to po ňom zopakoval. Ich jazyky sa preplietli. Keď ho Owen objal oboma rukami, cítil, ako sa mu chlapec v náručí uvoľnil.
Asi toho na neho bolo veľa, pretože po niekoľkých sekundách od neho sám oddelil pery a okamžite zasa skláňal tvár, čo mu už viac Owen nemienil dovoliť. Chytil mu bradu a prinútil ho znova ju zdvihnúť. Červenal sa a hľadel na neho ako na zjavenie, o ktorom akoby si nebol istý, či je dobrá víla, alebo kreatúra.
"Idem sa prezliecť a dať si sprchu. Dáš si ju so mnou?"
Kým sa mu obočie stihlo pobúrene spojiť, rýchlo dodal: "Žartoval som. Počkaj ma tu."
Mykol plecami.
"Len pekne počkaj."
Pustil ho z objatia a bez zdržiavania odchádzal ku vchodu do šatní, pri ktorých stáli.
"Budeš sa na mňa hnevať, keď tu už nebudem?" ozval sa za ním jeho hlas podfarbený obavou.
Owen zastal a obrátil sa k nemu. Chvíľu mu trvalo, kým pochopil, ako to myslel.
Znova si ruky schovával vo vreckách mikiny a uhýbal pohľadom.
On túžil zostať. Lenže jeho povaha ho nútila utiecť. Nevládal byť pri ňom, teraz, po tom, čo sa bozkávali. Nebol zvyknutý prežívať s niekým niečo tak intímne. Nemohol zostať a zároveň byť v pohode. Tváriť sa, že ide o bežnú vec.
Owen sa pousmial.
"Ja sa na teba nedokážem hnevať," uistil ho.
Pokračoval do šatní.
Keď o krátky čas vyšiel, prezlečený a osprchovaný, Marcus ho skutočne nečakal.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama