poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ 3.časť

13. března 2009 v 17:42 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
"Zahaste tú cigaretu! Alebo chcete, aby som vás nechala po škole?!" - profesorka sa rozhodla stáť si za vyhlásením, ale po pravde, Owen jej tak liezol na nervy, že ho nemala chuť mať ešte hodinu navyše v triede.
"Veď hej...neriešte ma!" - nechal cigaretu spadnúť do trávy.
Odlepil chrbát od jablone, od ktorej mal dobrý výhľad na školskú bránu a zahasil ohorok teniskou.


"Teraz je vám možno jedno, že máte pľúca zadymené, ale o 20 rokov, keď vás napoja na prístroje, budete trpko ľutovať..."
"Ja už musím ísť!" - nedočkavo ju umlčal Owen, keď zbadal, ako sa ku školskej bráne blíži Marcus.
Konečne ide! Ulial sa z posledných dvoch hodín, aby na neho mohol striehnuť.
"Neprerušujte ma, neskončila som..."
"Ja už vážne..." - naťahoval sa, aby chlapca nestratil z očí a ju mal očividne na háku - ako by jej aj sám bol schopný povedať. "Čau. Ehm...teda...dovi!"
A rozbehol sa preč.
Profesorka nad ním krútila hlavou, ale vedela, čo znamená márna snaha, takže sa otrávene pustila späť ku škole. Nemienila sa za ním rozbehnúť aj z dôvodu, že by riskovala vypočuť si zopár vybraných slov a potom by si ho už naozaj musela nechať po škole.
"Marcus!" vykríkol.
Marcus, tesne pred východom zo školského dvora, zarazene zastal. Počul svoje meno, ale v sekunde sa uistil, že určite išlo o niekoho iného, tak pokračoval v ceste. Vtedy k nemu ktosi dobehol, schmatol ho za lakeť a obrátil si ho čelom k sebe.
Zdvihol pohľad do výšky na blondiaka, ktorému polovicu tváre zakrývala ofina a v okamihu ho zovrela úzkosť.
Takže ich stretnutie ešte bude mať dohru?!
Nemohol na neho zabudnúť. Nedalo sa zabudnúť na jeho tvár, ani na jeho majetnícky stisk, ktorý teraz necítil na lícach, ale na lakti.
"Ahoj," vydýchol takmer až nadšene. "Ako sa máš?"
Chlapec na neho iba nedôverčivo pozeral a mlčal.
Owen, keď si boli takto blízko, znova zauvažoval nad jeho telesnou skladbou. Tentoraz nie nad tým, aký je slabý, ale aký je nízky. Keby si ho k sebe pritisol, opieral by si hlavu o jeho hruď. Nikoho tak nízkeho, ani evidentne submisívneho, doposiaľ nemal.
Submisia voči jeho osobe sa však mala prejaviť až po prelomení, naopak, zložitej nepoddajnosti.
Chlapec stále iba mlčal. Jeho tvár zostávala bez výrazu, iba oči sa po nedôvere postupne začínali zapĺňať ďalšími emóciami.
"Ako sa máš?" zopakoval.
Nič.
"Ja viem...," - sebaobviňujúco si nechal klesnúť ramená. "Naposledy sme to trochu prehnali. Ale zasa o nič nešlo, iba o malé žartíky. Každý iný by sa po nich otriasol a išiel by ďalej. Nechcel som...aby sa ťa to takto dotklo. Uisťujem ťa, že ja...že už NIKOMU nedovolím, aby ti ublížil."
Chlapcove oči sa rozšírili. Jemne zašklbal rukou, ale Owen ho ešte nemienil prepustiť.
"Čo odo mňa chceš?" konečne sa ozval.
Neznelo to vyslovene nepriateľsky, skôr nesmelo.
"Ja...k veci!...nešiel by si niekedy von?"
Chlapec ohúrene naklonil hlavu na bok. Nemusel hovoriť, bolo jasne vidno, čo sa mu preháňa hlavou.
VON? S TEBOU?! JA?! ZBLÁZNIL SI SA?!
"Vieš, ak mám pravdu povedať, som načisto zbláznený do tvojej peknej tváričky!" narovinu vyklopil.
Dievčatá ostali z takejto vety vždy celé vedľa.
On sa však začal prudko trhať.
"Ja predsa nie som...!"
"O orientácii sa nebavíme!" jednoznačne ho zahriakol Owen. "Ja som na chlapcov a mám na to nos! Mimochodom, ty to máš napísané na čele!"
"Nechaj ma ísť domov!" - v jeho hlase zaznela panika.
"Odprevadím ťa."
"Nie!" - dokonca zvýšil hlas.
Owen začínal chápať, že nasilu ho držať nie je práve najlepší začiatok. Pustil ho a Marcus sa okamžite obrátil a urýchlene kráčal von z dvora.
Owen ho nasledoval a čoskoro sa objavil vedľa neho.
"Prečo nie?"
"Ja nechcem...stačí? Skrátka nechcem! Nechápem, o čo ti ide!" - hľadel iba pred seba.
"O teba! Neveríš mi? Pozrel si sa niekedy do zrkadla?"
"Nehovor mi také veci!"
Zvláštna veta - napadlo Owenovi. Asi by kompletne znela - NEHOVOR MI TAKÉ KLAMLIVÉ VECI!
"Si zbytočne...," začal, ale najprv nedokončil, pretože mu sprvu nič schopné nenapadlo.
Marcus prechádzal do behu, zatiaľ čo Owen v chôdzi pozvoľna ustával.
Dospel do bodu, kedy bolo načase stiahnuť sa. Vyzeralo to, že ho začína štvať ako zviera a takto to predsa nemohlo pokračovať!
Sledoval ako sa Marcus rýchlo vzďaľuje.
"Si zbytočne, úplne zbytočne, zakomplexovaný!" zakričal za ním.
Marcus sa ani neobzrel cez rameno.
Hlavné je, že už o mne vieš! - pomyslel si Owen - To je náš začiatok, holúbok!
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama