poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ 15.časť

13. března 2009 v 18:14 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
*********
Visela mu zo žineniek s rukami už aj hlava. Náhle ju však zamračený zdvihol, pretože počul podozrivý šum. Zbadal, ako si do ich výklenku razí cestu rozhnevane vyzerajúca gotická lolita a za ňou cupitá kŕdeľ dievčat.

Irma energicky kráčala rovno k nemu. Noland, sediaci na podlahe, musel odskočiť, pretože inak by ho zašľapla vysokou podrážkou. Zastala, so zástupom dievčat, ktorý sa po ceste telocvičňou o tri zväčšil, až pri hore žineniek a vzhliadla k nemu.
"Owen, myslím, že Marcus ťa práve veľmi potrebuje!" oznámila mu.
Owen sa podoprel lakťami a hoci jej venoval pozornosť, hľadel na ňu zhora riadne príkro.
"Čo trepeš?! Zasa ma ideš poúčať?!" nechápavo zareagoval.
"Nie, nie! Aj keď by si si to zaslúžil! Marcus má...ja...," náhle trocha zneistela, "...domnievam sa, že Marcus má problém."
"Ja viem, ja som jeho problém, chceš, aby som si sypal popol na hlavu?!" podráždene na ňu vychrlil.
Začínala rátať drahocenné sekundy. Uvedomila si, že to s ním pôjde ťažko.
A tak mu náhle pevne chytila ruku, stiahla mu ju, až mu znova previsla cez žinenky a on sa na ne zasa zvalil. Ťahala ho a vytáčala k nemu tvár, ktorá jej začínala vyzerať skutočne vystrašene.
"Owen, my sa nerozumieme!" vydýchla. "Videla som Crafta. Zatiahol ho do učebne biológie!"
"No a?!" - vytrhol si ruku.
Marla za jej chrbtom s povzdychom prevrátila oči.
"Asi ti chce naznačiť, že Craft vyštartoval po tvojom krpcovi!" ozval sa odkiaľsi zozadu Billyho hlas a Martiho smiech.
Zopár študentov pri výklenku ich počúvalo. Správa o tom, že Craft "toho malého ZATIAHOL do učebne" sa šírila od zašepkania k zašepkaniu, predovšetkým po tom, čo Irma zvýšila hlas.
"Videla som jeho pohľad, Owen! Prosil o pomoc! Ktovie, čo mu Craft povedal...ale rozhodne niečo, čo ho vydesilo...alebo čo mu prinajmenšom napovedalo, že to nemusí skončiť dobre! Už chápeš?! Zlezdole, pohni zadkom a choď za nimi!" skríkla.
"Irma, ty preháňaš a nebolo by to prvýkrát!" odbil ju. "Ty si proste kráľovná drámy, o tom som sa už presvedčil!"
"No ja neviem...ak ide o Crafta..." zamrmlal Noland, stojaci bokom.
Owen na neho krátko pozrel. Na sekundu sa ho zmocnila neistota, ale rýchlo ju zo seba striasol. Čo sa to v poslednom čase deje?! Prečo by sa mal takými vecami zaoberať? Prečo by sa mal zaoberať inými osobami?! S Marcusom to posral, to si už priznal, prepískol to, mal to zo začiatku celé nechať tak...ale to neznamená, že teraz bude....
Alebo znamená?...
Nakoniec sa posunul a s poznámkou, že je "teatrálna ako jej mašlička vo vlasoch" sa spustil na podlahu.
Nebola si istá, čo chce vlastne robiť. Či konečne dostal rozum, alebo chce zdúchnuť. Radšej mu zatarasila cestu vlastným telom.
"Ty si VÁŽNE schopný nechať ho tam S NÍM?!" zúfalo ho okríkla.
Venoval jej pohľad naježeného kocúra a jednou rukou ju odsunul.
"Ty si na mňa vymýšľaš bludy, iba preto, aby som sa k nemu vrátil! Alebo aby...som sa cítil ....HORŠIE ako TERAZ!"
Kráčal preč z výklenku, rozzúrený Irminou otravnou snahou naprávať jeho charakter.
"Nikdy viac by som mu nepriala niekoho ako si ty, ty idiot! A ako sa cítiš mi je jedno! Sama vidím, že ťa už dobehlo vlastné svedomie!"
Owen po jej slovách, po poslednom naliehavom výkriku, ktorý z nej vyrazila jej narastajúca panika, na okamih zastal.
Zahľadel sa kamsi pred seba. Aj napriek snahe neangažovať sa, už nikdy do ničoho a do nikoho, o nikoho sa nestarať, byť sviňa ako predtým, ho zasiahlo, že Irma má asi ...asi určite...pravdu. Bol Marcusove prekliatie a ona by sa mu určite snažila zabrániť, vrátiť sa k nemu. To, že ho túžila napraviť neznamenalo, že v jeho nápravu verila.
Znova sa pohol, tentoraz značne váhavo. A krok za krokom bol čoraz ťažší a ťažší, akoby sa mu tenisky zalievali olovom.
Zrazu ju cítil tesne za chrbtom, jej ruka jemne stisla jeho lakeť a jej hlas sa chvel. Bola na pokraji plaču.
"Owen, rob niečo, prosím ťa. Hovorím pravdu. Ide o neho. IDE O NEHO! Nedovoľ mu viac ublížiť...Počula som, ako profesor zamkol dvere!"
Rýchlo k nej otočil tvár.
Jej modré oči sa rozplávali za rúškom hlbokého dúfania, že pôjde a zamedzí čomukoľvek, čo má Marcusovi opäť ublížiť.
"Zamkol dvere!" nástojčivo zopakovala. "To nie je dobré znamenie, Owen!"
Uistil sa:
"Učebňa biológie, vravíš?"
Prikývla.
Vytrhol sa jej a rázne kráčal cez preplnenú telocvičňu. Irma s dievčatami ho rýchlo nasledovali. Billy s Nolandom sa pustili za dievčatami a ako si prebíjali cestu von z telocvične, pripojilo sa k nim zopár ďalších študentov, ktorí začuli, o čo ide.
*********
S veľkou nechuťou vošiel do učebne a zrazu si uvedomil, že profesor už nie je pred ním, ale zostal pri dverách. Počul vŕzganie, ako ich zatvára. Urobil ešte zopár krokov do stredu učebne, aby sa mu čo najviac vzdialil a keď sa obrátil, zbadal, ako otočil kľúčom v zámke.
Zámka zacvakla a uzavrela ich pred hudbou, študentmi a vôbec všetkým. Mal dojem, že kľúč mu zamkol azda celý svet.
Vyvolalo to v ňom obrovský pocit frustrácie.
Profesor, s poloúsmevom, ktorý akoby vyjadroval jeho spokojnosť so samým sebou, pozvoľna pristupoval k Marcusovi, ktorý naopak, v dusivo prázdnej miestnosti plnej holých pracovných stoloch, ustupoval.
Neuvedomoval si, že si jednou rukou zviera tričko pod hrdlom. Ale začínal sa cítiť, ako v kŕči.
"Takže...takže mi písomka nedopadla veľmi dobre...," nervózne nadhodil, pretože ticho, to ticho, za ktoré bol kedysi takmer až vďačný (predovšetkým, ak sa občas objavilo po Owenovi, vtedy zapôsobilo ako balzam na dušu), práve to ho teraz gniavilo ako balvan.
Profesor sa ďalej približoval, nespúšťajúc z neho nie veľmi učiteľský pohľad a s nemiznúcim úsmevom iba pomaly pokrútil hlavou.
Marcus jeho pohľad viac nedokázal zniesť. Obrátil sa a v snahe dostať sa od muža, ktorý mu už teraz naháňal takmer neznesiteľný strach, čo najďalej, prešiel k oknu.
Zastal pri ňom. Tričko si už poriadne krčil. A hľadiac do tmy, premáhal narastajúcu paniku.
V odraze skla videl ako profesor prichádza. Videl svoju vlastnú zovretú päsť, ako sa mu pri hrdle viditeľne chveje. Až vtedy si uvedomil, čo robí, ale jeho kŕč nepoľavil.
"A...a...čo...čo sa mám doučiť?" vyhabkal, ochromený postavou za chrbtom.
"Chýba ti množstvo, obrovské množstvo učiva, ktoré treba dohnať," konečne prehovoril.
Avšak jeho hlas znel znepokojujúco zastrene, ako vtedy, keď ho Craft pohladil po tvári.
Jeho blízkosť už cítil. Strhol sa a chrbtom sa oprel o rám okna.
Profesor bol pri ňom bližšie ako vôbec bolo potrebné. Marcus sa tak zatlačil o rám, až ho bolestivo tlačil na chrbtovú kosť. Hodil túžobný pohľad po zamknutých dverách.
Craft sa ho náhle dotkol.
Položil bázňou paralyzovanému chlapcovi dlaň na zovretú päsť.
"Neboj sa, Marcus. Nevidím dôvod, prečo by si mal...," - zamyslel sa, zatiaľ čo Marcusovi neušlo, že už mu tyká, "...prečo by mal taký pekný, peknučký chlapec, ako si ty, blednúť strachom."
Marcus zhrozene vytreštil oči. Profesor mu dôrazne tlačil ruku dole, dovtedy, kým nepustil látku trička a nenechal si ním ruku stiahnuť k telu.
"Pôjdem už domov!" snažil sa vysloviť to ako hotovú vec, lenže strach mu bol cítiť i v hlase.
"Je predsa skoro, Marcus. A kto ťa doma čaká? Matka s teplou večerou?"
V tóne mu zacítil výsmech. Zhrozene mu došlo, že si ho oťukával. Ako nesebavedomá polosirota mu prišiel vhod. Kto by nevyrovnaného chlapca bral vážne, ak by povedal, že ho....
Druhú ruku mu bez varovania priložil na líce. Marcus sa šklbol a chcel mu ju odsotiť, lenže druhú ruku mu stále držal pevne pri tele.
"Ale no tak! Môže to byť pekné," vydýchol.
"Nedotýkajte sa ma! Nemáte na to právo!" skríkol po ňom a odvracal tvár.
Usmial sa viac. Odhalil oba rady zubov, ako lačný upír, ktorý práve začul dobrý vtip. V pohľade mal čosi beznádejne vzdialené, akoby bol mysľou na úplne inom mieste.
Primkol sa k nemu. Rám okna mu takmer rozdrtil stavec chrbtice. Bolesť ho obrala o dych. Šokovane sledoval, ako k nemu skláňa tvár.
Sklonil hlavu a jediné, čo vo svojej malosti mohol spraviť, bolo, že sa mu čelom pritlačil o hruď, aby sa mu nedostal k ústam, ako vtedy...pred milión rokmi...keď si ho k sebe po tréningu pritisol Owen.
A k úžasu poslucháčov....možno čitateľov...až spomienka na Owena sa stala spúšťadlom sĺz, ktoré sa mu zrazu rozkotúľali po tvári. Vtedy nesmelo túžil, aby mu Owen zdvihol bradu (ako to nakoniec aj spravil) a pobozkal ho, zatiaľ čo teraz sa v tej istej pozícii trasie odporom.
Prečo robia muži v jeho živote také extrémne výpady?!
Jeho otec, Owen, táto obluda...Je to trest za to, že si s jedným on, ako chlapec, niečo začal?!
Craft mu šklbal vlasy na zátylku, aby ho prinútil zvrátiť hlavu. Marcus sa z celej sily zapieral a toľko krútil rukou, až sa mu ju podarilo vyslobodiť z jeho zovretia.
Vrazil do neho telom. Dokonca si pomohol teniskou zatlačenou o stenu. Craft urobil krok dozadu, lenže Marcus sa nestihol ani len poriadne rozbehnúť. Craft sa za ním natiahol a zovrel mu tričko na chrbte.
Marcus skríkol. On mu stisol ramená a obrátil si ho k sebe. Už sa neusmieval. Bol červený od vzrušenia a náhlej námahy. Marcus bol síce slabý, ale jeho štíhlosť a nízkosť ho urobila značne vrtkým objektom. Silný, spotený muž ho tlačil k sebe a on sa odtláčal, neustále bol v pohybe. Postupne sa rozplakal nahlas.
"Ale už ma to vôbec nebaví!" zvrieskol po ňom profesor, rozohnal sa a jeho ruka dopadla na Marcusovu tvár tak prudko, že jeho krehkej obeti sa podlomili kolená a spadla na dlážku.
Marcusom prešla ohromná vlna bolesti. Úder ho na okamih omráčil.
Craft to využil, zasa sa po ňom naťahoval a celkom ľahko ho opäť vytiahol do stoja. Zmätený Marcus však následne cítil, ako do neho sotil a jeho telo zažilo ďalší tvrdý úder. Tento krát bolesť vystreľovala od chrbta. Keď sa z polomdlôb ako tak spamätal, uvedomil si, že leží na doske katedry.
Craft sa objavil nad ním.
"Nechajte ma, PROSÍM! PROSÍM!" plakal opakujúc jediné príhodné slová, ktoré však nepadali na úrodnú pôdu.
Hoci sám vopred vedel, že posledné, čo by z nich vyvstalo by bol pokoj. Záchrana.
Poslúchol ho predsa niektorý z nich, keď ich prosil, aby niečo nerobili?!
Vystrel ruky, aby medzi nimi držal odstup, ale pod váhou dospelého mužského tela mu klesli. Cítil na tvári jeho prerývaný dych a otáčal hlavou, aby uhýbal jeho ústam, avšak nedokázal sa zbaviť jeho ruky šmátrajúcej mu pod tričkom.
Craft sa na okamih vystrel a vrazil mu zaucho.
Oboma rukami si ho pritiahol bližšie k svojim bokom na okraji katedry. Cítil, ako mu šklbe prackou na opasku.
Bojoval ďalej, zatiaľ z celých síl, ale začínal tušiť...že už nemá šancu.
Že mu nikto nikdy žiadnu šancu nedal.
*********
Owen si to rýchlym krokom razil po školskej chodbe, priamo a zlostne, a za ním sa ponáhľali dievčatá na čele s Irmou, jeho partia, ktorá ho už vôbec nespoznávala a zopár ďalších študentov, ktorí sa poddali zvedavosti a keď prechádzali popri nich, pripojili sa.
Owenovi čosi vo vnútri mysle našepkávalo, že hoci ich zástup vyzerá tak trochu šialene a Irma teda okolo nich vytvorila riadne divadielko, v konečnom dôsledku o žiadnu maškarádu nejde. A klauni budú plakať - napadlo mu.
Cítil, ako sa mu zrýchľuje tep, čím viac sa približoval k onej učebni. V žilách mu navierala zloba a zároveň, cez všetky krvavé predstavy, sa v ňom ozýval strach. Zvláštny a dosiaľ nepoznaný strach o niekoho iného.
Ak sa potvrdí, čo si Irma myslí...ak na vlastné oči uvidí, že...v návaloch červenej zlosti nebol schopný dokončiť myšlienku - tak potom...tak potom...ak Craft...
Rozbil by stôl, dolámal stoličku, rozmlátil by čokoľvek, čo by sa mu teraz objavilo v ceste.
Tak ho...tak HO ZABIJE! Skrátka HO ZABIJE a basta!
Cez clonu zúrivosti, ktorá mu zastierala oceľovo sivé oči, zbadal dvere učebne. Rad za ním sa rozostaval do strán a z nejakého popudu všetci odstupovali k stene.
Okamžite siahol po kľučke. Dvere sa však nepohli. Trhal ňou, ale nič sa nestalo. Naozaj boli zamknuté!
Stisol ju, až mu na ruke zbeleli hánky. V tej chvíli jeho zlosť explodovala a strach...strach o Marcusa...bol náhle kdesi na vrchu, kraľoval nad tým ostatným.
Stal sa najzreteľnejšou emóciou, z pomedzi všetkých, ktoré ním lomcovali.
Neváhal ani okamih.
Ustúpil od dverí a zúrivo do nich kopol.
**********
"Nehnevaj sa, ale...," - Paris akosi rozčarovane pokrútila hlavou, "...ale toto ani zďaleka nevyzerá ako krásny príbeh lásky."
Herbie dlaňami buchol do stola. Prázdne poháre zacinkali o seba.
"Nie! Nie, čakaj, nevzdávaj to, ešte stále ich príbehu nerozumieš!" horlivo sa ozval. "Pretože nevieš, aký to celé malo záver!"
Jej obočie sa nespokojne spojilo.
Prestávala veriť v dobrý koniec.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama