poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ 14.časť

13. března 2009 v 18:13 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
*********
Hoci sa už zotmelo, v telocvični sa ešte stále zdržiavala minimálne štvrtina školy, čo bolo aj tak veľké množstvo študentov a Jerome bol s nápojmi a sladkosťami zalezený v rozhlase a púšťal všetko, čo mu prišlo pod ruku.
f
Telocvičňa pripomínala hmyzie dúpä. Všetko sa hmýrilo, kde tu sa objavil unavený a k zachrípnutiu vykričaný profesor, zatiaľ čo študenti sa smiali, prepočítavali denné výnosy a pobehovali so škatuľami.
Dobročinný deň býval pravidelne raz za rok, keď sa blížili prázdniny.
A medzi nimi boli na svojom obľúbenom mieste, Owen otrávene zvalený na hore žineniek, bradu zloženú na rukách, aj oni.

Vyučovanie prebehlo iba aby sa nepovedalo, žiadne skúšanie ani neohlásené písomky, vybrané skupinky po uliciach predávali sladkosti, robili sa zbierky hračiek pre detské domovy a večer sa bilancovalo. Bol to obľúbený, uvoľnený deň, po škole sa dalo len tak flákať, a preto veľa študentov, či sa do zbierok zapojili alebo nie, zostalo až do dokonca. Udržala ich dobrá nálada, alebo zapálenie pre vec.
Čo sa nedalo povedať o nich. Zapálenie pre vec ich zďaleka obišlo. Noland sedel na zemi pri Owenovom žinenkovom tróne a zadarmo sa tlačil čokoládovými guľkami s hrozienkami. Kdesi ukradol celú škatuľu.
Owena obišla aj dobrá nálada. Ako obvykle za posledné týždne.
Zamyslene, s výrazom, ktorý prezrádzal jemné, ale stále pretrvávajúce vnútorné napätie, sledoval pohyb v preplnenej telocvični. Tma za oknami jej dodávala štipku čohosi domáckeho.
"Owen, dáš si gule? Lebo ja ich zožeriem," s plnými ústami zdola zamumlal Noland.
"Zadrhni sa nimi!" odsekol Owen a ani mu nevenoval svoj nenávistný pohľad.
Noland sa naozaj rozkašľal.
"Čo sa ho pýtaš?!" ozval sa zo žinenky na dlážke Billy, pohadzujúc si v ruke zapaľovač. "Zabudol si, že je ho žinenková výsosť sa so svojimi poddanými už dva týždne neráči baviť?!"
Chalanom už začínal poriadne liezť na nervy.
Owen Billyho nevnímal.
Zbadal ho!
Kdesi medzi priemerne vysokými postavami postávala jedna o dosť nižšia a bezradne sa obzerala na všetky strany, akoby sa obávala, že sa v mori ľudí utopí.
On je stále tu? - udivene si pomyslel Owen, ale rýchlo pochopil, že ho asi ako vzorného študenta pridelili k nejakej skupinke predávať sladkosti. A on sa neodvažoval protestovať.
Marcus možno zacítil, že ho ktosi pozoruje, pretože sa zrazu prestal otáčať a ich oči sa na diaľku spojili.
Owen sa vyzdvihol na lakte. Náhle vyzeral živo a akosi naliehavo, hoci sám netušil, čo sa mu snaží svojim upreným pohľadom povedať.
Marcus sa po chvíľke odvrátil.
"Počkaj!" skríkol.
Chlapci sa strhli a zarazene k nemu vzhliadli.
Marcus sa rýchlo a naschvál strácal medzi študentmi. Mieril k východu.
Owen sa najprv naťahoval, aby na neho čo najdlhšie dovidel, ale bavilo ho to možno iba dve, tri sekundy. Potom sa poddal náhlej vlne nechutenstva voči...všetkému alebo sebe - nebol si veľmi istý...a zvalil sa tvárou do žinenky. Ruky mu ovisli cez okraj. Vyzeral biedne.
*********
Odvrátil pohľad a pretláčal sa pomedzi študentov k východu. Nemyslel si, že aj Owen bude do večera trčať v škole. Dúfal, že aspoň dnes si od neho oddýchne.
Snažil sa čo najrýchlejšie dostať k dvojitým dverám telocvične a keď sa do nich po nekonečných sekundách zaprel a dostal sa na prázdnu chodbu, zrazu sa mu dýchalo oveľa ľahšie. Nasal vzduch ako topiaci, čo konečne vyrazil nad hladinu.
Vykročil po chodbe. Jeromova hudba mu vadila, ale na druhej strane, v tichu by asi zbytočne počul svoje depresívne myšlienky.
Nedalo sa nemyslieť na neho. Nedalo sa mať čo i len na milisekundu čistú myseľ. Každý mozgový záchvev, každá predstava, samo sa vynárajúce spomienky, všetko ho ťahalo späť, späť k tomu, ktorý ho nemiloval...a v tej istej chvíli ho rovnaké spomienky a predstavy poháňali preč, preč od toho, ktorý ho vykopol zo svojej postele.
Kráčal s pohľadom upretým na dlážku osvetlenú neosobným školským neónom. Myslel si, že je absolútne sám, ale zrazu sa pred ním čosi mihlo. Na linoleu sa objavil tieň.
Zastal a chvíľu naň iba civel.
"Marcus...," - niekto ho oslovil zvláštnym zastretým hlasom.
Váhavo zdvihol unavenú tvár.
Pred ním stál profesor Craft. Dvere od učebne biológie boli otvorené.
"Kam idete?" spýtal sa ho stále tým istým neurčitým tónom, pričom jeho hnedé oči pozorne skúmali jeho tvár.
"Domov," povedal Marcus.
Profesor chvíľu mlčal, lenže vôbec nevyzeral, že by ich stretnutie považoval za ukončené. Aj naďalej bez pohnutia stál priamo pred ním.
"Povinnosti ste si splnili?"
Marcus sa zatváril nechápavo.
"Áno...," odpovedal, ale znelo to skôr ako otázka.
Jeho tvár nevyjadrovala nič, pôsobila až znepokojujúco neživo. Lenže oči, tie boli až príliš živé, prilepené na jeho tvári, občas kĺžuce sa nižšie, ale zatiaľ vždy skončili len na tričku.
Rukou meravo ukázala smerom k učebni.
"Poďte na sekundu so mnou," pomaly ho vyzval.
"Ja..už...ale naozaj musím ísť."
Zmocňovala sa ho väčšia a väčšia nervozita.
"Poslednú písomku z biológie máte za štyri, poďte sa o tom porozprávať."
To nie je možné - napadlo Marcusovi. Bol jednotkár.
Ale neodvažoval sa protestovať. Bol to predsa profesor!
Náhly strach ho nútil stále prehĺtať, hoci mu vyschlo v ústach.
"Prepáčte, ale už je neskoro. Zajtra ráno prídem," ledva zo seba súvislo dostal.
Spravil dva kroky a keď sa ocitol vedľa neho, na rameno mu z čista jasna dopadla jeho veľká ruka a jediným pevným stiskom ho zastavila.
Marcus nemal síl vzhliadnuť k nemu.
"Poďte. Nezdržím vás dlho."
Tlačil ho k otvoreným dverám učebne.
"Ale ja..," vydýchol.
Ale ja, čo?! Nechcem ísť prehodiť zopár slov o mojom prospechu?! - má vôbec nejakú výhovorku, s ktorou by sa naďalej mohol tváriť, že nevie o čo ide, hoci je mu jasné, že to vedia obaja...? A bola by to zároveň dobrá výhovorka?!
"Budete mať problémy Marcus. Poďte."
Jemná vyhrážka, možno aj jeho sila, možno iba fakt, že skrátka ide o profesora, ho prinútila pohnúť sa.
Neisto a pomaly. Z prvého pohľadu by bolo každému jasné, že chlapcovo vnútro zúfalo kričí, že nechce ísť. On bol popredu a zrazu mal ruku iba natiahnutú k nemu. Neschopný odporovať profesorovi, ho nasledoval. A hoci si radšej začínal navrávať, že sa nič nedeje, že jeho predchádzajúce úvahy sú iba výplodom jeho bujnej a nadmieru negatívnej fantázie a naozaj bude všetko o.k., pretože jednoducho SA NIČ NESTANE, pretože TAK TO proste BUDE, pohľad do strany mu prezradil, že na konci chodby sa ktosi nachádza a Marcus po osobe vyslal rozšírený a prosebný pohľad, akoby si ním mohol osobu zachytiť a zobrať si ju do tmavej a prázdnej učebne so sebou.
*********
Irma zachytila jeho o záchranu prosiaci pohľad a sledovala, ako sa za ním zatvárajú dvere učebne.
A nielen ona. Hlavy jeho smerom, k opačnému koncu chodby, vytáčal aj hlúčik piatich dievčat, s ktorými na chodbe postávala. Irma s Marlou, ktorá ešte stále držala v ruke lem jej bohatej bodkovanej sukne, ktorú pred chvíľou obdivovala, si vymenili znepokojené pohľady.
Irma v prvom okamihu vôbec nepremýšľala. Marla musela rýchlo pustiť látku, pretože sa strhla a kráčala smerom k učebni.
"Čo chceš robiť?" tlmene sa ozvala.
Irma sa len za chôdze pootočila a pokrčila ramená. Dievčatá všetky zvážneli a zvedavo ju pozorovali.
Irma sa približovala k dverám a keď už bola sotva meter pred nimi, doľahol jej k ušiam rázny zvuk zamknutia.
Zarazene zastala. Zámka zacvakla po otočení kľúča a tento jednoduchý úkon z druhej strany ju doslova šokoval.
Zhrozene civela na dvere. Zrazu cítila, ako ju opúšťa odvaha.
Vedela však, že musí niečo spraviť. Musí na dvere zatrieskať, alebo do nich kopnúť.
Ale roztriasli sa jej kolená. V duchu videla scénu, ako profesor s nevinne udiveným výrazom dvere otvára a pýta sa jej, prečo vlastne vyvádza.
Ustúpila od nich. Obrátila sa a utekala späť k dievčatám.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama