poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ 13.časť

13. března 2009 v 18:10 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
Uprostred noci, v izbe zaliatej chladnou a smutne pustou, všetko pokrývajúcou tmou, sedel na posteli, chrbtom opretý o stenu, s pokrčenými kolenami a s čelom podopretým o jednu ruku, plakal.
fffff
Tie depresie sa nedali vydržať.
Predovšetkým v noci, keď mu tma zahaľujúca akýkoľvek bod, na ktorý by sa mohol upriamiť a v pretrvávajúcej nespavosti ho skúmať, dávala priestor na uvažovanie.
Preciťoval strašný a obludne bezodný pocit osamelosti. Vedel, že rovnako osamelý bol aj predtým. Ale doposiaľ si predsa nikdy neuvedomil, čo všetko môže osamenie obsahovať.
Slzy mu prúdom tiekli po tvári, tak bolestne, ako azda nikdy predtým. Zatínal zuby, aby zo seba nedostával zvláštne úzkostlivé zavýjanie, ktoré sa mu neústupčivo dralo z hrdla.
Miloval ho a chcel, aby sa mu stalo čosi horšie ako jemu...
Z úst mu unikol priškrtený plačlivý zvuk.


Naozaj už depresie nedokázal zniesť. A naozaj si nevedel predstaviť, ako nakoniec dopadne...Ale ešte stále dúfal, že nie ako mama.
Zatúžil radšej nikdy nepoznať pocit úplného šťastia, tých krátkych pár týždňov, kedy o ňom vôbec nepochyboval a uveril predstave, že už bude navždy všetko v poriadku.
Keby ho nechal v jeho tichu a prázdnote, keby mu ich nepreťali tie pekné dni...teraz by sa necítil tak zúbožene.
Teraz, keď sa zasa vrátil tam, kde bol predtým.
*********

Hneď ako odzvonilo poslednej vyučovacej hodine, zdvihol sa z lavice a prehodil si cez rameno svoju tašku. Zamieril k východu z triedy a vlastne si ani nevedel vysvetliť, prečo sa zo žiadnej hodiny neulial. Mizerný deň! - zhodnotil ho v duchu Owen.
Jeho nálada sa za uplynulý týždeň presúvala k bodu mrazu a práve dnes dosiahla svoj mínusový vrchol. A vôbec si svoje napätie nevedel vysvetliť. Z nejakého dôvodu mu všetko vôkol začínalo šialene liezť na nervy.
Videl, že sa mu už zasa otvára odznak s klaunom, ktorý mal na taške. Zúrivo ho odtrhol a bez rozmyslu ho hodil do koša pod umývadlom.
Zrazu ho niekto chlapsky udrel po ramene. Owen sa zamračene obhliadol po Martim.
"Čo ťa tak vytáča?! Nedostal si dnes žiadnu jednotku s hviezdičkou?" - usmieval sa za ním. "Od rána vyzeráš, akoby si chcel celú školu vyhodiť do vzduchu."
To vôbec nie je zlý nápad - pomyslel si Owen.
"Nič mi nie je!" odsekol. "A staraj sa o seba, Marti!"
Martiho oči stvrdli, ale náhle sa pred nimi medzi dverami objavil mladší Noland.
"Neuveríte, čo sa mi práve stalo!" spustil, ale rozhodne nevyzeral nadšene.
"Čo?" chytil sa Marti, nafučaný Owen iba spýtavo zdvihol obočie. "Rýchlo to vyklop!"
Noland bol trochu pobledlý, akoby mu bolo nevoľno. Len kde tu sa mu na tvári objavovali ružové škvrny.
"Profák Craft chcel, aby som mu po bioške odniesol do kabinetu škatuľu s pipetami a keď som sa zohol, aby mu ich položil na stôl..."
"Takže už si pokrstený!" - nekontrolovateľne sa rozosmial Marti.
"Nie! NIE!" vybuchol Noland, s výrazom, ktorý napovedal, že by mu najradšej na ksichte rozbil zopár pipiet. "Nie TO! Jeho ruka...jeho ruka mi NORMÁLNE liezla do nohavíc!"
"Vážne som rád, že nie som ty!" - zavýjal pobavený Marti.
Zmätený Noland sa teda obrátil na Owena.
"Zvrtol som sa a prisahám, vykopol som mu nohou dvere, ako som fujazdil preč!"
Owen, ktorý by inak reagoval ako Marti, teraz iba znechutene pokrútil hlavou.
Nikomu nikdy nenapadlo, že by sa podobné profesorove excesy mali nahlásiť. Nikomu sa nechcelo rozprávať o tom znova a znova. Vždy bolo ľahšie a menej nepríjemne proste utiecť a potom sa mu pomimo hodín vyhýbať.
"Dúfam, že to už nezopakuje, svinský úchylák, koniec koncov, vo dverách má odtlačok mojej tenisky," - Noland nepresvedčivo uisťoval sám seba. "A každý vidí, že v poslednom čase má oči hlavne pre tvojho cukríčka!"
Noland sa oprel o úzky rám dverí a podčiarkol svoje slová pohodením hlavy smerom k sinavo bledému, evidentne zle vyspatému, chlapcovi, ktorý sa sunul okolo ich triedy k východu z budovy.
Owen sa na neho zadíval.
Marcus musel minimálne dvakrát denne určite prejsť okolo ich triedy, aby sa aspoň dostal DO či ZO školy. Oni boli totiž na prízemí.
Niet divu, že mám príšernú náladu - pomyslel si Owen - Keď už dva týždne musím deň čo deň sledovať jeho frustrovaný výraz!
Ale ak si dovolil trochu viac nazrieť do svojho vnútra, vždy ho prekvapilo, že chce, aby sa už konečne zasa smial. Stále to však pripisoval tomu, že sa na neho v takomto stave jednoducho nedá pozerať.
Zrazu chlapcov nevnímal. Prešiel popri Nolandovi na chodbu a pridával do kroku, až kým nedostihol Marcusa.
"Ahoj!" povedal nahlas.
Marcus sa na známy hlas strhol a bez zastavenia k nemu zdvihol ohromenú tvár.
"Počuj...," neohrabane začal Owen. "Neber si to tak. Proste...to už nejako pusti z hlavy, veď zasa nejde o takú veľkú tragédiu..."
Marcus mu venoval jeden prestrašený pohľad a rozbehol sa.
Owen sa pustil z a ním. Natiahol sa, ale podarilo sa mu iba dotknúť sa jeho chrbta.
"Už ma nechaj, prosím ťa, NAVŽDY, na pokoji!" vysoko skríkol, na čo sa Owen rezignovane zastavoval.
Marcus dlaňami vrazil do hlavných dverí a vybehol na školský dvor.
Mrzutý Owen k nim dokráčal a pootvoril ich. Videl, ako už aj Marcus prešiel do chôdze a práve prechádzal cez trávnik.
Náhle do Owena ktosi celým telom vrazil a okolo prebehla záplava premašličkovaného červeno-bieleho kára.
"Krava!" automaticky odsekol.
Ale keď uvidel, ako za dievčaťom vejú melírované ryšavé vlasy a široká sukňa so spodničkami, uvedomil si, že je to Irma.
Ďalej zvedavo vykúkal von. Sledoval, ako Irma Marcusa dobehla a potiahla ho za rukáv.
Marcus sa najprv prudko vytrhol, ale keď následne zbadal, že je to ona, zastal. Stáli asi meter od seba a Irma mu čosi s jemnými pomalými gestami rozprávala.
Nabáda ho, aby sa spamätal a netrápil sa pre bastarda ako je on, pretože mu za to jeho naničhodná existencia aj tak nestojí?! - uvažoval Owen.
Vedel si tie dievčenské rečičky živo predstaviť.
Musel byť už skutočne načisto zlomený.
Owen totiž spozoroval, ako k Irme spravil jeden neistý krok.
Irma urobila zbytok a súcitne nešťastného chlapca objala.
Premýšľal, čo má toto znamenať. Čo to vlastne znamená, že keď pozoruje, ako ho Irma uprostred dvora utešuje, cíti vnútornú úľavu.
*********
"...aby sme dohrali, kým sa rozprší. Pretože dnes je tvoja technika horšia ako začiatočnícka!"
Doliehali k nemu útržky trénerovej kritiky, ale on ju sotva vnímal. Zoskupovali sa nad ním búrkové mračná a vzduch postupne vlhol a chladol a on nepremyslene a silno odpaľoval loptičky, pričom mal pocit, akoby v ňom každým odpalom čoraz viac narastala zlosť.
Zlosť....ale na čo?!
Na koho?!
"Na seba!" precedil medzi zuby a odrazil loptičku ako raketovú strelu.
Raziac si cestu elektrinou nabitým vzduchom presvišťala popri trénerovi, ktorý iba nesúhlasne pokrútil hlavou.
"Podávaj! Ale podaj ako profík, máš na to!" odkričal mu rozčarovaný jeho dnešnou hrou.
Owen bol však duchom inde.
Na seba! Na seba! NA SEBA!
Neprítomne si z vrecka vytiahol loptičku, odrazil ju od antuky a konečne celkom slušne podal.
Jeho zlá nálada posledné dni pretrvávala a od istého času sa okresala na zlosť, hladkú, ale nepriehľadnú ako mliečne sklo a najprekvapivejšie bolo, že sa obracala priamo na neho.
Pred očami mal Marcusa. Aj Irmu. Aj chalanov. Všetko, čo sa posledné dva mesiace dialo!
Opäť začal odrážať ako šialenec.
A tiež v hlave počul, čo mu Irma vravela o jeho mame, čo mu on vravel o svojom otcovi, ako sa chalani smiali, či sa mu to s Owenom páčilo, ako Marcus vyzeral, keď sa opäť raz prestal smiať, usmievať, žiť...
Ďalší odpal. Dutý zvuk rakety, svišťanie všadeprítomnou elektrinou.
"Tak o čo mi ide!" zrazu z plných pľúc zvrieskol.
Muž na opačnej strane kurtu zhrozený zastal a hlúpo otvoril ústa.
Owen s pevne zatvorenými očami zúrivo kričal.
"Má DOSŤ skurvený život! Tak ako som prišiel na to, že skurviť mu ho EŠTE VIAC bude BOHOVSKÁ zábava!"
Otvoril oči, sprudka dýchal. Cítil tep v spánkoch, prvú kvapku na ruke.
Tréner, neschopný slova a pohybu, sledoval, ako rúčku rakety zovrel do oboch rúk a z celej sily ňou udrel o antuku. Raketa sa zlomila a jej časť v afekte odhodil cez sieť.
Otočil sa, až sa za ním oranžovo zaprášilo a odchádzal.
Tréner sa spamätal zo šoku a na diaľku do neho zabodol ukazovák.
"Owen, ak zasa len tak odídeš, zabudni na ďalšie tréningy!"
Owen sa k nemu iba za chôdze pootočil.
"DRŽ HUBU!"
A bez zastavenia sa rútil preč.
Vtedy ešte netušil, že tu nejde len o výčitky svedomia.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama