poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ 11.časť

13. března 2009 v 18:03 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
**********
Owen, stojac pri okne, si zapínal opasok na rifliach. Jeho tričko ešte ležalo na koberci, hneď pri Marcusovom oblečení. Pozoroval dvor zaliaty ostrým ranným slnkom.
Vyzeralo to na pekný deň. Kto z nich ho bude mať krajší? - cynicky si pomyslel.

S rukami na pracke sa obrátil k posteli. Prázdnym pohľadom, takým prázdnym, ako včera večer, keď ho prekvapil ten ...ten druhý v ňom...ktorý mu dával možnosť zachrániť sa, pred týmto tu, čo tu stojí pri okne...hľadel na spiaceho Marcusa.
Chlapec v spánku, a asi tak bude vyzerať aj po prebudení, vyzeral rovnako nevinne ako pred milovaním. Ležal na boku, oboma rukami si pod bradou držal jeden z malých vankúšov s povlečením s obrázkami chrobákov a húseníc a ticho, spokojne odfukoval.
Celkom príjemná noc - pomyslel si Owen, keď si spomenul na Marcusovu odovzdanosť pri všetkom, čo s ním robil, ale zrazu mu napadlo, že nie je potrebné zachádzať do detailov...do príjemných detailov...do...
Owen sa zohol a zdvihol zo zeme Marcusove hnedé tričko. Venoval mu ešte jeden pohľad a potom do neho s otráveným povzdychom (ako keď si človek pomyslí - prečo musím robiť túto nudnú robotu práve ja?!) tričko hodil.
Marcusovi pristálo na tvári, čo nebolo práve najlepšie prebudenie. Strhol sa a ospalo zo seba tričko stiahol. Prevalil sa na chrbát a prižmúrene ostril na Owena.
"Čo...čo je?" vydýchol.
"Obleč sa a choď domov," celkom pokojne mu povedal Owen.
Marcus sa zaškľabil. Ešte mu aj do očí svietilo slnko prebleskujúce okolo Owena, takže nevidel jeho chladný výraz. Mal pocit, že niečo zle počul. Rozospato sa vyzdvihol na lakťoch.
"Dobré ráno."
Pozvoľna zo seba striasal zvláštne sny a už sa skutočne prebúdzal. Obdaril Owena širokým úsmevom.
Owen mu ho však neopätoval. Zopár sekúnd vyzeral ako socha.
"Obleč sa a choď domov," zopakoval.
Nič pri tom necítil.
Marcusovi sa na tvári objavil výraz zmätenia. Úsmev mu mierne pohasol, ale predsa zatiaľ statočne pretrvával.
"Čo sa deje? Rodičia volali, že sa vrátia skôr?"
Jednou rukou sa natiahol k jeho bokom, ale Owen odstúpil.
Videl ako sa mu na rukách napli svaly. Prestával vyzerať ako studená, prázdna socha. Zamračil sa.
Začínal tušiť, že niečo rozhodne NIE JE v poriadku.
Vtedy Marcus stratil úsmev úplne.
"Dokedy mám opakovať, aby si sa obliekol a vypadol z mojej postele?!" povedal pevným hlasom.
Marcus na neho rozčarovane zamrkal. Prudko sa na posteli posadil.
"Čo...čo sa...nerozumiem, čo sa deje?!" zahabkal.
"Užili sme si, teraz choď preč!" odsekol mu Owen.
Mračil sa, ale nebol zlostný. Bol skrátka bezcitný. Jeho sivé oči boli chladné ako kameň. A svoj pohľad na Marcusa doposiaľ nepoužil
Preto ho Marcus náhle nespoznával. Nerozumel, kto je ten cudzinec, čo tu stojí a čo ho viedlo k tomu, aby vôbec "prišiel"!
"Užili sme si a...a...," - snažil sa nahlas si zopakovať jeho hrozné slová, pretože im odmietal uveriť.
Akási neviditeľná ruka, silná ako Owenova (Owenova ruka!) mu zabodla dýku do hrude a neľútostne ňou krútila.
"Dokedy ešte?!" - Owen stratil trpezlivosť.
Zohol sa po jeho rifle a spolu s menšími kusmi oblečenia mu ich pohádzal na posteľ.
Šokovaný Marcus, plný narastajúceho zúfalstva, sa znova natiahol k jeho bokom, lenže on mu ruky odsotil.
"Ale to predsa nemyslíš..."
"Myslím to vážne! Skončili sme spolu!" skríkol Owen.
Marcusovi sa začínal zahmlievať pohľad.
Ako je možné, že sa opäť všetko rúca?! Ako je možné, že ho život tak neznesiteľne kope?!
"Ale prečo by si to robil?!" vykríkol rozochveným hlasom.
"Pretože mi chalani z partie nechceli veriť, že sa so mnou vyspíš!"
Ticho.
Jeho slová odzneli ako úder. Úder pod pás. Veta mu rezonovala v ušiach a jej význam ho doslova oberal o dych. Po nahom chrbte mu prešli zimomriavky.
Po tvári sa mu skotúľali slzy. Ani si ich neuvedomoval.
"To by si mi predsa nespravil..." - zhrozil sa. "Ty by si predsa..."
"Obliekaj sa!" kričal po ňom. "Išlo o stávku, tak to pochop a obliekaj sa!"
A Marcus plakal nahlas a keď videl, že ten chlapec nie je Owen, pretože on pozná iného Owena, pomaly a so značnými problémami kvôli vzlykom, sa obliekal.
Owen sa obrátil k oknu a civel na dvor. Počul, ako sa mu za chrbtom zadúša plačom. Chcel, aby to už nemusel počúvať.
Obrátil sa, až keď v odraze na skle zbadal, ako vstáva z postele a nazúva sa do tenisiek.
"Dobre...teraz už choď...padaj!" - hlavou mu naznačoval smer dvere.
Uplakaný Marcus rozhodil ruky a vykročil k nemu.
"Owen, prosím ťa, toto predsa nemôže byť koniec! Porozprávajme sa!...MUSÍME sa porozprávať!.."
Owen mal pocit, že zasa stratí nervy. Prečo to tak naťahuje?!
Hneď ako bol Marcus tesne pri ňom, schmatol útleho chlapca za lakeť a neústupčivo ho vliekol k dverám izby. V Marcusovi každým nedobrovoľným krokom narastal šok a panika.
"Owen, prosím ťa, PROSÍM ŤA, nerob mi to! Čo JE TO S TEBOU?!" - vzlykal.
Lenže krutý Owen jeho prosby, aby mu neničil život, nevnímal a s pohľadom zaryto upretým pred seba ho, len čo sa dostali z izby, ťahal dole po schodoch.
"Owen toto predsa NEMOŽE byť pravda!" nešťastne drmolil Marcus. "Takto ťa vôbec nepoznám!"
"Ty ma skrátka naozaj VOBEC nepoznáš!" odsekol Owen a s bolestným stiskom ho dovliekol až pred vchodové dvere.
Siahol po kľučke.
"Jednoducho odíď!"
Otvoril dvere a vysotil ho von. Marcus sa zvrtol, lenže Owen ich okamžite zatvoril. Situácia bola mierne, vlastne dosť, hysterická, ale napadlo mu, že ju mohol očakávať. Keby sa len trochu zamyslel nad jeho povahou, bolo by mu vopred jasné, že sa zrúti.
Pritlačil sa o dvere chrbtom. Tušil, že on je na druhej strane rovnako blízko. V skutočnosti sa o ne pritláčal tvárou mokrou od sĺz.
"Owen, toto snáď NIE JE MOŽNÉ! Ja toto proste NEPREŽIJEM!" - doliehali k nemu jeho rozčarované a zároveň vydesené výkriky. "Owen, ja ťa...ja ťa FAKT MILUJEM! Vážne, Owen, toto...NEMOŽEŠ! Pretože ja ťa ... NAOZAJ ... STRAŠNE ...MILUJEM!"
Owen, opierajúc sa o dvere, zrazu cítil, ako mu z tváre mizne všetka krv.
Vzlyky za dverami postupne utíchali. Utíchali vyčerpaním.
Oblial ho studený pot. Pískalo mu v ušiach. Zmocnil sa ho dojem, akoby sa prepadával do tmy. Možno do mdlôb.
Cítil, že ešte stále bledne.
*********
Herbie na chvíľu prerušil rozprávanie, pretože ho zarazili slzy stekajúce po jej tvári.
"Chúďatko," povedala zastretým hlasom a oboma rukami si ich zotrela z pod očí.
Herbie sa zatváril rozpačito a do ďalšieho rozprávania sa pustil s pohľadom upretým na dosku stola.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama