poviedka: MAJ "PEKNÝ" DEŇ

13. března 2009 v 17:32 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Ahojte...tak som mala zasa záchvat inšpirácie a vznikla táto vecička, ktorá má mať dve verzie. Sh-ai akoby japanofili povedali a niesh-ai...No a keďže vás tu poniektorých už tak trošku poznám;)))...tak si myslím, že by sa vám viac páčila sh-ai verzia (hoci česte priznávam, že tá druhá verzia ešte ani nie je napísana hahaha;)...Kritizujte, pokojne...je to veeeeľmi nová poviedka, takže ešte presne neviem, či sa zadarilo alebo nezadarilo...
No dobre, už nebude zdržovať, iba chcem ešte poďakovať Pet-chan. Na jej blogu som nachádzala nápady pre oblečenie jednej postavy, konkrétne Irmy. Veď pochopíte....;p

"Takže..."
V okienku digitálnej kamery sa objavila blondínka a za ňou operadlo drevenej lavice. Interiér Dogmy.
"Vypni ju," - dievča s rozpakmi mávlo rukou, ako takmer všetci, na ktorých Herbie nečakane namieril svoju kameru. "Ty si maniak."
"Dokumentarista!" s úsmevom ju opravil chlapec.
Páčila sa mu. Nemal vyslovene v obľube blondíny, lenže ona bola iná. Asi jediná prirodzená blondínka, ktorú kedy stretol. Nemohol si pomôcť. Keď sa náhle objavila na ich strednej, koncom roka, nazbieral odvahu a pozval ju do Dogmy.
Nezáväzne! Ani len nemali byť sami! Idiot jeden! - nadával si v duchu.
"Takže...Paris," začal znova, hľadiac do obrazovky. "Prečo si prestúpila na našu školu?"

Dievča sa viditeľne zarazilo.
"Nejaké...mala som nejaké problémy," - roztržito sa zamrvila. "S...s vymeškanými hodinami..."
Hrebie prekvapene zdvihol obočie. Lákalo ho, že má minulosť.
"Takže budúci dokumentarista?" nadviazala, aby odpútala pozornosť od seba.
Herbie k nej naozaj zdvihol pohľad.
"TERAJŠÍ!" - zasa ju vyviedol z omylu. "Mám záznamy o veľa, veľa ľuďoch! Sledujem a počúvam, čo sa deje okolo mňa!"
"No tak potom..." - povzbudivo sa usmiala. "O niečom mi porozprávaj. O niečom...ja neviem...čo sa udialo na škole...Kto, s kým, kedy...?"
S uspokojením sledovala, ako Herbie v zamyslení skladá kameru.
"Hm...čo chceš počuť...škandály, ktoré vyrábala Troy Putman? Alebo...ako Clayton vytopil školu, aby upútal svoju momentálnu frajerku?...Alebo...Alebo....ALEBO!"
Jeho oči náhle zažiarili.
"A čo tak...Najväčší príbeh lásky, aký sa na našej škole odohral?!"
Jej bledé obočie vystrelilo dohora.
"Najväčší príbeh lásky?" zopakovala.
Hrebie ju zhodnotil. Krémové tielko s vyobrazením revolvera na hrudi. Vymeškané hodiny. Aký eufemizmus pre blicovanie! Ale nevyzerá mäkko. Mohla by to zniesť.
"No áno!"
Jeho myseľ náhle horúčkovito pracovala. V jedinej sekunde sa nenávratne ponáral do spomienok, do všetkého, čo počul, do obrazov, ktoré mal z tej doby v hlave. Ako si ich najprv nevšímal, jedného pre nenápadnosť, druhého preto, aby z neho nevytĺkol dušu...a od istého okamihu si zrazu uvedomoval, že sa niečo deje...že medzi tými ľuďmi sa deje niečo...strašné a zároveň krásne.
"Napadlo mi práve toto, pretože máš oči ako on. Chladne sivé a stále zúžené."
"Kto ON?" spýtala sa rýchlejšie ako mala v úmysle.
Náhle sa pristihla, ako sa lakťami opiera o stôl a prikláňa sa bližšie k nemu, aby ho v klube lepšie počula.
"Ako Owen!" - spresnil. "Druhá časť páru."
Aj on sa priklonil k nej. Kameru odsunul bokom.
"Ale aby som ťa rýchlo uviedol do obrazu, začnem radšej od Marcusa."
"Od Marcusa?!"
"No, prvá časť páru."
Paris si zmätene uvedomila, aká je zvedavá.
Owen a Marcus?! Ako sa vraví, zje kefu, ak to nie sú chlapčenské mená!
Myslela si, že iba niečo nepochopila. A že ju Herbie o chvíľku vyvedie z omylu.
"Začalo to približne v rovnakom období, aké je teraz. Zostávalo čosi vyše dvoch mesiacov do konca školského roka. Počasie sa postupne otepľovalo, nuž a...Nie! najprv by si mala vedieť, ako vlastne žil..."
**********
Marcusove dni boli...nie veľmi pekné.
Boli tiché a osamelé.
Ráno za ránom bolo navlas rovnaké. Deň za dňom sa tiahol v takom istom tichu aké stravovalo všetky predošlé dni, v tichu, ktoré ležalo na jeho malej tmavej izbe ako veko rakvy a ktoré sadalo aj na jeho myseľ, len čo sa dostal medzi rovesníkov.
Nepamätal si, kedy to ticho presne vzniklo. Ale s najväčšou pravdepodobnosťou na jeho malý svet sadlo vtedy, keď zomrela jeho mama. Pretože smrť je najtichšia. A jeho otec k jeho duševnému tichu značne prispieval.
Toho dňa mal práve šestnáste narodeniny, ale nie je isté, či práve vtedy jeho príbeh začal. Ale niekde sa začať musí.
Podstatné bolo, že útly chlapec s pôvabne hustými čiernymi vlasmi, postával v kuchyni na prízemí domu, nezaujato si miešal kakao v šálke a prvýkrát po dlhom čase, možno od pohrebu pred dvoma rokmi, zatúžil kričiace ticho prerušiť.
Hlboké modré oči upieral do okna, ale malý dvor bez plotu, ani ľudí na ulici, nevnímal.
Na bledú tvár mu dopadali lúče ranného slnka. Bol by krajší, keby mal prirodzene mliečnu pleť. Lenže on bol nezdravo biely.
Začul kroky z haly.
Meravo pohliadol na dvere.
Nie, nechcel si klamať v toto výnimočné ráno, kedy nesmelo zatúžil, aby sa niečo dialo. Netúžil prerušiť ticho. Chcel, aby NIEKTO prerušil ticho.
Do kuchyne vošiel jeho otec. Na bielej košeli si uväzoval modrú kravatu a rovnako modrými očami, aké mal Marcus, tekal po kuchyni. Rozmýšľal nad zoznamom na nákup. Ale nechcel od Marcusa, aby sa o neho postaral on. Niekto by mohol povedať, aké je to od neho milé. Avšak dôvody boli iné.
Marcus uvažoval, či sa teda niečo stane, keď má dnes narodeniny.
Predminulý rok mu otec zablahoželal a dal mu nejaké videokazety. Minulý rok mu iba zablahoželal.
A tento rok?
Skúmal, ako otcov pohľad sleduje všetko okrem jeho, stojaceho pri dreze a stále mdlo miešajúceho chladnúce kakao.
Z mesiaca na mesiac zo svojho povedomia čoraz neodvratnejšie vymazával jeho existenciu a syn sa pre neho stával iba blednúcim tieňom, ktorý občas zachytil kútikom oka.
"Otec?" oslovil ho, čo sa tiež často neodvažoval.
Prekvapivo vysoký muž (v porovnaní so svojím drobným synom) si v odraze okna uhladil tmavé vlasy.
"Škola," povedal stroho.
Jeho strohé výrazy ho ubíjali.
Už dávno sa vety zmenili iba na jednoslovné vyjadrenia bez očného kontaktu.
Marcus sklesol.
Ešte sa ale pokúsil zvrátiť dnešok: "Dnes mám..."
Otec sa k nemu zrazu prudko natiahol a Marcus prekvapený jeho neočakávanou blízkosťou o krok ustúpil.
Chystá sa ma dotknúť?! - zacítil tep v spánkoch.
On však iba chytil bodkovanú šálku a vylial mu kakao do umývadla. Lyžička zacinkala o nerezový povrch a vytrhla Marcusa z jeho naivnej nádeje.
Kým stihol znova zopakovať slovo "škola", s rozrušením okolo otca prešiel. Strhol z operadla stoličky priveľkú bielo-modrú mikinu a v hale ju už mal na sebe.
Zohol sa po šedý ruksak pri polici na topánky.
"Všetko najlepšie k narodeninám," ticho si povedal a vyšiel do jemne studeného rána. *********
 


Komentáře

1 Nana Nana | E-mail | Web | 19. prosince 2010 v 19:38 | Reagovat

Niekto mi povedal že som sa zbláznila, že som to začala čítať znovu... ale ja som neodolala ...

2 Polly Polly | Web | 19. prosince 2010 v 21:15 | Reagovat

[1]: dakujem xD...ale, ja mam tiez na nete par oblubenych poviedok, ktore citam dokola xD

3 Aki Aki | 24. srpna 2017 v 18:20 | Reagovat

A tak som zas po 2rokoch, idem si znovu "znicit" zivot :D <3

4 Polly Polly | Web | 25. srpna 2017 v 19:00 | Reagovat

[3]: :DDD no tak... príjemné čítanie - ak to neznie veľmi provokačne xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama