poviedka: LOVE SONG (7. časť)

12. března 2009 v 19:14 | Polly |  Šperkovnica príbehov
*********
Ktovie, kedy bude mať čas dať urobiť novú výplň do ich ojazdeného auta, alebo kedy na to
Conrad bude mať chuť. A taktiež, ktovie či by práve teraz bolo rozumné míňať peniaze na sklá do auta - zauvažoval, keď skoro ráno vychádzal s kávou v ruke z YO-YO.
S voňavou kávou pod nosom stúpol na chodník a takmer ju pustil na zem, keď do neho z oboch strán vrazilo niekoľko uponáhľaných ľudí.

V poslednom čase som na rozlievanie kávy expert - pomyslel si, čo vyvolalo nepríjemnú spomienku na poliate dokumenty, ktoré ho stáli zopár stovák z platu.
"Neviem, čo sa to deje s vaším pracovným nasadením Lyndell, ale dúfam, že ak by malo prísť k najhoršiemu, máte už vyhliadnuté nové miesto!" - zneli mu v ušiach ostré slová jeho nadriadeného.
Prísť o prácu! To by mi ešte tak chýbalo! - otriasol sa a vykročil po chodníku, na ktorý klesala hustá sivá hmla, ktorá posledné dni ležala na meste tak vytrvalo, akoby sa už nikdy nechystala zrednúť.
Všetko išlo proti nemu. Už teraz do práce meškal. Nebol zvyknutý chodiť do nej pešo a po prebdenej noci zaspal.
Zarazil si studenú ruku do vrecka kabáta, chystajúc sa prvýkrát si odpiť z kávy.
Zrazu v ňom však čosi nahmatal a papierový pohár zastal tesne pri jeho perách.
Za chôdze si z vrecka vytiahol obálku. Zastal a prekvapene na ňu hľadel. Ľudia vôkol boli len siluety vynárajúce a vnárajúce sa do hmly, ktorá ho náhle chladila a zvierala ako zlovestná ruka osudu.
Položil kávu na smetný kôš pri výklade malého butiku a nedočkavo z obálky vytiahol papier. Rozložil ho.
Už len pri pohľade na roztečený atrament sa mu podlamovali kolená. V hlave sa mu rytmicky rozbúšilo fiktívne kladivo.
"KRY SI CHRBÁT.
SVOJ AJ CONRADOV. VIEM, KDE BÝVATE. VIEM, AKOU TRASOU IDEŠ DO PRÁCE.
UŽ ČOSKORO!"
Pokrčil okraj a v návale emócií papier takmer roztrhol, ale nakoniec si to rozmyslel. AKO sa mu obálka dostala do kabáta?!
Bol to jeden z tých, čo do neho vrazili, keď vyšiel z YO-YO?! Vložil mu ju do vrecka? Bol tak BLÍZKO?!
Roztržito pozrel na rozpitý odkaz.
Baví ho to! - zhrozil sa. Čosi také cítil už v kancelárii, keď mu volal - Baví ho naháňať mu strach! Užíva si to!
Urobil krok dopredu - Má ísť na políciu?! - Urobil krok späť - Ale Sarah povedala...
...SVOJ AJ CONRADOV...
Prečo mu už konečne nenapísal, KDE má nechať paniaze!
Lyndell si teraz takmer želal, aby sa už konečne vyjadril.
A možno práve tam ho vydierač chce mať.
Civel na papier a pustil sa neistým krokom ďalej po chodníku. Na kávu celkom zabudol.
Ale čo spraví potom?! Keď mu napíše KEDY?! Takto vyzerá dno! - nazlostil sa a nešetrne papier vrazil späť do vrecka.
Len už nech to celé nejako skončí! Nech to napätie hoci aj vybuchne! Ako bomba! Nech už je po všetkom!
*********
Ďalší deň večer zažil obrovské prekvapenie. Hmlisté jesenné dni pokračovali. Asi pred hodinou sa vrátil z práce a už sa pomaly stmievalo. Izbu mu zalievalo stropné svetlo, za oknami vládla podvečerná šeď. Kľačal pri svojej posteli a do škatule oblepenej mušľami, ktorá mu zostala ešte z detstva, so skľúčeným výrazom odkladal druhý výhražný list, čo dostal. Len pred chvíľou si spomenul, že mu ešte stále leží vo vrecku kabáta.
Náhle mu niekto zaklopal na dvere izby. Chvatne na škatuľu položil veko a schoval ju pod posteľ. Zaspätkoval k tmavozelenej rohovej pohovke na druhej strane izby a ťažko na ňu dosadol, práve keď sa dvere otvorili.
Objavila sa medzi nimi June. Zastala na prahu. V rukách držala plastovú nádobu, v ktorej bola čokoládová roláda.
"Moja mama ti posiela tvoju obľúbenú roládu."
"Ďakujem," - strojene sa usmial a keď vlažne pôsobiaca June neodchádzala, spýtavo povytiahol obočie. "Dáš mi ju...prosím...do chladničky?"
"No a ešte," June pokračovala, akoby ho prepočula. "Niekto za tebou prišiel."
Práve keď ustúpila, dnu naklusal čierny vlčiak a nie veľmi priateľsky zabrechal.
"Theo?!" - Lyndell preľaknuto vyskočil na nohy. "Sarah?!" - následne mu došlo, kto za ním prišiel.
Dnu vbehla Sarah, na starých parketách klopkali jej podpätky, čo bol celkom nezvyčajný zvuk v jeho izbe. Potiahla Thea za obojok a prikázala mu čušať.
"Prepáč, Lyndell, je taký nevychovaný!"
"Sarah," stále sa nestačil čudovať. "Čo tu robíš? Teda...mne to samozrejme nevadí...ale neboli sme dohodnutí. Alebo boli?!"
"Nie, neboli. Na ničom takomto," - usmiala sa.
Pôsobila stoicky a záhadne zároveň.
"Na čom?...TAKOMTO?!"
Cítil sa čoraz zmätenejšie.
June aj s roládou, stále stojaca pri jeho otvorených dverách, si odkašľala a rukou veľavýznamne ukázala kamsi do chodby. Lyndell nedokázal zakryť ohúrenie, rýchlo prešiel izbu, vyšiel popri June a keď sa dostal do haly, zastal, akoby ho o podlahu čosi prilepilo.
V hale mala zložené dva kufre, pri ktorých stál Bernard a jednoducho si ich iba zvedavo obzeral. Jeho spolubývajúci boli neskutočne zvedaví.
Doľahol k nemu dôverne známy smiech. Otočil hlavu a medzi pootvorenými dverami zbadal smejúceho sa Conrada. Otočil sa celý, že pôjde za ním, ale obrátil sa priamo na Sarah, ktorá zrazu stála tesne pri ňom. Jej ruky ho objali okolo pásu a prsty sa spojili za jeho krížami. Pevne sa k nemu primkla, čo Bernarda teraz zaujalo viac ako jej batožina.
"Sťahujem sa k tebe," povedala, akoby nešlo o nič výnimočné.
Všimol si, že háčkovaná zlatá vesta, ktorú mala pred chvíľou na ružovom tričku, už zostala v jeho izbe. Žeby už visela aj v skrini?!
Najprv iba neveriacky habkal, no potom zo seba dostal:
"Ale...ale na ničom takomto sme sa NAOZAJ nedohodli!"
"Nie som blázon, Lyndell!" - nežne sa usmiala. "Viem, že sa ti nemám čo pchať do bytu."
Zasa iba so spýtavým výrazom zalapal po slovách, ktoré nie a nie chytiť a presne vyjadriť špirálu zmätku, ktorá sa okolo neho práve rozvírila.
"Bojím sa o teba," povedala tak ticho, že ju počul iba on.
Znelo to neskutočne úprimne.
"Bojím sa o teba tak veľmi, že ma môžeš aj vyhadzovať, zostanem pri tebe!"
Jeho ruky sa samé od seba pozvoľna ovíjali okolo jej útleho pása.
"Sme ľudia. Musíme robiť správne rozhodnutia, keď sa dejú zlé a nebezpečné veci. Moje rozhodnutie je byť pri tebe. A nespúšťať ťa z očí."
Jej rozhodnutie nebolo byť v tom s ním. Ale byť v tom pri ňom.
Jej rozhodnutie v ňom vyvolalo náhle presvedčenie istoty a opory, ktorú v nej má.
Vpíjajúc sa svetlomodrými očami do zlata v jej očiach k sebe pomaly približovali pery.
Okamih pred bozkom ich do reality vrátilo Junino netrpezlivé klopanie na dvere Chrystinej izby:
"Christy! Vylez! Nevieš, o čo prichádzaš!"
Trocha sa od seba oddialili. Ďalej sa jemne usmievali, zatiaľ čo on zaklipkal očami a opäť vyzeral byť vyvedený z miery.
Sarah medzi jednými dvermi zbadala vykúkať Conradovu hlavu. Evidentne sa zarazila a rýchlo pozrela do Lyndellovej tváre. Potom znova hľadela na vysmiateho Conrada.
"Jednovaječné dvojčatá!" prekvapene vydýchla. "Vtedy v parku, keď ste boli zmoknutí, som si to vôbec nevšimla."
"Áno...sme...," - teraz už ju pustil a celkom od nej odstúpil. "Ospravedlň ma na chvíľu."
Náhlivo mieril k nemu, zatiaľ čo brat ustupoval do svojej izby.
Sarah nelenila. Chytila oba kufre a bez váhania s nimi kráčala do Lyndellovej izby.
"Bernard! Aspoň predstieraj, že si džentlas a pomôž..."
"Sarah," povedala.
"...Bunnyho Sarah s kuframi!" - okríkla ho June a Bernard sa za Sarah hneď ponáhľal.
Lyndell privrel dvere Conradovej izby. Pri pohľade na rôzne tričká porozkladané na jeho posteli mu hneď bolo jasné, že prebieha výberové kolo, pretože sa chystá von.
"Ideš preč?!" - zovrelo mu hrdlo.
Hneď ako dal dole obväz, už sa zasa bezhlavo vrhal do nástrah nočného života.
"Kde sa stretávaš so spolužiakmi? A dúfam, že ťa niekto odvezie domov."
"Nemusíš si vyrábať žalúdočné vredy, Bunny, budem mať odvoz do Extázy aj späť."
S náhlym šibalským poloúsmevom sa pootočil k posteli a chytil lem bledohnedého trička, ktoré mal práve na sebe.
"A nezahováraj! Že je to tá pipka z parku? Ty s ňou chodíš a nič si mi nepovedal? No pekne ti ďakujem a to si hovoríš dvojča?!"
Ustaraný Lyndell dosadol na samý okraj zahádzanej postele.
Vyťahoval si tričko hore a pred Lyndellovými očami sa zrazu zaskvel strieborný piercing v Conradovom pupku. Udivene naň uprel oči, zatiaľ čo si Conrad tričko vyzliekol. V prvom okamihu si chtiac nechtiac uvedomil, ako sexi v strede jeho plochého snedého brucha vyzerá, ale následne sa trocha vyľakal, že je to ďalšia ozdoba, ktorou hneď po tetovaní demonštruje ich odlišnosť. Povahovo boli vždy iní, lenže teraz akoby silou mocou chcel aj vyzerať inak ako Lyndell.
Bál sa týchto zmien.
Radšej od jeho prepichnutého pupku odtrhol zrak a celý nesvoj spustil:
"Nehnevaj sa Conrad, ona...teda ja...my sme sa tak nejako nerozhodli, že bude u nás bývať...vymyslela si to sama. A fakt, prepáč, PREPÁČ, že dotiahla ešte aj svojho psa!"
Conrad sa natiahol za jedným z tričiek. Nakoniec zvíťazilo čierne tričko s bielou lebkou, čo mala namiesto jedného prázdneho oka hviezdu.
Lyndell si nemohol pomôcť a musel sa pozrieť ako vábivo vyzerá, keď jeho piercing mizne pod pomaly sa zosúvajúcou látkou.
"Moje nervy, prečo sa mi ospravedlňuješ?!" - zasmial sa Conrad a sadol si vedľa neho.
Dvojčence, jedno usmiate, druhé zachmúrené, sa na seba pozreli.
"Vychutnaj si, že ju máš vo vlastnej posteli. Vieš si predstaviť ako sa ti ráno bude vstávať do práce, keď otvoríš oči a vedľa teba bude ležať ona? A dúfam, že sa behom noci postaráš o to, aby bola ráno nahá," - päsťou ho jemne udrel do ramena, ale Lyndell sa nejako nechytal.
Odkedy s ním bola na kolotočoch a držala mu hlavu, keď zvracal, vedel, že ju má úprimne rád. Ale jej vpád s kuframi a vlčiakom do husto obývaného bytu, ho tak prekvapil, že sa akosi nevedel spamätať.
Bolo to tým všetkým...všetkým, čo sa dialo, čo ho dusilo. Nedokázal sa ubrániť smutnej myšlienke, že ten pravý vzťah, vzťah, ktorý prichádza možno len raz, dvakrát za život, prišiel v ten najnevhodnejší čas.
"No možno sa pri nej aspoň odreaguješ," Conrad to skúsil z iného súdka. "Vyzeráš nejako napäto a dúfam, že ťa stresuje iba práca. Čo iné, však? O inom by si mi povedal, nie? Ak by si mal nejaký problém..." - náhle sa dojímavo uisťoval.
Nebudem ťa ním zaťažovať - vravel si Lyndell hľadiac do jeho tváre, ktorá mu od nepamäti bola rovnako milá ako tvár matky, otca... - Vyriešim to SÁM! A neprenesiem svoju záťaž na teba iba preto, že som slabšie dvojča. Už nikdy!
"Áno," - Lyndell mrzuto mávol rukou. "Ale nejde o nič...iba o jeden pracovný kiks s dokumentmi. Šéf mi teraz robí dusno. A tuším mám jesennú depresiu...sprostý čas!"
"Prší a je hmla," - pritakal Conrad a Lyndellovi sa na okamih zazdalo až smiešne, ako sa do toho snaží vžiť. "Ráno vstávaš do tmy, večer prichádzaš do tmy."
"Na porazenie," ukončil Lyndell.
"Ehm...ehm...zlé, je to zlé," - presvedčivosť už mu nejako prestávala fungovať.
Lyndell vstal a prešiel k dverám.
"Nebudem ťa zdržovať."
Conrad tiež vstal.
"Už fakt musím ísť. Dole ma bude čakať auto. Tak ju vybaľ a že ju pozdravujem, pehaňu."
Lyndell sa neotočil, ale vedel si predstaviť, ako koketne podvihol jedno obočie.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama