poviedka: LOVE SONG (5. časť)

12. března 2009 v 19:10 | Polly |  Šperkovnica príbehov
*********
Robota mu stála. Pozeral na papiere pred sebou a firemným perom, ktoré držal medzi palcom
a ukazovákom, ako v tranze ťukal do stola.
O okno sa mu obtierala slizká hmla. Kancelára však bola presýtená teplou vôňou čerstvo zaliatej kávy v tehlovom hrnčeku. Dnes bol už z rána taký roztržitý, že si v YO-YO zabudol kúpiť svoju obvyklú kávu do ruky.

Zrazu mu do vlečúceho sa ticha prenikavo zazvonil telefón. Pero mu vypadlo z ruky a keď sa poň automaticky natiahol, prevrhol šálku a horúca káva mu poliala vskutku dôležité dokumenty.
"Doriti, prúser!" - zhrozil sa.
Jednou rukou schytil slúchadlo a druhou schmatol papiere a striasal z nich kávové kvapky.
"Kancelária...," začal do slúchadla.
"Volá ti nejaký pán, nepredstavil sa," ozvala sa recepčná.
"Zruš ho...zruš ho, Susan!" podráždene povedal a znechutene papiermi pleskol o stôl.
Boli zničené. Nemal tušenia, ako to vysvetlí šéfovi. Posledné dni robil kiks za kiksom, ale poliať kávou práve tieto dokumenty už bol pravdepodobne vrchol.
Cítil, ako mu horia uši.
"Tvrdil, že je to dôležité, že ide o tvojho brata. Nevedela som, že máš brata."
Lyndell spozornel.
"Prepoj mi ho!"
"Asi volá z vonka. Je ho zle počuť..."
"Susan, prosím ťa, prepoj mi ho!"
"Prepájam."
V slúchadle sa ozvalo slabé pípnutie, ktoré akoby ho preplo z myšlienok na poliate papiere, kamsi do obmedzeného priestoru, do kocky strachu, že ho má ktosi na muške.
Teraz v slúchadle čosi zaprašťalo a dorazili k nemu zvuky pouličného hluku. Vrava, šum, idúce autobusy.
"Áno?" nesmelo sa ozval Lyndell.
Kŕčovito slúchadlo zovrel.
"...na svedomí...brata...," - doľahli k nemu akoby vzdialené slová.
Mal pocit, že dotyčný volá z otvorenej telefónnej búdky.
Maskoval sa hlukom.
Mal inovačné metódy.
"Nerozumiem!" nedočkavo zo seba vyrazil Lyndell.
"Svojho brata!" - hlas sa priblížil k slúchadlu, ale dvere búdky boli evidentne ďalej otvorené. "Máš na svedomí svojho brata!"
Muselo ísť o búdku niekde v Centre, iba tam je taký hustá autobusová premávka.
"Ja som ho predsa..." - jazykom si navlhčil suché pery. "Viac sa ho nedotýkaj! Pokojne si preraz mňa, zlom ma ako palicu! Ale na Conrada viac nesiahaj!"
Jeho vlastný hlas však ani jemu samému neznel dostatočne pevne. Bol akýsi slabý a dýchavičný.
"...trest...za...," - akési auto preletelo okolo a divoko trúbilo.
"...trest za tvoje váhanie!"
Mužský hlas bol natoľko rušený hlukom, že by ho viac nespoznal.
"O čo ti ide?!" vydýchol Lyndell.
"Odpoveď je prostá...Bunny!"
Oddialil slúchadlo a užasnuto naň pozrel, akoby z jeho konca groteskne vyliezala hlava vydierača.
Odkiaľ pozná jeho prezývku?!
Rýchlo si slúchadlo priložil späť k uchu, s hrozným pocitom, že to zdeformované indivíduum sa k nemu dostalo tak blízko.
"O peniaze," sám Lyndell si zreteľne odpovedal.
Doľahol k nemu krátky smiech, ktorý pre zapraskanie v slúchadle vyznel ako zakrákanie.
"Nemôžeš odo mňa...nemáš právo! Žiadať, aby som ti dal všetko, čo máme!"
"...moje..."
PRASK! PRASK!
"Nerozumiem!"
"Tvorím si vlastné právo! Uplatňujem si ho na vaše peniaze!"
Lyndell si nervózne povolil kravatu.
"Požaduješ šialenú sumu! Ak ti dám koľko chceš, budeme mať riadny existenčný problém!"
Znova to zakrákanie. Trhalo mu uši. Liezlo mu pod kožu a udieralo mu do spánkov.
"Ale JA už nebudem mať žiadny!"
Lyndell chytil pero a zasa s ním neuroticky ťukal o stôl.
"Tak KDE?!" vyrazil zo seba. "A KEDY?! A prečo...prečo práve MY?!"
"...si počkáš na...a zatiaľ sa...zajko...podus vo vlastnej šťave!"
Okolo preletel ďalší autobus.
"...a uvažuj...či je tvoj brat v bezpečí. Alebo sa tento krát pohrám s tebou. Či ti náhodou niekde nepodrežem krk! Mohol som to pokojne spraviť! Conradovi! Chystal som sa na to, držal som nôž...on bol oslepený krvou... ale čo by sme to boli za ľudia, keby sme si nedávali druhé šance..."
"Kedy?! Kedy?!" naliehal Lyndell.
"Nechaj sa prekvapiť! Môžeš podnikať kroky...s políciou..." - smiech - "Ešte vždy budem mať dosť času bodnúť tvojmu ľahkovážnemu bratovi nôž do hrdla! V škole sa po večeroch zdržiava v učebni...s jednou blondínkou...študujú..." - ďalší krákavý záchvat - "...pán antropológ! Asi dobre vie, ako je vyvinutá, pod šatami! A pred školou sa hneď rozdelia...každý svojou cestou...on je sám...chrbát ma nekrytý...ostaní študenti už sú dávno preč..."
Zabával sa! Špinavec!
"Dám ti vedieť!"
"Dáš mi vedieť?!"
"Pošlem ti pozdrav..."
V slúchadle opäť zapraskalo. A buď položil, alebo sa hovor jednoducho prerušil.
Lyndell zúrivo treskol slúchadlom.
Oprel sa lakťami o mokrý stôl. Neustále si rukami nervózne prechádzal vo vlasoch.
Ako by mu mohol dať všetko, čo majú?! Z čoho bude žiť?! Zo svojho platu zaplatil tak akurát stravu pre nich a svoj podiel nájomného. Z čoho by Conrad študoval?! Čo by im zostalo do budúcnosti?! Nemôže mu predsa dať TO JEDINÉ čo majú!
Teraz sa v kresle oprel. Následne z neho vyskočil a obrátil sa k oknu. Otvoril ho a pustil dnu chladný vzduch.
Čím dlhšie ho nasával, tým nepokojnejšie mu bilo srdce.
Nikdy v živote sa neocitol v natoľko bezvýchodnej situácii.
Otvoril okno dokorán a oboma rukami sa oprel o parapetu.
Nevedel proti komu bojuje, ani čo si môže dovoliť. Iba mal neblahé tušenie, že bezvýchodnosť sa bude rozširovať na všetky strany.
Už dávno ho opustilo presvedčenie, že ide len o zlomyseľný žart.
Bol sám. Sám v probléme, ktorý bol svojim spôsobom takmer až neskutočný. Bol iba 19ročný, prvou prácou znechutený a po mnohých stránkach submisívny chlapec. Ak by mu dakto pred dvoma týždňami povedal, že bude obeť vydierania, nenapadol by mu jediný dôvod, prečo by sa tak malo stať.
Hľadel do clony z hustej hmly, ktorá ho svojou nepreniknuteľnosťou ešte viac uzatvárala v malej kancelárii. Začínal sa triasť zimou.
"Čo teraz?! Čo teraz?!" šepkal a krútil hlavou.
Odpoveď neexistovala.
Nebolo možné prísť na to, "čo teraz".
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama