poviedka: LOVE SONG (3. časť)

12. března 2009 v 18:57 | Polly |  Šperkovnica príbehov
*********
Lyndell sedel vo svojej malej kancelárii. Z neporiadku na stole vykúkali dve fotografie. Na
jednej mal rodičov, takže nikto z jeho práce netušil, že je sirota a na druhej bolo jeho jednovaječné dvojča Conrad, takže ho zasa považovali za mierne samoľúbeho. A okrem týchto dezinformácií o ňom nevedel nikto nič.

Do okna za chrbtom mu s meluzínou narážal čoraz prudší vietor, ktorý občas priniesol údery chvíľkového dažďa, ktoré mu pripomínali úplne prvú chvíľu, kedy stretol Sarah. Ešte sa necítil byť zamilovaný, ale už si začínal navrávať, že azda ani nie je pravda, že práve on ju stretol.
Roztržito triedil rannú poštu. Cítil sa byť malý po prednáške, ktorú mu uštedril šéf za neskorý príchod a zároveň veľký, keď si vybavil, ako mu to dievča kľačalo medzi kolenami.
Myslel si, že niečo podobné sa asi stáva iba Conradovi s jeho sebavedomím a novým tetovaním.
A medzi poštou pre nadriadeného zostala jedna malá biela podlhovastá obálka.
Lyndell na ňu prekvapene pozrel. Ležala medzi dvoma kôpkami. Dôležitou a menej dôležitou, ktorú mohol otvoriť aj on. No nemal ju kam priradiť.
Na obálke stálo iba paličkovým písmom "PRE: LYNDELL N. II. Posch."
Slová "II. Posch." evidentne narýchlo dopísali na vrátnici, asi aby obálka vo firme nezablúdila.
Už keď si ju zobral do ruky a pomaly zdvihol, nemal z nej dobrý pocit.
Opatrne ju otvoril a vybral z nej dva poskladané papiere.
Poobracal obálku, ale odosielateľa nemala.
Zobral prvý papier. Bol preložený na trikrát. Rozložil ho.
Keď mu na stránku padol zrak a za chrbtom mu zavyl vietor, zamrazilo ho, akoby mal za ním ktosi stáť a čo chvíľa mu zovrieť hrdlo.
Pootvoril pery a vyšiel mu z nich ťažký výdych.
Na papieri bol nalepený novinový výstrižok. Niekoľko rokov starý a kedysi čímsi obliaty.
TRAGÉDIA NA DOVOLENKE. Titulok patril jednému z mnohých článkov, ktoré vyšli o nešťastí, ktoré sa stalo dvom manželským párom na dovolenke. Pamätal si, že vtedy to bolo dokonca aj vo večerných správach, ale neustále im s Conradom ktosi vypínal televízor.
Až keď sa mu pohľad mimovoľne zastavil na fotografii zosnulých rodičov, papier sa mu v rukách roztriasol.
Zmätený a po šéfovom rannom výstupe ešte dvakrát nervóznejší, sa s obavou natiahol po druhom papieri.
Keď ho otvoril, najprv iba dezorientovane tápal medzi rozpitými atramentovými hieroglyfmi.
Svetlomodré oči mu bezradne behali z machule na machuľu a po niekoľkých sekundách stupňujúceho sa pocitu topenia sa v absurdnej situácii, radšej pevne stisol pery a zhlboka sa nadýchol.
Keď sa aspoň jemne upokojil, začínal v machuliach, ktoré asi mali zatajiť rukopis (čo sa aj podarilo), rozoznávať písmená a postupne si uvedomil, že nie je až také zložité prečítať celé slová.
Na vrchu papiera boli číslice.
Pod nimi stručný odkaz:
"DNES O POLNOCI. PRI VCHODE RUBENSOVHO PARKU. ČIERNA TAŠKA."
Lyndell ťažko prehltol, s obavou, že už nikdy sa mu cez stisnuté hrdlo nepretlačí ani kvapka vody. Pohľad mu pomaly klesol na rozpitú vetu v dolnej časti papiera.
"CONRAD JE PRÍLIŠ MLADÝ NA TO, ABY SKAPAL AKO TVOJI RODIČIA!
NEMYSLÍŠ?"
Zmienka o Conradovi spôsobila, že ho zalial studený pot a vietor mu znel ako predzvesť neodvratnej hrôzy. Šepkal mu správu o smrti.
Rýchlo pozrel na číslice, ktorými celý odkaz začal a došlo mu, že ak by odhadol peniaze, ktoré im zostali po rodičovskom dome, prišiel by približne k rovnakej sume.
Neveriacky nad chvejúcim sa papierom krútil hlavou. Niekto ho vydiera?!
Ako sa to mohlo stať?! Kto sa, preboha, mohol zamerať na dve siroty žijúce v starom byte a prevážajúce sa v smiešnom chrobákovi?!
Bolo mu fyzicky zle. Neisto vstal od stola. Schmatol obálku a ignorujúc krútiacu sa hlavu sa pobral ta, odkiaľ si vydieračský list vyzdvihol. Vyšiel z kancelárie, prešiel dlhou chodbou a objavil sa vo vstupnej hale druhého poschodia.
Oprel sa o pult recepcie a rožkom obálky oň nervózne ťukal, pretože recepčná mala práve pri uchu telefónne slúchadlo.
"...samozrejme, prepojím vás," medovým hlasom zahlásila vyziabnutá hnedovláska a stlačila gombík na dlhom panely telefónu.
So slúchadlom stále na uchu sa na neho unavene usmiala.
"Susan, odkiaľ máš toto?!" - nedočkavo sa ozval a zdvihol obálku.
Nechápavo zaklipkala veľkými tmavými očami.
"Čo je to?"
"Obálka!"
"To vidím, ale..."
"Bola v pošte, ktorú som si od teba vyzdvihol."
"No v tom prípade som ju..."
Zrazu znova stlačila niečo na panely a venovala sa hovoru.
"Je mi ľúto, ale asistentka pána riaditeľa nezdvíha. Pravdepodobne..."
"Susan!" - strácal nervy.
"...má neodkladné povinnosti. Skúste, prosím, zavolať neskôr."
Zložila.
"Odkiaľ si zobrala túto obálku?!" - neuvedomoval si, že zvyšuje hlas.
"Vyzdvihla som ju z vrátnice," krotko podotkla.
"Zavolaj na vrátnicu a spýtaj sa, kto priniesol obálku na moje meno."
"Vieš koľko ľudí vrátnicou prejde?"
"Susan, ak nevieš, čo je tvoja povinnosť, vleziem za recepciu a zavolám im sám!" vyhlásil tak mrazivo, ako len bol schopný.
Dotknutá recepčná mu venovala lesknúci sa pohľad a potom bez reptania na vrátnicu zavolala. Začala sa vypytovať na jeho obálku a chvíľu trvalo, kým sa dopracovala k nejakým informáciám.
Zložila a on s napätím povytiahol obočie.
"Je mi ľúto," - rozhodila ruky. "Strážnik povedal, že dole skutočne niekto osobne nechal obálku priamo pre teba, lenže ten...muž...prišiel s ranným frmolom a on si ho naozaj, naozaj nedokáže vybaviť. Iba má pocit, že mal šiltovku."
Rukami sa od pultu takmer odrazil a mrzuto zamieril späť do svojej kancelárie. Zatreskol za sebou dvere a hodil sa do kresla k pošte, teda k ďalšej povinnosti, s ktorou dnes už meškal.
Roztržito si poťukal po čele, zamyslene hľadiac kamsi pred seba.
Naklonil sa nad stôl a spojil si ruky nad nepríjemnými papiermi.
Dnes o polnoci! Rubensov park. Trocha ďaleko od ich ulice.
Keď si znova prečítal jasnú vyhrážku, ktorá sa týkala jeho brata, spojené ruky sa mu opäť roztriasli.
Nepôjde tam!
Dnes predsa Conrad trávi večer s ním.
Rozmýšľal, čo spraviť. Ísť na políciu a odovzdať ním obchytaný list? Ten, čo ho písal, si zaiste dal pozor, veď aj pri písaní bol kreatívny. Poslali by ho domov. Čo by mohli robiť? Nič sa ešte nestalo. Nemali sa čoho chytiť.
Oni v podstate ani neboli bežný objekt na vydieranie. To by si všimli aj na polícii. Jedná sa tu teda iba o žart?!
Ľudia sú krutí a možno im vadí...čo? Že žijú ďalej, že predávali dom...že odišli od starej matky...
Pravdepodobne sa teraz niekto baví...mädlí si ruky!
Vedel, že o polnoci nepôjde nikam, hoci sa v tichej, malej kancelárii cítil čoraz stiesnenejšie, skoro ako pokrkvaný papier. Zrazu sa nemohol ani poriadne vystrieť a nadýchnuť.
*********
Christina matka vstala od jedálenského stola, aby mohla zažať stropné svetlo. Bolo frustrujúce ako rýchlo sa stmievalo.
Mala zvlnené blond vlasy a večne unavene pôsobiace malé oči, čo však nekorešpondovalo so skutočnosťou. Bola celkom čiperná. Christy z nej nemala nič. Bola celý otec, ktorý si konča stolu práve dolial červeného vína, ktoré im Christina matka, čo Conradovi prišlo smiešne, ako z neho Lyndell vycítil, neponúkla. Akoby boli nejaké deti.
Lyndell sa prplal v sviečkovej, ktorá mu akosi nešla cez hrdlo. Conrad mu sedel po boku, čo bolo veľmi pozitívne, lenže udalosti dňa na neho stále znepokojujúco doliehali.
....DNES O POLNOCI...
Také niečo sa mu azda mohlo iba snívať...
Keď si do úst vložil jedlo, v okamihu nadobudol pocit, že ho v ťaživom tichu jedálni, ktoré práve nastalo, jednoducho neprehltne.
Dnešná piatková večera u Christyných rodičov sa im náramne hodila. Často večeriavali u rodičov Christy, June a Bernarda, dokonca viackrát týždenne. Rodičia priateľov akosi automaticky preberali zodpovednosť za osirelé dvojčatá, ktoré sa náhle ocitli v blízkosti ich zaopatrených detí.
June s Bernardom dnes mali šialený nápad. Usporiadali v ich byte kokaínovú párty. June sa zbláznila. A asi nevedela na čo obúchať svoje prachy. Želala si párty s tácňami kokaínových čiar, ktorá by jej vyrazila z hlavy hádky s Bernardom. Christy chcela ostať, ale musela prísť k rodičom. Otrávene do knedle pichala vidličkou. Jednu nohu mala vyloženú na stoličke a pokrčenú skoro až pod bradou. Jej nohy bývali dosť často vyložené kdekoľvek sa dalo.
Ako umelec sa domnievala, že experiment s kokaínom by jej privodil nečakané inšpirácie. Conrad chcel ostať tiež, ale Lyndell mu vysvetlil, že urazí jej rodičov, keď už ho pozvali na jeho obľúbené jedlo.
Lyndellovi ani na stotinu sekundy nenapadlo, že by na party ostal. Začínal sa obávať, že má jediný zdravý rozum, čo bola ďalšia záťaž, ktorú niesol na svojom chrbte.
Zameral sa na uvoľnený rozhovor, ktorý Conrad, čo spratával už druhú porciu, viedol s Christyným otcom a v kŕči prehltol sústo.
Zrazu sa mu hlavy dotkla jemná ruka a nežne mu pohladkala kučeravé vlasy.
"Nechutí ti, Bunny? Čo ti mám nabudúce navariť?"
Od hanby mu zabehlo a pani domu mu dlaňou búchala po chrbte.
Ich tváre a postavy boli navlas rovnaké. A predsa ich každý hneď rozoznal. Len čo prehovorili. Alebo aj podľa gest.
Conrad sa smial na vtipných poznámkach Christynho otca, jedol s chuťou a dorútil sa v šedom tričku a plátenej šiltovke, v ktorej pôsobil ako mladý švihák.
Lyndell mal tmavomodrý sveter s kapucňou, nos mal takmer zabodnutý v jedle a tváril sa, že tam nie je.
Christyn otec vstal a rozkašlaný Lyndell s hrôzou sledoval ako mu do pohára nalieva červené víno. Večer sa už nemohol viac kaziť!
"Napi sa dieťa, predsa sa nenecháš zabiť jednou sviečkovou omáčkou!"
Conrad poznal jeho strach z pitia. Preto schmatol jeho pohár a sám mu ho
priložil k perám. Lyndell sa okamžite odtiahol, ale on ho pritlačil za zátylok a prinútil ho pretrpieť jedno hlasné prehltnutie červenej tekutiny.
Hrdlo sa mu uvoľnilo a on sa híkavo nadýchol. Christyna matka Zoe ho hladila po hlave ako malého psíka.
"Pre-prepáčte," vydýchol, "...ja...iba...nemám chuť na jedlo...akékoľvek..."
"Bez chuti vyzerá už odkedy prišiel z práce," lenivo prehodila Christy, preberajúca sa zo svojho vnútorného sveta.
Jej otec si pomaly a mierne neisto sadal späť na stoličku. Trocha ich vyľakal.
"Bunny, čo ťa trápi?" spýtala sa Zoe. "Niečo v práci? Prácu musíš pustiť z hlavy len čo z nej odídeš."
Pokrútil hlavou. Mal plný nos. Naozaj sa takmer zadusil. Ani si neuvedomoval, že Conard má ruku ešte stále na jeho zátylku.
"Nie...len mi nechutí...asi na mňa niečo lezie," zaklamal.
Zoe sa celkom potešila nad riešiteľnosťou jeho trápenia.
"Simon, zbehni k lekárničke. Dones tie skvelé lieky, čo ťa dostali z chrípky. Sú výborné, Bunny. Nie sú na predpis a zaručene ti potlačia príznaky."
Christyn otec už poslušne mieril k dverám.
"Budeš sa po nich potiť ako prasa," utrúsil, kým zmizol.
"Urobím ti čaj," - zablysli sa jej malé oči a tiež vyšla z jedálne.
Dvojčatá si vymenili pohľady.
"Tak čo sa s tebou deje?" náhle sa vážnejšie spýtal Conrad. "Možno ti niečo lezie na mozog, ale chrípka ťa rozhodne nechytá."
"Nič...vážne...život ujde," - smrkol Lyndell.
"Si roztržitý odkedy si prišiel z práce. Tvoju povahu poznám viac ako svoju. Každú pohnútku máš napísanú na čele."
"No dobre, mňa tu netreba," zrazu sa ozvala Christy.
Dnes bola úplne bez nálady.
Keď k nej obaja otočili s výrazmi, akoby zabudli, že je s nimi, už mala v ústach cigaretu. Vstala, otvorila jedálenské okno a suverénne cez neho preliezla do záhrady. Tmou za sklom prebleslo chvíľkové svetielko zapaľovača.
Dvojčatá sa znova jeden druhému zadívali do svetlých očí.
"Ty...," neisto prehovoril Lyndell. "Chystáš sa dnes večer niekam?"
"Chystám sa domov dopíjať poháre na Juninej party."
...CONRAD JE PRÍLIŠ MLADÝ...
Dopekla! To teda JE!
Zátylok sa mu napäl a Conrad mu ho začal automaticky masírovať.
"Nikam nechoď sám," šepol Lyndell. "Sľúb mi to."
Conrad mu úsmevom ukázal celý chrup.
"Nikam nechodím sám. Von vždy vyrážam s partiou zo školy a späť sa vraciam s nejakou povoľnou kosťou."
Lyndell sa ani len nepousmial. Conradov široký úsmev teda zmizol.
"Čo ti je? Povedz mi to!"
"Neviem."
"Ako tomu mám rozumieť? Vieš! Pubertu už máš za sebou!"
Nedokázal sa ovládnuť. Musel mu list ukázať. Siahol si do zadného vrecka riflí, ale vytiahol iba jednu z dvoch nepríjemných stránok, ktoré obdržal.
Vedel, že Conrad je silný, alebo lepšie povedané, proste vyrovnanejší a asi znesie viac ako on.
Ale predsa sa mu nepozdávalo, že by mu mal oznámiť, že mu niekto chce ublížiť. Ten pocit mu nedokázal dať.
Nemienil ho stresovať. Stačilo, že on je vystresovaný za nich za oboch.
Podal mu časť listu. Conrad nestiahol ruku z jeho zátylku. Zobral list do voľnej ruky a so zatrasením stránku otvoril.
Niekoľko sekúnd ticho čítal starý článok týkajúci sa ich zosnulých rodičov.
Tvár mu trocha stvrdla. Až teraz jeho vážnosť vyznievala skutočne a nie len ako maska, ktorú si nasadil, aby brat nemal pocit, že sa vysmieva z jeho trápenia.
Zrazu k nemu od článku spýtavo zdvihol pohľad.
"Prišlo...," - Lyndell sa nervózne nadýchol, "Prišlo to do práce na moje meno...v...v obálke. Nechápem, prečo by to niekto..."
"Bunny, dúfam, že chápeš, že ide o sprostý žart!" - Conrad papier prudko pokrčil, čo prezrádzalo, že ho nazlostil.
"Čo by tým kto sledoval?" pýtal sa Lyndell a bolo mu trápne, že pokladá otázky, ktoré od neho Conrad očakáva, len aby mu neprezradil, že sám vie, o čo by mohlo ísť.
Hoci tiež stále váhal, kam vlastne list zaradiť.
Žart?
Alebo vydieranie?
"Niekto ťa chcel raniť," - nerád to povedal Conrad. "Chcel ti zahrať na najcitlivejšiu strunu. Možnože si niekomu vyfúkol pracovné miesto."
"Som predsa iba nepodstatný pešiak! Dievča pre všetko!"
Lyndell ako dievča pre všetko na Conradovej tvári opäť vyvolal úsmev.
"Ale začínať vo vašej firme je terno. Máš pred sebou kariéru."
Lyndell ani za mak nestál o kariéru v ich firme. Videl za ňou iba viac a viac stresov, plus vynútený prepad workoholizmu, kopy nudnej práce.
Conrad si ho náhle natiahnutou rukou pritiahol k sebe. Lyndell sa mu čelom odovzdane oprel o rameno.
"Pusti toho týpka z hlavy. Skôr či neskôr sa odhalí a potom mu JA budem posielať celé balíky plné bolestivých spomienok z jeho minulosti!"
Lyndell sa k nemu pevne primkol a vzápätí sa pomaly odtiahol.
"Pusti to z hlavy, list ti neublíži," naliehavejšie zopakoval Conrad.
...JE PRÍLIŠ MLADÝ NA TO, ABY...
Ani nemyslieť na to, čo by sa mohlo....stať...!
"List možno nie, lenže..."
Dvere jedálne sa otvorili a kráčala k nim Zoe s podnosom s piatimi šálkami s rozvoniavajúcim pomarančovým čajom.
Zastala pred stolom a sklamane sa obzerala po jedálni.
"A kde sú všetci? Simon sa nevrátil s liekmi?" - pozrela na pootvorené okno. "A Christy? Kde je?"
Podnos so zarinčaním pristál na stole.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama