poviedka: LOVE SONG (2. časť)

12. března 2009 v 18:44 | Polly |  Šperkovnica príbehov
*********
"Nie," zamrmlal. "Jednoducho...nie."
Prikrývku navlečenú v chladivom zelenom zamate si natiahol cez tvár. O päť minút mal zvoniť budík, ale jeho už zobudili kŕče v žalúdku a prenikavý zvuk hlasu jeho spolubývajúcej June, ktorá sa už z rána hádala s Bernardom. Oni ako pár bývali v spoločnej izbe a prakticky odvtedy, ako spolu začali žiť, išiel ich vzťah z kopca.

"...prečo si nedokážeš aspoň odpratať oblečenie do skrine! Cítim sa pri tebe ako stroj na upratovanie!"
Vykukol z pod prikrývky.
"Nie!" znova zamrmlal.
Bol Bernardovi vďačný, že mu hneď po škole vybavil v ich firme miesto osobného asistenta, čo však neznamenalo, že svoju prácu miluje.
Rozospato sa na posteli posadil. Robil poskoka pre jedného arogantného idiota, ktorý sa cítil ako poloboh, čím znižoval jeho vlastné sebavedomie.
Bolo to zvláštne. Bol slabší článok dvojčiat, tak evidentne slabší, že nikdy nikomu neprišlo normálnejšie nevolať ho Zajačikom, prezývkou, ktorú mu dala ešte matka, keď bol malý. A predsa práve on bol ten, ktorý pracoval.
Spomienka na matku mu oči automaticky zdvihla k zarámovanej fotografii na nočnom stolíku.
Rodičia mali o tri dni výročie smrti a on už týždeň dopredu pálil sviečky.
Aj teraz škrtol pripravenými zápalkami a pred fotografiou páru sa rozhorela vysoká čierna sviečka.
Na ušiach pocítil horúčavu. Pocit nevoľnosti sa vystupňoval.
"Ja...myslím na vás," akosi ospravedlňujúco vydýchol, vážny 19 ročný mladík, nikdy dostatočne nezmierený s tým, že sa rodičia nevrátili z dovolenky z hôr.
Mali s Conradom 14, keď v horách po zosunutí snehovej lavíny zomreli dva páry. Ich rodičia a ich známy. Jeho matka a druhý pár boli na mieste mŕtvi, jeho otec zomrel na následky vnútorného krvácania o dva dni v nemocnici. A aj napriek starej matke z otcovej strany zostali dvojčatá od toho dňa samé. Nikto ich nemohol nahradiť a práve táto jednoduchá pravda ich primäla hneď po plnoletosti od starej matky odísť.
Keď o pol hodinku otváral dvere izby, už v oblekových nohaviciach a nepohodlnej košeli s kravatou, doslova ho ovalil hluk a chaos, ktorý sa na neho vyvalil zo štvorcovej haly starého bytu s vysokými stropmi, z ktorej ústila rozľahlá kuchyňa.
Pred nosom mu preletelo modré tričko a pristálo na hlave dobre stavaného tmavovlasého Bernarda.
"4828 rokov ti vravím, že ho máš zdvihnúť zo zeme a hodiť ho do práčky!" - cez celú halu po ňom vrieskala blondína s výraznou bradou. "Zámerne som ho nechala na zemi, aby som si otestovala, kedy ti konečne zapne, že kazí celkový dojem upratanej izby!"
Bernard si ho zúrivo strhol, zatiaľ čo June sa rútila k nemu, akoby ho chcela zbiť. Lyndell medzi nimi len tak-tak prekĺzol a prešiel ku kuchynskému stolu.
"A toto trpíš vo vlastnom byte?" pokojne podotkla hnedovláska s hustou ofinou.
"Pre teba je v živote najdôležitejšie čisté tričko?!" zhúkol Bernard.
Christy, nedbalo pôsobiaci benjamín v ich štvorizbovom byte, v zle pozapínanom ružovom svetri a so slnečnými okuliarmi na nose, si na kuchynskom stole kreslila do dosiek s papiermi. Mala 18, končila umeleckú strednú školu a samostatné bývanie jej platili rodičia, ktorí dúfali, že ju to konečne vytrhne z osamelosti introverzie.
"Napapaj sa Bunny, ja už som doraňajkovala," - posunula pred neho tanier s rozprplanou omeletou, pretože chytila rovnaký syndróm ako ostatní.
"Keby som chcel jesť, urobím si raňajky sám," - aj napriek obsahu vety, jemne podotkol Lyndell a posunul tanier späť k doskám, na ktorých sa črtala ceruzou vypracovaná Junina tvár znetvorená hnevom.
"Tvoj prístup k poriadku odráža prístup k nášmu vzťahu. Je nestály a ja som prehliadaná. Nedokážeš si preprať špinavé oblečenie, pretože žiť v špine a tajnostkárstve je pohodlnejšie, ty lenivec!" vychrlila June.
Bolo ťažké hádať sa s vymáhateľkou pohľadávok, ktorá mala škriepenie sa v náplni práce.
Lyndell vdýchol vôňu čerstvej kávy a mrzelo ho, že si ju nemôže naliať a vychutnať.
"OMG! Tvoja dedukcia je tak...," začínal Bernard.
"Držte huby! Mám voľný deň, chcem spať!" - zreval Conrad.
Lyndell zbadal pootvorené dvere jeho izby a medzi nimi jeho ruku pretkanú šedo-modrými ornamentmi visiacu z postele.
Predali rodičovský dom a kúpili lacnejší starý byt, o ktorý sa z praktických dôvodov, teda zo strachu z existenčnej núdze, delili s troma spolubývajúcimi. Lyndell pracoval, ale ako asistent mal zatiaľ mizerný plat, takže veľa šekov im zaplatil tento hádavý pár a do seba uzavretá umelkyňa.
Ostatné peniaze boli rozdelené. Za niečo kúpili ojazdené mini-autíčko, za niečo Conrad študoval sociálnu antropológiu a väčšina ležala nedotknutá, pretože si dobre uvedomovali, že potrebujú železnú poistku do neistej budúcnosti.
Nemohol viac zniesť omamnú vôňu kávy.
"Ja padám!" vykríkol.
Keď prebehol halu, zavrel polospiacemu bratovi dvere izby a zabuchol za sebou vchodové dvere.
Bolesť v žalúdku sa uvoľnila až keď vychádzal z malého podniku bez posedenia, volal sa YO-YO, s papierovým pohárom v ruke. Bol hneď vedľa ich činžiaku, na Tichej ulici.
Nedočkavo si z capuccina odpil a spálil si jazyk. Bolo mu to celkom jedno, hlavne že mal svoju drogu, ktorú mu ráno znemožňovala piť tichá prítomnosť Christy.
Objavilo sa to po smrti rodičov. Fóbia z pitia. Náhle mu veľmi prekážalo, keď ho iní počuli prehĺtať. V okamihu sa mu zovrelo hrdlo, akoby prehĺtal tak nahlas, že si na neho ľudia budú ukazovať prstom.
Dokonca keď začali bývať s priateľmi, zo začiatku pri nich nedokázal prehĺtať ani jedlo.
Conrad sa mu pri hádkach vždy vyhrážal, že ho zhodí na zem, sadne si na neho a nasilu mu do hrdla naleje fľašu minerálky. Lyndella by skutočne mučil.
Azda to celé vzniklo ako odraz skľúčenosti pri správe, že rodičia sa už z dovolenky nikdy nevrátia. Azda ako odraz toho, že ich niekoľko mesiacov po tragédii všetci, stará mama, učitelia, aj priatelia, prehnane pozorovali.
Opatrne pil, využívajúc ranný šum a chaos na ulici. Bolo skutočne chladno a čoko-capuccino v ruke ho príjemne zohrievalo. Prešiel k autu odparkovanému pri chodníku a dnu si pohár položil do držiaka pri páke. Zabuchol dvere, zdvihol pohľad a...
Čierny sveter, prehnane hrubý staroružový šál so strapcami, slnečné okuliare a tmavo ryšavé vlasy.
Stála pred jeho kapotou a s jemne pootvorenými perami ho pozorovala.
V prvom okamihu ju nepoznal.
Ale hneď mu došlo o koho ide, keď si pomalým pohybom stiahla okuliare a on jej tvár uvidel jasne.
Znova mu zovrelo žalúdok. Ale tentoraz nešlo o nervozitu z práce.
Akoby sa prebudila zo sna. Náhle sa prudko pohla a ukázala kdesi cez ulicu. Áno, naozaj býva blízko!
Jej neuhýbajúci pohľad ho zasa dostal. Roztržito otvoril dvere spolujazdca.
"Zveziem ťa do práce!" vykríkol.
Chvíľu váhala.
No nakoniec sa usmiala a nastúpila. Hneď ako si sadla dovnútra auto zaplavila fialková vôňa. Omylom sa nohou dotkla jeho nohy. Pevne spojil kolená. Zacítil sa trochu trápne, že ju pozýva práve do chrobáka. Hneď ako zabuchla dvere, naštartoval a pustil sa po ceste.
"Kam to bude?" - Prečo znieš tak nervózne! "Sarah..."
"Zig-zag," - ona bola pokojná.
"Ideš do kaviarne?" - strhol k nej hlavu. "Si študentka? Ideš sa učiť na skúšku?"
Akosi zhovievavo sa usmiala.
"Pracujem tam ako čašníčka."
Mal neblahé tušenie, že sa červená.
"Našla si včera vlčiaka?"
"Isteže. Inak by som sa dnes neusmievala."
"Isteže," zahanbene šepol.
A náhle priestor preťal jej krátky smiech. Dôverne ho pohladila po kolene.
Znova na ňu pozrel. Ich oči sa spojili. Mala ich modré so zlatom okolo zreníc.
Na cestu sa mu sústredilo ťažko. Malé auto bolo plné jej prítomnosti. Bol dosť prekvapený, ako sa v ňom stupňovali pocity reagujúce čisto na ňu. Odkedy pracoval vo svojej stresujúcej práci, vyše pol roka, ničím podobným sa nezaoberal. Takmer aj zabudol aké to je, keď ho niekto priťahuje.
Hľadel priamo pred seba a cítil, že ona ho pozoruje. Nedokázal však odhadnúť, čo sa odohráva v nej.
Včera v noci, za búrky, aj dnes, mal pocit, že keď na neho pozerá, zároveň nad niečím tuho rozmýšľa.
Nedokázal to vydržať. Predovšetkým preto, že kaviareň Zig-zag sa blížila a ticho v aute sa predlžovalo.
Bez pocitu radosti, skôr len nesvoj a s náznakom, že ho čosi dusí, zvrtol volant a náhle prudko zabrzdil v úzkej uličke medzi činžiakmi.
Chvatne sa k nej obrátil.
"Ja...vieš...ty a ja...," zahabkal.
Len zdvihla obočie. Na bledom nose jej vystupovali jemné pehy. Jej oči boli hĺbavé, ale celkový dojem s ryšavými vlasmi vyvolával tušenie, že v sebe skrýva niečo, čo ho môže načisto pohltiť a vybiť ako batériu.
Pozorne mu naslúchala.
"Dáš mi svoje číslo?" konečne sa vyjadril.
Nech to dopadne akokoľvek, mal pocit, že mu z chrbta spadlo bremeno.
Prikývla tak horlivo, až ho prekvapila. Akoby išlo o prvú vec, nad ktorou sa vôbec nezamyslela.
"Mám tu notes...," - priblížil sa.
Ona spravila to isté a ich pery sa nečakane spojili. Úplne ho vyviedla z rovnováhy, ale jeho uvoľnenie pokračovalo, keď ich jazyky preplietli.
Objali sa a bozkávali sa ďalej.
Akoby nemohla čakať a zdržiavať sa písaním čísla, pretože práve vtedy by si to celé mohla rozmyslieť.
Ich bozky boli čoraz náruživejšie a jemu z čista jasna napadlo, že tak skoro asi neskončia.
V tele mu explodovalo čosi, čo sa v ňom stupňovalo odkedy nastúpila do malého priestoru a uprela na neho svoje zlato-modré oči.
Rozväzovala si šál a keď ho spustila, strapce pristáli rovno na jeho čoko-capuccine, ktoré jediné ich oddeľovalo.
Na chvíľu sa venoval jej šiji. Auto sa zapĺňalo ich hlasnými výdychmi, keď mu chvatne rozopínala opasok.
Prestával rozmýšľať, netrpezlivo ju ťahal k sebe. Energicky k nemu preliezla. Capuccino teniskou skopla na podlahu, ale keď sa mu snažila sadnúť na kolená, udrela si hlavu o strechu.
"Au," - vydýchol za ňu a položil jej ruku na vlasy.
Ona akoby to ani nepostrehla, bozkala mu hrdlo. Zhlboka vzdychol. Chytil jej boky a tlačil si ich do lona, no keď sa znova vystrela, opäť si udrela hlavu o strechu.
Neprišlo mu to smiešne. Nepremýšľal nad ničím iným, iba nad tým, že to chce dotiahnuť do konca.
"Sprostý chrobák!" ušlo jej a zrazu z neho skĺzla na podlahu. "Zmena plánu."
Nevedel, čo z toho môže mať ona, ale napadlo mu, že ženy sú zvláštne ak im stačí iba čosi dať.
Kľakla si mu medzi kolená.
Prudko zaklonil hlavu a privrel oči.
Mal pocit, že auto sa zmenšuje, že čosi huláka, stíska ho...
Nahlas vzdychal.
Už teraz poriadne meškal do práce, ale to bolo posledné, čo z reality ešte dokázal vnímať.
Vlastne nevnímal nič. Nič, iba neuveriteľný tlak, ktorý mal čo chvíľa povoliť.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama