poviedka: LOVE SONG (11. časť)

12. března 2009 v 19:27 | Polly |  Šperkovnica príbehov
*********
Na Lyndellovu posteľ padol popol z cigarety a zároveň aj vec, ktorú Sarah zanechala v
Conradovej izbe.
List začínal slovami: "CONRAD! NEPÝTAJ SA MA, PREČO SOM TI O TOM NEPOVEDALA UŽ SKOR, MÁM NA TO SVOJE DOVODY. VYSVETLÍM TI, ČO SA DEJE S LYNDELLOM..."
Conrad vytiahol z pod postele škatuľu oblepenú mušľami a kľačiac pri bratovej posteli z nej vysypal dva listy a jeden pokrkvaný papier. Náhlivo listy otvoril a s cigaretou v ústach, v hluku, ktorý vytvárali ľudia a hlasná hudba, ich nesústredene preletel očami. Posteľ sa mu pod rukami zatriasla, ako sa na ňu celým telom hodila Christy.

"On sa fakt v poslednom čase správa uletenejšie ako obvykle," omámene zamrmlala, so skleným pohľadom upretým do stropu. "Ani sa s tebou neháda...dnes si šľahol lajnu koksu..."
"June! Ty si Bunnymu dovolila koks?! Chceš z neho urobiť feťáka?!" - vytiahol si z úst cigaretu a od listov po nej zazrel.
Práve s Bernardom vchádzali do izby. June iba prekvapene otvorila ústa. Nemala k tomu čo dodať, len pokrčila ramená, hoci si uvedomila, že ponúknuť ich Zajačikovi kokaín bola riadna nerozvážnosť. Nemal na to náturu.
Zatvorila sa sebou dvere a aspoň trochu ich oddelila od hluku.
Conrad sa vrátil k listom a čítal ich znova. Po náhlej správe od Sarah mal ešte stále trochu problém zorientovať sa v tom, čo sa s Lyndellom v poslednom čase deje. Ale začínalo mu svitať. Respektíve, nemal čo nepochopiť. Iba musel pravdu prijať.
Cigaretu spadla na podlahu a Bernard ju prišliapol teniskou. Conrad ohúrene hľadel na papier.
"Niekto ho vydiera!" rozčarovane vydýchol.
"ČOŽE?!" vypľula June a okamžite kľačala pri Conradovi.
Roztržito vyrovnávala pokrkvaný papier, ku ktorému sa ešte nedostal.
"Tak preto bol taký...TAKÝ... skrátka TAKÝ...," habkal Conrad.
"Jednoducho - klbko nervov!" doplnil ho zachmúrený Bernard.
Stál nad ním s rukami založenými na hrudi:
"Myslel som si, že sa zasa stresuje z práce. Veď viem ako to u nás vo firme chodí."
"Aj ja...všetci sme si to mysleli!" - Conrad rukou udrel do papiera. "Ako by nám mohlo napadnúť, že...PREČO nám nič nepovedal?! Nechápem, čo riešil, veď...pokojne sme to spolu všetko mohli...napraviť! Toto predsa, preboha, nie je niečo, čo si môže nechávať pre seba! Už dávno mohol mať tú nočnú moru za sebou!"
"A kde vlastne teraz je?" spýtal sa Bernard.
Christy sa nadvihla na lakťoch a spozornela.
"Pozri sa!" - June Conradovi posunula vyrovnaný papier s poslednými inštrukciami do vydierača. "Nechal to celé zájsť priďaleko!"
Conradove oči rýchlo čítali. Avšak, aj keď to prežíval, nedokázal sa zbaviť tušenia, že ho situácia v podstate nedesí až do takej miery ako jeho precitlivené dvojča. Mal nepríjemný pocit, že sa Lyndell svojej vnútornej hrôzy mohol pokojne ušetriť. Ak by niečo povedal, ak by sa zveril...už dávno mohlo byť po probléme. On by sa zasmial a Lyndell otriasol vždy keď by sa o tom niekto z nich zmienil, ale bola by to iba spomienka. Mal pred sebou jasné riešenie a nerozumel, prečo sa to Lyndell rozhodol zobrať do vlastných rúk a utopiť sa vo vlastnom zmätkovaní.
A prečo nemala rozum aspoň Sarah?!
"Ešte nič...ešte nič nie je stratené..." - horúčkovito premýšľal, čo ďalej. "Nie! Všetko bude dobré! Máme čas! Stihneme ho! Je obeť vydierania! Treba to konečne nahlásiť na polícii!"
"Conrad, ale my sme nafetovaní a opití, myslíš, že je rozumné ukazovať sa v takomto stave policajtom?" mdlo protestovala Christy.
"Najsfetovanejšia si ty, Christy! Čerstvý vzduch ti iba prospeje," - rýchlo sa postavil. "Rozdelíme sa. Baby, okamžite choďte na políciu! Ja s Bernardom si zoberieme jeho auto a ideme do parku za Bunnym!"
June schmatla Christy a ťahala ju z postele.
"Dobre a ľudí zatiaľ necháme samých, aby nám rozbili byt?"
"Áno June a tiež je to to posledné, čo ma teraz zaujíma. Ale myslím, že keď sa vrátime, Bunny ešte aj dooslavuje."
Bez ďalšieho zdržovania vybehli z jeho izby.
Samozrejme, ešte ich čakalo druhé prekvapenie večera.
Bernard mal prerezané pneumatiky na aute.
*********
Oprel sa o hrubšiu polovicu umierajúceho gaštana rozpolteného bleskom. Ruksak držal za pútko oboma rukami. Opieral sa mu o kolená. Park bol v nočných hodinách prázdny. Listy stromov ševelili v mrholení, tak jemnom, že ho takmer ani necítil. Bol to iba chlad obtierajúci sa mu o tvár. Tupo hľadel pred seba a chvel sa.
Čo sa teraz bude diať?!
Prečo tu som?! - napadlo mu - Je to skutočne jediné riešenie?
Mal pocit, akoby hmla hmýriaca sa okolo neho už niekoľko týždňov, teraz, v chlade, tme a na konci jeho frustrujúcej púte, redla a odhaľovala viac ako len niekoľko metrov okolo jeho bytia.
Možno by sa naozaj nestalo nikomu nič....neodvratné. možno je naozaj iba on slabý a zmätený...nemožný...
"Podaj mi ten ruksak a môžeš ísť."
Odkiaľsi sa ozval pokojný mužský hlas. Lyndell sa strhol.
Mal pocit, že je nebezpečne blízko a mal pravdu.
Stačilo iba pootočiť tvár.
A v mieste, kde sa s trom začínal roztvárať, zbadal čierny šilt. On sa oň opieral na druhej strane, o užšiu polovicu rozťatého kmeňa.
Lyndell začal krátko a rýchlo dýchať, ale v prvom okamihu nebol schopný spraviť nič viac, iba čo kŕčovitejšie zovrel pútko ruksaku.
Úkosom svojho nepriateľa sledoval.
Z pod šiltu sa vynárala polovica jeho tváre. Stále málo na to, aby si dokázal uvedomiť, ako vlastne vyzerá.
Natiahol ruku v čiernej bunde a nehybne čakal, kedy mu k otvorenej dlani posunie, po čo prišiel
Lyndell sa tento krát pootočil celým telom. Sledoval jeho ruku. Ruku, ktorú mrzko písala listy, ruku, ktorá mu zničila pokoj, obrala ho o prácu, teraz mu siahala na budúcnosť.
"Nebudem čakať do rána," celkom pokojne povedal hlas a jeho telo sa tiež pootočilo, smerom k nemu.
Lyndell váhavo zdvíhal ruksak.
Znova ho držal iba jednou rukou a tá sa s ním teraz pomaly približovala k ruke vydierača, ktorá trpezlivo čakala. Tak trpezlivo a bez pohnutia, akoby sa začínal meniť na sochu.
Lyndell hľadel na tvár strácajúcu sa nielen v tme noci, ale ešte aj pod šiltom šiltovky.
Najprv si ani neuvedomoval, že ešte aj jeho druhá ruka sa začína pozvoľna zdvíhať. Vydieračove prsty zovreli látku ruksaku.
Jeho tvár. Lyndell chcel vidieť jeho tvár.
Z pod šiltovky trčali neupravené svetlé vlasy spadajúce mu na ramená.
Jeho ruka k sebe ruksak rázne pritiahla a vtedy sa Lyndell prebudil. Jednal však impulzívne. Išlo len o malý okamih, kedy sa k nemu vydierač jemne naklonil a Lyndellova voľná ruka vystrelila do priestoru medzi rozpoltené časti gaštanu a zatiaľ čo on si k sebe pritisol jeho ruksak, Lyndell na oplátku držal jeho šiltovku.
Obaja chvíľu stáli a upierali na seba oči, jeden svetlomodré, druhý modré s čímsi, čo ich farbu prebíjalo ako kvapky atramentu...možno škvrny zlata v jeho očiach.
Zopár sekúnd vyzerali rovnako prekvapene.
Tá tvár! JEHO TVÁR! Pohľad na ňu ho takmer zrazil na kolená.
Lyndellovi zovrelo hrdlo. Šiltovka spadla do trávy.
Jeho tvár bola tak...podobná!
Mohol mať asi tak 25, jeho tvár sa však stále tak približovala k jej tvári! Tak sa na seba ponášali!
Na tvári mladého muža sa postupne začínalo zahladzovať náhle prekvapenie. Ruksak už držal pevne v rukách a pocit triumfu v ňom zamedzil úvahy o tom, čo sa mu môže spôsobiť, že Lyndell odhalil jeho identitu.
Na perách sa mu objavil úlisný poloúsmev.
Šokovaný Lyndell sa teraz už viditeľne triasol po celom tele.
"Ty si...VY STE!" zhrozene zo seba vyrazil. "Ste SÚRODENCI!"
Príšerné uvedomenie ho znova udrelo a takmer zrazilo do mokrej zeme. Sotva sa udržal na nohách, keď hľadel do tej spokojnej tváre, ktorá sa tak hrozne ponášala na tvár Sarah!
"PREČO?!" vykríkol tak prudko, že ozvena jeho bolestného hlasu sa rozprestrela nad celým nočným parkom.
"Pretože MY sme tie siroty, ktorým nezostalo nič!" zasipel po ňom mladík a hoci sa ďalej snažil zachovať si úsmev, zuby na okamih doslova vyceril.
Nedokázal skryť potlačenú zlosť.
"Ne-ne-rozumiem!" - roztržito pokrútil hlavou bledý Lyndell.
"Isteže rozumieš!" - zlosť jej brata na neho vytryskla ako ľadový gejzír. "Ibaže nikdy si sa nezaujímal o druhý pár, ktorý zahynul s vašimi rodičmi! Vy ste dedili!" skríkol po ňom a zatriasol ruksakom. "Boli ste zabezpečení! Nám nezostalo NIČ! NIČ! Dom sme nemali! Nemohli sme študovať, nemali sme ako platiť byt a...BOL TO JEJ NÁPAD!"
Jeho ruka preťala tmu a Lyndell mal pocit, že jeho chvejúci sa ukazovák mieri priamo do stredu jeho hrude. O krok ustúpil. No rýchlo pochopil, že jeho prst ukazuje skrz neho.
Zvrtol sa.
A zbadal ju.
Zastala, pretože jeho pohľad, ktorým ju zasiahol, jej nedovolil pokračovať.
Zrazu stála, udýchaná z behu, iba niekoľko metrov pred ním.
Pred jeho očami sa premietali obrazy, ktoré ho mučili, ale nebolo v jeho silách potlačiť ich.
Keď sa stretli. V parku. Možno vtedy jej to napadlo. Strhla sa pri jeho mene. Vedeli, ako blízko bývajú...vedeli o nich viac. A uvedomila si, že on ju vôbec nepozná. Možno si to premysleli z večera do rána.
Keď sa mu vo vrecku kabáta ocitol vydieračský list. Kto iný mu ho mohol vsunúť do vrecka ak nie ona?!
"Bola si...," rozprával ticho, ale ona ho napriek tomu počula, "...niečo ako...ŠPEH! U mňa doma!"
Tak strašne to bolelo! Oveľa viac, akoby keby mu niekto natiahol železnou tyčou po chrbte. Vlastne by to uvítal ako výmenu za toto!
"Nie...nie Lyndell," - jej hlas bol slabý a roztrasený, taký u nej nepoznal. "Ja...ja som si to celé rozmyslela! Ja...už nedokážem pokračovať! Nedokážem ti to viac robiť!"
"Manipulovala ťa!" - začul za chrbtom hlas jej brata. "Jej cieľ bol zvyšovať v tebe strach. Presvedčiť ťa, do akej zlej, do akej vážnej situácie si sa dostal!"
Neisto k nemu vykročila.
"Nedokážem svoje činy vrátiť späť. Ale je mi to ľúto!" - jej hlas bol taký slabý.
Mal pocit, že jeho srdce sa zlomilo.
Rozťalo sa ako gaštan, pri ktorom sa dozvedel, že veril tej nepravej.
Dôveroval jej. Jeho srdce jej od prvej chvíle dôverovalo. Srdce, ktoré sa teraz lámalo na dve polovice a jedna z nich sa menila na popol.
Čím bola bližšie, tým viac to bolelo.
*********
Conrad s Bernardom ani neskontrolovali cestu.
Bez rozmyslu zbehli z chodníka a rozbehli sa krížom cez ulicu. Bernard za Conradom vôbec nestíhal. Obavy o brata mu dodávali takmer nadľudskú rýchlosť.
Zrazu ich oslepili svetlá reflektorov a nočným tichom sa rozľahol piskot pneumatík. Conrad, s Bernardom za chrbtom, okamžite zastali sledujúc ako pred nimi prudko zabrzdilo policajné auto.
"Presne vás som potreboval!" vyhlásil Conrad a jeho dlane s dôrazným úderom skončili opreté o prednú kapotu.
Zadné dvere sa otvorili a vyklonila sa z nich June.
"Rýchlo! Nasadajte!"
Dvaja skeptickí policajti, ktorí veľmi nevedeli, čo si o zmätených a ukričaných mladých ľuďoch s vydieračskou historkou, presne myslieť, sledovali, ako sa ten kučeravý chlapec s ešte jedným vyšším tlačili dozadu k dievčatám.
Hneď ako sa zabuchli dvere, vyrazili do parku.
*********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama