poviedka: LOVE SONG (1. časť)

12. března 2009 v 18:39 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Helou :)! Standy, tak som niečo našla a veľmi dúfam, že sa to bude aspoň trolinku páčiť :) ...Nehnevajte sa, ja viem, že som na hlavu, ale zase sú tu nejaké tie dvojčatá xDD. Ale myslím, že tentokrát je to z úplne iného súdka ako obvykle...x) Názov je myslený skôr....ironicky? To zas nie, ale "Love Song" nie je o láske a naplnení túžob...No a..ak si spomínam, niekto si už vypýtal aj poviedku, kde bude Chlapec/Dievča...tak tu je :)
- - - - - --
Neskôr si nevedel spomenúť, o čo sa vtedy s Conradom tak strašne hádali. Nehádali sa často, ale predsa s istou pravidelnosťou. Keď sa nevedel rozpamätať na príčinu hádky, usúdil, že dôvodom zabudnutia bol fakt, že išlo iba o bežnú bratskú šarvátku, ktorá sa zbytočne vystupňovala do krajnosti. Predovšetkým preto, že Lyndell začal nepríčetne kričať. Nekonečne ho vytáčal Conradov bezočivý smiech.

Na strechu maličkého auta, tmavého chrobáka, ktoré si dvojčatá dovolili kúpiť, bubnoval prudký lejak, chladom ohlasujúci ústup jesene. Lyndell mal náhly pocit, že sa v tom smiešne malom aute s bratom dusí. Conrad sa smial nad jeho neskrývanou zlosťou a Lyndell zrazu nevedel, či ho zúri zvuk chlapčenského smiechu, alebo celková skutočnosť, že jeho brat bol každým rokom čoraz odlišnejší. Výraznejší, pohodovejší, spokojnejší! Boli predsa dvojčatá! Ako sa mohli takto povahovo vzďaľovať?! Kde sa to zlomilo? A prečo sa Conrad čoraz viac smial, zatiaľ čo on zostával stále iba Zajačikom?!
Lyndell chniapal po kľučke a keď to Conrad postrehol, prudko dupol na brzdu.
Dvere tmavomodrého chrobáka sa chvatne otvorili a on rýchlo vybehol do tmy popretkávanej striebristým dažďom.
Conrad vystúpil, ale zostal stáť. Rukou, na ktorej mal čerstvé tetovanie, sa zľahka opieral o mokrú strechu auta.
"Bunny!" pobavene vykríkol. "Nebuď ako rozmaznané decko a vráť sa do auta!"
"Mám ťa po krk, ty idiot!" skríkol cez plece. "Nebudem sa s tebou tlačiť v tom mikroskopickom aute, ty sebec!"
Jeho rýchla chôdza sa zmenila na beh a on bez rozmyslu mieril do malého parku pri Aurelovej ulici. Niekoľko ulíc za ním bývali.
"Bunny!" - sotva už počul Conradov hlas, ako mu v ušiach šumel lejak.
Jeho tmavohnedé kučeravé vlasy mu okamžite zľahnuté oblepili tvár a tričko mal premoknuté do nitky.
Vbehol medzi čierne, mokrým drevom voňajúce stromy, pričom hnev ho poháňal ďalej.
Zrazu čosi prudko vyskočilo z krovia. Na jednu hroznú sekundu dažďovou clonou prebleskli dve nenávistné, svietiace oči. Dopadlo pred neho akési atramentové telo.
Srdce mu skoro vyskočilo z hrude a len tak-tak pred nízkym telom zabrzdil, práve vo chvíli, keď sa do mokrej hliny zaprelo aj zviera. Neubránil sa aspoň tlmenému výkriku.
Park hromovo zadunel a náhly záblesk svetla ožiaril čierneho vlčiaka, ktorý vyceril ostré zuby a zavrčal na neho. Lyndell sa šklbol, ale v ďalšom okamihu sa už pes rozbehol a s brechotom ho obišiel, miznúc v tme.
Spustil ruky a chvíľu v daždi iba stál, predýchavajúc hrôzu z vlčiaka, ktorú práve zažil. Zároveň sa ho zmocňovala vlna obrovskej úľavy, že po ňom pes neskočil.
"Theo!" - začul ďalší výkrik, tentoraz kdesi pred sebou. "Theo, k nohe!"
Cez krovie, z ktorého vybehol pes, si cestu prerazila ľudská postava.
Lyndell, ktorý sa cítil, akoby sa tak trochu ocitol v horore, bez pohnutia stál, mokol a sledoval, ako postava beží priamo k nemu.
"Videla som to!" - počul vysoký ženský hlas. "Videla som to!"
Keď pred ním prudko zastala, v ruke držala vodidlo, zostal na ňu iba mlčky civieť.
"Neublížil ti?" ustráchane zo seba dostala.
Tvár mala rovnako mokrú ako on a dlhé vlasy, neskôr zistil, že sú temne ryšavé, na tom boli podobne. Chvela sa zimou v premočenom fialovom tričku a bledých rifliach.
"Neublížil ti?!" znova zopakovala. "Niekedy je...je...ťažko zvládnuteľný...vieš, vydesil ho hrom...a....a..."
Stíchla. Jej hruď, na ktorej sa skvel strieborný medailón, sa prudko zdvíhala a zrazu na neho iba pozerala, akoby s ním niečo výrazne nebolo v poriadku. On tiež nedýchal práve najpokojnejšie a bolo mu jasné, že aby vyčaril dojem aspoň akej takej normálnosti, mal by niečo povedať. Lenže ešte stále bol rozrušený z hádky s Conradom, potom mu cestu ako nejaký prízrak psa baskervillského skrížil čierny vlčiak a za ním sa vynorila ona a teraz sa mu vpíjala do očí, akoby v nich hľadala jeho dušu.
"Niečo sa ti stalo?" - teraz prehovorila o niečo hlbším tónom, akoby sa ho ním snažila upokojiť.
Urobila krok k nemu.
Uvedomil si, že ich hrude sa teraz zdvíhajú úplne rovnako. Vtedy pršalo a ona jedného dňa povedala, že dážď je ich spoločný love song. Nemuseli si robiť zoznamy hudby a vyberať si skladbu, ktorú by si spoločne privlastnili, ako to robievali iné páriky. Hoci si nepamätal, že by odvtedy ešte podobne spŕchlo. Stačil náznak dažďa. A vymenili si pohľady.
Konečne sa trocha spamätal, hoci jej blízkosť bola ďalšia vec, čo ho vyvádzala z miery.
"Ja som," - vydýchol a prikývol. "Som..."
Vodidlo padlo do trávy a ona mu zrazu energicky zovrela plecia. Takmer stratil dych.
"BUNNY!"
Obaja sa strhli. On sa obrátil a ona mu pozrela cez plece.
Conrad nakoniec predsalen vybehol za ním. Keď zbadal, že brat nie je sám, zastal a znova sa mu na tvári objavil široký úsmev, hoci tiež už musel mrznúť a dážď ho bolel na čerstvom tetovaní pokrývajúcom mu polovicu ruky.
"Tak ja sa o teba strachujem, že kam to letíš, keď leje a ty už aj máš rande!" nahlas vyhlásil, za čo sa po ňom Lyndell zamračil.
"Si v poriadku?" - znova ju začul a jej starosť ho už takmer dojímala.
Obrátil k nej tvár.
"Som o.k., ďakujem," konečne povedal zreteľne, aj keď nie veľmi presvedčivo.
Stále mala ruky na jeho ramenách a jej gesto v ňom vyvolávalo pocit, že je silná. Veľmi silná osobnosť.
Conrad bol zrazu celkom pri nich.
"Dobre, keď ste sa tu takto pekne zrazili, tak si ešte vymeňte čísla a poď už domov, Bunny a hlavne, viac nevyvádzaj!"
Aj ona sa už z nečakaného stretnutia spamätávala. Hodila po Conradovi rozpačitý úsmev a smerom k Lyndellovi neistejšie povedala:
"Ja som...som Sarah."
"A toto je Bunny!" - potešený bratovým úspechom mu prstom štuchol do chrbta.
Lyndell po ňom hodil krátky, zlý pohľad.
"Som Lyndell!" - s dôrazom na meno sa predstavil.
Dievča mu až bolestivo zovrelo ramená.
"Lyndell?" prekvapene zopakovala a ona jediná ho nakoniec vždy volala menom.
"Vypýtaj si číslo!" zapáral Conrad.
Sarah ho neochotne prepúšťala zo zovretia. Lyndella zamrzelo, že Conradova priamočiarosť mu znemožnila naozaj si vypýtať jej číslo.
"Zvezieme ťa domov," ozval sa Conrad. "Dostaneš chrípku, tak ako my dvaja."
"Nie, nie!" - už znela istejšie. "Musím nájsť svojho zblúdilého psa!"
"Pomôžem ti," s nádejou v hlase sa ponúkol Lyndell.
Znova mu pozrela hlboko do očí. Dotkla sa jeho ruky pod ramenom, akoby na ňom zanechávala nejaký odkaz.
"Nie..." - prudko sa nadýchla, "...Lyndell."
Zdvihla zo zeme vodidlo a odchádzala do tmy. O chvíľku ju počuli, ako vyvoláva psa.
Conrad ho schmatol a ťahal ho k ich autu.
"Nič nie je stratené," zvesela podotkol. "Evidentne býva blízko."
Lyndell sa nechal poslušne vliecť. Na ramenách ho stále pálil jej silný dotyk.
Čoskoro sa spustila lavína, ktorá ho uvrhla do váhania, či mu Sarah bude oporou, alebo bude iba zle načasované stretnutie v tých najhorších, najnevhodnejších časoch.
*********
 


Komentáře

1 AYAmee AYAmee | E-mail | Web | 12. března 2009 v 18:41 | Reagovat

Júúú, dvojčatá ja môžem, hehe!! Tak idem čítať :)

2 Polly Polly | 12. března 2009 v 18:45 | Reagovat

jedina vyhoda tohto presuvania je to, ze niekto pride na nove clanky, lebo predtym boli stare a zmeskal ich xD

3 AYAmee AYAmee | E-mail | Web | 12. března 2009 v 18:46 | Reagovat

A jééé, toto sa mi páči, milé dvojčatá, sympatické :)

4 AYAmee AYAmee | E-mail | Web | 12. března 2009 v 18:48 | Reagovat

Hej, jej, presne to som chcela poznamenať, že ja som tvoje poviedky a vlastne dosť toho všeobecne vynechala, ale tie poviedky ma štvali asi najviac, čiže aspoň v tomto smere (a možno aj pre ten čarovný design) to oceňujem :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama