poviedka: JEDEN DEŇ FOTOFOBIKA 2/2

12. března 2009 v 12:06 | Polly |  Šperkovnica príbehov
**********
Jill sa pohodlne rozvaľovala v mäkkom kresle.
Mikina jej ležala na kolenách, dokonca aj slnečné okuliare si konečne sňala. Pracovňa jej psychológa bola príjemne zatemnená. Žalúzie boli stiahnuté a dokonca aj závesy zatiahnuté. Na presklennom stole svietila stolová lampa.
"...je to utópia. Správam sa, akoby som bola schopná ísť s Brettom na normálne rande..."
"Ale vy ste schopná."

"...Mala som mu narovinu povedať, pozri zlato, som fotofobik, tak si len užijeme a vzťah necháme plávať. A vlastne, slovo fotofobik som pokojne mohla vynechať. Takže mi nejde na rozum, prečo robím, čo robím. Prečo si komplikujem situáciu."
"Pretože máte osemnásť Jill" podotkol psychológ. "Dospeli ste a viac už nie je uspokojivé, ak máte namiesto vzťahov iba flirty."
"Máte pravdu Jeremy, musím sa k veci postaviť zodpovedne. Nemôžem ho ťahať za nos, poviem mu o čo ide. Možno nájdeme nejaké spoločné riešenie."
Lenže jej psychológ, nevzhľadný muž okolo tridsiatky, náhle prudko pokrútil hlavou.
"Je možné, že sa vám to bude zdať voči Brettovi neférové, ale osobne si myslím, že by ste mu nemali povedať o svojej fotofóbii. Je najvyšší čas, aby ste sa vzchopili Jill! Spamätajte sa dievča, zamerajte sa na ciel vašej túžby, na Bretta, všetkými zmyslami, postavte sa na vlastné nohy a jednoducho choďte na rande!"
Jill v kresle zmeravela. Zhrozene naňho vytreštila oči.
"Téda Jeremy, ide z vás strach!" teatrálne podotkla.
Jeremy sa pousmial.
"Berte vec s optimizmom. Ešte že nie je achluofobik."
"Achluofobik?"
"Že nemá fóbiu z tmy."
No zbohom! - pomyslela si Jill - Osoba, ktorá sa bojí svetla sa pokúša randiť s osobou, ktorá sa bojí tmy.
Ich oči sa spojili a náhle sa obaja rozosmiali. Jill sa v kresle znova uvolnila. Jeremy pozvoľna zvážnel.
"Nežartujem Jill. Je načase so svojou fóbiou skoncovať."
Jillin úsmev zmrzol. Čelo si oprela o dlaň. Hľadela kdesi na zem, ale prinútila sa prikývnuť.
"Nič mu nepoviem."
"Nič mu nepoviete."
"A pôjdem na rande ako každý iný normálny človek."
"Pretože aj vy ste normálny človek."
Lampa zablikala a zhasla. Žiarovka sa vypálila a oni zostali sedieť v úplnej tme.
**********
Jednou rukou si kapucňu od mikiny stiahla takmer na polovicu tváre a napravila si slnečné okuliare. Druhou rukou si pri uchu držala mobil.
"Jill, mohla by si prosím ta konečne prísť domov?! Nemôžeš v aute trčať ďalšiu hodinu!" ozval sa z mobilu matkin podráždený hlas.
Cestou späť, keď ako šialenec autom uháňala domov, premýšľala nad tým, ako sa musí postaviť svojej fóbii. Kým zabrzdila pri trávniku, zatiaľ čo spravila čiary na asfalte, bola z toho celého vynervovaná a privodila si nanajvýš zlý stav.
"Koľkokrát ti mám opakovať, že nemám náladu na prechádzku pod priamym slnkom?!" zrevala Jill a zrušila hovor.
Zúrivo mobil hodila na palubnú dosku a vystresovane sa natiahla po fľaštičku s liekmi. Roztrasenými rukami odkrútila uzáver a vložila si do úst prozac. Bez zapitia ho rozhrýzla a cez nervozitu ani len neucítila jeho horkú chuť. Posledný rok jej fóbia, presnejšie fakt, že s ňou neustále bojuje, privodil depresie. Jeremy jej predpísal prozac.
Existovali tri druhy antidepresív. Z dvoch sa neúmerne priberalo, prozac bol jediné antidepresívum, ktoré malo úplne opačné vedľajšie účinky.
Preto bola taká chudá. Pred niekoľkými dnami si uvedomila, že jej začínajú byt vidno rebrá.
Frustrovane civela pred seba. Po čele jej tiekol pot. Ružové vlasy jej padali do tváre. Zlostne do nich fúkala. Srdce cítila až v krku. Prekliaty nápad! Bolo jej zle z predstavy, že sa má prechádzať po slnkom zaliatej zemi!
Dopadol na ňu blahodárny tieň. Dvere na strane spolujazdca sa razantne otvorili. Jill sa strhla a obrátila hlavu. Jej mama k nej so zaťatou sánkou natiahla ruku, v ktorej držala tanier s rizotom.
"Nechceš obed?" zamračene precedila medzi zuby. "Predpokladám, že si už vyhladla!"
Jill jej tanier vytrhla z rúk a zabuchla dvere. Matka sa obrátila a rozčarovaná odchádzala.
Jill sa znechutene pozrela na rizoto. Hnus! Má v sebe prozac. Bude zvracať.
Takmer tanier odhodila na sedadlo spolujazdca. Neuroticky zovrela volant a ďalej civela pred seba.
V tom okamihu pri trávniku zaparkovalo ďalšie auto. Otec sa vrátil z práce. Jill úzkostlivo sledovala, ako sa jej matka na polceste obrátila a zamierila k druhému autu. Jill sa vytočila a hľadela za seba na auto. Otec vystúpil. Rodičia sa chvíľu rozprávali a otec hádzal pohľadom smerom k nej.
V spánkoch jej zahučalo, ako sa jej do nich nahrnula krv. Kujú na ňu pascu!
Rodičia skutočne zamierili k nej.
"Nech vám to ani nenapadne!" vykríkla.
Ale to už sa otvorili vedľajšie dvere.
"No pod dcéruška, dosť bolo divadielka!" neodpustil si poznámku jej otec, pevne ju schmatol a vytrhol ju z útrob auta.
Spolu s mamou ju chytili a vliekli k domu.
"Nie! Nie! Pustite ma! Páli to! Počujete?! Slnko páli!" hystericky vykrikovala Jill.
Vzpierala sa zo všetkých síl. Rodičia na ňu však ani len nepozreli. Odhodlane si s ňou razili cestu trávnikom.
"Dusím sa! Haló?! Dusím sa od strachu!"
Snažila sa čo najťažšie dýchať.
Netrvalo to ani pol minúty a bola v dome.
**********
Stála vo svojej tmavej izbe a civela na seba do obrovského zrkadla. Na zemi pri ňom horelo päť sviec.
Trvalo jej to takmer hodinu, ale nakoniec sa upokojila.
Teraz na svoj odraz hodila odhodlaný pohľad a zreteľne na seba prehovorila.
"Ja nie som fotofobik! Nie som fotofobik! Som úplne normálny človek, ktorý pokojne môže ísť na jedno úplne normálne rande. Nezáleží na tom, že svieti slnko. No a čo?! Nezáleží na tom, že svetlo pripeká, zabíja, spôsobuje rakovinu, oslepuje..." - zrýchlil sa jej dych.
Na okamih zatvorila oči a ťažko prehltla. Nie! Zobrala to zo zlého konca.
Panebože, je tak precivilizovaná!
Zrazu jej začal vyzváňať mobil. Dychtivo po ňom siahla na nočný stolík. Na displeji svietilo meno - Brett. Zdvihla.
"Ahoj" čo najpokojnejšie ako sa dalo, povedala.
"Ahoj Jill" ozval sa jeho príjemný hlas. "Ďakujem, že si mi odpísala."
"Ďakujem, že si napísal."
"Áno, samozrejme, rád. Vôbec sme sa dnes nedohodli na konkrétnom čase stretnutia, uvedomuješ si to?"
Neuvedomila si to.
"Čo keby sme si dali stretko pred kaviarňou Zigzag. Vieš kde je?"
"No...hej."
"Ale nemusíme ísť tam, môžeme ísť aj inde, ak chceš. Dobre, takže o koľkej?"
Doslova sa vystrela na mieste.
"O koľkej?"
"Áno, o koľkej sa uvidíme?"
Jej psychika sa v jedinom okamihu dostala do výborného stavu. Po tvári sa jej pomaly rozlieval uvolnený úsmev. Kašľať na Jeremyho rady!
Je leto. O koľkej sa asi tak zotmie? Ach...no jasné!
"Čo tak o pol deviatej?"
"Vyhovuje. Takže pred kaviarňou."
"Pa."
Už sa ho chystala zrušiť, keď znova začula jeho hlas. Mobil si rýchlo vrátila k uchu.
"Vravel si niečo?"
"Pýtal som sa, aké más rada kvety."
Jill na okamih stratila slová. Je úžasný! Na kriedovo bledej tvári jej vystúpili červené škvrny.
"Ru-ruže?" nesmelo podotkla.
"O-ká. Maj sa."
Zložil.
Na mobil hľadela ešte keď si sadala na posteľ. Na pery sa jej vrátil úsmev plný uspokojenia.
"Som fotofobik" podotkla. "A idem na rande."
**********
Zvierala volant, akoby na stisku závisel jej život. Prekonávala sa zo všetkých síl, aby si na tričko nenatiahla mikinu. Slnečné okuliare si však neodpustila.
"Ako je možné, že sa ešte nestmieva?! Kde je tma?! Kde, dopekla, sa zdržala tma?! Ako si to, Jill, mohla tak skopať?!" opakovala si úzkostlivým šeptom stále dokola.
Hľadela na drobnú postavu v diaľke. Hľadela na Bretta. Postával pred vchodom do kaviarne Zigzag. V ruke držal jedinú červenú ružu.
Je dokonalý! Dokonalý! Vysnívaný chlapec!
Obloha sedla. Lenže Jill stále cítila a videla dopad svetla. Dnes zažila toľko stresov, že aj kel jej myseľ veľmi, veľmi tužila otvoriť dvere a hoci sa mu aj vrhnúť okolo krku, jej telo bolo doslova paralyzované strachom. Naozaj ju ochromil. Nedokázala z auta pristaveného pri chodníku vystrčiť ani nos.
Prečo sa aspoň nenapchala liekmi?! Preskočilo jej z neho! Správa sa ako zmätené kura!
Ubehlo päť minút. Aj teraz len sedela a uprene ho pozorovala. Brett už začal netrpezlivo a nervózne prestupovať z nohy na nohu.
Vytiahol mobil.
"Volá mi!" vybehlo jej z úst.
Pozrela na palubnú dosku. Prázdna! Dostali ju Murphyho zákony. Zabudla si mobil!
Takmer upadla do mdlôb. Rozbolel ju žalúdok. Teraz jej volá a ona mu nezdvíha. Čo si myslí? No čo si asi tak myslí?!
"Ja som sa na teba nevykašlala Brett, som blízko!" beznádejne sa ozvala.
Minúty sa ďalej vliekli. Brettovi viditeľne poklesli ramená. Chlapec sa zhrbil smútkom.
Jill preskakoval pohľad z neho na oblohu nad ním.
"Ešte chvíľa, maličká chvíľočka! Zopár minút a zotmie sa! Počkaj ma! Hlavne ma počkaj!"
Čas sa nekonečne naťahoval, vliekol sa ako spomalený. Mala pocit, že už čaká roky, hoci prešlo len ďalších osem minút.
Brett sa porozhliadal okolo seba a znova sa jej pokúšal volať.
Čakal ešte ďalšie tri minúty.
"Ďakujem" šepla.
Ale potom sa predsa len obrátil a odchádzal.
"Nie!" prekvapene skríkla.
Ruka jej vyletela na kľučku. Zaťala zuby. Rozochvela sa po celom tele. Nedokázala otvoriť.
Ešte chvíľka! Minútka!"
Svetlo sa dostalo do bodu, kedy už ubúdalo rýchlo.
Brett sa zmenšoval v diaľke. Zrazu sa rozbehol. Najprv nechápala. Potom jej došlo, že uteká na autobus.
Strhla si slnené okuliare. Uvedomila si, že konečne nastalo prijateľné šero.
Zaťahala kľučkou a kopnutím rozrazila dvere. Vybehla z auta.
"Brett!" vykríkla.
Brett na poslednú chvíľu skočil do autobusu. Zbadala, ako mu ruža vypadla z ruky a dopadla na chodník.
Zastala asi meter od svojho auta a so zúfalstvom v očiach sledovala odchádzajúci autobus.
Nestihla ho...
Zopár sekúnd len tak stála. Ramená jej klesali ako predtým Brettovi.
Vrátila sa k autu a sadla si na okraj kapoty. Tvár si zúbožene vnorila do dlaní. Zhlboka dýchala, aby zo seba uvolnila vlny nahromadeného stresu a sklamania.
Po krátkom čase sa rezignujúco presunula späť do auta. Ruky jej dopadli na volant, o ktorý si oprela celo.
Zotrvala tak zo päť minút a postupne sa upokojila.
Zdvihla hlavu a otočila kľúčikom v zapaľovaní.
A je to celé v ťahu! Zbytočné snahy! Je koniec!
Nemalo zmysel ďalej sa zožierať. Cítila sa mizerne, ale nechcela z toho, čo sa stalo, ďalej robiť drámu.
Naštartovala a obrátila auto smerom domov. Prázdnym pohľadom sledovala postupne sa rozsvecujúce pouličné lampy. Kam ju zavedú cesty medzi nimi dnešnú noc? Nočné kluby sa už otvárajú.
Práve nezažila nič iné, iba ďalší každodenný boj.
Jednoducho...bežný deň fotofobika.
KONIEC
 


Komentáře

1 AnGeLiKa AnGeLiKa | Web | 12. března 2009 v 12:07 | Reagovat

Ahojky pls hlasni pro me tady http://kasentaaa.blog.cz/0903/1-kolo-sonb je to moc dulezitee jsem tam jako AnGeLiKa dikyyy zatim paa

2 Λmálka Λmálka | Web | 29. prosince 2012 v 20:40 | Reagovat

prečo nie sú tvoje staršie poviedky komentované? (komentár vyššie sa len tvári ako komentár, ale komentárom vôbec nie je, ani za mak) to úplne uráža!

Páčilo sa mi, že hoci sa snažila najviac ako sa jej dalo, aj tak nevydalo - nie som škodoradostná (ale niekedy veru hej), ale taký príliš jednoduchý sladký happy end by ma asi sklamal... Nechcela by si niekedy napísať o jej druhom dni? Keby sa snažila ešte viac? :'3

3 Polly Polly | Web | 30. prosince 2012 v 16:49 | Reagovat

[2]: no ... prezila som stahovanie blogu, takze k niektorym poviedkam som nechala komentare tam, chapes :D
ale ani si nepamatam, ci toto bolo alebo nebolo vela komentovane XD
a tamto hore, skoda reci o dievcinke :DDD
...
druhy den fotofobika? XD to je na zvazenie XD ale rovno nova fobia xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama