poviedka: JEDEN DEŇ FOTOFOBIKA 1/2

12. března 2009 v 11:51 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Ahoj, ak by sa niekto chcel náhodou pobaviť, tak.... Viete, v tomto sa nedá hľadať pointa, prepáčte. Toto je skrátka iba do hĺbky rozobratý deň jedného mladého fotofobika. Fóbie sú svine, verte mi!
- - - - - - - - - -- - - - - - -
Jill si zapálila ďalšiu cigaretu a z chuti si potiahla. Hlavou pokyvkávala do hudby, ktorá sa niesla celou Extázou. Tanečný parket bol zaplnený. Úroveň Extázy v poslednom čase vzrástla.
A nový Dj Rick bol lepší ako predošlý.
Jill sa naklonila cez stôl a zakričala na chlapca oproti.
"Fabian! Prečo s nami na diskotéku niekedy nezoberieš aj svoje dievča Angie?"
Fabian od úst oddialil pohár. Kým však stihol odpovedať, ozvala sa Dasha, ďalší človek, ktorý s nimi sedel pri stole.

"Všetci hovoria, že ju len využívaš."
"Kto všetci?" provokačne odsekol Fabian.
Dasha veľavýznamne drgla do kučeravej hnedovlásky vedľa nej. Júlia však ani nechápala, o čom sa rozprávajú. Bolo pol jednej ráno a jej energia sa začínala míňať.
"Angie je úslužná husička, tak prečo by som z toho nevyťažil?" - úprimne sa začudoval Fabian.
"Tvoj názor uráža všetky ženy" - zamračila sa Dasha.
"Jaj Jill, takmer ti začínam závidieť čo si zač," zároveň s ňou sa ozvala Júlia. "Len málokto vyzerá po celú noc tak sviežo ako ty."
Jill jej poznámku zachytila. Nezvykla reagovať nepriateľsky, ale teraz k nej predsa rýchlo obrátila tvár a ostro po nej zazrela. Júlia radšej urýchlene vstala.
"Pokúsim sa prebrať tancom."
Obrátila sa a odchádzala. Jilline zúžené hnedé oči ju ďalej pozorovali. Všimla si, ako sa od jedného stola natiahol nejaký chlapec, chytil ju za ruku a zastavil.
"Jasné, aj ja som rada, že som, kto som. Mám skvelý, veselý, doslova slnečný život!" zlostne podotkla Jill.
A predsa sa všetci pri stole, vrátane Jill, rozosmiali.
Jill sa teraz už celá pohojdávala do hudby. Naozaj vyzerala veľmi sviežo.
Mala na sebe biele tričko bez rukávov so strieborným bleskom a čierne rifle. Bola nočným typom človeka. Bola typickým "párty-dievčaťom" - ako ju volala Dasha - ktoré vedelo ťahať na diskotéke až do rána. Jill to o sebe vedela a podriadila tomu celý svoj imidž. Jej vlasy zastrihnuté po bradu boli prefarbené na ružovo, len ofina prechádzala do blond farby.
Náhle sa pri ich stole objavila znova Júlia.
"Fíha, ty si sa ale dosýta vytancovala" ironicky podotkol Fabian.
Júlia ho ignorovala, upriamila sa na Jill.
"Jill, práve ma zastavil jeden chalan a požiadal ma, aby som ho s tebou zoznámila" - zoširoka sa na ňu usmiala.
"So mnou? Nemám záujem" z náhlych rozpakov povedala.
Hneď ľutovala, ale Júlia našťastie prebrala iniciatívu.
"Nebuď blbá, je fakt pekný!"
Chytila ju za ruku a doslova ju prinútila vstať. Kým sa Jill spamätala, Júlia ju ťahala k jeho stolu. Chlapec so zahanbeným úsmevom vstával. Jill na chrbte pocítila tlak Júliiných rúk a ledva zabránila tomu, aby ju do chlapca nevrazila.
"To je ona" - zatriasla ňou Júlia. "Takže toto je Jill" - usmiala sa a jednoducho sa obrátila a odchádzala na parket.
Obaja na seba chvíľu s prihlúplymi poloúsmevmi ticho hľadeli. Jill na sebe cítila zvedavé pohľady jej priateľov. Chlapcov úsmev sa zrazu rozšíril, zhlboka sa nadýchol a akoby zo seba striasol všetku nervozitu.
Natiahol k nej ruku a pokojne prehovoril.
"Teší ma Jill, že ťa spoznávam. Ja sa volám Brett."
"Aj mňa teší" povedala Jill a potriasla mu rukou.
Sadli si za stôl oproti sebe. Brett zakýval na čašníka. Kým bez toho, aby sa jej spýtal čo chce, objednával dva sladké miešané nápoje, Jill ho pozorovala.
Vo farebných svetlách iba tušila, že má modré oči. Mal dlhšie zvlnené vlasy špinavoblonďavej farby. Jej vnútro sa zachvelo. Bol naozaj pekný. Až tak veľmi, že z neho mierne zneistela. Mal na sebe šedé tričko so striebornou kapucňou. Jeho štýl ju náramne zaujal.
Lenže mal až príliš chlapčenskú tvár. Sklamane jej došlo, že vyzerá na šestnásť. Zajko - pomyslela si.
Brett sa k nej obrátil. Stále sa usmieval. Náhle vyzeral nadšene.
"Más peknú farbu vlasov. Vskutku veľmi dievčenskú" podotkol, akoby trocha žartom.
"Nehnevaj sa...Brett" váhavo začala Jill. "Ale koľko más rokov?"
Aj keby spolu strávili len jednu jedinú noc, ako sa to pri nej aj vždy stalo, nemôže predsa baliť pätnásťročného!
"Ja viem, ja viem...že vyzerám na sedemnásť" bez urážky podotkol Brett, hoci si pridal. "Ale uisťujem ťa, že mám devätnásť."
Jill mala osemnásť a všetci jej hovorili, že vyzerá staršie. Náhle si ich predstavila, ruka v ruke, na nočnej prechádzke, očividne párik, pričom on vyzerá mladšie ako by mal, zatiaľ čo ona vyzerá staršie ako by mala. Pôsobili komicky. Nemohla sa ubrániť a rozosmiala sa. Hoci on nechápal, prečo sa vlastne smeje, čosi ho prinútilo pridať sa k nej.
Po chvíľke len neveriacky pokrútil hlavou a cez stôl jej jemne chytil ruku.
"Jill?"
"Áno?"
"Už odkedy si sa v Extáze objavila, som presvedčený, že si najkrajšie dievča na celej diskotéke."
Jillin smiech i úsmev zmizli. Prekvapene sa na neho zahľadela.
Poznala presne tie typy chlapcov, ktorí dievčatá na diskotékach ohurovali cez sladké rečičky. Stretávala ich takmer každú noc.
Avšak Brett lichôtku vyslovil natoľko priamo a s nádychom toľkej samozrejmosti, až mu túžila uveriť.
Iba vážne prikývla. V pohľade sa jej odzrkadlila štipka vďačnosti.
**********
Jej priatelia už dávno odišli. Takmer nikto v noci nevydržal na nohách tak dlho ako Jill.
Strávili spolu niekoľko hodín. Bolo neuveriteľné, ako uvolnene sa s ním cítila a ako dobre sa spolu zabávali. Niekoľkokrát jej napadlo, že by ju to malo varovať. Púšťa si ho príliš k sebe.
Nad tanečným parketom sa vznášal infantilný a až vtieravo veselý hit od O-Zone. Jill s Brettom sa smiali a poskakovali spolu v dave ako malé deti. Brett ju chytil za ruku a prinútil ju zakrútiť sa. Pocítila vlastnú krehkosť. Bola až príliš chudá.
Vzájomne sa chytili za obe ruky. Vtedy pohľadom zachytila jeho hodinky.
Čas! - zrazu si pomyslela a bolo po dobrej nálade. Zasvietilo jej to v mozgu ako červený neónový nápis. Zabudla sledovať čas! Prudko zastala a strhla k sebe Brettovu ruku, aby sa mohla zahľadieť na jeho hodinky. Brett iba nechápavo sledoval jej náhlu a nečakanú zmenu.
Jill si s bažnou uvedomila, že čo chvíľa bude svitať.
Doslova ju oblial ľadový pot. Ako len sa mohla tak detsky pozabudnúť! V jedinom okamihu jej prišlo nevoľno a urputne sa snažila zamedziť faktu, že sa jej od nervozity kráti dych.
"Brett, bolo mi s tebou vážne božský, ale...ale, ale..." - zamyslela sa, "...naši ma prerazia. Meškám!"
Ani popritom nehľadela na jeho tvár. Zvrtla sa a náhlivo sa predierala cez ľudí. Pripadala si ako popoluška. Asi by bolo vhodné stratiť tenisku...
Po zdrvujúco dlhých sekundách sa konečne dostala zo zovretia davu a rozbehla sa k východu.
Netrvalo dlho a ktosi ju zovrel a pritiahol k svojej hrudi. Strhla sa a vymanila sa mu. Bolo jej jasné, že za ňou utekal Brett. Obrátila sa a v tom okamihu jej na ramená už jemne dopadli jeho ruky. Vzápätí sa bozkávali. A v ďalšej chvíli mu sama ovíjala ruky okolo šije a ich hrude sa o seba opreli.
Je príliš dobrý - pomyslela si - na to, aby ho mohla opustiť, ako chlapcov opúšťa vždy.
Oddialili od seba tváre. Akosi zmätene, až nevinne na ňu hľadel.
"Nutne potrebujem tvoje číslo" dostal zo seba číro úprimne. Vytiahol z vrecka mobil a Jill mu ho automaticky diktovala, a práve preto sa sama nespoznávala. Jej ústa vyslovovali číslicu za číslicou, hoci čosi také pochabé nespravila už roky.
Vedela, že si môže dovoliť iba flirt. Bolo pre ňu nanajvýš nepraktické s niekým chodiť.
"Ďakujem ti" - usmial sa. "Ozvem sa."
Vlepila mu na pery posledný rýchly bozk.
Dúfam, že nie - pomyslela si a vybehla do pozvoľna blednúcej tmy.
**********
Tuhý spánok jej nepríjemne preťala nežnučká hudba, ktorá jej vždy znela ako čosi, čo sa vyhráva vo výťahoch. S námahou rozlepila viečka. Hneď jej napadlo, že je príšerné nevyspaná. Natiahla sa k nočnému stolíku a stlačila na mobile tlačidlo, ktoré vyplo budík.
Chvíľu len tak znechutene civela na čierny strop. Nebyť pravidelného sedenia u psychológa, prespala by celý deň. Vďaka bohu, že pred týždňom skončila škola. Chodiť do nej bolo utrpenie. Každé ráno sa musela hrozne premáhať a bola doslova prejedená liekmi. Z liekov bola omámená a prispaná, takže si z vyučovania aj tak nič nepamätala. Jej vzdelanie vychádzalo nazmar. A posledný polrok sa jej stav aj tak zhoršil.
Teraz však boli letné prázdniny a Jill mohla konečne žiť príjemnejšie. V noci pobehovala po vonku a nenávidené dni jednoducho prespala. Žila úplne obrátene. Vlastne už ani nevedela, čo to znamená denný život. Nočný život bol odlišný. Noční ľudia boli iní. Zabávajúce sa extrovertné bytosti. Život bol povrchný, skladal sa iba z hlučných podnikov a ľudia boli poväčšinou iba chladné, imidžové masky.
Znavene sa posadila. Izba bola zahalená v pološere, ktoré takmer hraničilo s tmou. Okno mala zatiahnuté čiernymi závesmi, ktoré dnu vpúšťali len minimum svetla. Miestnosť, v ktorej žila, preto pôsobila ako hrobka. Lenže Jill milovala podobné miestnosti, zúfalo prahla po izbách, ktoré boli temné ako hrobky. Bojovala s rodičmi, pretože chcela čierne steny, avšak dovolili jej na čierno natrieť iba strop. Mrzelo ju, že si nedokázala vydupať čierne závesy po celom dome, pretože jej otec zúrivo vyhlasoval: "Nebudeme sa predsa všetci podriaďovať jej fóbii!"
Spustila bosé nohy na podlahu. Zazívala a otvorila zásuvku v nočnom stolíku.
Obmedzenec! Nič nechápal. Mohlo ju to zabiť!
S prižmúrenými ocami na seba navliekala rifle, zelené tielko a okolo krku si priväzovala červenú šatku. Teraz ju netrápilo, že oblečenie farebne neladí s jej vlasmi.
Potriasla hlavou, aby sa zbavila neznesiteľnej únavy, prešla si rukami po ružových vlasoch a sama sa štipla do nezdravo bledých líc.
Otvorila oči. Jej pohľad pohoršene dopadol na uzučký pás ranného slnka, ktorému sa podarilo prebiť sa pomedzi závesy. Siahal až k posteli a delil jej izbu na polovicu.
Ruka sa jej natiahla po slnečné okuliare na zemi pri posteli a s neurotickým gestom si ich založila na oči.
Mobil si vložila do zadného vrecka riflí a preskočila znepokojujúci pás svetla, pretože sa jednoducho odmietala dotknúť podlahy, na ktorú dopadal.
Zamierila k dverám. Kým vyšla z izby, najprv len vystrčila hlavu a skontrolovala prijateľnosť situácie.
**********
Jej mama stála pri dreze v kuchyni a so zaujatým, takmer fascinovaným pohľadom cez otvorené dvere sledovala, ako Jill schádza po schodoch. Za celé štyri roky, odkedy sa to u nej prvýkrát objavilo, si stále nedokázala zvyknúť na jej bizarné správanie. Niekedy jednoducho len tak zmätene stála, napríklad tak ako teraz a bezradne sledovala, čo to, preboha, to dievča zasa stvára!
Jill sa chrbtom opierala o zábradlie, mala na ňom zľahka polozené ruky a šikmo sa, schod po schode, pomaličky zakrádala dole. Na alabastrovo bielej tvári, ktorú mala otočenú, aby videla dole, mala neustále založené čierne okuliare, ale jej oči pod nimi v predstihu zaznamenávali každulinký záblesk svetla, ktorý jej mohol skrížiť cestu. Konečne sa dostala k poslednému schodu.
"Raňajky sú hotové" ozvala sa jej mama.
Pozvoľna sa spamätávala z toho, čo zase videla.
Nechala prácu. Prestala učiť deti na základnej škole a zostala doma s Jill.
Jill natiahla ruku a dôrazne pokrútila ukazovákom.
"Mami, nie, nie,...NIE! Ak nezatiahneš závesy, chuť do jedla rozhodne mat nebudem."
Jej mama si povzdychla a prevrátila oči, ale predsa prešla k oknu a zatiahla krémovo hnedé závesy.
Jill sa bledožltá žiara v kuchyni nepozdávala, ale aj tak sa zrazu ocitla sediac za stolom. Otáčala hlavu na všetky strany, aby sa uistila, že sa na ňu nechystá žiadna zrada. Jej stav bol ako hojdačka. Raz hore, raz dole. Lepšie, horšie, lepšie, horšie, stále dokola.
Jill zapípala esemeska. Vytiahla mobil. Trocha si podvihla slnečné okuliare a udivene sa zahľadela na dve na seba nadväzujúce správy.
"DOBRE RANO JILL. MUSIM TI PODAKOVAT ZA PRIJEMNU SPOLOCNOST. NEMOHLI BY SME SA DNES VIDIET? ESTE NIKDY SOM NESTRETOL DIEVCA AKO TY. BUDEM PRIAMY - UZ TERAZ SI MI BLIZKA. BRETT."
Hľadela na jeho slová ako zhypnotizovaná. On to pochopil. Pochopil, čo sa medzi nimi udialo. A teraz to vďaka nemu pochopila aj ona sama. Brett - viselo jej jeho meno na perách. Brett bolo meno, ktoré akoby poznala už sto rokov. Neuveriteľne rýchlo pochopil, že sa k sebe hodia. Že sa našli. Aj ona to v kútiku duše už od včera tušila. Brett a Jill sa už dávno vzájomne poznali.
"Jill, dnes si berieš auto a odvezieš sa k psychológovi sama."
"V poho" zamrmlala.
"NEMAM DNES VELA CASU..." - písala, ale náhle sa zarazila.
Počkať! Neuvidí ho?! - nepozdávalo sa jej to. Lenže keď mu napíše, čo je zač, pochopí, že by s ňou mal zbytočne veľa problémov. Nechá ju!
Jej mama ju ohúrene sledovala. Väčšinou robila scény, keď sa mala k psychológovi odviesť sama. Na prednom sedadle na ňu vraj najviac pražilo "nechutné slnko, bodaj by navždy zapadlo a bol by pokoj!"
"...ALE SAMOZREJME BRETT...CHEM, CHCEM, CHCEM TA VIDIET" - písala ďalej.
Čo za hlúposti vyvádza! Blázni kvôli jednému chalanovi! Z toho predsa vyrástla už niekedy po šestnástke, to je pase!
Nechápala, prečo nepíše úprimne. Na druhej strane by predsa mohla existovať určitá nádej, že Bretta neodradí. Javí sa byt inteligentný a tolerantný. Má predsa ružové vlasy! A povedal jej, že je krásna!
Prečo mu len nenapísala, že je fotofobik?! Prečo mu jednoducho narovinu nevysvetlila, že má fóbiu zo svetla?!
Ale už bolo neskoro. Správa bola odoslaná.
**********
Otvorila vchodové dvere a potom sa chrbtom nalepila na stenu vedľa nich. Hoci vonku bolo teplo, zazipsovala sa do bielej mikiny s dlhými rukávmi. Napravila si pokrivené slnečné okuliare a na hlavu si natiahla kapucňu. Hlavne na sebe nesmela mat nič čierne. Čierna priťahovala slnko a ona sa až príliš zreteľne uvedomovala dopad svetla na svoje telo.
Odlepila sa od steny a vyrazila von. Ozlomkrky utekala cez trávnik. Dôležité bolo nerozmýšľať. Bez rozmyslu vyraziť vpred bolo oveľa účinnejšie ako postavať pred prahom, zhlboka dýchať a psychicky sa pripravovať. Viedlo to akurát k rýchlejšiemu nervovému zrúteniu.
Ťažko by jej bolo vysvetliť, prečo jej strach vôbec vznikol. Ale mnoho fóbií vznikalo proste len tak, z ničoho nič. Nikdy nemala zo svetla bohvieaké pocity a potom si jedného pekného slnečného dňa proste uvedomila, aké je ostré, agresívne, karcinogénne a desivé svojou rozpínavosťou, ktorá dokáže pohltiť každulinký centimeter, dokonca aj čohosi natoľko hustého a prenikavého ako je tma.
Jill dorazila k autu a zabuchla sa na prednom sedadle. Jazdila ako blázon, jej mama vedela, že sa raz zabije.
Stiahla všetky tienidlá, nastavila klimatizáciu a roztrasenou rukou naštartovala.
Vlastne mala úspech. Dnes sa celkom prekonala.
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama