poviedka: CINTORÍN DVOJČIAT 2/2 (the end:)

11. března 2009 v 21:36 | Polly |  Šperkovnica príbehov
**********
Napadlo nám to obom v rovnakej chvíli. Chceli sme sa len rozlúcit, nic viac, iba si dat zbohom. Spontánne.
Ešte raz sme zatúžili zažit niekdajší pocit bezhranicnej blízkosti. Psychickej, nie fyzickej.
Ale inak sme to už nevedeli docielit. Jeho oci na krátke tri sekundy roznežneli a pretože ja som odrazom jeho, moje oci tiež.
Bez slova sme sa k sebe priblížili.
A približovali sa a približovali. Až kým sa jeho hrud neopierala o moju. Objali sme sa.
Neprišlo nám na um nic iné, cím by sme si vyjadrili, co sme k sebe kedysi cítili a co k sebe cítime stále, lenže v inej, akejsi útrpnej forme.

Pobozkali sme sa.
Naše posledné dotyky, posledná blízkost.
Pevne sme sa k sebe privinuli a oddane sme zatvorili oci.
Mal vlhké pery. Hned som zacítil jeho jazyk, bolo to tak príjemné a on rovnako zacítil môj vášnivý jazyk.
Prisali sme sa na svoje súrodenecké pery, akoby sme si ich chceli zjesť. Aj napriek znacnej prudkosti sme sa však bozkávali vychutnávajúco pomaly.
Hladil ma po chrbte, pokojne a jemne, ale srdce mu búšilo tak splašene až som ho sám cítil.
Vymienali sme si sliny vlastne znova len za vlastné sliny, horúčkovito a chvílkami až zbesilo. Iba tak som mohol zasa po dlhom čase cítiť blaho prítomnosti svojho brata. Dôvernosť, ktorá už nejaký čas patrila minulosti. Pre tie okamihy sme existovali len my dvaja, ale nie tak ako vždy, teda spolu a predsa osamelí, ale jednoducho len spolu.
Moja ruka mu klzala po chrbte. A druhá sklzla tiež, ale on si ma dalej držal pevne okolo krku a neoddelil svoje pery od mojich.
Položil som mu ruky na boky a náruživo si ich tisol k svojim bokom, aby som cítil jeho vzrušenie a aby on mohol cítiť moje vzrušenie ním.
Hladil som mu kríže a zachádzal som i nižšie.
Už sme k sebe nemohli byť bližšie.
A takto sme sa tam dlho predlho uprostred cintorínskej hmly s bratom bozkávali. Nie, to nebol náznak incestu, ale najlepší možný spôsob rozlúcky.
Po dlhociznom case sme od seba konecne vyčerpaní oddialili pery. Zotrvali sme v objatí.
,,Zbohom,, vydýchol Dave.
Moje meno už nepovedal.
,,Zbohom,, povedal som.
A zasa sme boli spät v nasej nelichotivej prítomnosti.
Aký len sme mali v ociach nevedome prejavený chlad, ako sme tak na seba dalej hladeli.
**********
Sedel som na náhrobnom kameni pána Berauna. Ešte ani vtedy som neplánoval co spravím, naozaj. Iba som čakal a hladel ako Dave kope hrob. Ja už som nemusel robiť nič. Mojou úlohou bolo len zomrieť.
Trvalo mu to nekonecne dlho a za ten cas sme spolu nepreriekli ani slovo. Nechcel odo mna, aby som si pocas toho, co on pracuje, podrezal žily, cenil som si, že chcel, aby som to spravil až potom, ked vylezie z diery a bude pri mne.
Sledoval som to a nerozoberal to. Nemalo to predsa žiadny zmysel. A kupodivu som sa ani nebál. Možnože preto, že som predsa len bol v nejakom šoku, teda istým spôsobom paralyzovaný. Možno.
This is alternative content.
Iba viem, že sa vo mne náhle cosi zlomilo.
Dave koncil. Z diery mu už trcal len kúsok hlavy a pri nej bola navršená pekná kopa hliny, ktorou takmer úplne obhádzal kríz druhého nebožtíka.
,,Koniec,, zafunel zdola Dave.
Bol spotený a zadychčaný. Riadne sa namakal a nedal si ani jednu prestávku.
Polozil hore na zem lopatu. Potom sa vycerpaný vyškriabal z hrobu von. Pritom si zašpinil mikinu. Vstal, znova do oboch rúk chytil lopatu a zahladel sa na svoje dielo. Stál mi otočený chrbtom.
,,Hotovo...je...je vykopaný vážne kvalitne,, vydýchol.
Spozornel som. V sede mi vystrelo chrbát.
Čo to bolo za tón?! Hrdosť?! - pomyslel som si zmätene, nezvyknutý na akékolvek citové reakcie od svojho brata - Je azda, preboha, hrdý na to, že vykopal hrob vlastnému dvojčaťu?!
Dave sa stále neotáčal, iba za seba ľahostajne odhodil lopatu.
Dopadla mi priamo k nohám.
Pomaly som k nej sklzol pohľadom. Vtedy sa vo mne udiala zmena, práve v okamihu, ked mi ten nástroj nevedomky hodil.
Pozrel som na Davea. Aj nadalej som civel na jeho chrbát. Vrátil som pohľad k lopate. Oblialo ma zvláštne horko. Akýsi strašne nutkavý pocit.
Možno to spôsobil náznak hrdosti v jeho hlase. To, že ma rozladilo, že ako je rok dlhý, vidím na nom len tú našu únavnú bezmocnosť, tú prázdnotu a teraz ho zrazu z ničoho nič nadchne dobre vykopaný hrob pre vlastného brata.
A možno to bol obyčajný pud sebazáchovy.
Schmatol som lopatu a upierajúc na neho zrak, som pomaly vstal. Opatrne som sa k nemu od chrbta približoval. Zabodával som do neho nás uhrancivý pohlad a uvedomoval si svoju zradu. A predsa, je to tažké vysvetliť, ale jednoducho som to musel spravit! Moja situácia si to celkom prirodzene vyžadovala.
A zrazu sa Dave otácal. Okamžite som zareagoval. Zovrel som lopatu oboma rukami a zdvihol ju do výšky.
Dave sa obrátil a náhle prekvapene rozšíril oči.
Posledný pohlad na jeho žijúcu pobledlú tvár.
,,Trent...,, - naposledy ma oslovil.
Rozohnal som sa a z celej sily som ho lopatou udrel po hlave. Tvár mu v okamihu zaliala krv a ani len nestihol vykríknuť.
Rozhodil ruky a padol rovno do hrobu, ktorý si sám vykopal.
Páni, to bolo zrazu ticho. Hmatateľnejšie ako materiálne. Všade vôkol. Napäté a zopár sekúnd ma dusiace.
Akoby celý cintorín, všetky hroby, stromy a kríky, na sekundu zatajili dych. Akoby aj plaziaca sa hmla, vinúca sa mi okolo clenkov, ustrnula na mieste.
Potom sa mi hrud uvolnila a ja som sa zhlboka rozdýchal a bol som schopný nakloniť sa nad dieru.
Ležal tam. Na chrbte. Tvár zaliata krvou. Tvár, v ktorej som sa prvýkrát v živote nespoznával. Aj tie pery, čo som pred casom lacne bozkal, boli cervené.
A zrazu mi došlo, že vôbec neviem, či je mrtvy, alebo len v bezvedomí. Že sa môže každú chvílu prebudiť.
Viac nebolo casu na rozjímanie o mojom počine, hoci som sa k nemu ani nechystal.
Musel som okamžite konat.
Pribehol som ku kope hliny a rýchlo som ju na lopatu naberal a hádzal do hrobu. Jedna hruda za druhou. Môj brat sa pod nimi načisto strácal. A dalej, dalej, rýchlo, švihaj, nemysli a kop! Konaj!
Zasypával som ho co mi sily stacili. Pri mojej fyzickej zdatnosti musel ubehnút nekonecný čas, ale mne sa zdal ako mih sekundy.
Tma postupne redla.
Konecne som sa dopracoval k tomu, že hrob bol zasypaný. Dupal som po nom a skákal ako šialenec, aby som čo najviac vyrovnal povrch. Až potom som pustil lopatu a moje nervy zapracovali. Ked dopadla na zem, zlakol som sa.
Hodil som sa na kolená do špinavej hliny, naberal som lístie a zahadzoval ním cerstvý hrob, v ktorom sa Dave možno práve dusil, aby nebol taký nápadný.
Ale to je v pohode - vravel som si - Sem už aj tak ludia nechodia. Už ani tí mrtvi.
A potom, zadychcaný a spotený ako predtým Dave, som sa vystrel a ustal som.
Konečne som si vydýchol. Teraz nastal čas pre myšlienky. Stál som pri hrobe svojho dvojčaťa. Hladel som naň.
A vtedy sa uvolnil priechod mojim emóciám.
Krátko som pozrel napravo, potom nalavo, chvílu som dokonca nechápal o co zrazu ide, na jeden frustrujúci okamih som sa zacítil ako ryba na suchu, keď mi to náhle došlo.
Som sám! Som fyzicky aj psychicky sám! Len ja! Ja! Už žiadne my! Kde je Dave, preboha! Hádam len skutočne nie som SAM!
More zmätených protichodných pocitov.
Znova som sa zahladel na hrob. Cosi sa mi dralo z hrdla. Zrazu som sa hystericky rozosmial.
Môj vlastný smiech ma vydesil. Dlane mi vyleteli na ústa a s vytreštenými ocami som sa ho snažil potlacit. To sa mi skutocne podarilo.
Ale následne ma obliala hrôza. Prenikavá ako nikdy, až neskutocná. Predklonil som sa a tlmene som cez ruky vykríkol. Roztrasene som ustúpil.
Zhlboka som dýchal. Desivé pocity pozvolna ustupovali. Po prvotnom šoku som sa znova zacínal cítit ako clovek.
Asi po piatich minútach som si dal dlane z úst konecne dole. Už sa mi nechcelo ani smiat ani kricat.
Chvílu som ešte postál a ako zhypnotizovaný civel pred seba.
Náhle som sa chvatne pohol.
Zakrútila sa mi hlava, na sekundu sa mi pred ocami vyhodili škvrny, ale už som nezastal. Do jednej ruky som chytil lopatu, do druhej baterku. Zvrtol som sa a rozbehol som sa medzi hrobmi, jedinými nemými svedkami mojej bratovraždy.
Aspon dúfam, že jedinými.
Ani raz som sa neotocil. Ozlomkrky som uhánal priamo k bráne.
**********
Už svitalo, ked som preliezal vysoký plot pri bráne. Baterka s lopatou ma už cakali prestrcené na druhej strane.
Vyškriabal som sa hore na plot, z poly som cezen prehodil nohu a tam som okamih posedel s tvárou obrátenou k cintorínu.
Prvé ranné lúce dopadali na miesto v okolí hrobu môjho brata.
Nebol som neštastný a už ani len vystrašený, no bol som velmi vzrušený.
Hladel som na druhý koniec cintorína a zatial mi došlo, že je to jediná, celkom prvá vec v živote, ktorú som spravil sám! Úplne sám, bez Davea!
Pousmial som sa. Bol to bizarne povznášajúci pocit, no predsa sa mi pácil.
Odtrhol som od vábneho výjavu pred sebou pohlad a s týmto pretrvávajúcim pocitom a drobným, spokojným úsmevom, som zliezol dole. Zdvihol som veci a nenáhlivým krokom som sa pobral domov. Do izby, ktorá konecne patrí len mne.
KONIEC

 


Komentáře

1 Λmálka Λmálka | Web | 29. prosince 2012 v 20:35 | Reagovat

Taaakže :'D
škoda len vypadávajúci dĺžňov a mäkčeňov a poslednej vety, ktorá mi tam nezapadá...
A to jest všetko negatívne :'D Je to originálne pojaté, dvojičkovský existencializmus sa mi páčil, skákanie po horbe detto, popisy zmien u Dave-a...
Veta: "Ja už som nemusel robiť nič. Mojou úlohou bolo len zomrieť." je úplný highlight :3

čo sa týka polo-prepadnutého hrobu - viem, že ma pred rokom prekvapilo, za ako vcelku krátko sa rozloží celá truhla aj s obsahom (nabúralo to moju ilúziu o zombíkovskej poviedke) a že hlavne preto sa potom "hroby" prepadávajú... Tuším, že si tam spomínala, že je to starý cintorín, takže.. dobre nebudem podpichovať, v truhle bol upír a preto bola truhla plechová a nezhnila, že? :'3

2 Polly Polly | Web | 30. prosince 2012 v 16:55 | Reagovat

[1]: po pravde, tieto podrobnosti neviem... pisala som to na konkretny hrob, ktory najdes na Ondrejskom cintorine, kusok od pana Berauna... ma poodchyleny kamen a vo vnutri vidis cast rakvy, sice so zejucou dierou, ale vidis to...
si spominam, tato poviedka bola este prepisovana na starom kompe, kde som mala nejaky zahadny problem s klavesnicou a makcenmi, uz si nespominam co presne, ale nakoniec som to s nimi vzdala xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama