oneshot poviedka: MŔTVA KRAJINA

12. března 2009 v 8:06 | Polly |  Šperkovnica príbehov

Poďme si počítať niečo depresívne...xDDD
Inak, musím Vám niečo povedať. Ak ma niečo naozaj, naozaj fascinuje, dokonca tak veľmi, že to v niektorých poviedkach rozoberám podrobne, tak sú to - dvojčatá! Vždy ma fascinovali....

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Mladá žena ležala v tráve. Tmavomodrými očami žmúrila do letného slnka. Obloha nad ňou bola svetlomodrá, bez jediného mraku, pôsobila sviežo. Vdychovala však ťažký stojatý vzduch. Blonďaté vlasy zastrihnuté po bradu sa jej rozprestierali po pokosenom, svetlo zelenom koberci.
Vlasy sa jej točili do vonka. Páčilo sa jej to. Kedysi sa jej to veľmi páčilo aj na tej druhej...na tom druhom dievčati.
Prešla si dlaňou po čele. Pod hustou ofinou sa jej potilo.
Rozmýšľala, kto v skutočnosti je.
Caren. Loren. Rýmovalo sa to. Nebude si istá, či to v konečnom dôsledku nebude zmiešanina oboch podobných mien.
Ako dlho takto leží? Hodinu? Dve? Čo sa dialo s jej životom doteraz?
Čo tvorí čiernu dieru jej včerajškov? Tú pivnicu? Čo vlastne tvorí jej minulosť?

Nech to bolo čokoľvek, hrdlo jej stiahla úzkosť už keď si pomyslela, že by si mala spomenúť.
Mala zelené nohavice. A krémové tričko s oranžovým pruhom na hrudi. Podvihla si ho a odhalila slnečným lúčom biele brucho. Položila si naň horúcu dlaň.
Cez bariéru ostrého svetla zaostrila do okna domu. Bol to jej dom. Jej záhrada. Rodičia sa odsťahovali.
Prečo?...
Z okna na prvom poschodí na ňu hľadel on. Sledoval ju šedými očami. Bledohnedé vlasy mal strapaté. Spal? Zabudol na ňu? Zabudol ju strážiť? Hoci ho nežiadala...
Čosi mal v ruke. Zamával tým na ňu. Plátom zelených tabletiek.
Už je čas - nemo vraveli jeho srdcové pery.
Povedali jej, tí školení ľudia, že lieky musí brať, pretože má rozdvojenú osobnosť a trpí paranoidnými predstavami. Prenasleduje ju vlastné svedomie. Čo sa týka rozdvojenia, nie je to v pravom slova zmysle. Nikdy to nie je v pravom slova zmysle. Týkalo sa to jej reakcií. Odporovali si.
Ignorovala ho.
Nerozumela, prečo s ňou žije. Chcela, aby ju nemiloval. Aby na ňu nedával pozor. Chcela ho nenávidieť. Aby odišiel z jej súkromnej tmy. Aby miloval nejakú ženu, ktorá dokázala vnímať slnko.
Tráva ju šteklila pri nose. Znova sa zamyslela, kto vlastne je.
Loren?...Caren?...
"Loren..." - doľahol k nej jeho mierny hlas.


**********
Občas sa to vracalo. V snoch. Niekedy dokázala poskladať celok. A potom ho znova stratila.
Tá druhá bola Caren. Ona bola Loren. JE Loren. Boli mladé a...jednotné. Jednotné ako dvojčatá. Pretože ony BOLI dvojčatá.
Aj vtedy bolo leto? Asi. Loren ju držala za ruku a ťahala ju do suterénu. Išla nájsť loptu. Chcela sa s ňou hrať na záhrade, hoci z detských hier už vyrástli.
"Nemôžem sa naháňať za loptou," protestovala Caren. "Pridusím sa."
"Úzkostlivec" - vysmiala sa jej Loren.
"Rýmuje sa s - Kostlivec. Náhoda?...Astma nepustí" - ospravedlňujúco sa pousmiala Caren a s rukami v čiernych nohaviciach pokrčila ramenami.
Mali rovnaké nohavice. Čierne tričká. Rovnaké oči. Vlasy. Nosy. Túžby. Sny. Odlišovala ich iba jej silná astma.
Ťažko povedať, kde boli vtedy rodičia. Mali však byť doma samé celú noc.
No chcela si s ňou iba na pozadí krvavočervenej podvečernej oblohy hádzať loptu. Aby sa trocha rozhýbala. Podľa nej sa príliš šetrila.
Chytila ju za ruku. Otvorila pivničné dvere a odhalila prázdny priestor hustej tmy.
Nebáli sa. Mali štrnásť. Pivnica im už nenaháňala strach, pretože dávno zistili, že neskrýva nič hroznejšie ako vlhké steny a prakticky nevyužiteľné predmety.
Loren prekročila prah a zacítila, ako jej Caren stisla ruku. Sama sa z miesta neodlepila.
"Urobíme kompromis. Budem si hádzať loptu o zadnú stenu domu a ty ma budeš aspoň sledovať a predstavovať si, že sa hýbeš."
Caren sa zasmiala a odovzdane sa pohla za ňou.
Kráčali do tmy po klzkých schodoch, pričom Loren už mala oči upreté na veci, ktorá svojou bielosťou vystupovala z tmy. Oblý tvar lopty vykúkal z poza preplnenej prepravky.
Keď jej noha z posledného schodu dopadla na studenú podlahu, kdesi v dome sa vzduli záclony a pod náporom náhleho prievanu sa pivničné dvere zabuchli.
Caren zjačala a vytrhla sa jej. S Loren za pätami vybehla schody a dotkla sa mosadznej gule,
ktorá tvoria kľučku z vnútornej strany. Zalomcovala ňou, hoci dobre vedela, že dvere sa z ich strany nedajú otvoriť. Mechanizmus starého zámka už bol priveľmi opotrebovaný. Loren sestru odsotila a tiež kľučkou hegala, avšak rovnako neúspešne.
"Dopekla s tebou!" zvýšila hlas Caren a híkavo sa nadýchla.
Jej dych začal vydávať chorobný sýpavý zvuk.
"Nikto ťa nenútil poslúchať ma," povedala bledej tvári vynárajúcej sa zo šera. "A daj si sprej, znieš ako pokazená pískajúca hračka!"
"Nemám ho pri sebe! Zrazu si ma začala ťahať po loptu...Nechala som si ho v izbe!", zúrivo zareagovala Caren.
Až po troch sekundách ticha si dievčatá uvedomili plný obsah jej slov.
Tmavomodré oči sa navzájom vpili do seba a rozšírili panikou.
Obe až šklblo a štyri malé dlane dopadli na mosadznú guľu. Zo všetkých síl sa s ňou snažili pootočiť, ale staroba nepovolila.
Už nestáli nepriateľsky proti sebe ako pred chvíľou, zasa boli jednou vydesenou dievčinou, ktorá sa snažila vyslobodiť z pasce. Ale hoci mala silu za dve, okolo krku sa jej začala neústupčivo sťahovať slučka.
Caren náhle pustila kľučku a odtackala sa od dverí. Dlaň jej vyletela na hruď. Bola rozrušená, čím sa jej astma ešte zhoršovala.
Potácavo schádzala po schodoch. Loren vedela, čo sa chystá spraviť, pretože ona sama pred okamihom dostala rovnaký nápad.
Predbehla ju a rozbehla sa pod uzulinký pásik svetla dopadajúci cez obdĺžnikové zamrežované okno.
Lorenine ruky sa natiahli do výšky. Až keď sa postavila na špičky, dokázala zovrieť mreže. Vyvrátila k oknu oči s výrazom akým by svätica vzhliadla k božiemu zjaveniu.
"Pomoc!", vykríkla. "Pomoc! Sme tu uväznené. Pomoc! Moja sestra sa dusí!"
Bola si však vedomá, že jej krik musí prekonať celú záhradu.
Sestrine ruky jej dopadli na chrbát.
"Pomoc! Pom..." - potom sa jej dvojčaťu hlas zlomil a jej ruky kĺzali po jej vlasoch.
Vtedy ich ešte mala dlhé.
Loren si uvedomila, že Caren neubližuje priestor pivnice. Hruď jej ako balvan zaťažuje jej vlastný strach. A skľúčenosť, že nemá po ruke liek, o ktorom jej od detstva prízvukovali, že ho nepretržite musí nosiť pri sebe.Loren sa obrátila a zachytila sestru, ktorá bázňou klesala k zemi. Kľakli spolu na podlahu.

"Upokoj sa Caren" - kŕčovito sa na ňu usmiala. "Nič sa nedeje. Dvere povolia. Niekto nás začuje."
Sestra prikývla. Nadýchla sa o čosi čistejšie...
...Dvere nepovolili. Nikto ich nezačul.
Hodiny striedali jedna druhú. Caren sa snažila zachovávať pokoj. Sem tam sucho pokašliavala. Občas jej dych astmaticky sipel, potom sa to znova zlepšilo.
Keď takmer zanedbateľný lúč slnka vystriedal rovnako nevýrazný svit mesiaca, opäť sa skutočne zľakla.
Nemohla dýchať. A potom viac. A viac. Dusila sa.
Loren sedela na chladnej podlahe, rezignujúc na sestrin osud a držala ju v náručí. A ona, dusiac sa, kŕčovito jej zvierala jedno rameno a sotva vyrážala cez stiahnuté pery:
"Nenechávaj to tak! Urob niečo!"
Loren ju pobozkala na ľadové čelo.
Čo sa malo stať, dialo sa. Dospeli k nezvratnému bodu. Už to pochopili obe. Hoci nie obe, pochopiteľne, situáciu dokázali prijať.
Pozorovala akoby samu seba, ako umiera. Bude môcť povedať, že sa videla ako mŕtvola! - vydesila sa Loren.
Carenina ruka vyletela na jej zátylok a pridržiavala si jej tichým, vnútorným kŕčom do bezvýraznosti stuhnutú tvár tesne pri svojej tvári.
"Nenechávaj...ma v tom...SAMÚ!", vyčerpane zo seba vyrazila. "Bezo mňa...budeš...NIKTO! So mnou...si to...TY! Nenechaj ma....nenechaj ma...SAMÚ!"
Lorine oči sa rozšírili až odhalili beľmo okolo celých zreníc. Doposiaľ si myslela, že práve Caren opúšťa ju.
Ona lapala po dychu a v zmätku sa za ňou naťahovala. Každú chvíľu ju zvierala za inú časť rúk a Loren jej predsmrtné šklbanie, sama k smrti vydesená, odovzdane znášala.
Keď je telo ochablo, zostalo jej v náručí. Oči už nehľadeli na ňu, so zúrivou prosbou, aby niečo spravila, alebo aby ju nenechávala umierať bez spoluúčasti, teraz sa vyhasnuté upierali na strop.
Tak ubiehali hodiny. Pomaly a hrôziplne, keď plakala a tisla si jej nehybnú hruď k svojej prudko sa zdvíhajúcej vzlykmi.
Až kým jej v náručí nezačala tuhnúť.
Kým nezačalo svitať.
Kým, akoby kdesi z diaľky, s poza hraníc mŕtvej krajiny bez spomienok, do ktorej upadala, nezačula zabuchnutie vchodových dverí.
A prišli rodičia....


**********
Stála na chodbe domu, v ktorom vyrastala a podozrievavo hľadela na dvere konča chodby. Akoto, že tú izbu nepoznala? Čo je to za izbu?!
Pozvoľna, napnutá ako človek čochvíľa očakávajúci zákerný útok, sa k dverám približovala.
Čo sú to za dvere?!
Dotkla sa kľučky. Pocit, že v jej dome sa objavila trinásta komnata, izba, ktorú doposiaľ nepoznala, v nej vyvolal tušenie neodvratnej hrôzy.
Stisla kľučku a otvorila dvere.
Objavila sa pred ňou malá kutica bez okien. Stúpla na praskajúci prah a zažala svetlo. Lúče žiarovky dopadli na čierne steny husto polepené fotkami.
Loren zalapala po dychu.
Na väčšine fotiek bola ona a...tá druhá...tá, čo jej chýbala...CAREN! A na fotkách, na ktorých bola len osamelá postava celkom sa ponášajúca na ňu, vedela, že aj to je zase iba Caren. Fotografie vystupujúce z čiernych stien úzkeho priestoru boli prelepené jedna cez druhú. Dopadala na ňu záplava jej niekdajšieho života.
Loren sa vnútorne pokúšala ustúpiť, ale fyzicky sa nedokázala pohnúť z miesta. Oči jej tekali z tváre na tvár. Z tváre, navonok jej vlastnej, ktorá jej však v skutočnosti predsa nikdy nepatrila.
A stred kutice tvoril malý okrúhly stôl posiaty hrubými, napoly roztopenými sviecami. Ako mátožne museli osvetľovať tvár jej sestry! - striaslo ju.
Čo to má znamenať?! Čo je to?! Svätyňa?! Hrobka?! - zhrozila sa.
Zrazu sa z plných pľúc rozkričala. Nedokázala však utiecť, pretože nemala odvahu obrátiť sa všetkým tým mŕtvym tváram.
Z ktorejsi izby sa vynoril on. Zovrel ju do chrbta, v snahe odsunúť ju z prahu čiernej izby. Nenechala sa. Chytila sa rukou zárubne a prenikavo zjačala:
"Kto to spravil?! Kto mal to svedomie spraviť to?!"
"Ty!", vykríkol. "Ty sama! TY!"
Vytrhla sa mu zo zovretia a teraz už sa otočila, pričom vošla hlbšie do mystickej oblasti.
Náhle nastalo ticho. Nemohla mu neveriť. Hoci sa nie vždy stotožňovala s vlastnou situáciou, predsa vedela, že sa nemôže klamať, že je s ňou všetko v poriadku. Veď brala lieky...
Jej strach sa nezmiernil, iba sa obrátil voči nej...voči Loren.
"Nie...", vydýchla.
On so súcitným výrazom prikývol.
"Ja?", šepla, skrehnutá bázňou. "Ja sama."
Pomaly dvíhala tvár a opatrne si obzerala strašné steny.
"Odprac to!", rázne vykríkla.
"Už som to spravil dvadsať krát", prehovoril na ňu nežným hlasom. "A vždy si všetky veci priniesla späť!"
"Nie", zas šepla.
Sklenným pohľadom klesla na podlahu. Parkety na sebe niesli škvrny čiernej farby.
Nespoznávala sa.


**********
Sedela na podlahe kutice. Pred sebou mala porozhadzovanú kopu fotografií, ktoré na sebe niesli viditeľné stopy, akoby ich ktosi zúrivo stŕhal zo stien. Na okrúhlom stole vedľa nej ležali nové, z priesvitného obalu ešte nevybalené, sviečky. Na okraji stola bol nalepený rad nastrihaných obojstranných lepiek. Jeden štvorček zobrala a nalepila ho na zadnú stranu fotky, na ktorej Caren sedela na hojdačke, zachytená v okamihu stúpania. Jej dlhé blonďavé vlasy boli rozlietané do všetkých strán.
Zopár okamihov na zaber iba skormútene civela.
Čierna stena oproti dverám už bola celá polepená.
Predstavovala si, ako sa jej rozosmiate pery hýbu. A nakoniec sa naozaj pohli. A potom začula hlas, ktorý pokojne mohol patriť aj jej.

"Nemala si ma v tom nechať samú."
"Asi nie", šepla Loren, hľadiac na sestrinu detskú tvár. "Asi som nemala."
Nikto nič nechápe - napadlo jej - Ani doktori, ani on.
Nemala rozdvojenú osobnosť, nerozhodovala sa, aký charakter si prisúdi. Správala sa splašene, nevyspytateľne, protirečivo...pretože bez nej, bez nej nemala ani jednu.
Ani jednu úplnú osobnosť.
Bez nej bola len čosi...čosi, čo sa pokúšalo polovicou svojho zostávajúceho vedomia zorientovať sa v osamelosti ozajstného sveta, zatiaľ čo druhá polovica jej samej odišla, odišla za sestrou do krajiny mŕtva.
Pohla sa a nalepila fotku na vedľajšiu stenu v rovine jej tváre.
Náhle sa jej zazdalo, že je ešte stále uväznená v pivnici.


KONIEC

 


Komentáře

1 Λmálka Λmálka | Web | 29. prosince 2012 v 20:37 | Reagovat

Myšlienka, že schizofrenici sú psychické dvojčatá je    g e n i á l n a *_*

2 Polly Polly | Web | 30. prosince 2012 v 16:51 | Reagovat

[1]: tenk ju xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama