oneshot poviedka: KOSTI

14. března 2009 v 21:02 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Túto poviedku nenávidím. Nepochopí to nikto, ale je to predchodca Bloody Sunday. Ak vás bude nudiť, chápem to a napíšte mi to. Dávam ju sem len preto, pretože napriek tomu, ako ju neznášam a kto mi čo povedal, včera ju jeden človek zvláštnym spôsobom ocenil....Takže som zvedavá na nové, ÚPRIMNÉ názory.

Recept:
"Do nádoby dostatočne veľkej, aby sa do nej zmestila ruka dobre sa vyvíjajúceho 16ročného teenagera, nalejeme dostatočné množstvo octu.
Potom do nej vložíme ruku, v hĺbke, ktorá obsiahne minimálne oblasť kúsok nad zápästím. Zotrváme tak cca 20-30 minút.
Končatinu vyberieme a silno po nej udrieme druhou rukou, poprípade pripravenou pomôckou.
Stačí málo.
Počujeme...a cítime...ako praská kosť..."
**********

Život je ako kosť.
Každým väčším úderom sa láme na menšie a menšie kúsky. Nikdy nezrastie dokonale. Nakoniec sa roztrúsi na kostnú múčku...
Pomyslel som si, že trefnejšie prirovnanie mi ani len nemohlo napadnúť.
Namočil som štetec do plechovky s modrou farbou, ktorú som držal v ľavej ruke. Naučil som sa naplno využívať okamihy, kedy boli moje ruky zdravé. Sedel som na rozkladacej stoličke vo svojej izbe a pohojdával som si nohou, z ktorej mi len včera sňali sadru.
Zdvihol som štetec k holému oknu, bez závesov, bez záclon a obťahoval som špinavo sivé mračná, ktoré sa za ním zoskupovali. Schyľovalo sa k ďalšiemu "nepretržitému dažďu" - ako ho hlásili rosničky v televízii a čerstvo zhojený členok sa ozýval tupou, pulzujúcou bolesťou.
Sledujúc štetiny, ktoré sa snažili uzavrieť do modra stále sa pohybujúcu predzvesť búrky, ignoroval som zvuky hádky, ktoré sa presunuli z obývačky do kuchyne.
V tak malom (a starom) byte bol doslova zverský výkon nevnímať rozbíjanie tanierov.
Vtedy som však už bol na úrovni profíka.
Keby som sa do toho miešal, tak za
  1. tvrdo to od otca schytám...a za
  2. schytá to za mňa aj mama
B-é bolo nesprávne. O mňa by nešlo. Jeden 16ročný fagan (ako ma často volal
otec) by zopár faciek zniesol. A koniec koncov, k bolesti som mal celkom špecifický prístup.
S miernym odklonením zo stoličky som zhodnotil svoje dielo. Po skle stekali modré kvapky. Miešali sa s hudbou a výkrikmi. Vytvárali takmer až úplne presný obraz môjho života.
Len tak mimochodom som hodil pohľadom k počítaču, ktorý stál na stolíku pri stene oproti.

"Ahoj, ja som Syd.
Vieš, ten strapatý chalan odvedľa...ja ťa milujem! Šialene!
Ja viem, že je to iba platonická láska, že ťa vlastne vôbec nepoznám...a ani neviem koho a či niekoho, miluješ ty.
Ale tie jednotlivé kúsky z teba, to málo, ktoré si mi sprístupnila...tie ma oberajú o srdce."

Spomienka na ňu z pred dvoch rokov, keď som sa ako 14ročný hlupáčik zamiloval do vyvinutej 17demástky od susedov, uzavrel sa s ňou vo výťahu a vymámil od nej mailovú adresu, aby som jej mohol napísať ľúbostný e-mail, ma na okamih uzavrela do tenkej škrupinky úzkosti, do ktorej hluk prenikal len cez praskliny, ktoré ho tlmili ešte viac.
Bola milá. Vyznanie viac menej iba zakecala a nevyjadrila sa k nemu, ale odvtedy sme si mailovali pravidelne a keď sme sa stretli...tak sme sa skrátka pozdravili.
Pred šiestimi mesiacmi odišla do Portugalska za priateľkou a jej maily boli čoraz sporadickejšie a chladnejšie.
Pred mesiacom si ma k telefónu vypýtala jej mama. Spýtala sa ma, či si s ňou stále píšem a čo si myslím o jej správach. Povedal som, že sú divné.
"Akoby to ani nepísala ona," dodala.
To mi predtým nenapadlo, ale teraz som musel súhlasiť.
Povedala, že si myslí, že ju tam niekto drží nasilu...
Desivá predstava, že ju možno niekto oklamal a ona niekde robí štetku, alebo ju niekto zabil, z nej v jedinom okamihu spravila z kočky, s ktorej predstavou v hlave onanujem, skutočnú PRVÚ LÁSKU!
Druhá bola Victoria. Niekde medzitým so mnou chodila a keď som sa na ňu upol a skoro až prestal nikdy neplakať a všetko choro uzatvárať v sebe, za maskou zdanlivého pokoja, tak mi vysvetlila, že ešte neprestala myslieť na svojho bývalého.
Neplakal som.
Fionu radšej neriešim. Čo tam po tom, aká je pekná.
Uvedomil som si, že sa dá hľadieť na okno pomaľované modrou farbou a v skutočnosti ho nevidieť.
Myšlienky boli niekedy tak silné, že miestami vystupovali pred zrenice a nahradzovali reálne obrazy.
V tom všetkom. V "ženách" v mojom živote, v rozvrátenom domove, v tichej, do seba uzavretej depresii...keby mi niekto povedal, že v tom všetkom sa začnem sebapoškodzovať, tak mu rozhodne neuverím...
Nie, teraz žartujem!
Vlastne by som povedal: "Áno, to sa dá očakávať."
Moja ruka spravila rýchly pohyb a farba obliala okno. Modrá záplava celkom zastierala sivú oblohu.
Kdesi v kuchyni sa rozbíjali naše nové poháre.
A aj napriek tomu "všetkému" to aj tak začalo iba tým, že som sa chcel na dlho vyhnúť telocviku...
**********
Pozeral som na ten zdrap papiera, na ten šialený "recept" a krútil som nad ním hlavou, pričom z hnedých vlasov mi prskali kvapky potu.
Všetci chalani sa po telocviku už osprchovali a prezliekli, iba ja som, spotený a stále v telocvičnom úbore, asi nie veľmi voňavý, sedel vedľa, naopak nadmieru voňavého Adama, ktorý mal to šťastie, že sa so svojím zlomeným malíčkom ulial z basketbalu.
"Ja som si tiež myslel, že je to blbosť. Otec to spomenul medzi rečou, že sa tak ako decká ulievali zo školy," - zdvihol pred nos svoj hrubý, obalený prst a vyzeral skutočne nadšene. "Bol som iba zvedavý. Vlastne som si po ňom iba tak jemne ťukol. Keď sa zlomil, nadával som ako stará vrana, ale..." - povzbudivo sa usmial a s výrazom: ´teraz je rad na tebe, kamoško´, mi stisol rameno. "Ale teraz som vážne šťastný, že tu sedím."
"Ty by sa mal sedieť nielen tu, ale aj u psychoša, masochista!" zadýchane som povedal, pretože sa mi zdalo, že sa to pri takomto rozhovore patrí.
Lenže recept som si nechal, pretože za pokus rozhodne stál. Náš telocvikár nám už pri prvej hodine sľúbil, že z nás bude zakaždým cícerkom stekať pot a svoju hrozbu pravidelne napĺňal. Ja som ešte mával 10 okruhov behu po telocvični navyše, pretože som v ňom, ako chalan strádajúci akúkoľvek svalovú hmotu, vzbudzoval nechuť...
...
Takže ešte v ten deň, tesne predtým, ako sa naši mali vrátiť domov...Teda, mama. Otec asi príde neskôr, pravdepodobne v zlej nálade a začne po nej vrieskať a tanier s večerou asi skonči na stene...ale nebudem sa rozptyľovať takýmito myšlienkami! - povedal som si a vrátil som pozornosť Burgessovi.
Takže, ešte v ten deň som stál v kuchyni pri stole a v jednej ruke som držal knihu, už 45 minút zahĺbený do porušteného slangu Mechanického pomaranča a druhú ruku som mal ponorenú v plastovej odmerke naplnenej octom.
Medzitým, ako som sa snažilo prstami jednej ruky obrátiť stránku - "strašne ťažké, nasťáci moji" - hodil som okom po hodinách na stene a uvedomil som si, že už nadčasujem.
Kniha letela bokom a s nosom pokrčeným nad kyslou vôňou, som ruku pomaly vytiahol.
Zahľadel som sa na ňu. Ocot mi stekal až po lakeť, k vyhrnutému rukávu zelenej mikiny. Ruka vyzerala celkom normálne a keď som jemne pohýbal prstami, vôbec som nemal pocit zmäknutia kostí. Hoci som si ho vlastne ani nevedel predstaviť.
"Fajn, takže teraz ňou buchnem o stôl," povedal som si nahlas.
Niečo vo mne ma však primälo ďalej iba stáť.
Nie že by som sa bál buchnúť dlaňou o stôl, ale...skôr moje živé predstavy zlomeniny ma oberali o odvahu. Nikdy som nič zlomené nemal. Moje kosti sa vždy "iba" vykĺbili. Takže som si nevedel predstaviť ani ako veľká bolesť to bude, čo ma tiež znervózňovalo.
Pevne som zatvoril oči. Pozvoľna som dvíhal ruku a...Po chvíľke zaváhania som už len zacítil kyslastý závan a moja ruka dopadla na drevenú dosku.
V ďalšej chvíli som zalapal po dychu a môj žalúdok poskočil nad zvukom, ktorý sa dá interpretovať jedine ako PRASK!
Bolesť, ktorá mi prešla rukou, vystrelila zo stredu zápästia a ochromila ju až po rameno.
Vyrazil som zo seba prekvapený výkrik, tón bol zmesou bolesti a udivenia zároveň a druhou rukou som si tú čerstvo zlomenú pritisol k mikine.
Pod návalom ďalšej bolestivej vlny som zacúval, vrazil som chrbtom do chladničky a zviezol som sa s jej hladkou pomocou k linoleu.
Zhlboka som vdychoval a vydychoval octový vzduch, ale aj napriek väčšiemu šoku som začínal bolesť vnímať takú aká je, čím sa jej agresívne veľký rozsah postupne zmierňoval na znesiteľnosť.
Mozgom mi preletela absurdná víťazoslávna myšlienka - PODARILO SA!
Híkavo som sa rozosmial, držiac si nehybnú ruku ako najdrahocennejší poklad.
Vnemy sa protichodne miešali.
Už dlho nebol svet taký ostrý, taký prebudený!
Smial som sa ďalej. Smial som sa nahlas...
*********
Neplač. Neplač! NEPLAČ!
Stiahol som si z čela ruku...tú, ktorá nebola v sádre.
Klamem sám seba! Veď ja nikdy neplačem, ja neviem plakať!
Bola polnoc. Trochu som sa triasol. Vlastne som sa triasol viac než dosť. Posteľ, na ktorej som práve sedel, podo mnou mierne vŕzgala.
Z predsiene sa stále ozývali otcove nadávky. Mama sa zamkla v kúpeľni. Mali sme za sebou obzvlášť škaredú scénu...musím ju opisovať?!
Skrčil som kolená a v typicky pubertálnom geste som si ich objal. Jemne som sa pohojdával dopredu a dozadu. Izba zaliata svetlom nočnej lampy pôsobila pusto a smutne, ale možno som si to iba myslel, pretože môj pohľad bol zastretý rúškom môjho rozochveného vnútra.
Nachádzal som sa v stave, v akom som bol už miliónkrát, vždy keď otec vyvádzal, vždy keď som si spomenul na svoju prvú lásku, ktorá sa mala z Portugalska vrátiť už pred troma mesiacmi, ale zdalo sa, že sa nevráti nikdy...a nezvykol som si naň.
Narastala mi v hrdle guča, horúci zemiak, pľúca, akoby chceli spľasnúť pod neviditeľnou ťažobou. Beznádejne som sa dusil, ale všetko sa odohrávalo iba vo mne, kdesi v mojom hrudnom koši, blízko pri srdci, ticho a stiesnene.
Stále znova som uvažoval, všetky tie bezsenné noci, ako svoje neznesiteľné tiché zúfalstvo uvoľniť, ako sa prestať dusiť.
A vtedy som si spomenul na ten pocit, ten pocit, kedy sa moje vnútro naozaj uvoľnilo, na výraznú bolesť, na jediný pocit, ktorý nebol vo mne, ale akoby kdesi na povrchu.
V náhlom popude som zliezal z postele a s výrazom roztržitého vedca som prechádzal ku skrini.
Treba zlámať tú zlomenú kosť! - napadlo mi - Zlámať tú zlomenú kosť!
Dvere skrine sa rozleteli.
Vedel som, že keď sa poriadne pohrabem v neporiadku na jej dne, nájdem samé hlúposti, ktoré som dávno mal vrátiť na svoje miesto. Ako napríklad kladivo, ktorým som pritĺkal na stenu rámik so školskou fotkou.
Trapošina! Kto má na stene školskú fotku?!...No predsa ten, kto chce mať na očiach Fionu.
Rúčka kladiva mi prišla hebká a príjemná. Takmer až prívetivá. Bože, nechcem si predstaviť, čo by z toho vyvodil Freud!
Moja logika sa topila kdesi v chvení môjho srdca. Nerozmýšľal som nad tým, nespomínal som na to, ako bola moja ruka prvýkrát ponorená v octe.
Zlámať tú Zlomenú Kosť! - opäť mi vyvstalo v mysli.
Oprel som si ruku o okraj otvorenej skrine. Rozohnal som sa a udrel som kladivom po sadre, a tento krát v tom nebolo váhanie, išlo o silný úder.
A Zlomená Kosť sa Zlomila, sprevádzaná zvukom, ktorý sa dá prirovnať k praskaniu dreva.
Kladivo s rachotom dopadlo na parkety. Zvalil som sa na chrbát, zatínajúc zuby v ohni agonickej bolesti.
Cítil som, ako sa zo mňa vyplavuje zúfalstvo. Zalievalo parkety vôkol mňa, ako atrament z prevrhnutej fľaštičky. Bolesť bola natoľko vyhrotená, že pokryla všetko, čo sa ma týkalo, dokonca aj nepretržitú depresiu.
Keď som sa po kŕči prvýkrát nadýchol, vsal som do svojich útrob aj dávku uvoľnenia, ktorá sa v tú noc stala mojou drogu.
ZZK!
Zlámať Zlomenú Kosť!
Znova a znova lámať stokrát zlomenú kosť!
ZZK!
Odvtedy sa táto myšlienka stala sloganom môjho života!
*********
Prežil som tak štyri mesiace. Dokázal by som ale prežiť aj roky.
Mama ma v jedno ráno, keď už som mal na chrbte ruksak a mal som ísť do školy, držala pritisnutého na hrudi, akoby som bol malý.
Nebránil som sa, hoci podobné zážitky som s ňou už nevyhľadával. Udržal som sa v jej náručí odovzdane. Nikdy som jej nerobil naprieky. Dosť problémov jej robil predsa ten...otec!
Zrazu ma od seba prudko oddelila a stisla mi tvár v dlaniach.
Chudera! Jej mejkap nedokázal celkom zakryť sinku nad pravým okom.
"Tak HOVOR!" - v jej hlase znela panika. "Prečo máš ruku neustále zlomenú?! Prečo si mal prasknutý členok?!"
Tupo som na ňu civel a mlčal som.
Teraz presunula ruky na moje ramená a zatriasla mnou, hoci musela vedieť, že mi pohyb spôsobuje bolesť vo vnútri sadry, ktorú som mal znehybnenú obväzom preveseným cez krk.
"Niekto ťa bije?!" spýtala sa. "Niekto ťa v škole šikanuje?! ODPOVEDZ!" - znova mnou zatriasla. "Aj doktor sa na to už pýtal. Syd! Prečo mi nepovieš, kto ti ubližuje?!"
Asi som ju svojim mlčaním a prázdnym pohľadom desil...
Lenže mne nikto iný neubližoval. Ubližoval som si sám.
Hoci uznávam, že jej dedukcie boli logické. Akoby jej mohlo napadnúť, že jej syn sa sebapoškodzuje, že okrem agresívneho manžela má doma aj mladého psychopata, ktorý si láme kosti?!
"Syd!" - skríkla mi do tváre.
Márna snaha jej oči zapĺňala slzami zúrivosti.
"Meškám do školy!" prvýkrát som prehovoril.
Vytrhol som sa jej a utekal som k vchodovým dverám.
Dosť ma prekvapila. Rozbehla sa za mnou a vykrikujúc moje meno vybehla z bytu a bežala až dole, po domovú bránu.
Na nič viac sa však nezmohla.
*********
Niekedy, keď je vám najhoršie, prekvapí vás náhly záblesk svetla v temnote.
Lenže...mne nebolo najhoršie. Popravde, keď som si lámal kosti, bolo mi o niečo lepšie.
Možnože si všimla moje dravé pohľady, ktoré som po nej cez hodiny ukradomky vysielal (asi určite!), možno som ešte získal nejaké plusy svojou sádrou. Koniec koncov, nevzbudzujú zranení chalani v dievčatách matersky ochraniteľské inštinkty?
Ktovie, kde bola pravda. Tak či onak, dostal som sa najnepravdepodobnejšej situácie, do akej som sa vôbec mohol dostať.
V jeden zatiahnutý, chladný deň, keď zazvonilo na prestávku po matike a spolužiaci sa zdvíhali z poza lavíc, aby si trochu oddýchli od tvrdých stoličiek, ja jediný som zostal sedieť a ako skamenený som sledoval Fionu, ako nenáhlivo miery ku mne.
Moje bytie sa prepadávalo do ľahkosti sna každým krokom čiernovlásky s prestrihaným kratším účesom, ktorej plné pery sa usmievali a sivé oči boli upreté priamo na mňa.
Neveril som, že je to možné! Možno som na ňu dokonca hľadel podozrievavo, keď si kľakla k mojej lavici. Cez biele tričko mala prehodenú čiernu vestu a na sebe nemožne úzke rifle, v ktorých väčšina dievčat pôsobila nepríjemne vyziabnuto, iba dokonalá Fiona bola výnimka.
"Ahoj," povedala.
"Ahoj."
Počul som, že môj hlas znie neprirodzene napäto. Jej jemná ruka spočinula na mojej sadre.
"Máš sadru už veľmi dlho. Čo sa ti stalo?" spýtala sa so skutočne starostlivým výrazom.
"No..." - rýchlo si niečo vymysli - "...spadol som u nás na chodbe zo schodov. Mám komplikovanú zlomeninu. Vieš."
"To je mi vážne ľúto," povedala. "Zostaneš poobede na cvičeniach z matiky? Zabudla som si učebnicu. Môžem sedieť s tebou?"
Môj sladký sen spľasol ako mydlová bublina. Mal som čo robiť, aby na mne sklamanie nebolo vidno.
Takže jej ide o učebnicu...
"V poho...seď vedľa mňa," - pohodil som ramenom a utešoval som sa aspoň predstavou mojej a Fioninej hlavy, ako sa v tesnej blízkosti skláňame nad knihou.
A náhle z poza opaska vytiahla čiernu fixku.
"A potom...," - zrazu sa jej úsmev rozšíril spôsobom ako keď počujeme skvelý vtip a snažíme sa preglgnúť hlasný smiech. "Môžeme ísť na..."
Otvorila fixku a zrazu som ju ohúrene sledoval, ako mi čosi kreslí na sadru. Cez jej havranie vlasy som však nič konkrétne nevidel.
Keď sa o chvíľku uhla, na sadre som mal nakreslenú maličkú šálku s vlnkami, ktoré asi predstavovali pariacu sa horúcu kávu.
Nezmohol som sa na slovo, ale keď sme si vymenili pohľady, aj moje pery sa začínali podobným spôsobom usmievať.
"No a neskôr..." - koketne pokračovala. "Čo ty vieš, čo sa môže stať."
Pridala k šálke "rovná sa" a prikreslila tučnučké srdiečko.
Prikývol som a vyzval som ju, aby sa pod svoje veľdielo ešte podpísala. Konečne sa rozosmiala a hneď moju požiadavku splnila.
Z kávy bol nakoniec čaj. A to srdiečko znamenalo bozk pred vchodom do Fioninho domu.
*********
A možnože...
Keby som vedel, že pôjde o náš jediný bozk, presedel by som s ňou pri čaji celé veky.
A možnože...
Môžem byť vďačný, že bol ku mne osud natoľko milostivý, že to, čo nasledovalo, sa začalo sladko, práve Fioniným bozkom.
Keď som problematicky s jednou rukou odomykal dvere nášho malého bytu, krik vychádzajúci zvnútra ma samozrejme vôbec neprekvapil.
Buchol som dverami, aby bolo jasné, že už som doma a sprvu som si myslel, že ma vo víre hádky vôbec nezaregistrovali, ale z čista jasna som v tom všetkom začul svoje meno.
Moje pocity z Fiony sa už vytratili. Vlastne zmizli, keď som vošiel do brány bytovky. Keď som ju otvoril, otvoril som aj pomyselné dvere obrovskej plastikovej bubliny, ktorá ma odizolovala od akýchkoľvek rušivých zvukov, emócií a trýznivých myšlienok synov, ktorí vedia, že to najlepšie čo môžu robiť, je ignorovať, že ich otec bije ich matku.
Lenže teraz ma volal. Meno "Syd" vychádzalo z jeho úst, takže to nebolo "Syd", ale skôr "SYD!".
Vystúpil som zo svojej zábrany a v tej chvíli mi do žíl udrel prirýchlo pulzujúci tep, srdce mi išlo vyskočiť z hrude, ale ešte stále s výrazom pokoja, som vchádzal do kuchyne, pričom moja bariéra, neschopná zdolať otcovo priame oslovenie, sa kdesi za mnou kotúľala preč.
Vošiel som tam a moje oči si okamžite vymenili pohľad s maminými.
Rukami sa kŕčovito držala kuchynskej linky oproti nemu. Na perách mala kvapku krvi, ktorá sa tam objavila vždy znova, keď si ju zlizla a jej oči, rozmazané slzami, ma na diaľku prosili o odpustenie.
Nechápal som prečo.
"Syd, sem poď!" - zaburácal jeho hlas.
Ja som sa ako robot presunul k nemu. Vždy bolo rozumnejšie neodporovať mu.
A v jednej chvíli ma zrazu schmatol za sveter pod krkom a začal mnou kmásať.
"Pusti ho!" - mamin hlas bol neprirodzene vysoký a okamžite prebehla k nám.
"Povedz mi, čo si to za chlapa, keď sa nechávaš takto mlátiť ako žito!" kričal po mne.
Vtedy som ju pochopil.
Ona mu povedala, čo si myslí o mojich zraneniach! Preboha, kde mala rozum?!
Rýchlo som na ňu pozrel. Oboma rukami sa mu snažila odtrhnúť ruku od môjho svetra.
Ak mám byť úprimný...ja som po nej dokonca zazrel a ona mi opätovala rovnaký, zaslzený a ospravedlňujúci pohľad.
On sa ju zo seba snažil striasť a ruku presunul na moje hrdlo.
To ma už naozaj nekontrolovateľne rozhodilo a viac som na tvári nedokázal udržať masku vyrovnanosti.
Zovrel som mu zápästie rukou, lenže moja zdravá ruka bola ľavá, takže aj oveľa slabšia ako tá v sadre
Mama mu šklbala košeľu a kričala po ňom, aby sa mi neopovážil ublížiť.
Situácia začínala byť nadmieru hysterická. Strácal som farbu, pretože som sa dusil a moja ľavá ruka ho teraz do zápästia udierala zovretou päsťou. Mama si dovolila udrieť ho po tvárí.
Voľnou rukou ju prudko odsotil a potom som ňou ešte schytal facku.
Trochu mi uvoľnil hrdlo a ja som nadýchnutie využil iba na to, aby som mu prvýkrát v živote povedal, že je hajzel. Všetci sme po sebe kričali a otec sa tváril, že ma má za toho "hajzla" chuť zabiť. Mama sa po ňom vrhla, lenže jediné, čo docielila bolo, že ju od seba znova odsotil. A oveľa surovejšie a silnejšie ako naposledy. Stratila rovnováhu a v tej chvíli, keď sme zachytili smer pádu, sme obaja v rovnakej sekunde pochopili, že to bola najväčšia chyba v jeho živote.
Viete...v tak malej kuchyni, hlavne keď vás niekto odsotí, nie je zas až taký problém šmyknúť sa na linoleu a udrieť si slychu o okraj kuchynskej linky.
Keď jej telo dopadlo na podlahu ako podťaté a keď sa nehýbalo, hoci mala vyskočiť na nohy a zachraňovať ma ďalej...vtedy, keď nastalo ticho, aké dokáže vyvolať len hrozba definitívnosti...Cítil som úplné uvoľnenie na hrdle, cítil som, ako odo mňa odstupuje.
Pozrel som sa na neho. Vtedy sme boli skutočne otec a syn, pretože naše šokované tváre s pootvorenými ústami, naše vytreštené hnedé oči, nás urobili veľmi podobnými.
Pod náhle pokojnou tvárou sa jej rozlievala kaluž krvi, ako si spánok presekla o hranu.
On začínal cúvať, hoci o krátky čas ho mala zastaviť stena. Ruky mu pozvoľna klesali k telu.
Znova som sledoval ju.
A v tom okamihu mi došlo, že v tomto malom priestore sú už iba dvaja živí ľudia.
Ako v polomdlobách som sa obrátil a kráčal som preč.
Pokúšal sa o mňa obludne veľký pocit hrôzy.
V ten moment som bol na ňu naviazanejší ako kedykoľvek predtým. Posledné roky som sa snažil, jemne, ale neústupčivo, už konečne raz a navždy pretrhnúť našu pupočnú šnúru.
Dnes to "raz a navždy" nastalo a moje nohy striedali jedna druhú čoraz rýchlejšie...a v mojej mysli ktosi kričal: "NIE!"
Nie, nechcem, aby sa to puto pretrhlo!
Lenže musel som z toho hrôzostrašného, smrťou presýteného bytu, utiecť.
A síce nedobrovoľne, ale zanechával som ju za sebou.
*********
Sledoval som iba schody striedajúce sa mi pod nohami.
Utekal som čoraz nižšie a vlastne som ešte nevedel, čo od seba môžem očakávať. Moje nohy ma viedli samé. Ani som si nerozsvietil svetlo, keď som zostupoval do tmavého suterénu.
Vošiel som do práčovne a ako vo sne, trhane sa nadychujúc, hoci som neplakal, som sa približoval k obrysu, ktorý, čím som bol bližšie, tým zreteľnejšie vystupoval z temnoty.
Kovová skladba obrovskej, ale prívetivej obludy, uskladnenej pri konci radu pračiek, ma šeptavo chlácholila.
Hornou polovicou tela som sa udýchane oprel o hladký studený povrch a nežne som po ňom kĺzal rukou, až kým sa mi nezastavila na veľkom červenom tlačidle nad strojom.
Nakoniec som ho nestlačil.
Oprel som o kov líce a rosil ho vzrušeným dychom.
Nepotreboval som, aby sa obluda zohrievala.
*********
Byty, ktoré sú tak staré ako náš, mávajú v suterénoch práčovne.
Kedysi sme (teda...ja som ešte nebol na svete) v práčovni mávali starodávny mangeľ, ktorému bolo potrebné ručne otáčať pákou, aby dva valce, z ktorých sa skladal, vyrovnávali látku.
Doba postupovala a valcové mangle vystriedali masívne kovové prístroje, stláčajúce košele a nohavice medzi dvoma horúcimi hrubočiznými kusmi.
V dobách, kedy sa mangle skutočne využívali, asi išlo o bežnú nehodu, ak niekomu ťažký obdĺžnik spadol na ruku a rozdrtil ju.
Neviem. Naša práčovňa...náš mangeľ...už dávno zapadal prachom zabudnutia a celkovej nepotrebnosti...
Vsunul som sa do tesného priestoru, medzi dva ľadové kusy a natiahnutou rukou som šmátral, až kým som nenahmatal najväčšie z bočných tlačidiel.
Bál som sa?
Áno.
Čoho?
Netuším.
Smrti?
Možno. Áno...áno, asi. Čoho iného!
Bolesti?
...
Nie.
Keď sa horný kus uvoľnil a dopadal na moje telo, môjho vnútra sa vo všetkom tom pukote nespočetného množstva kostí lámajúcich sa pod tiažou mangľa...vo všetkej tej agonicky príjemnej bolesti...zmocnila slasť.
Kdesi vnútri praskajúcej lebky sa rozlial blahodarný pokoj.



KONIEC


Nechcela som to vravieť predtým, ale napadlo mi, čo bude so Sydom, keď som raz čítala článok a sebapožkodzovacích praktikách a niekto mi povedal, že jeho otec si skutočne ako dieťa lámal ruku po octe, aby sa ulial z telocviku. Nuž...niečo na tom bude. A ja toho chlapca naozaj chápem....Dúfam, že opäť nie som jediná ;))))
 


Komentáře

1 StandyB StandyB | Web | 14. března 2009 v 21:24 | Reagovat

poviedka co urobila dieru do sveta :D

2 Polly Polly | 14. března 2009 v 21:37 | Reagovat

xDDD ...

nuz...mam ju v kniznici xD

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama