oneshoot poviedka:ČIERNE MLIEKO

15. března 2009 v 13:09 | Polly |  Šperkovnica príbehov
Bola nádejný literárny talent.
Tak to o nej všetci hovorili. Mala sedemnásť, ale nežila život tak, ako mala. Alebo presnejšie, tak ako mohla. Veľa sa nezabávala. Bola komunikatívna, ale cez víkendy predsa iba sedela doma a písala. A písala, písala, písala...jej krátke príbehy, jej poviedky, mali jej priatelia radi, hoci jej rodičia a rodičia jej priateľov nad nimi zhnusene krčili nos.
,,Angela, zlatíčko, povedz mi, nezažila si ty nejakú traumu?,, - alebo sa pýtali.
A to len preto, že jej príbehy boli morbídne, krvavé, že vraj v nich bolo priveľa násilia...Ale Angela žiadnu traumu nikdy nezažila. Iba jednoducho vedela, čo sa jej poblázneným priateľom bude páčiť.

Hoci pravda bola, že často pre nich plakala. Pre svoje postavy. Boli ako jej deti. Deti, ktorým ubližovala.
Ako už bolo spomenuté, napriek všetkému o nej rodičia a rodičia jej priateľov a vlastne aj jej priatelia vraveli, že bola nádejným literárnym talentom.
Že BOLA...
**********
Angela zazívala a privrela oči pred ostrým ranným svetlom, ktoré sa vtieravo prebíjalo do kuchyne. Stála pri dreze. Znova zazívala. Kútikom oka zbadala obrys plastovej fľaše mlieka. Natiahla sa po ňu, so zatvorenými ocami odkrútila vrchnák a zaliala si müsli v miske pred sebou.
Bola strašne nevyspaná. Do polnoci písala svoju najnovšiu poviedku. Nedokázala ísť spať, kým ju celú nedopísala.
Otvorila svoje unavené modré oči. Zostala prekvapene civieť do misky. Müsli sa strácalo v čiernej mase. Čierne mlieko?! V prvej chvíli jej hrdlo zovrela podivná úzkosť. Pozrela na poloprázdnu fľašu. Čierne mlieko!...
A vtedy jej došlo, čo sa stalo. Jednako si vydýchla a pousmiala sa.
,,Louis, zabijem ťa!,, povedala sama pre seba.
Najväčšia záľuba jej mladšieho brata bolo maľovanie. Fľaše, v ktorých skladoval vlastnoručne namiešané farby sa povaľovali po celom dome. Hoci táto mu očividne nevyšla. Toľko ju musel stmavovať, až z nej vytvoril obyčajnú čiernu.
Polozila fľašu na drez a predsa zobrala lyžičku. Neubránila sa atypickému nutkaniu a s poloúsmevom müsli v ciernej lepkavej kvapaline miešala.
,,Ako v mojej poviedke,, podotkla pobavene.
Uvedomila si totiž, čo to v jej poviedke znamenalo. Písala raz o chlapcovi, ktorý prepadol drogám. Volal sa Simon. Mal ťažkú halucináciu, keď mal pocit, že si do müsli leje čierne mlieko, presne tak ako ona teraz. V úplnosti to však myslela ako predzvesť konca. Čierne mlieko ako znamenie jeho blízkej smrti. Nechala ho zomrieť. Takého ,,príťažlivého, veľmi zmyselného chlapca,, - ako skonštatovala jej priateľka Olívia a nechala ho, úbožiaka, ,,skapať ako psa,,.
Náhle sa ozval vchodový zvonček. Strhla sa a prudko vymanila z úvah. Pustila lyžičku. Zopár čiernych kvapiek sa rozprsklo po dreze.
Prešla k dverám a náhle si uvedomila, že je stále len v podprsenke a rifliach. Vrátila sa ku kuchynskej stoličke a obliekla si čierny sveter, ktorý cez ňu mala prevesený.
Veľmi sa k dverám neponáhľala, hoci zvonček sa ozval znova a vytrvalejšie. Louis ešte spal, išiel na druhú hodinu, ale Angela vedela, že má natoľko ťažký spánok, že vyzváňanie sotva zobudí.
Otvorila dvere.
Zostala hľadieť na chlapca, ktorého vôbec nepoznala.
Nádherný tmavovlasý chalan - uchvátene si pomyslela.
A zrazu jej klesla sánka. Hladiac do jeho sebaistých modrých očí jej napadlo - Panebože! Veď vyzerá ako...
,,Som Simon,, vtedy sa predstavil chlapec.
,,Si-Simon?,, zahabkala Angela.
Chlapec sa podmanivo usmial. ,,Som tvoj nový sused. Prepáč, že ťa takto prepadávam, ale chcel som ťa konečne spoznať. Bývam hneď oproti a vídam ťa chodievať do školy a zo školy.,,
Angela sa konečne spamätala. Pousmiala sa. Aká zvláštna náhoda, že chlapec vyzerá a pôsobí celkom ako jej vytvorený Simon.
Pustila to z hlavy.
,,Divné, ale ja som si ťa doposiaľ nevšimla,, podotkla priateľským tónom.
,,Asi si nevšímavá,, - pohodil ramenom a so sebavedomím úsmevom dodal. ,,Smiem ísť ďalej Angela?,,
Angela zarazene mlčala, pretože nemala pocit, že by sa mu už predstavila. Simon využil moment prekvapenia a jednoducho vošiel do haly a prechádzal do kuchyne. Zatvorila dvere a pobúrená jeho drzosťou ho s oneskorením nasledovala. Keď vošla do kuchyne, on už stál pri dreze a so zasnenými ocami a zamysleným úsmevom hľadel priamo do misky s müsli zaliatym čiernou farbou.
Svojim správaním ju úplne vyviedol z miery. Zostala stáť na prahu a začínala uvažovať, či nepôjde zobudiť Louisa.
,,Pozri, nechcem byť nezdvorilá,, opatrne sa ozvala, ,,ale o chvíľku budem musieť ísť do školy. Môžeme vyraziť z domu spolu, ak chceš.,,
,,Spolu?,, podotkol, ale ďalej pozoroval obsah misky. ,,To by bolo fajn.,,
Vyzeral trocha bláznivo. Potešilo ju, že sa zdá, že ho dostane z domu. Nechala ho tak a ďalej sa pripravovala do školy. Vytiahla z vrecka riflí gumičku a svoje rovné blond vlasy spadajúce jej na plecia si stiahla do chvostu. Žasla do haly. Hľadela do vysokého zrkadla a zapínala si červený kabát. Cez rameno si prevesila tašku.
S nevôľou sa vrátila medzi kuchynské dvere.
,,Simon?,, oslovila podivného návštevníka.
Ráno začínalo mať nádych absurdity.
Keď k nej teraz obrátil tvár, náhle sa jej zdal bledší a akoby sa mu dotvorili kruhy pod ocami. Bol úplne vážny.
Neuveriteľne mi pripomína môjho Simona - znova si uvedomila.
Po chlapcovom podmanivom úsmeve nebolo ani stopy. A vlastne ani po jeho príťažlivom zjave.
,,Vieš Angela,, prehovoril vážne, s dôrazom na jej meno, ktoré pred ním nikdy nevyslovila. ,,Keď som ja mal na raňajky čierne mlieko, bol to iba produkt najhnusnejšej halucinácie akú som kedy mal.,,
Angela zmeravela.
Uvažuj racionálne - musela si pripomenúť - Je to len chalan, ktorému pravdepodobne niekto dal prečítať tvoju poviedku. Robí si z teba žarty!
Lenže chlapec zdvihol k ústam lyžičku s čiernou masou a bez váhania si ju vložil do úst. Angele vyletela ruka na ústa a zhnusene sa obrátila. Zatvorila oči.
Mám v dome Simona! Môjho Simona! - preletelo jej mysľou ako tichý výkrik počínajúcej hrôzy.
Zacítila vedľa seba chladný závan. Rozčechral jej ofinu.
Otvorila oči a obrátila sa späť do kuchyne.
Chlapec už v kuchyni nebol. Len čierna farba ako čierne mlieko z nejakého dôvodu pretiekla cez misku a stekala po dreze až k dlážke. Chvatne sa otočila do haly. Ani tam nebol. A nepočula ho zabuchnúť dvere.
,,Ten je ale rýchly,, nahlas si povedala, aby samu seba uistila, že je to tak.
Je proste len veľmi rýchly.
Zhlboka sa nadýchla. Chcela naňho čo najskôr úplne zabudnúť. O chvíľku si myslela, že už je pokojná.
A predsa, keď prechádzala popri vysokom zrkadle, zhíkla ako sa zľakla vlastného odrazu.
Keď za sebou zatvárala dvere, zacítila čosi ako náznak previnenia, že v dome necháva Louisa samého.
**********
Kráčala po ulici. Pozvoľna sa topil posledný tohtoročný sneh. Napriek všetkému stále musela myslieť na bizarného chlapca, ktorý ju navštívil. Neustále sa počas chôdze otáčala späť k domu. Nemala by sa vrátiť? Čo ak zostal v dome? S Louisom?!
Čo ak...a vtedy sa to znova stalo.
Akési prapodivné deja-vue.
,,Pakuj sa preč, vypadni, vypadni Edward!,, začula kdesi z diaľky vysoký dievčenský výkrik.
Nepríjemne preťal ranné ticho.
Otočila tvár k domu, popri ktorého prechádzala. Z okna na prvom poschodí sa vyklonilo rozzúrené dievča. Ryšavé vlasy jej rozčechral chladný ranný vietor, keď z parapety v návale zúrivosti zhodila kvetináč. Chlapec pod oknom sa mu na poslednú chvíľu uhol.
Nezastala, ale predsa ako zhypnotizovaná hľadela na dievča v okne.
,,Chod si za tou...za tou...,,
,,Tvojou Tarou,, doplnila Angela.
,,Za tou tvojou Tarou!,, zlostne vykríklo dievča na neverníka pod svojim oknom, ktorý sa jej snažil neúspešne odprosiť.
Joanna - pomyslela si Angela - Ryšavé vlasy, bledá, pehami posiata pleť. Takto by som si ta predstavovala.
,,Joanna, odpusť mi. Tara ma chce! Ona ma uháňa, nie ja ju! Je mnou posadnutá!,, zúfalo vykríkol Edward.
Tara je totiž malý nenápadný blázon - fascinovane si pomyslela Angela.
Joanna náhle hľadela priamo na ňu. Rukami sa opierala o rám okna, zhlboka dýchala a prebodávala ju pohľadom ostrejším ako dýka.
Edward ju náhle pozoroval tiež. Vytáčal za ňou hlavu. Dve malé vzdialené postavy vyrušené uprostred hádky, ktorú im nadiktovala ona sama. Ona im do úst vložila slová! Ona!
Ale to nie je možné! - zhrozene si pomyslela Angela.
Viac nedokázala vydržať ich nenávistné pohľady a ozlomkrky sa rozbehla po ulici.
Na poslednú chvíľu vbehla do autobusu. Dvere sa jej zatvorili tesne za chrbtom. Pretlačila sa pomedzi ľudí, rozochvená a s kropajami ľadového potu na belostne sa skvejúcom čele. Mala pocit, že teraz ktosi píše ju. Úvod si už odbila so Simonom, zápletka sa pozvoľna stáva čoraz jasnejšou, aby mohla plynulo prejsť priamo do jadra hororu.
Sadla si na volné miesto.
,,Moje dvojča sa ma pokúša zabiť,, začula vedľa seba roztrasený šepot.
Otočila tvár na chlapca, ktorý na ňu zo sedadla vedľa spýtavo púlil veľké dychtivé oči.
Strhla sa a predrala sa k tyči. Kŕčovito ju zovrela.
,,Zabil som svoje dvojča,, začula rovnaký šepot.
Uvedomila si, že sa o tyč delí s na pohľad tým istým chlapcom. Lenže bol vydesený, pochudnutý...zostali len tie veľké dychtivé oči. Dve bázňou naplnené jazerá.
,,Ukradol mi identitu. Vlastne mi ju kradol celé roky,, šeptal, akoby s ňou bol v dajakom sprisahaní. ,,Zabil som ho, aby som ju získal späť...svoju blednúcu osobnosť. Vieš čo robí? Vieš?,,
,,Straší ťa,, vydýchla Angela.
,,Chce si ma znova pripútať. Pomyslenou pupočnou šnúrou, nikdy neprestrihnutou, nikdy, nikdy, nikdy...Chce ma získať ako spoločníka na večnosť.,,
Spoločník na večnosť - tak sa ten príbeh volal.
,,Prepáč, prepáč mi to Danny.,,
Dokonca sa dotkla jeho chladnej ruky.
**********
Kráčala ku škole.
,,Vždy keď...vždy! Vždy keď má niekto umrieť, vidím rovnakého čierneho psa. Prenasleduje ma už od mala. Sedí pred dverami, sedí pod mojim oknom a potom...potom sa to stane...niekto zomrie. Ja viem! Viem! Je to moje prekliatie! Vedieť, tušiť, vidieť znamenie, je prekliatie!,,
Angela ju nedokázala striasť. Chudé čiernovlasé dievča odeté v tmavom ju kmásalo za ruku a rozrušene jej vysvetľovalo, čo sa s ňou deje. Obväzy na rozrezaných zápästiach jej presakovali krvou. Angela sa sťažka vliekla ku škole a ako sa jej snažila odtrhnúť ruky od seba, zostávala jej na dlaniach jej krv.
,,Sedel predo mnou a zavýjal, skučal, chcela som odísť...odísť do školy, lenže bol neobvykle neodbytný...a potom som pochopila...prišiel môj čas! Ja mám zomrieť! Ja! Ja!,,
Angela ju bez slova odsotila. Dievča zostalo stáť na mieste. Jej tvár sa upokojila, keď videla ako pred ňou Angela zrýchľuje krok. Ruky jej pozvoľna klesli k telu. Po tenkých prstoch jej stekala krv.
Angela sa potkýnala o čierneho psa, ktorý sa jej neustále plietol pod nohy.
,,Heš! Heš! Zmizni!,, - odháňala ho.
Hoci nikdy predtým zvieraťu neublížila, nakoniec ho kopla do rebier. Pes zaskučal. Študenti vôkol sa na ňu prekvapene otáčali. Takže ich vidia. Sú skutoční! SKUTOČNÍ! Jej postavy ožili! Kopa jej výplodov, kopa chudákov, stroskotancov, samovrahov a strašidiel sa teraz volne potuluje po okolí!
Vošla do školy. Dúfala, že v nej nájde útočisko.
**********
Angela zhrozene hľadela na nového študenta, ktorý predstúpil pred triedu spolu s profesorkou. Prestúpil k nim. Nízky, krehký chlapec. Dosť sa podobal na Louisa.
,,Sadnite si zatiaľ do tretej lavice k Angele,, povedala profesorka.
Angela pocítila zúrivosť k svojej spolusediacej Olívii, že zase chýba. Blicérka jedna!
Chlapec k nej pomaly a namáhavo vykročil. Milo sa na ňu usmieval. Kríval. Vedela prečo. Šikanovali ho. Spolužiaci ho pri jednej z roztržiek, kedy bol sám proti všetkým, zhodili zo školských schodov. Zlomil si členok a aby sa mu ešte viac nesmiali, odmietol nosiť barle. Preto nakoniec doživotne kríval. Tak veľmi ho týrali, až ho dohnali do krajnosti, jedného z nich zabil. Len sa bránil, úbožiak. Už nevládal trpieť.
Chlapec si sadol vedľa nej. Sálal z neho rovnaký chlad ako z Dannyho. Obrátil k nej svoju dobrácku tváričku. Veľmi si ho obľúbila, keď ho písala. Celý deň mala pochmúrnu náladu, keď ho nakoniec dohnala k tomu hroznému činu.
Teraz na ňu hľadel, reálny, hmotný a stále sa krotko usmieval.
,,Ahoj,, povedal. ,,Volám sa...,,
,,Victor, ja viem.,,
Na okamih nadvihol obočie, ale neprestával sa usmievať.
,,Takže už si pochopila, čo sa deje.,,
,,Ako je možné, že ste ožili?,, neveriacky sa spýtala.
,,Vždy sme žili. Sama si nás predsa stvorila. Urobila si však chybu Angela. Príliš si v nás verila, preto sme začali dýchať. My sme boli celým tvojim životom a ty naším. Netušili sme, že ty nám riadiš životy. Že kvôli tebe umierame. Až kým sme nezbadali odlesky teba v našich zrkadlách...vtedy sme pochopili, kto spôsobuje našu dokola sa opakujúcu mizériu a čo sme vlastne zač.,,
,,V zrkadlách?,,
,,Zrkadlá sú brány Angela. Zrkadlá svojou nekonečnou hĺbkou tvoria prechody medzi nehmotnými svetmi.,,
,,Medzi duševnými svetmi,, - pochopila.
,,Som rád, že rozumieš...Urobila si zvláštnu vec. Sústredila si nás v jednom, spoločnom meste. V Peculiari. Aký smiešny názov, Angela! Nachádzali sme sa všetci na jednom jedinom mieste, tam sme žili a umierali a trpeli, kolobeh, ktorý sa nikdy nezastavil.,,
,,Kolobeh, ktorý podmienil vašu reálnosť.,,
Priblížil k nej tvár. Zrazu sa zlomyseľne zamračil.
,,Duševno sa zhmotnilo!,,
Ich nosy sa dotkli.
Angela vyskočila zo stoličky, ktorá sa s rachotom prevrhla. Utiekla z triedy ako zmyslov zbavená.
Celé ráno len utekala, hoci už začínala tušiť, že nemá kam utiecť.
Niet človeka, ktorý by utiekol sám pred sebou.
**********
Opierala sa o umývadlo na školskom záchode a civela na seba do zrkadla. Bolo popísané nechutnými nápismi.
Zrkadlo ako prechod medzi duševnými svetmi. Panebože, akú veľkú zodpovednosť na seba uvalila! Zabila množstvo ľudí! A znova a znova!
Potrebovala si opláchnuť spotenú tvár. Pustila vodu. Do umývadla sa prúdom pustila krv. Jej svet a jej ďalší svet sa začínali spájať.
Prišlo jej zle a predsa pod prúd vložila ruky. Omámene sledovala, ako jej preteká pomedzi prsty. Červená a lepkavá, sladkasto páchnuca a kovovo chutiaca.
Jej vlastné zlé znamenie. To je koniec! Koniec! Presne ako čierne mlieko. Jej prvá výstraha!
Čo teraz?! Čo sa bude diať teraz?! Kde to len písala?!
Na okamih tuho zatvorila oči a...a teraz...teraz bude...ten malý, odporný netvorček...malý odporný plaziaci sa netvorček, ktorého sama vymyslela...ktorý sa Louisovi náramne páčil, pretože ho pri čítaní skutočne vyplašil...
Začula zlovestný sipot kdesi z dlážky. Otvorila oči. Zrenice sa jej rozšírili hrôzou.
Plazil sa jej pri nohách. Mal hadie telo, z konca ktorého na ňu sipela predĺžená čierna tvár so špicatými ušami. Z drobnej, ale silnej tlamy posiatej ostrými špicatými zubami sa vysúval tenký rozdvojený hadí jazyk. Jeho zlostné oči červeno planuli. Svietili ako dva rozžeravené uhlíky.
,,Daj mi pokoj, potvora!,, vykríkla.
Netvor na ňu zaútočil a zahryzol sa jej do lýtka. Skríkla prenikavou, až ochromujúcou bolesťou a zrútila sa na dlážku. Zacítila na sebe slizké hadovité telo. Zahnala sa po ňom a drobné zuby sa jej až ku kosti zaborili do ruky.
,,Plakala som pre vás!,, bolestne vykríkla. ,,Plakala som pre vás...tak prečo mi to robíte, prečo?!,,
Zo zrkadla nad umývadlom, do ktorého neustále prúdila hustá krv, sa vynoril Simon. Náhle sa nad ňou hrozivo týčil.
,,Toto je pomsta, nechápeš? Za to, že si nás nechala trpieť!,, povedal.
Zahmlievajúcim sa pohľadom sledovala, ako sa zo zrkadla vynárali ostatní. Úbohé dvojčatá, Joanna, Edward a mnoho, mnoho ďalších. Zničene životy, pohnuté osudy.
Iba Victor dokrivkal cez dvere.
Náhle sa nad ňou zo všetkých strán skláňali. Alabastrovo bledé, ublížené tváre.
Od bolesti zalapala po dychu. Chcela sa im ospravedlniť. Otvorila zakrvavené pery.
Vtedy sa jej netvorček zahryzol do krku.
Viac ich nevidela.
Viac nevidela nič.
A oni zomreli s ňou.
**********
,,KONIEC,, - napísal Chester.
Zahľadel sa na to strohé slovo. Spokojne sa usmial. Krátke slovo, ktoré v ňom vždy rozlialo vlnu úľavy a radosti zo samého seba.
Geniálny nápad, nechať ju zabiť jej vlastnými postavami - pomyslel si - Priateľom sa to bude páčiť, taká psycho poviedka.
Zatvoril zošiť a na okamih sa len tak nečinne oprel o písací stôl.
Za ním v zrkadle sa zatiaľ zlovestne mihli tmavé tiene.
**********
,,KONIEC,,
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama